Akadémia

Akcie

Andy Warhol

Аrchitektúra

Cirkev

Dedina

Divadlo

Etnografia

Film

Fotografia

Geografia

História

Hudba

Internet

Jazyk

Kongres

Literatúra

Mesto

Mládež

Ocenenia

Organizácie

Politika

Rozhlas

Spev

Narodny novînky 

Rusîn

Nedožil sa svojej poslednej knihy,..   ... a to druhého dielu Бібліоґрафії русиньскых народных співанок і народной творчости Русинів выходного Словеньска (Bibliografie rusínskych ľudových piesní a ľudovej slovesnosti Rusínov východného Slovenska), ktorý zostal nedokončený v tlačiarni. O kom je reč? O PhDr. Michalovi Hirjakovi, CSc., ktorý v dôsledku ťažkej a zákernej choroby nás opustil 20. marca 2007 a s ktorým sme sa rozlúčili 23. marca 2007 v Dome smútku v Prešove. Jeho duša tak našla odpočinok a jeho telesné pozostatky, podľa jeho poslednej vôle, boli uložené do zeme v rodnej obci Pichne Sninského okresu, kde sa narodil 27. novembra 1933.   Život uteká ako splašený kôň a ani nestíhame žiť, nestíhame sa častejšie stretávať, nestíhame viac medzi sebou podebatovať, nestihli sme ho ani navštíviť v nemocnici... Je to smutné, ale nič sa už nedá odčiniť, ale sľubujeme, že jeho práca nevyjde navnivoč, veď okrem poslednej knihy v tlačiarni, vydal celý rad publikácií, ktoré zostanú ďalším generáciám. Či to už bola cela séria kníh rozprávok, zborníkov ľudovej slovesnosti, ľudových kalendárov, množstvo publicistických a vedeckých článkov z oblasti etnografie. V každej práci je kúsok z neho, tak sa rozdal, ale nie zbytočne, lebo zlaté zrnka v jeho dielach nájdu potomkovia, nasledujúce generácie, ktoré ich budú  čítať. On je už zapísaný na rusínskom Olympe, o ňom sa píše a bude písať v encyklopédiách, učebniciach a monografiách, a to sa stalo už za jeho života, čo nie každému je dané.   V živote M. Hirjak urobil nemálo, veď okrem toho, že celý život písal, pracoval vo vydavateľstve, redakcii, hlavne dlhú dobu vyučoval a vychovával mladú generáciu na Filozofickej fakulte v Prešove Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, kde mal zaujímavé prednášky a semináre z oblasti folklóru Rusínov na Slovensku. Čo vedel, to sa snažil čo najlepšie odovzdať svojim študentom. Zaiste mnohí z nich na neho nezabudnú a budú spomínať v dobrom, veď on im pomohol vyletieť do sveta vedomostí, do života naplneného užitočnou prácou, a to nie je málo. To pomohol aj vlastným deťom – synovi Slavovi a dcéram Taňi a Ľudke , ktoré vychoval  spolu s manželkou Annou. Pre nich je jeho odchod do večnosti najbolestnejším, lebo v nich prúde jeho krv, oni sú jeho potomkovia. A preto ich žiaľ sa nedá porovnať s našim, jeho dlhoročných známych a spolupracovníkov.   M. Hirjak od prvých dní našich rusínskych Narodnych novînok a časopisu Rusîn sa stal ich aktívnym dopisovateľom, spolupracovníkom, autorom aj radu kníh, ktoré vyšli za pomoci našej redakcie. Jeho prínos je nepochybný, jeho práca je zafixovaná v stovkách stránok napísaných po rusínsky. Tam je jeho prebudené JA, tam je treba hľadať jeho odkaz, tam je ním zozbierané slovesné bohatstvo rusínskych predkov. Vďaka mu zato, čo urobil pre svoj rusínsky národ. Nezabudneme na to! Vičnaja Tobi pamjať! Alexander ZOZUĽÁK, fotka autora, 26. 3. 2007

Už nepríde do redakcie s novým materiálom,..

usmiaty, plný energie, so žartom, čo nás rozveselilo a stvorilo dobrú atmosféru, v ktorej sa lepšie pracovalo. Už neprinesie sľúbený rukopis druhého dielu knihy o Korjatovičovi, už s ním nepohovoríme o bielych miestach v histórii Rusínov, ktoré sa snažil odhaľovať a potom v našich vydaniach o tom publikovať. Už nebudeme počuť jeho žarty, veselý spev, neuvidíme jeho tanec s našimi kolegyňami, nikto by mu vtedy nepovedal, že má na svojich pleciach toľko krížikov, koľko v skutočnosti mal, nejedného mladého svojou energiou nielen v tanci, ale aj vo vedeckej práci a publicistickej činnosti mohol zahanbiť. A hoci aj on mal, hlavne v poslednom čase, zdravotné problémy, nikdy o nich nehovoril, nesťažoval sa, hoci už chodil do redakcie čím ďalej menej a menej, hoci už nežartoval toľko, ale beťárske iskierky ešte mu vždy žiarili v očiach. Keď sme mali v redakcii alebo v prírode nejaké slávnostné posedenie, vždy s ním bolo veselo, a vtedy sme ho aj figliarsky postupne menovali sprvu „majorom rusínskych vojsk“, neskôr sme ho povýšili na „plukovníka rusínskej kavalérie“, už sme ho nestihli osobne povýšiť, už...

Teraz tak robíme in memoriam, povyšujeme Ťa, PhDr. Michal POPOVIČ, na generála histórie Rusínov.

Po dosť familiárnom úvode, ktorý sme si dovolili, lebo skutočne sme boli s Michalom Popovičom v blízkom pracovnom vzťahu, sa vrátim trocha na začiatok. Michal Popovič sa narodil 25. 9. 1922 v Brutovciach, preto bolo pekné, že z jeho rodnej obce na poslednú rozlúčku s ním 27. 12. 2006 na prešovský cintorín prišli rodáci, rodina a starosta tejto obce, ktorý nad hrobom zosnulého hovoril o ňom s veľkou úctou a vysoko ocenil jeho prácu, medzi iným, že napísal históriu obce Brutovce, ktorá bola vydaná pri príležitosti nedávneho jubilea tejto obce. Bola to posledná jeho vydaná publikácia, ale mi s úctou a vďakou spomíname na neho za mnohé iné publikácie, ktorými boli napríklad Knieža Korjatovič – rusínsky vojvoda či Pichne. Tieto dve knihy boli aj našou zásluhou vydané po rusínsky, ale gro práce, základ dal Michal, náš dobrý dlhoročný spolupracovník redakcie rusínskej periodickej a neperiodickej tlače...

Ale vráťme sa kúsok naspäť, to som už zašiel ďalej. Mladý Michal sa vždy rád učil, takže nebolo veľkým čudom, že úspešne absolvoval štúdium na Gymnáziu v Levoči, na Univerzite Jána Amosa Komenského v Bratislave či na univerzite v Belehrade. Vravím, nebolo čudo, lebo bol schopný, rozumný, rád sa učil, ale bolo to čudo v tom zmysle, že obyčajný chlapec z Brutoviec vyrástol tak vysoko, že sa stal vysoko vzdelaným, stal sa nielen dobrým historikom, ale dobre ovládal niekoľko jazykov – latinský, nemecký, anglický, francúzsky, srbský, ruský... Samozrejme, že ako Slovák vedel veľmi dobre aj po slovensky, ale mal vrelý vzťah k rusínskemu jazyku. No i k Rusínom a všeobecne k Slovanom, k pravoslávnej cirkvi, čo bolo možne vycítiť v jeho vedeckých publikáciách a článkoch na historické témy, hoci sám bol rímskokatolíkom, duchovný otec tejto cirkvi ho aj prišiel odprevadiť na poslednej jeho púti, Nebudem vymenovávať všetky jeho vedecké práce a články, bolo ich dosť na jeden život. Nebudem hovoriť o jeho pedagogickej práci na stredných a vysokých školách, nech o ňom hovoria, spomínajúc na neho, jeho študenti. Ja som ho zažil ako dopisovateľa a spolupracovníka ešte v ukrajinských novinách „Nove žytťa“, už tam sme sa spoznali a postupne sme začali spolupracovať. A postupne sme prišli na to, že obaja sme naladení na jednej vlnovej dĺžke: aj on privítal s veľkým nadšením a nádejou nežnú revolúciu a s ňou aj obrodný proces Rusínov, do ktorého prispel svojim dielom ako historik-publicista. Ďakujeme Ti, Michal, za toto Tvoje nadšenie a nádej, ktoré si prenášal na nás, a my možno na Teba. Ďakujeme Ti, Michal, za Tvoju vedeckú a publicistickú prácu, hlavne tú, ktorá sa vzťahovala k Rusínom. Hoci si bol Slovák, ale pre odhaľovanie rusínskej histórie, jej bielych miest si urobil viac ako ktorýkoľvek s Rusínov, či už rusínskej, alebo ukrajinskej orientácie. Už tým si sa v našich očiach už za svojho života stal generálom rusínstva.

Keď sa nedávno začali vracať Narodny novînky i Rusîn z Tvojej adresy do redakcie, mali sme takú predtuchu, že si chorý alebo v domove dôchodcov. Skúšali sme Ťa kontaktovať, ale márne...

No nemali sme sa skoro vzdávať a dozvedeli by sme sa, že Ty si v Domove dôchodcov na Cemjate pri Prešove. Možno si nechcel, aby sme sa to dozvedeli, lebo si už bol veľmi chorý, nechcel si svojimi problémami nikoho zaťažovať, ako celý svoj život. A možno, že tak je to dobré, lebo sme si Ťa zapamätali takého, akým si bol celý život – vždy plný optimizmu, hoci život Ti prinášal aj bolestivé momenty. Napriek všetkému, keď sa Tvoji najbližší, bývalá manželka, dvaja synovia a dve dcéry, ako aj my, Tvoji spolupracovníci dozvedeli, že si 23. 12. 2006 vydýchol naposledy, každého to zranilo, hoci čo by predtým nebolo. Proste, Tvoja strata nás všetkých zranila a všetkým nám vypadla slza veľkého smútku za Tebou. Preto nie je divné, že sa všetci títo prišli s Tebou rozlúčiť na prešovský cintorín.

Ty si odišiel do večnosti, ale Tvoja práca zostala tu, na zemi, bude slúžiť nám, Rusínom, ale i našim potomkom. Ty si odišiel, ale my na Teba nezabudneme, v našich spomienkach budeš vždy – žartujúci, optimistický, a keď bolo treba, tak aj donekonečna argumentujúci o historických faktoch ohľadom Rusínov. Vičnaja Tobi pamjať!

Alexander ZOZUĽÁK,

Tvoj „spolubojovník“ na zemi

Obálka nultého čísla RUSÎNA, ktoré vyšlo v júni 1990 a vydala ho Spoločnosť Andy Warhola v Medzilaborciach pod vedením Michala Bycka.

15 rokov pravdy v zrkadle času a doby

Napriek tomu, že každý normálny človek je hrdý na svoje korene, pôvod...,  z času na čas sa stane, že by sa najradšej zaprel. Nedávno som sa stretol s profesorom teórie umenia z Kanady a ten mi „pri pive“ povedal: „Vy mate všetko tak nádherne, krásne, zaujímavé ..., aj e ženy , ale strašne lacné!.“ Pochopiteľne, že sa ma to dotklo a oponoval som mu, že lacnosť a vzácnosť sú si veľmi podobné rovnako v Kanade, ako aj u nás. Nepochodil som, mal viac argumentov. Žiaľ.

Naša „národná lacnosť“  sa ontogenézou nášho národa nie otupuje, ale naopak mutuje, nabaľuje sa o nové negatívne spoločensko-ekonomické „maniery“ transformujúceho sa systému.  Morálna prostitúcia sa stala samozrejmosťou a ak by ste sa náhodou čudovali, prečo to tak je, ste u všetkých prinajmenšom čudní. Matka história prístupom  „vedeckých“ persón k jej podobe sa mení podľa potreby  moci, alebo dočasnej presile. Proste status quo dneška i „quo vadis Ruthenia?“.

Pred 15 rokmi v očiach mnohých dnešných „obrodencov“  Rusínov  „blázni“, istí páni Zozuľák, Kaliňák, Guba, Ing. Bicko, Ing. Roháč, Cepko, Chomča, Fecura, Bycko, o.Krajňák., Dr. Turok.., „zmysleli si“ v opare „Nežnej“ pokúsiť sa  zabrnkať na morálne i národno povedomie i city „Rusnákov“. V čase,  keď iní (aj mnohí ti dnešní „obrodenci“) kuli ako tých pánov „povešať za ...“, oni stali v mraze a snehu a verejne s rizikom minimálne dostať po ..., doslova hlásali slová záchrany písma, reči, zvykov a tradícii Rusínov. Nie, žiaden kanadský profesor, žiaden slovensky profesor, docent a pod., nevystrčili hlavu  „spoza buka“, aby verejne povedali, kto sme, ale trpezlivo doma v papučiach pozerali televíziu, čo sa z toho „To je ono!“ nakoniec vykľuje, či voľačo bodaj nebude aj pre nich,  ak nie, oni neboli pri tom,  ruky sú čisté. Slepá demokracia v podobe odvaru anarchie, chaosu ..., ako nikdy inokedy dala možnosť všetkým, aj tej poslednej ľudskej „svoloči“ blízkať sa verejne ako pozitívum doby. Doby nečitateľnej, zlej, chaotickej, doby ako mútna voda, v ktorej sa najlepšie chytajú ryby. No a ti skutoční páni „revolúcie“ akoby zaspali a ani si nevšimli, že mach pokrytectva, prevliekania kabátov a pod. ich obrástol, a keďže stále platí „zíde z oči, zíde z mysle!“, zabudlo sa na nich. Tak, ako zabudla  pani Maďarová, riaditeľka MMUAW, ktorá tiež pri príležitosti 15 rokov vzniku múzea si nespomenula ani na jedného z jej zakladateľov, akoby múzeum bolo na tom svete iba od kedy bola menovaná riaditeľkou, a pri tom aj múzeum sa  rodilo v jednej „plienke“ s VPN, Rusínskou obrodou, časopisom Rusín... Rovnako, ako istý kanadský profesor, ktorý do encyklopedickej slávy „nahrnul“ mena kadekoho, iba mnohých z tých nie, ktorí v riziku rovnako pre seba, ako aj pre svoju rodinu, dali čomusi základ. A tak, aby som aspoň  trošku prispel k názoru našej „lacnosti“  popísanej do nepríjemného vizuálu dneška, dnes v čase výročia vzniku časopisu Rusín chcem, mám právo, ba konca som povinný povedať:

RUSINI nech už ste z  „ryby“, „štuky“, alebo „raka“, „pomĺčkoví“, „bezpomĺčkoví“ (toto úvodzovkové pomenovania uvádzam motivovaný dnešným rozdeľovaním sa  Rusínov na „hromádky“, z ktorých pomaly nebude NIČ!!!), inteligentní, prostí, sprostí ( Bože, odpusť mi, ale všade sú aj sprosti), gréckokatolíci, pravoslávni, ateisti...,  PRAVDA JE TAKÁ. Všetko, čo má dnes pokračovanie v podobe  Rusínskej obrody, Rusîna, Narodnych novînok, InfoRusina,..., vzniklo v Medzilaborciach v čase „Nežnej“. Tu sa položili základy v tom najlepšom slova zmysle i úmysle v prospech Rusinov, ich kultúry, viery, jazyka... Tu sa „kuli“ plány ako sa, dnes už úspešnej asimilácii, vyhnúť, ako si zachovať azbuku, školu... Tí páni, ktorých som spomenul, stáli pri tom. Som zatiaľ, chvála Bohu, stále živým svedkom a tlmočím tento obraz pravdy taký, aký bol. Aj keby sa dnes ktokoľvek pokúsil poprieť to všetko a písať prostitutné dejiny Rusínskej obrody a pod. po „Nežnej“, pravda je len taká. Zaprite v sebe čokoľvek, keď už nič iné, tak napriek všetkému zostanete iba ako naši telogoni, pretože to, čo tvorí gro všetkého rusínskeho na Slovensku, aj vašej činnosti (dobrej, možno aj menej dobrej...), je plodom myšlienok a odvahy novembrových dni, večerov i noci  roku 1989.  Iné než som napísal môže byť už iba to, na čo som zabudol, preto sa vopred ospravedlňujem (koniec koncov, nedostal som taký priestor na výpoveď, aby som bol detailne presný), no povedal som „pilier“ pravdy s hlavnými „nosnými konštrukciami“ vizuálu vzniku nielen časopisu Rusin... Ďakujem všetkým za to DOBRÉ, čo sa urobilo pred Rusínov a kritizujem tých za tom to, čo sa mohlo a neurobilo (aj sebakriticky !!!). V každom prípade opovrhujem všetkým umelých, paranoidným a nepravdivým, ktoré slúži komusi ako pozlatko k vlastnej sláve, často aj na úkor poníženia toho, alebo tých pravých „božích bojovníkov“.

Želám redakcii časopisu  Rusín (a aj tak trochu ako svojmu dieťaťu, pretože aj ten vznikol v Medzilaborciach a bol som pri tom), veľa čitateľov, kvalitnejší a kultivovanejší obsah, menej „žabomyších vojen“ na jeho stránkach a viac intelektuálneho ducha, širokospektrálnej kultúry a umenia, aby sme sa svetu prezentovali ako skutoční ľudia, ktorí majú ducha, rozum, kultúru, umenie, vedu...

Dr. Michal BYCK0, PhD.,

jeden zo zakladateľov časopisu Rusîn a vydavateľ

jeho nultého čísla ako predseda Spoločnosti Andy Warhola

21. 8. 2006

Titulná strana prvého čísla Narodnych novînok, ktoré vyšlo 21. 8. 1991.

Titulná strana slávnostného čísla Narodnych novînok, ktoré vyšlo pri príležitosti

15. výročia Rusîna a Narodnych novînok 21. 8. 2006.

Redakčný kvet aj po 15 rokoch žije

(A TO NAPRIEK VŠETKÝM PERIPÉTIÁM, PREKÁŽKAM A NEŽIČLIVCOM)

Prečo takýto titulok a podtitulok tohto článku? Kto číta Narodne novînky, ten vie o čom je reč. Pred piatimi rokmi k desiatemu výročiu našich novín v úvodníku pod názvom Bublina ani po 10 rokoch ešte nepraskla („bublinou“ nazvali naše a vaše Narodne novînky a časopis Rusîn pri ich zrode tzv. Rusíni-Ukrajinci) som napísal: „Ne budete veriť, ale včera som pozeral na mapu Grécka a jeho ostrovov a v mori medzi Krétou a Tureckom som našiel malý ostrovček, ktorý sa volá Karpathos. Hneď zo žartu si hovorím, že tu by sme mali ísť my, Rusíni spod Karpát, lebo máme veľa problémov s našimi „blízkími“ Rusínmi-Ukrajincami, alebo Ukrajincami. Tu by sme konečne mali pokoj, mohli by sme pokojne pracovať a doma by sme nechali aj tých Rusínov, ktorí ostatným Rusínom nepomáhajú, ale ich brzdia a škodia im. A to sa týka niektorých aj z radov Rusínskej obrody či Združenia inteligencie Rusínov Slovenska...“ A tieto slová sú na polovicu aktuálne aj pri oslavách 15-ročného jubilea spomenutých rusínskych periodických vydaní. Prečo na polovicu? Lebo s tzv. Rusínmi-Ukrajincami či Ukrajincami už nemáme žiadne problémy, už nijako s nimi „nebojujeme“, oni si robia svoje a my – tiež svoje. No druhá časť citovaného konštatovania je vždy aktuálna, dokonca sa ešte vyostrila situácia ohľadom „škodcov“ zo strany niektorých čelných predstaviteľov Rusínskej obrody v SR a so Združenia inteligencie Rusínov Slovenska. A to je tragické v rusínskom hnutí, no možno je to zákonité, lebo keď nie je „vonkajší nepriateľ“, s ktorým „bojujete“, tak nastáva boj vnútri vlastného hnutia (a nielen rusínskeho), vzájomne medzi sebou. Tak sa to stalo zjavným za posledných päť rokov, keď boj našich „škodcov“ sa stal intenzívnejším a vyostril sa, z čoho môžu mať radosť naši „bývalí nepriatelia“, niektorí čelní predstavitelia z radov Rusínov-Ukrajincov alebo Ukrajincov. A to ide na škodu nielen  nám, našej redakcii, teraz už aj občianskemu združeniu Rusín a Ľudové noviny, ale aj celému rusínskemu hnutiu, Rusínom na Slovensku všeobecne. Nechcem zachádzať do detailov, lebo o mnohých ste si mali možnosť prečítať a dozvedieť sa zo stránok Narodnych novînok. Chcem len konštatovať to, že sme dospeli až do štádia, keď naši nepriatelia, „škodcovia redakčného kvetu“, došli až tak ďaleko, že sa s našim občianskym združením súdi Rusínska obroda v SR na čele s hlavným organizátorom tohto diela, „hlavným škodcom“ z čela Združenia inteligencie Rusínov Slovenska, ktorý využíva na svoje osobné ciele-boje „menšich škodcov“ z Rusínskej obrody v SR, ku ktorým sa pridali ďalší „škodcovia-štefanovci“ z čela Ruského klubu – 1923, teraz aj z Nadácie Ruského klubu 1923 v Prešove...

Ale nechce sa mi dnes, keď oslavujeme jubileum Narodnych novînok a Rusîna, rozoberať túto situáciu, ktorej nepriamo pomohli aj čelní predstavitelia Ministerstva kultúry SR, ktorí sa alibisticky stavajú k nej: že to si sami vyriešte, alebo tak ste si sami vyriešili (tu myslím hlavne na riešenie komisie pre rusínsku národnostnú menšinu ako poradného orgánu ministra kultúry, ktorá dáva návrh na rozdelenie štátnej dotácie pre rozvoj rusínskej kultúry). Áno, „vyriešili“ sme si to ako sme si to vyriešili... No napriek nedobrej pôde, napriek škodcom, redakčný kvet vždy žije, rastie, kvitne. A to je zásluha nielen imunity tohto kvetu, ale aj pomoci tých, ktorí čas od času tento kvet polejú a prihnoja, aby mohol ďalej rásť a kvitnúť. Tu mám na mysli Vás, naši verní čitatelia, predplatitelia, dopisovatelia, spolupracovníci a dobrodinci, ktorým patrí veľká vďaka, že nedali redakčnému kvetu zahynúť. Kvet žije, robí svojim životom mnohým žičlivcom – radosť, no mnohým nežičlivcom – starosť! Ale ako sme spoločne tento kvet vypestovali, taký bude, nezmení sa, či sa to niekomu páči, alebo nie. Aby ste sa mohli ním ďalej kochať, to záleží od životaschopnosti nás, ale aj od starostlivosti Vás.

Ako som redakciu s jej pracovníkmi a spolupracovníkmi pri 10-ročnom jubileu nazval MALÝM OSTROVČEKOM RUSÍNSTVA, tak teraz ma napadla myšlienka analógie s KVETOM. No či zrod OSTROVČEKA, alebo zrod KVETU, fakty zostávajú faktami, takže trocha zájdem do minulosti. A zase nepoviem nič nové, čo pri desiatke, že OSTROVČEK či KVET sa zrodil  ešte na „ukrajinskej pôde Noveho žytťa a Zväzu Rusínov-Ukrajincov Česko-Slovenska, kde po revolučnej vlne roku 1989 začala vychádzať stránka, neskôr aj viac strán po rusínsky – Holos Rusîniv. Vtedy v Medzilaborciach vyšlo aj nulté, aj prvé číslo Rusîna, a to za pomoci nás, „rusínskych rýb v ukrajinskej rieke“. Zato vrcholné ryby ZRUČS mi vytkli, že nemôžem sedieť na dvoch stoličkách – na ukrajinskej a na rusínskej zároveň, hoci sme boli všetci jedného rusínskeho rodu, len niektorí nepochopili, že doba sa zmenila – už nám nik nebude prikazovať... (vtedy sa myslelo na vedenie ZRUSR, teraz na vedenie ROSR a ZIRS).

Tak sme sa dostali do nemilosti a nebolo poľutovania, len bolo potrebné oddeliť „rusínske pleveľné ryby od čistého húfu ukrajinských rýb“. Oddelili, a my sme im zato vďační, lebo takto sa skôr na stojacej a zatuchnutej vode ľady prelomili. (To je možné v čase posledných piatich rokov povedať voči Rusínskej obrode, len s tou zmenou, že „čistým húfom rusínskych rýb“ zostala táto organizácia, aspoň si to o sebe myslí jej vedenie, a my sme naďalej „pleveľná rybná skupina“, ktorú je potrebné zničiť! Tak zase rozmýšľajú „ryby“ z Rusínskej obrody v SR a „žralok Janko“.)

Ale aby sme sa stali a boli tou riekou, či tým ostrovčekom, či tým kvetom, to je zásluha nielen kolektívu redakcie, ale aj niektorých „rýb s rusínskych vôd“... Zaiste nemôžeme obísť (v dobrom slova zmysle) aj všetkých doterajších našich spolupracovníkov, dopisovateľov a čitateľov, hlavne tých, ktorí nám pomáhali budovať a rozvíjať ostrovček rusínstva, či vypestovať kvet rusínstva, čo nám zostali verní v najťažších dobách a až dodnes. Svoju zásluhu na udržaniu a rozkvete ostrovčeka (kvetu) majú hlavne členovia nášho malého redakčného kolektívu. No v neposlednom rade aj tí rusínski podnikatelia, ktorí nás podporovali a podporujú finančne. A aby to bolo kompletné, tak je potrebné spomenúť kedy akú dobrú podporu štátu, hlavne Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, bez dotácií ktorého by sme už dávno boli „rybami na suchu“ (alebo „vyschnutým, zahynutým kvetom“).

TÝM VŠETKÝM CHCEM DNES OD SRDCA POĎAKOVAŤ A POPROSIŤ VÁS – NEDOVOĽTE ANI V ĎALŠICH ROKOCH, ABY SPOMENUTÝ OSTROVČEK RUSÍNSTVA BOL VYMAZANÝ Z MAPY NÁRODNOSTNEJ KULTÚRY RUSÍNOV NA SLOVENSKU A VO SVETE (ČI ABY REDAČNÝ KVET SA DOSTAL DO KNIHY VYHYNUTÝCH RASTLÍN).

To Vám chcel povedať v tento slávnostný deň

Alexander ZOZUĽÁK, šéfredaktor

21.8.2006

Na mnohaja strán a blahaja pier!

Pracovať pre národ – to je sväté dielo. Tak si mysleli aj rusínski redaktori na začiatku deväťdesiatich rokov minulého storočia, keď začali vydávať Narodne novînky a časopis Rusîn pred pätnástimi rokmi. Nie je to dávno, ale bilancia prináša radosť.

Redaktorský kolektív sa za tie roky personálne nemenil, ale Narodne novînky a časopis Rusîn sa svojim obsahom v behu tých rokov zdokonaľoval kvalitou publikovaných materiálov. Bola vytvorená literárna príloha Pozdraľiňa Rusîniv, návrh na vytvorenie ktorej som pred vyše desaťročím predložil šéfredaktorovi A. Zozuľákovi, a on tento návrh ochotne zrealizoval. Škoda len, že literárna príloha vychádza časovo dosť nerovnomerne.

Narodne novînky a Rusîn ma hneď od začiatku zmobilizovali, aby som aj ja začal písať po rusínsky, a tak sa aj čoskoro stalo. Ľudová reč každodenného používania, s ktorou si urobil prvý krok do sveta – to je tvoj myseľný a rečový fenomén. Pomyslel som si, že ho použijem ako nástroj literárnej komunikácie. A tak som sa literárne druhýkrát narodil. Aj preto je potrebné uctievať Narodny novînky a Rusîn.

Človek si poriadne uvedomí, aká škoda sa mu stala mnoho raz až vtedy, keď sa to pominie. A aby sa to nestalo, tak je potrebné sa o to starať. To isté očakávam od pána Zozuľáka a celej redakcie. Čiňte svoje dielo s takým zanietením, aby sme vás nemuseli ľutovať, ale aby sme vás obdivovali.

Horšie roky sa striedajú s lepšími, a už bolo aj také, že redakcia na svoj chod nedostala za rok od štátu ani korunu. Bolo potrebné hľadať sponzorov, ale Saša Zozuľák so svojím kolektívom chodil ako kedysi apoštoli po Svätej zemi. Od dverí k dverám. Hanbu –  nabok, veď aj Kristus poúčal svojich učeníkov: Klopte a bude vám otvorené, pýtajte a dajú vám. A noviny i časopis boli zachránené. Pravda, ľahšie sa to hovorí, ako uskutočňuje, ale všetci dokázali, že sa vedia zaťať. Za dobrý úmysel, ktorý v konečnom dôsledku je povzdvihovateľom národnej rusínskej kultúry.

Raz, keď Rusîn a Narodne novînky budú oslavovať päťdesiatku svojej fundácie, tak nasledovníci dnešných redaktorov budú spomínať na ich národoľúbné skutky. Noviny budú mať vysoký náklad, vlastnú tlačiareň, kvalitné technické zariadenie a vlastných redaktorov kde-kade. Budú pre nich malými dnešné podmienky redaktorskej práce, no nebude sa z nich vysmievať ani jeden nasledovník. Zato aj my, súčasníci, dajme týmto ľuďom úctu, ktorá im ozaj prináleží.

Na mnohaja strán a blahaja per, bratia a sestry!

Mgr. Štefan SUCHÝ,

metodik rusínskeho jazyka, spisovateľ, laureát Ceny A. Duchnoviča za rusínsku literatúru

21.8.2006

Problém vydávania rusínskych novín by nemal

Rusínov rozdeľovať

Pri príležitosti 15 rokov od vzniku Narodnych novînok a Rusîna chcem pogratulovať ich redakcii a zaželať redakčnému kolektívu pevné zdravie, osobné šťastie, veľa tvorivých síl, a taktiež veľa aktívnych a verných čitateľov a dopisovateľov.

Ja sa teším na každé číslo Narodnych novînok a Rusîna, lebo viem, že z ich obsahu sa dozviem tie najaktuálnejšie informácie z rusínskeho života, ale nájdem  tam aj články k najdiskutovanejším problémom, ktoré Rusínov trápia. Som presvedčený, že Narodne novînky majú svoje nezastupiteľné miesto v rusínskej tlači na Slovensku! A keď sú názory, že tieto noviny nie sú potrebné, nesúhlasím s tým, kto tak hovorí. Myslím si, že miesto v rusínskej periodickej tlači má aj mesačník InfoRusîn, aj kultúrno-kresťanský dvojmesačník Rusîn. A keby niekto začal vydávať    ďalšie seriózne a fundované periodikum, nebolo by to na škodu veci. Konkurencia v dnešnej dobe je potrebná a netreba odsudzovať žiadne aktivity a iniciatívy niekoho, kto je ochotný a schopný robiť v tomto smere pre Rusínov. Problém vydávania akýchkoľvek novín by nemal Rusínov rozdeľovať.

Narodne novînky vznikli v čase založenia Rusínskej obrody na Slovensku a sú neoddeliteľnou súčasťou jej histórie. Narodny novînky pomáhajú presadzovať záujmy Rusínskej obrody od jej založenia, realizovať jej ciele a prezentovať názory nás, Rusínov, pred nežičlivcami rusínstva a tými, ktorí chceli v začiatkoch Rusínsku obrodu zlikvidovať. Narodny novîky prežili 15 rokov v neľahkých finančných podmienkach, ale vychádzali ako životaschopná tlač. A bolo aj šťastím, že sme Narodny novînky mali, ideí a ciele rusínskeho hnutia bez novín, bez verejného média by sa rovnalo debate „do vzduchu“. Hlavnú zásluhu na 15-ročnej existencie Narodnych novînok má ich redakčný kolektív a hlavne ich šéfredaktor Mgr. Alexander Zozuľák. Na jeho pleciach vždy bola najväčšia ťarcha a zodpovednosť za udržanie novín a časopisu Rusîn, vydanie ich každého čísla. Vraví sa, že kto nič nerobí, ten nemôže nič pokaziť, a kto robí, robí aj chyby. Platí to vo všeobecnosti, platí to aj na adresu práce redakcie Narodnych novînok a Rusîna. Je čo naprávať a vylepšovať v jej činnosti, či už sa to týka obsahu periodík, väčšej pestrosti článkov, množstva informácií zo života Rusínov. Zaiste to vedia pracovníci redakcie aj sám šéfredaktor. Samozrejme, že veľa záleží aj od financií, ale túto vec možno ovplyvniť len čiastočne. Nádejame sa, že nová vláda a pripravovaný nový zákon o financovaní národnostných menšín prinesú pozitívne zmeny aj do riešenia problémov vydávania Narodnych novînok.

Pokiaľ ide o budúcnosť Narodnych novînok, tak som optimista a verím v ich ďalšiu úspešnú existenciu na úžitok národnostného, kultúrneho a spoločenského života nás, Rusínov na Slovensku.

JUDr. Peter KRAJŇÁK,

bývalý člen výkonného výboru a hovorca Rusínskej obrody na Slovensku

21.8.2006

„Prebuďte sa, Rusíni, aby sa vaši synovia a dcéry nestratili,

aby hroby vašich otcov neplakali!“

Nedávno som vzala do rúk posledné číslo kresťanského časopisu Blahovistnîk a prvá veta, ktorá ma zaujala, bola: „Prebuďte sa, Rusíni, aby sa vaši synovia a dcéry nestratili, aby hroby vašich otcov neplakali!“

S takýmito, alebo podobnými slovami možno niekedy vznikali prvé noviny v rusínskom jazyku s myšlienkou pozdvihnúť a podporiť svoj národ, aby sa nestratil.

Dnes prešlo 15 rokov od založenia Narodnych novînok a Rusîna a je tu čas rekapitulácie, čas obzrieť sa a pozrieť na začiatky redaktorskej práce, koľko tu bolo plánov, ochoty do práce. Bol tu kolektív ľudí, ktorí ťahali nielen za jeden koniec, no aj  išli jedným smerom. Zaiste, nebolo ľahké začínať z ničoho, od nuly, len s entuziazmom a radosťou z práce pre národ. Ale možno práve preto sa urobilo tak veľa pozitívneho.

Pre národ je dobré a veľmi dôležité, že noviny vychádzajú, že je možné čítať tlačené slovo v materinskom jazyku, že detí, žiaci sa môžu učiť a čítať po rusínsky aj vďaka Narodnym novînkam a jej prílohe Rusalka, študenti sa majú kde realizovať a môžu tvoriť a písať po rusínsky. Je to veľká vec, ktorá sa nedá zaplatiť, aj keď sa to niekedy nezdá, ale je to ťažká práca, ktorá sa často nezaobíde bez všelijakých problémov. Je potrebné podčiarknuť, že od začiatku to bola prvá a jediná periodická tlač, ktorá otvorene, bez cenzúry, písala a bojovala proti slovakizácii v cirkvi, o čom sa nepísalo dokonca ani v oficiálnych nezávislých médiách. Z redakcia vyšlo veľa kníh (odbornej a umeleckej literatúry), vychádzajú učebnice, knihy pre detí. Od samého začiatku rusínska redakcia bola miestom, kde sa schádzala rusínska inteligencia a študenti, kde sa niečo robilo a tvorilo.

Nedá sa spomenúť všetko, no za tých 15 rokov sa urobilo veľa dobrého, čo vidno vo všetkých sférach rusínskeho hnutia. No keď sa povie A, netreba zabudnúť povedať aj B. Hovorí sa, že zlé človek časom zabudne a v pamäti zostane len to dobré. No zo všetkého dobrého je potrebné sa poučiť, aby sme nezaspali na vavrínoch. Lebo Rusíni majú v povahe jednu chybu: budú lamentovať, dookola debatovať čo bolo, alebo čo by bolo potrebné urobiť, no medzitým zaspia a nezrobia nič. Ale nato, kedy sa Rusíni prebudia, nebude nikto čakať.

Je pravdou, že doteraz sa tu nespalo, no aj tak bolo potrebné dávať pozor. Netreba zabúdať na všetko dobré, čo bolo, no hlavne netreba zabúdať žiť a myslieť dopredu. Preto slová: „Prebuďte sa, Rusíni, aby sa vaši synovia a dcéry nestratili, aby hroby vašich otcov neplakali!“ nech budú poučením pre všetkých. Sú to možno tvrdé slová, ale sú to slová, ktoré vystihujú dnešnú situáciu v rusínskom hnutí. A v neposlednom rade, to sú slová samotných Rusínov (obyčajných, nie učených), ktorí vidia a cítia, čo sa okolo nich deje, ktorí sú ako lekárske váhy: reagujú aj na najmenšie porušenie, aj na najmenší závan v kruhoch inteligencie. Povedala by som, že je to výkrik národa na záchranu.  

Preto želám celej redakcii veľa síl do ďalšej práce, veľa entuziazmu a odvahy a ešte, aby nezaspala, ale aby z radosťou pokračovala v začatom diele na slávu Pána Boha a na blaho svojho národa, „...aby sa naše detí nestratili, aby hroby našich otcov neplakali“. Lebo dielo ešte nie je dokončené, ešte sme vždy len na začiatku a práce je ešte veľa. A práca pre národ nikdy nebola ani nebude ľahká.

Mgr. Alena BLICHOVÁ,

predsedníčka Spolku rusínskej mládeže Slovenska

a podpredsedníčka Svetového fóra rusínskej mládeže

21.8.2006

Sila materinského slova

Len ten, kto píše svojim materinským jazykom, sa prihovára širokej obci, môže prežiť a precítiť jeho silu, jeho vplyv na toho, ku ktorému sa prihovára, či už písaným alebo hovoreným slovom.

Neoddeliteľnou súčasťou spojenia človeka s človekom, okrem iných médií, sú bezpochyby noviny a časopisy. V našom prípade je reč o našich rusínskych Narodnych novînkach a časopise Rusîn. Pätnásť rokov sa svojim písaným slovom prihovárajú nielen Rusínom Slovenska, ale aj celého sveta. Za tie roky sa noviny a časopis snažia pomôcť Rusínom, aby sa zorientovali vo svojej svojbytnosti a identite. Navádzajú, radia a pomáhajú. Dodnes neprestali, hoci sú kritizované a len-len, že neboli zlikvidované. Kým? Nežičlivcami a ľuďmi, ktorí by chceli „dávať rozumy“ našim Rusínom, ale pritom zabúdajú na veľmi dôležitú vec, a to, že keď ktosi chce písať alebo sa prihovárať Rusínom Slovenska a sveta, mal by v prvom rade ovládať normatívny, spisovný rusínsky jazyk, ktorý bol kodifikovaný v 1995 roku. A taktiež by mal svojim písaným slovom vplývať v rodnej azbuke, a nie v latinke. Veď tak bolo prijaté na kodifikácii a pokiaľ viem nová oficiálna kodifikácia nebola. Pokiaľ toto takýto ľudia nevedia, nemajú právo zasahovať a napádať ľudí, ktorí pätnásť rokov pomáhajú našim Rusínom a zostali verní našej rodnej azbuke!!!

K pätnástim narodeninám želám našim Narodnym novînkam a Rusînovi, ktoré pre mňa veľa znamenajú, aby aj naďalej pomáhali Rusínom doma a v zahraničí v ich národnostnom živote, v zachovaní a rozvíjaní prekrásnych rusínskych tradícií a veľkého bohatstva, ktoré nám zanechali predkovia. Nedajme si toto nikým vziať a zničiť!

Mária GIROVÁ,

podpredsedníčka Rusínskeho kultúrno-osvetového spolku Alexandra Duchnoviča

21. 8. 2006

Pätnásť rokov málo či veľa?

Pätnásť rokov je čas, za ktorým sa oplatí obzrieť a zaspomínať si. Svoj prvý list do Vašej redakcie som nesmelo písal v novembri 1191 a čakal som, čo bude ďalej. V tomto liste som poslal báseň Nezabúdajte, deti. Báseň bola uverejnená v Narodnych novînkach a ja som mal veľkú radosť, lebo to bola moja prvá báseň uverejnená v našich novinách. Potom som písal články a básne, ktoré boli postupne publikované v Narodnych novînkach a Rusînovi. Tak sa začala moja dopisovateľská práca.

Vo vtedajšej dobe po roku 1989 náš rusínsky národ bol opustený ako bezdomovec, bez ničoho. A práve Vaša novovzniknutá redakcia začala plniť svoje poslanie. Začali ste vydávať Narodny novînky i časopis Rusîn. V nich sa písalo po našom, po rusínsky. Bol to veľký dar pre našich ľudí. Hoci ste sa borili s veľkými problémami a nedostatkami, hlavne chýbali peniaze, Vy ste sa nepoddali, s veľkou obetou ste pokračovali a pokračujete slúžiť nášmu národu, začo Vám patrí veľká a hlboká vďaka.

Postupne sa začal rozširovať okruh čitateľov. Narodny novînky a časopis Rusîn sa zlepšovali a postupne zlepšujú. Začali prinášať a stále prinášajú informácie z rozličných oblastí života Rusínov nielen na Slovensku, ale aj zo zahraničia, kde žijú Rusíni. Začali planiť a verím, že ešte dlho budú plniť svoje veľké poslanie.

Pätnásť rokov veľa či málo? V živote človeka to nie je veľa, ale v živote  rusínskeho tlačeného slova je to pekný vek. Do ďalšej pätnástky želám Vám všetkým v redakcii veľa zdravia, šťastia, mnoho síl pri Vašej neľahkej a zodpovednej práci pre všetkých Rusínov.

Štefan SMOLEJ, rusínsky spisovateľ

21. 8. 2006

Ďakujem Vám, Narodne novînky

Jedna múdrosť hovorí, že nie ten, kto dielo začne, je veľkým, ale ten, kto v diele naďalej, aj cez rozličné komplikácie a peripetie, pokračuje. Podobne tak by sme mohli povedať aj o histórii prvých porevolučných vydaní pre Rusínov na Slovensku pod názvom Rusîn a Narodny novînky. Je to už 15 rokov čo svojou činnosťou tieto vydania obohacujú národnostno-osvetovú prácu pre náš rusínsky národ.

Pri príležitosti významného jubilea našich Narodnych novînok a Rusîna som sa rozhodol v krátkosti zamyslieť nad mojim vzťahom k spomenutým vydaniam. Mal som veľké šťastie, keď som sa ako študent Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity dozvedel o činnosti Narodnych novînok a Rusîna. Sympatický redaktorský kolektív ma v svojich priestoroch mnohokrát privítal milým slovom a dal mi nejednu radu do života. V Narodnych novînkach mi dali možnosť skúsiť publikovať v materinskej reči a touto cestou som sa stretol s kodifikovanou podobou rusínskeho jazyka. Myslím si, že veľký význam mali Narodny novînky pri budovaní môjho národného povedomia. Ďakujem Vám za to, Narodne novînky, že prostredníctvom Vás som spoznal, kto vlastne som.

Osobitnú kapitolu v histórii Narodnych novînok predstavuje zaiste štvrťročná príloha pre detí a mládež pod názvom Rusalka, ktorá vychádza šesť rokov. Pre rusínsku mládež sa týmto dala možnosť nielen čítať, ale niečo vlastného vytvoriť a publikovať. A ako vidíme, mladých dopisovateľov a začínajúcich literátov stále pribúda. V rusalke aj dnes môžete nájsť zaujímavé články, zamyslenia, básne, zážitky, rozprávania, autormi ktorých sú naši mladí. Aj keď od začiatku Rusalka bola mnohým tŕňom v oku, vychádza dodnes a má vždy dopisovateľov, čo svedčí o tom, aký Rusalka má pre mladých význam. Ja sa snažím publikovať v každom čísle Rusalky a k písaniu článkov a básničiek vediem aj svojich žiakov na hodinách rusínskeho jazyka. Písanie článkov, ktoré si neskôr môžu prečítať v Rusalke, je pre nich motivujúce, podobne ako to kedysi bolo pre mňa.

Veľkú zodpovednosť za činnosť a vydávanie Narodnych novînok má redaktorský tím pod vedením Alexandra Zozuľáka, ktorý je potrebné pochváliť za to, že Narodne novînky spolu zachránili a napriek všetkým problémom vychádzajú dodnes. Lem vďaka nemu môžeme dnes oslavovať ich 15. narodeniny. Verím, že tvorivá práca redakcie bude vždy perspektívna a že jej vedenie nebude nikdy zabúdať dať priestor mladým. Lebo len od nich sa bude odvíjať ich budúcnosť, len oni budú pokračovať v práci pre rusínsky národ.

Za všetkých mladých ešte raz želám Narodnym novînkam, Rusalke a Rusînovi mnoho úspešných rokov a redaktorom veľa entuziazmu a trpezlivosti v ich ťažkej, no pre národ užitočnej práci.

Mgr. Marek GAJ,

učiteľ rusínskeho jazyka na ZŠ v Radvani nad Laborcom, bývalý prvý predseda Spolku rusínskej mládeže Slovenska a Svetového fóra rusínskej mládeže

21. 8. 2006

Na počiatku bol RUSÎN

Sväté Evanjelium od Jána začína slovami: „Na počiatku bolo Slovo...“ Slovom začalo Božie dielo a slovom začína aj každé dielo človeka. Slovom začala aj Rusínska obroda pred pätnástimi rokmi, keď začala (po Spoločnosti Andy Warhola a Mestskom centre kultúry v Medzilaborciach) v 1991 roku systematicky vydávať časopis Rusîn a Narodny novînky. Na počiatku toho diela som bol aj ja. A tak si myslím, že som kompetentný zaspomínať...

Medzilaborce, rok 1990, Michal Bycko, o. Krajňák, Michal Turok-Heteš, Festival kultúry a športu, nulté číslo Rusîna...

Nad extravagantným Andym na obálke časopisu by sa dnes už nik nečudoval, no vtedy, v roku 1990 sa ešte čudovali mnohí. No tak isto sa veľa ľudí začudovalo aj nad samotným obsahom časopisu. Bolo to začudovanie žičlivé a radostné, no kde-tu sa našli aj kritici, ktorých zamrzelo, že už „Rusnačkove“ majú svoje...

Aj mne sa ušlo. Kritikov najviac mrzel „gréckokatolícky duch“ článkov o Alexandrovi Duchnovičovi, Krasnobrodskom kláštore a „idea rusínskeho spisovného jazyka“. Článok Babilónska veža v Karpatoch „pohla žlčou“ kde-komu... A pohýnala pätnásť rokov a vyzerá, že bude pohýnať ešte dlhé roky. Keď to sa deje u nepriateľov, nech! No keď u „vlastných“, pre ktorých rozvíjať rusínsky literárny jazyk, je „dielom nedôležitým, len keď máme svoje festivaly“, to už je horšie.

Bez literárneho jazyka, bez vyučovania spisovného rusínskeho jazyka na školách, bez rusínskych cirkevných obradov národne zomrieme! To vie každý nepriateľ nášho diela. Preto chce z Rusínov mať len dotovanú festivalovú mŕtvolu.

Pred pätnástimi rokmi som v Rusînovi napísal o Krasnobrodskom kláštore, že je v zrúcaninách a že tam chýba prekrásny spev otcov baziliánov. Dnes tam stojí krásny nový kláštor, no, žiaľ, prekrásny spev mníchov tam nepočuť doteraz... Dotovaná mŕtvola...

Želám Rusînovi a Norodnym novînkam živototvornú  silu, ktorá dokáže nielen utužovať srdcia všetkých Rusínov, ale aj prebúdzať tých, ktorí spia snom mŕtvych.

o. ThLic. František KRAJŇÁK,

gubernátor Akadémie rusínskej kultúry v SR pre duchovnú oblasť

a podpredseda Slovenskej asociácia rusínskych organizácií

21. 8. 2006

Jubilujúce rusínske Narodne novînky

Vďaka nežnej revolúcii v roku 1989 Rusíni po dlhých 40 rokoch si uvedomili svoju identitu a zakladajú Rusínsku odrodu, čo dalo možnosť vzniku rusínskeho národného obrodenia. Rusíni si začali uvedomovať, že bez svojho tlačového orgánu nie je možné úspešne realizovať obrodný proces. A tak v roku 1991 prví entuziasti zakladajú svoj národný tlačový orgán pod názvom Narodny novînky. A tieto noviny si dali do vienka záväzok, že nadviažu na dobré tradície rusínskych novín z minulosti.
Narodne novînky od svojho začiatku boli a sú priestorom, na ktorom Rusíni žijúci na Slovensku môžu sa prezentovať so svojimi názormi. Vďaka novinám môžu čítať a publikovať v kodifikovanom rusínskom jazyku, ktorý považujú za svoj materinský a môžu ho udržiavať pre budúce pokolenia na Slovensku.
Narodne novînky za svojich 15 rokov dávali a dávajú priestor témam, ktoré Rusínov výsostne zaujímajú, alebo sa ich značne dotýkajú a na ktoré iné média by ponúkli priestor len okrajovo. Narodne novînky za roky svojej existencie sa vyprofilovali do dnešnej príťažlivej podoby aj vďaka okruhu ich spolupracovníkov a dopisovateľov. Od prvého čísla rusínske Narodne novînky informujú širokú rusínsku verejnosť o najvážnejších aktualitách zo života Rusínov nielen na Slovensku, ale aj z iných štátov, kde žijú Rusíni. Približujú nám zaujímavé osobnosti z rusínskeho prostredia, nezabúdajú na významných dejateľov z dávnej a nedávnej minulosti, ukazujú ich ako príklad pre súčasnosť, ktorá hoci sa globalizuje, ale pevne stojí na identite jednotlivca, v tom čísle aj na svojbytnosti rusínskej národnosti. Národnostná tlač na Slovensku má nízky náklad, ale zohráva dôležitú úlohu v živote ľudí jednotlivých národností. V konečnom dôsledku prispieva k pestrosti a kultúrnosti štátu, ktorému by malo záležať na tom, aby členovia každej národnostnej menšiny sa mohli jednako realizovať a mali jednaké možnosti.
Narodne novînky zohrali významnú úlohu vo svojej 15-ročnej histórii, v mnohých pre Rusínov dôležitých chvíľach. Rusíni si dobre uvedomujú, že noviny sú dôležité preto, lebo tlmočia túžby svojej národnosti. Kolektív ich tvorcov pochopil, že bez obnovy historickej pamäte ani jeden národ sa nemôže zdravo rozvíjať. Preto v obsahu tém tých novín sa objavujú také články, ktoré pomáhajú túto pamäť obnoviť a prehĺbiť.
Každé začiatky sú ťažké, a také boli aj pre Narodne novînky. Bolo potrebné sformovať zdatný a skúsený autorský kolektív. A na túto dôležitú pionierku prácu sa dal odvážny entuziast a  skúsený redaktor Mgr. Alexander Zozuľák. Tak tento neveľký redakčný kolektív pod jeho vedením dokázal zainteresovať čitateľov a z roka na rok rozširovať aj rady svojich dopisovateľov. A tak sa z roka na rok Narodne novînky obohacovali rozmanitosťou tém, svojou príťažlivosťou a záujmom o veci národnostné a obecné.
Noviny sa od samého začiatku usilujú formovať a prehlbovať u Rusínov ich samouvedomenie. Svojim obsahom dostávajú sa do duší a sŕdc všetkých generácií Rusínov - od detí, cez mládež, ľudí stredného veku až po najstaršie pokolenie.
Narodne novînky od začiatku svojej existencie sú prítomné všade, kde pulzuje život nášho Rusína, a to v našich rusínskych obciach a mestách, kde popri ľuďoch ostatných národností žijú aj Rusíni. Publikujú tému (články), ktoré sú spojené s rusínskou históriou a literatúrou, hlavne od konca 18. storočia a prvej polovici 19. storočia. A to preto, lebo práve na základe tohto obdobia vyrástli v 2. polovici 19. storočia takí významní buditelia rusínskeho národa, ako Alexander Duchnovič, Adolf Dobriansky, Alexander Pavlovič a ďalší z cirkevných dejateľov, ako Jozef Gaganec, na tradície ktorých nadviazali známi literáti 19. a začiatku 20. storočia. Ukážky z ich diela sa taktiež objavili na stránkach Narodnych novînok, hlavne v jej literárnej prílohe Pozdravľiňa Rusîniv. Tu sa dával a dáva široký priestor aj súčasným rusínskym spisovateľom a básnikom. A práve redakcia Rusîna a Narodnych novînok iniciovala autorov, aby predložili rukopisy svojich diel na knižné vydanie. A za 15 rokov táto redakcia pripravila do tlače a vydala 72 kníh krásnej literatúry a rusínskych učebníc. Redakcia Rusîna a Narodnych novînok sa stala propagátorom a organizátorom našej rusínskej kultúry, ale aj zjednocujúcim faktorom v rusínskom prostredí. Noviny statočne bojovali za rusínske rozhlasové vysielanie, za vyučovanie rusínskeho jazyka na školách, za Ústav národnostných štúdií na Prešovskej univerzite, boli veľkým pomocníkom aj pred sčítaním obyvateľstva na Slovensku. Prebúdzali tých, ktorí národnostne spali, ktorí boli denacionalizovaní, pripomínali nám našu minulosť, naše cirkevné a svetské tradície.
Narodne novînky od začiatku 90. rokov 20. storočia uverejňovali taktiež články, v ktorých sa podporovala snaha tých, čo bojovali za navrátenie Ruského domu v Prešove Rusínom. Žiaľ, že tí, ktorí dnes vo svojom vrecku majú majetok Rusínov prostredníctvom Nadácie Ruský dom 1923 v Prešove, na to zabúdajú. Dokonca niektorých z tých, ktorí vynaložili nemalé sily v procese navrátenia majetku Rusínov a angažovali sa za našu rusínsku kultúru, nazvali "nepriateľmi".
Ja osobne som veľmi povďační Narodnym novînkam za to, že som mal možnosť od roku 1991 podieľať sa na ich obsahu svojimi článkami historického, literárneho a iného charakteru. Mal som možnosť postupne publikovať a približovať našej širokej rusínskej verejnosti výber z historického a literárneho dedičstva svojho strýka Dr. Mikuláša Beskyda, ale aj iných z nášho rodu, ktorí vo svojej dobe priniesli toho dosť pre Rusínov.
Narodne novínky aj pri svojej relatívne krátkej existencii zohrali historický význam hlavne v tom, že ich, že dokumentovali a dokumentujú autenticitu konkrétneho obdobia - konkrétne historické udalosti a problémy. Sú dokumentom doby a národnostného cítenia a uvedomenia. Preto môžu aj v budúcnosti splniť to, za čo je zodpovedná každá generácia. A to: odovzdať najväčšie rusínske národné bohatstvo od našich predkov mladším pokoleniam.
Nakoniec chcem poďakovať redakčnému kolektívu za doterajšiu jeho trpezlivú, namáhavú a neľahkú prácu. Osobitne chcem poďakovať šéfredaktorovi Mgr. A. Zozuľákovi, ktorý stojí na čele tohto kolektívu od samého začiatku. Do ďalších rokov všetko najlepšie!

Mgr. Gabriel BESKYD,
predseda Ruského klubu - 1923
a Rusínskeho kultúrno-osvetového spolku Alexandra Duchnoviča
21. 8. 2006

Holos Rusîniv prerástol do Rusîna a Narodnych novînok

Možno si to už málokto spomína, ale pravda je taká, že prológom k súčasným jubilujúcim periodikám Rusîn a Narodne novînky bol Holos Rusîniv, dvojstrana v rusínskom dialekte, ktorá od februára 1990 roku začala vychádzať v rámci ukrajinského periodika Nove žîtťa, tlačového orgánu ukrajinskej organizácie Zväz Rusínov-Ukrajincov ČSFR. Vznik dvojstrany bol následkom novembrových udalostí revolučného roku 1989, mimoriadneho zjazdu Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich (KZUP) v januári 1990, kde rusínska etnická orientácia reprezentovaná Kultúrnym hnutím Rusínov z Medzilaboriec predložila základné požiadavky na zmenu jazykovo-etnicko-kultúrnej orientácie KZUP. Tento moment prispel k čiastočnej transformácii KZUP, ktorý od 70. rokov 20. storočia po druhýkrát vo svojej histórii musel urobiť ústupky rusínskej orientácie. No v porovnaní so 70. rokmi bol predseda len rozdiel - spolu s demokraciou, rusínsku líniu v 90. rokoch už nepotlačili nijaké spojenecké vojská, ale naopak, neslávne 23. výročie ich vpádu do Československa symbolicky poslúžilo na založenie rusínskej redakcie Rusîna a Narodnych novînok a vydanie prvého čísla Narodnych novînok. Od toho času sa na Prešovskej Rusi začína písať nová história vydávania rusínskycvh periodík, ktoré následne mali a v súčasnosti majú významnú úlohu v národnoidentifikačnom procese Rusínov. Vidieť to bolo od samého začiatku ich vydávania - podľa čísla predplatiteľov, ktoré sa zväčšovalo z každým ich novým vydaním. Vidno to bolo aj podľa nových dopisovateľov a spolupracovníkov, ktorých ku dnešnému dňu sa nazbieralo vyše stovky.
Osobitne nás teší, že nové periodiká sa stali priestorom pre formovanie nielen publicistov, ale aj rusínskych básnikov, prozaikov, dramatikov... Absencia špecializovaných periodík, ale hlavne ústretovosť redakcie, vyriešili - hoc v nepriaznivej finančnej situácii - o rozšírení novinového priestoru pre špeciálne prílohy: literárnej - Pozdravľiňa Rusîniv (1995) a mládežníckej - Rusalka (2000), na ktoré až v roku 2006 redakcia dostala osobitne financie od štátu (dovtedy ich financovala prevažne zo sponzorských darov). Vďaka nim sa objavili aj celkom noví tvorcovia rozličných žánrov literatúry. Navyše nás teší, že popri starších sú to aj žiaci základných, stredný  škôl a vysokoškoláci, ktorí sa učia rusínsky jazyk, ale aj  ich učitelia, ktorí ich motivujú k vlastnej tvorbe. Pre nich redakcia zorganizovala doteraz tri ročníky súťaže vo vlastnej tvorbe pod názvom Rusalka, ktorá pomohla vyniesť na svetlo niekoľko vzácnych mladých rusínskych básnických talentov, ako sú Mária Homoľová, Martina Kavčaková, Mirka Lacová a in., z ktorými sa oplatí aj ďalej pracovať.
Ako noviny, tak aj časopis si vybudoval solídnu úroveň. Jeho publicistické začiatky postupne prerástli do vedeckého štandardu a časopis sa stal skôr odborným periodikom so širokospektrálnym zameraním: história, literatúra, jazyk, etnografia, náboženstvo, výtvarníctvo... Celý rad autorov domácich a zahraničných už niekoľko rokov formuje jeho obraz. Vďaka ním si v rusínskom vedeckom svete, popri vojvodinskej Švetloscî, za 15 rokov vybudoval pozíciu druhého najvýznamnejšieho rusinskojazyčného periodika. Hoci Rusîn má predsa čosi navrch: ako interregionálny časopis v každom čísle pravidelne prezentuje témy spojené s Rusínmi vo všetkých štátoch, kde žijú, ale súčasne ich štandardné jazykové varianty. To je veľký prínos časopisu, ktorý dáva možnosť nachádzať spoločné etnicko-jazykovo-kultúrne body pre Rusínov roztrúsených po historickej Karpatskej Rusi a mimo nej.
Veríme, že obidva periodiká si zachovajú svoju tvár aj naďalej a že neodstúpia od napĺňania cieľov rusínskeho obrodného hnutia, ktoré boli stanovené začiatkom 90. rokov 20. storočia.

PhDr. Anna PLIŠKOVÁ,
redaktorka a odborná asistentka Oddelenia rusínskeho jazyka a kultúry
Ústavu regionálnych a národnostných štúdií Prešovskej univerzity
21. 8. 2006

Boli sme mladí a mali sme ambície...

15 rokov - to je kus života. Na začiatku tejto cesty, cesty obrodného procesu Rusínov ako národnosti bolo veľa entuziastov, eufórií, veľa plánov, z ktorých sa zrodila Rusínska obroda, potom časopis Rusîn a Narodne novînky, prvé vydania pre Rusínov písané po rusínsky. Ešte to nebol kodifikovaný jazyk, lebo ten sa ešte len rodil. Mala som tu česť byť pri jeho zrode, ako aj pri zrode spomenutých vydaní. Ani na sekundu som nezapochybovala o správnosti tejto cesty, hoci mnohí pochybovali, nežičili, niektorí sa aj vysmievali, napádali nás, častovali nepeknými prívlastkami. Dodnes mám odložený list  - moju neuverejnenú reakciu na materiál, ktorý v Novom žîtťu, č. 43/1992 uverejnil môj vysokoškolský učiteľ doc. PhDr. Juraj Kundrát, CSc., ktorý okrem iných invektív ohľadom mojej osoby napísal aj také: "Bývalá študentka, neschopná vysloviť vlastnú myšlienku, dovolila si vystupovať s názormi, ktoré sú sprevádzané veľkou nenávisťou k všetkému ukrajinskému". Svoj článok vygradoval do obrazu osoby bez svedomia a morálky, ktorá píše akousi "makarónskou zlátaninou" a balamutí svoj vlastný národ.
Napísala som do Noveho žîtťa reakciu, vysvetlila som v nej konkrétne, bez nenávisti, bez invektív, ktoré by boli na adresu autora článku alebo Ukrajincov, svoju pozíciu. Všetko márne. Materiál sa rozhodli neuverejniť. Možno sa ho pokúsim poslať do Noveho žîtťa dnes?! Myslím si, že zase by to bolo nadarmo. Tam sa zastavil čas...
Už je to za nami. Môj život sa načas odrhol od redaktorskej práce. Prešlo niekoľko rokov a za ten čas sa diali veľké veci, no prijatie rusínstva medzi ľudom sa ledva pohlo z miesta. Je pravdou, že pri sčítaní ľudí sa za Rusínov v roku 2001 prihlásilo omnoho viac obývateľov Slovenska a za svoj materinský jazyk priznalo vyše 50 tisíc obyvateľov jazyk rusínsky, no vždy je to len kvapka v mori. Reálne sme vždy len v štádiu národného obrodenia a vidí sa mi, že ešte dlho budeme. Ale treba myslieť pozitívne. V poslednom čase ma prekvapili tri veci: Múzeum moderného umenia Andy Warhola v Medzilaborciach a pán Michal Bycko, ktorý prostredníctvom A. Warhola vyniesol fenomén rusínstva za hranice Slovenska, ale aj pritiahol Európu a svet do Medzilaboriec. Druhým optimistickým momentom sa ukázala najnovšia publikácia Štefan Suchého - Aspirín. Som presvedčená, že osloví aj mladú generáciu, len jej treba otvoriť oči, lebo rusínska mládež (ako vo všeobecnosti mládež na Slovensku) si dala na oči "cool" okuliare, na uši si dala slúchadlá a krepčí na "cool" hudbu. Apropós, možno, že sa zrodí aj rusínska populárna hudba, už by bolo načase. Tretia vec, ktorá ma prekvapila, sa týka mladej generácie, mladých potomkov amerických Rusínov (folklórny súbor Slavjane z Pittsburghu), ktorý pricestoval minulého roku na Slovensko, aby ukázal nám, Rusínom, ako mladá generácia v Amerike udržiava a pýši sa tradíciami svojich predkov. Kto nevidel, neuverí, s akým elánom, vojak Švejk by povedal "do roztrháni tela" títo mladí ľudia tancovali v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove. A keď zaspievali " Ja Rusîn byl, jesm i budu..." Jednoducho ma dojali, vypadla mi slza z oka, a to sa mi nestáva často. Toho roku sa do Pittsbughu vybral folklórny súbor Šariš z Prešova, ktorý je interpretátorom aj rusínskych ľudových piesní. Myslím si, že vzájomné kontakty zblížili mladých ľudí a vzniklo mocné priateľstvo medzi Pittsbughom a Prešovom.
A tieto momenty zo života Rusínov prinášajú pre svojich čitateľov Narodne novînky a Rusîn, hoci ich úlohou nie je len informovať, ale hlavne "prebúdzať" našich spiacich Rusínov. Práca je to ťažká a pomalá, no naše kroky sú nasmerované dobrým smerom, preto som presvedčená, že úspechy budú žať nasledujúce generácie. Od srdca im to želám.

PhDr. Kvetoslav KOPOROVÁ, redaktorka
21. 8. 2006

Na platforme azbuky a nezávislosti

Viete, drahý čitatelia, človek za svoj život má najkrajší pocit, ak dakde patrí. K rodine, pracovnému kolektívu... Ja som sa snažila patriť aj tam, aj tam. Nedá sa to porovnať jedno z druhým, lebo jedno druhé dopĺňa. Rodina - to je kútik radosti, pokoja a istoty. Práca mi dala možnosť sa realizovať a cítiť sa platným pre spoločnosť, pre rusínske hnutie, pre noviny, ktoré pomáham formovať od ich založenia. Pre naše Narodne novînky. To sa týka aj časopisu Rusîn.
Koľko článkov, koľko stretnutí s ľuďmi. Žiaľ, ešte nebola zrobená bibliografia článkov v rusínskych masmédiách od ich vzniku po revolúcii. Čaká nás to, čaká. To by bol obraz, ktorý by jasne a konkrétne dokumentoval naše angažovanie sa v rusínskej novinárskej práci za tých tvorivých 15 rokov. To nie sú prázdne slová. Skôr prehovorilo moje srdce, ktoré je skutočne celým svojim bytím zanietené za rusínske slovo, či už publicistické alebo literárne.
Nemôžem sa sťažovať na nedostatok práce. Či bola ocenená moja práca alebo mojich kolegov a kolegýň ako sa patrí, to už iná vec. Jedno je však isté, že novinárstvu človek sa poddá v plnej miere a často zabúda na samého seba a na to, čo ho čaká. Nik z nás nezbohatol na Narodnych novînkach a Rusînovi materiálne,  v poslednom čase bolo a je problémom jednoducho prežiť. Ale to nie je len problém našich médií, aj keď sa ich to veľmi dotklo a "vďaka" tomu, že novinám v minulom roku nebola pridelená žiadna dotácia, tak sme sa ocitli na lavici tých, ktorí to nemajú ľahké.
Z druhého boku som rada, že som nezradila a vydržala v Narodnych novînach. A to tiež nie je fráza. Vedela som o tom, ale v čase "biedy" som prišla na to, že Narodne novînky - to sú skutočne jediné noviny svojho rodu a je poctou v ich redakcii robiť Zachovali si svoje dekórum. Zostali na platforme azbuky a nezávislosti. A hoci bol veľmi krátky čas, keď podľahli pod vplyv latinky, ale chválabohu to netrvalo dlho a dnes sú jedinými plneazbučnými novinami na Slovensku. A azbuka - to je moja veľká láska. Ňou píšem svoje knihy. Azbuka - zatracovaná v súčasnosti, ale milovaná pre jej originálnosť. A my patríme k tým, čo chceme byť originálnymi, lebo latinojazyčných médií na Slovensku je dosť. Rusíni by sa v latinojazyčnom mori rozplynuli ako soľ vo vode. To si uvedomujeme. Som šťastná, že naše Narodne novînky sú jedinými rusinoazbučnými, ako i jediným plneazbučným  časopisom na Slovensku je náš Rusîn. Bola by som šťastná, ak by ich bolo viac. Ale to už záleží od úrovne myslenia Rusínov ako ľudí, ako kresťanov, ako pokračovateľov odkazu Alexandra Duchnoviča.
Čo do obsahu. Nie všetko je tak, ako by si človek predstavoval. Redaktor by musel mať krídla, keby chcel obletieť všetky naše obce a zmapovať všetko. Nikdy to nebude možné a v dnešnej dobe osobitne, lebo všetko závisí od peňazí, s obyčajnými výdavkami na benzín. A kde sú ľudské sily, ľudský faktor? Takže, prepáčte, čitatelia, že som nezašla do obce Šumiac, že som nebola v Berezovke, že som nepísala o ľuďoch, čo to najviac potrebovali. Tiež som len človek a mám obmedzený priestor, ale že vás všetkých ľúbim, to sa nedá poprieť. Skúste čítať moje články aj medzi riadkami.
Ďalšia otázka je otázka nezávislosti. Noviny naše od samého začiatku boli nezávislé od nadriadených. Čo tým mám na mysli? Nikdy nepatrili pod Rusínsku obrodu svojimi článkami, svojimi názormi. Páčilo sami od pána Zozuľáka, šéfredaktora Narodnych novînok a Rusîna, že neraz púšťal články, ktoré kritizovali už nebohého pána Vasiľa Turoka, dlhoročného predsedu Rusínskej obrody na Slovensku, ale aj jeho samého ako dlhoročného tajomníka Rusínskej obrody. A to bolo neraz. Bolo to férové, bolo to novinársky. Zato si vážim pána Zozuľáka, ktorý je profesionálom vo svojej práci a prekonal nejeden tvorivý či finančný problém, aby noviny ďalej fungovali.
Ak som tak listovala jednu z najcennejších publikácií, ktorú vydala Rusínska obroda, a to Rusínsky ľudový kalendár na rok 2001, o ktorý sa postarali zostavovatelia Michal Hirjak a Alexander Zozuľák, prišla som na to, že je veľká škoda, že po piatich rokoch vzali túto iniciatívu A. Zozuľakovi vydávať kalendár, lebo v kalendári bol náš život, náš pulz, rusínsky život ako taký. A cez kalendár sa stretávame s takými menami, ako Michal Hirjak, Michal Popovič, Gabriel Beskyd, Anna Halgašová, Emil Capcara, Jozef Kudzej, Ján Hrib, Juraj Charitún, Miron Sisák, Mária Maľcovská, Mikuláš Škurla, Mária Girová, Stanislav Konečný, Anna Plišková, Justína Maťašovská, Milan Andráš, Mária Chomová-Dupkaničová, Ján Olejník, Ivan Bandurič, Štefan Smolej, Michal Bycko, Mikuláš Kseňák, Alexander Zozuľák, Anna Kuzmiaková, Milan Jasík, Stefan Suchý, Mikuláš Hvozda a iní, ktorí boli aj formovateľmi Narodnych novînok a Rusîna. Väčšina z nich je ich doposiaľ. Ďakujeme im za ich vernosť.
Verím, že tínedžerský vek Narodnych novînok a Rusîna bude dobrým podkladom pre ich ďalšie fungovanie, lebo 15 rokov v živote človeka je málo, ale v živote rusínskych médií - to je pekná a nezabudnuteľná etapa, ktorá vždy bude pripomínať život, stretnutia, umelecké náboje, ktoré sa v tom čase tvorili medzi Rusínmi na východnom Slovensku. Som rada, že som bola pri tom.

PhDr. Mária MAĽCOVSKÁ,
redaktorka a spisovateľka,
laureátka Ceny Alexandra Duchnoviča za rusínsku literatúru
21. 8. 2006

Dielo začaté Vasiľom Turokom ešte nie je skončené

Drahá redakcia!

V prvom rade by som Vám chcel poblahoželať k jubileu 15 rokov vydávania Narodnych novînok a Rusîna. Najväčšia vďaka patrí tým, čo najväčšou mierou sa podieľali na tom, aby my Rusíni prvýkrát vo svojom živote sme mali možnosť prijímať  informácie v našej vlastnej reči. Predtým som sa s tým stretol len pri čítaní listov pre mamu a otca, ktoré sme dostávali od tety alebo uja z Ameriky, Kanady, Čiech, ale aj zo Slovenska. Sú to redaktori, ktorí na čele s Alexandrom Zozuľákom, neraz v ťažkých podmienkach, dokázali nám dávať informácie o práci, kultúre aj o spoločenskom živote po našich obciach, mestečkách a v rusínskych organizáciách.

Myslím si, že najviac prácu v našich Narodnych novînkach oceňujú roduverní Rusíni bývajúci o niečo ďalej od Prešova. Naše rodné slovo nie je možné počuť v rozhlase, ale len občas v televízii, používame ho len čas od času pri stretnutiach či už v reštaurácii alebo v pri iných súkromných príležitostiach. Aj s týmto cieľom, podľa vzoru okresov prešovského regiónu, na začiatku 90. rokov m. s. sme založili základnú organizáciu Rusínskej obrody v Bratislave.

Hlavní organizátori tejto organizácie v Bratislave (Andráš, Židovská, Šteňo, Zaričňák a niekoľko ďalších) dokázali bez materiálnej pomoci raz za mesiac organizovať stretnutia Rusínov v Bratislave za účasti ľudí všetkých možných profesií, ale aj dôchodcov, ale hlavne s radosťou prijímaných vysokoškolských študentov, ktorí mali v Bratislave len dočasný pobyt. Samozrejme, boli aj kultúrne podujatia (vystúpenie divadla, spevákov a tanečníkov) za účasti najlepších rusínskych súborov v preplnených kultúrnych domoch.

Medzitým z iniciatívy pár ľudí, hlavne Ing. Jána Lipinského bolo založené Združenie inteligencie Rusínov Slovenska. Na moju otázku: s akým cieľom?, odpoveď bola, že čím viac bude rusínskych organizácií, tým viac toho vybojujeme. Dosť čudné konštatovanie, keď porovnáme množstvo politických strán rómskych spoluobčanov a výsledky, aké dosiahli. Každý to vie. Tu už neplatí pravidlo, že v jednote je sila? V skutočnosti vzniklo združenie (ZIRS) svojou činnosťou zamerané na konkurenciu základnej organizácii Rusínskej obrody v Bratislave a v konečnom dôsledku – na jej likvidáciu. Treba priznať, že takýto zámer ZIRS-u sa dočasne aj darí, možno organizačnými schopnosťami, aroganciou, známosťami a samoľúbosťou jej tajomníka p. Lipinského, ale aj s podporou múdrych ľudí, ktorých osobne poznám.

Ja osobne sa za inteligenciu nepovažujem. Zdedené to nemám, lebo otec a matka  boli skromní roľníci, neskôr družstevníci a získanie vysokoškolského diplomu ešte neznamená, že som inteligent. To môžu posúdiť len iní ľudia. A nakoniec – inteligenti sú len v Bratislave? Vyložená hlúposť!

Aj z uvedeného príkladu vidno, že dielo začaté nebohým Vasiľom Turokom  zďaleka ešte nie je skončené, vždy máme čo obrodzovať. A na to je miesto aj v Narodnych novînkach, dokonca – najvhodnejšie.

Takú prácu na sto percent odvádzajú redaktori Narodnych novînok. Preto im želám staroslovanské a nám Rusínom najbližšie „na mnohaja i blahaja lit“.

JUDr. Mikuláš ONUFRÁK,

jeden zo zakladajúcich členov ZO Rusínskej obrody v Bratislave

(Preložené a upravené A. Z.)

25. 10. 2006

Som vďačná za úctu... 

Vážená, ale už aj osobne známa redakcia!

Som vďačná, že aj mne ste dali takú úctu tým, že ste ma pozvali na oslavy 15. narodenín našich Narodnych novînok a Rusîna 17. novembra 2006 do Prešova. Pozvanie na toto podujatie ma veľmi potešilo a samotné stretnutie mi dalo novú chuť do ďalšej práce.

Umožnili ste mi taktiež stretnúť sa s ľuďmi, ktorí majú také isté záujmy, ako ja. Bola som prekvapená, že ľudia z iných krajín, prítomní na oslavách, rozprávajú tak, ako aj my, no mnohí sa u nás hanbia za rusínsku reč. Ja kde idem, tam začínam rozprávať po rusínsky a skoro vždy natrafím na Rusína: v Košiciach v električke, v Humennom v obchode. V Prešove som tiež kupovala cestovný lístok na vlak a rozprávala som po rusínsky s paňou v pokladni, lebo to je známa z obce Čabiny. A podišiel jeden chlap ku pokladni kúpiť si lístok a vraví: „Kiď  bisidujete po rusîňsky, ta i ja budu, bo ja tyž Rusnak i ľubľu po našomu bisidovatî.“

Spomínam si na jednu príhodu z Chicaga z 1995 roku. Bývali sme u Poľky Sylvii v pivničných priestoroch. Bolo to nevhodné ubytovanie, preto sme si hľadali lepšie  niekde na poschodí. Z práce idem po obchodoch, lebo nemám sa kde ponáhľať, len aby som akosi strávila voľný čas mimo nevľúdneho ubytovania na noc, kde sa človeka chytá depresia. Ako tak idem, ide oproti mne pár. Myslím si: „To budú Poliaci, opýtam sa ich, či nemajú nejaké ubytovanie“. Tam žije veľa Poliakov, berú ich už ako domácich. Muž odbehol do poľského obchodíku a ja som sa pustila do reči v paňou. Pýtam sa jej po slovensky, či nemá nejaké ubytovanie. Oná mi hovorí: „Vy hovoríte po slovensky“. Ja počujem, že ona tiež. Pýta sa ma odkiaľ som. Odpovedala som jej, že z Medzilaboriec. A oná mi vraví: „Tak ste Rusínka, lebo ja som Rusínka od Bardejova.“ Potešili sme sa a vyrozprávali navzájom po rusínsky. Mali sme sa ešte stretnúť, avšak akosi to nevyšlo, lebo skoro som už odcestovala domov. Škoda, že neviem z akej obce tá žena pochádza. Vravela, že v ich obci učila pani Regrutová z Medzilaboriec.

Takže vidíte, že hoci je svet veľký, ale všade je možné natrafiť na Rusínov a dohovoriť sa po rusínsky, aj tam, kde by ste to najmenej očakávali. A keď sa po rusínsky prihovoríte, tak títo ľudia vám aj po rusínsky odpovedia, potešia sa rusínskej reči. A tak by to malo byť aj všade u nás, kde vo veľkej miere žijú Rusíni. Preto ma potešilo, že na stretnutí dopisovateľov k jubileu Narodnych novînok a Rusîna sa hovorilo len po rusínsky, až na jednu výnimku, ktorou bolo vystúpenie vtedajšieho primátora Prešova, Slováka – Milana Benča.

Ešte raz Vám ďakujem a teším sa na ďalšiu spoluprácu s Vami.

Anna DZURJOVÁ, Medzilaborce, 13. 12. 2006

Chvála Bohu, že je tu nová generácia!

Bol som medzi účastníkmi osláv 15. výročia vzniku rusínskych periodík – Rusîna a Narodnych novînok v Prešove 17. novembra 2006. Som rád, že redakcia zorganizovala toto stretnutie pod vedením šéfredaktora Alexandra Zozuľáka. Dobre, že po 15 rokoch je tu stabilizovaný redakčný kolektív, ktorý už od 1991 roku nedáva zahynúť obidvom rusínskym periodikám a dal im stabilnú formu, obsah, rusínskosť!

Bol som rád, že toto stretnutie práve 17. novembra, v deň 17. výročia nežnej revolúcie, malo v Prešove nielen slávnostný, ale hlavne pracovný charakter. Bolo na veľmi vysokej úrovni.

Na spomínaných oslavách jubileá som videl mnohých z mladej generácie Rusínov na Slovensku. Už teraz treba o nich verejne povedať, že sú z nich osobnosti, ako chlapci, tak aj dievčatá. Aktívni, kultúrni, s jasnými cieľmi. Neuvádzam konkrétne mená, lebo všetkým naším mladým Rusínom patrí moja pochvala!

Chvála Bohu, že už nám vyrástla a vyrastá taká rusínska generácia!

Andrej KAPUTA, Svidník, 13. 12. 2006

Rusínske noviny a časopisy

ARTOS

o. Milan Jasik, šéfredaktor

Gréckokatolícky farský úrad

067 02 Čabiny

Slovenská republika

www.artos.wbl.sk

Бесіда (Besida)

Piotr Trochanowski, red.

33-380 Krynica Zdroj, Polska

murianka@op.pl

Blahovistnik / Благовистникъ

Monastyr Zoslania sv. Ducha

067 03 Krásny Brod, Slovensko

monastyr@stonline.sk

Carpatica / Karpatyka

Інститут карпатистики УДУ

Вул. Університетська 14

88 017 Ужгород, УКРАЇНА  

Християнська родина (Christianska rodîna)

о. Димитрій Сидор, ред.

Пл. Кирила і Мефодія, 7

88018 Ужгород, УКРАЇНА

Hlasnїk

Lubomir Medesi, red.

1596 Strabourg Road

Kitchener, Ontario N2R IE9, Canada

InfoРусин

Anna Kuzmiaková, red.

Levočská 9, 080 01 Prešov, Slovensko

rusinska.obroda@stonline.sk

Karpatska Rus´ /Carpatho-Rus´

Alexander Herenchak, red.

555 Provinceline Road-Box, USA

Народны новинкы  (Narodnî novînky)

Alexander Zozuľák, šéfred.

Duchnovičovo nám. 1

081 48 Prešov, Slovensko

rusyn@stonline.sk     www.rusynacademy.sk

The new Rusyn Times

Richard Custer, ed.

125 Westland Road

Pittsburgh, Pennsylvania 15217, USA

Nova dumka

Havrijil Takač, ed.

Radi Europy 93, Vukovar, Croatia

Outpost Dispach

Brian Pozun, Maria Silvestri, eds.

P.O.Box  101307, Pittsburgh, PA 15237, USA

Подкартаська Русь (Podkarpats´ka  Rus´)

Православна набережна 20,

88018 Ужгород, УКРАЇНА

Podkarpatská Rus

René Kočík, od. red.

Machultova 571/5, 142 00 Praha 4,    

Česká republika

Руске слово (Ruske slovo)

Єлена Перкович, од. ред.

Булевар ошлєбодзеня 81/VII,

21 000 нови Сад, Сербия и Чарна Гора

ruske@EUnet.yu  www.ruskeslovo.com

Руська віра / Credinţa Rusina (Rus´ka vira)

Ivan Levitchi, red. Sef.

B-dul. N. Bălcescu, nr. 5, bl. 3, sc G, apt.. 2

2700 Deva, Jud. Humedoara, Romania

Руснак (Rusnak)

Дюра Папуґа, в.р.

M. Tiтa 59, 25 233 Руски Керестур,

Србия и Црна Ґора

Руснаково класки (Rusnakove klasky)

Ljubka Segedy-Falc, hl. red.

Bana J. Jelačića 1

32 229 Petrovci, Croatia

Руснацькый світ (Rusnac´kyj svit)

Микола Maкара, ред.

Вул. Університетська 14

88 017 Ужгород, УКРАЇНА

Русинськый світ / Ruszin világ (Rusînskyj svit)

Sztyepán Ljavinec, fel szekr.

Gyrmat u. 85 /b, 1147 Budapest, Hungary

rusynskjsvit@orko.hu    www.ruszinvialag.hu

Русин (Rusîn)

Alexander Zozuľák, šéfred.

Duchnovičovo nám. 1, 081 48 Prešov, Slovensko

rusyn@stonline.sk     www.rusynacademy.sk

Русин (Rusîn)

Сегей Суляк, гла. ред.

Издательский дом „Татьяна“,

МD 2001, Республика Молдова,

Г. Кишинев, ул. М. Когэлничану, 24/1

tatianas@cni.md

Studia Ruthenica

Ирина Папуґа, гл. ред.

Войводе Путника 2

21000 Нови Сад, Србия и Црна Ґора

Шветлосц (Švetlosc)

Микола М. Цап, одв. Ред.

Булевар ошлєбодзеня 81

21000 Нови Сад, Србия я Црна Ґора

ruske@EUnet.yu

Trembita

Karen Varian, ed.

Avenue NE, Blaine, Minnesota 55449, USA

Загорода (Zahoroda)

Muzeum Kultury Łemkovskej w Zyndranowej

38-454 Tylawa k/Dukli, Polska