Akadémia

Akcie

Andy Warhol

Аrchitektúra

Cirkev

Dedina

Divadlo

Etnografia

Film

Fotografia

Geografia

História

Hudba

Internet

Jazyk

Kongres

Literatúra

Mesto

Mládež

Ocenenia

Organizácie

Politika

Rozhlas

Spev

Slovensko-rusínske spolužitie v minulosti

Námornému seržantovi Michaelovi Strankovi bolo udelené občianstvo USA

Nikolaj Beskyd, jeho historické práce a ich vplyv na názory a činnosť rusínskej politickej reprezentácie

Mikuláš Beskyd a jeho význam v rusínskom národnom hnutí

Rusíni na Slovensku v cirkevných dokumentoch I. diel

PRED 80 ROKMI VYSVÄTILI VLADYKU GOJDIČA

60. výročie vysvätenia biskupa ThDr. Vasiľa Hopka

Reprezentatívna kniha o histórii Rusínov

Uzrela svetlo sveta kniha o A. Timkovičovi,..

Národ ZNIKAdIAĽ

Už nepríde do redakcie s novým materiálom,..

Krátka chronológia udalostí v Krásnobrodskom monastyre

Budú mať Rusíni svoje múzeum?!

Vyhlásenie

Vyšla nová publikácia „Významné pre Rusínov“

Rusíni na Slovensku po roku 1989: vývoj, súčasný stav a perspektívy

Rusíni na Slovensku po roku 1989

Spolok A. Duchnoviča a Rusíni za predmníchovskej republiky

Námornému seržantovi Michaelovi Strankovi bolo udelené občianstvo USA   (Karpatsko-rusínska spoločnosť toto ocenenie uznáva a dáva do pozornosti Strankovu karpatsko-rusínsku národnosť.)   Seržant Námornej pechoty armády USA, rodák z rusínskej obce Jarabina, dnes okres Stará Ľubovňa na Slovensku – Rusín Michal Strenk (Michael Strank), hrdina bojov na japonskom ostrove Iwo Jima, ktorému nedávno bolo udelené americké občianstvo in memoriam. Munhall, Pennsylvánia: Karpatsko-rusínska spoločnosť s hrdosťou prijíma oznámenie o štátnom občianstve Spojených štátov amerických, ktoré bolo in memoriam udelené rusínsko-americkému seržantovi Michaelovi Strankovi (Michal Strenk, Михал Стренк). Počas slávnostnej ceremónie, ktorá sa konala 29. júla 2008 pred vojnovým pamätníkom námorného zboru v Arlingtone, Virginii, prebrala Strankova sestra Mary Pero v jeho mene certifikát o udelení občianstva od Amerického imigračného úradu (Citizenship and Immigration Services – CIS). Michael Strank bol seržantom Námornej pechoty Spojených štátov amerických počas 2. svetovej vojny. Jeho podobizeň znázorňujúca vztyčovanie vlajky na vrchu hory Suribachi počas bitky pri Iwo Jima, je zakomponovaná do slávneho monumentu pripomínajúceho túto udalosť. Strank zomrel v boji o týždeň neskôr. Narodil sa 10. novembra 1919 v rusínskej obci Jarabina (vo vtedajšom Československu, dnes okres Stará Ľubovňa na Slovensku) a bol synom Vasiľa Strenka a Marty Grofikovej. Vasiľ Strenk emigroval do Franklin Borough neďaleko Johnstownu v Pennsylvánii, kde si, podobne ako mnoho ďalších rusínskych imigrantov, našiel prácu v oceliarni. Jeho rodina vrátane syna Michaela sa k nemu prisťahovala v roku 1922. Certifikát o udelení amerického občianstva, ktoré M. Strankovi bolo udelené Americkým imigračným úradom a slávnostne ho prevzala 29. júla 2008 jeho setra Mary Pero. Rusíni, tiež známi ako Rusnáci, pôvodne pochádzajú z karpatskej oblasti vo východnej Európe (na území Slovenska, Poľska, Ukrajiny, Maďarska, Rumunska, a zahŕňa tiež imigrantské komunity v Srbsku a Chorvátsku). Keďže Rusíni nikdy nemali svoj vlastný štát a krajiny sovietskeho bloku ich odmietli uznať za samostatnú národnostnú skupinu, vždy existovali nejasnosti o rusínskej národnostnej príslušnosti odlišnej od slovenskej, českej a iných východoeurópskych národností. ďalej Viac informácií nájdete na: www.c-rs.org. Elaine RUSINKO, Baltimor, USA 19. 9. 2008

Nikolaj Beskyd, jeho historické práce a ich vplyv na názory a činnosť rusínskej politickej reprezentácie[1]   (Referát prof. PhDr. Petra Švorca, CSc. na medzinárodnom vedeckom seminári Historické a literárne dielo Mikuláša Beskyda, Prešov, 13. októbra 2007.)     ● Prof. PhDr. Peter ŠVORC, CSc., pracovník Katedry novovekých a najnovších slovenských dejín FF Prešovskej univerzity v Prešove, ktorý sa zaoberá v tomto kontexte aj históriou Rusínov v prešovskom regióne a na Podkarpatskej Rusi. Fotka: A. Z. Začlenenie Podkarpatskej Rusi do Československa bolo oficiálne potvrdené na Parížskej mierovej konferencii v septembri 1919 a v československom právnom systéme prijatím Ústavy ČSR vo februári 1920, a to so všetkými výhodami, ktoré tým malo získať rusínske a ukrajinské obyvateľstvo krajiny. Ako sa však zakrátko ukázalo, predstavy Rusínov o vlastnom autonómnom území, o jeho rozsahu, právach, o jeho vlastnom spravovaní sa nenapĺňali tak, ako si to predstavovali. Praha, resp. československá politika, determinovaná mnohými vnútornými a vonkajšími faktormi, pristupovala k splneniu záväzkov opatrne, ba až zdĺhavo, čo v rusínskych kruhoch vyvolávalo nevôľu, pochybnosti, ba i odpor voči novému štátu. V každom prípade aktivizovala rusínsku inteligenciu i politických činiteľov, aby sa hlásili o to, čo im patrilo, aby naplnili predstavy, s ktorými vstupovali do nového štátu. Šlo o zavedenie autonómie do života, o jej spravovanie, ale aj o jej územné vymedzenie tak, aby prinajmenšom zahrnulo tie časti štátu, v ktorých žilo rusínske obyvateľstvo. Konkrétne to znamenalo zmeniť krajinskú hranicu medzi Podkarpatskou Rusou a Slovenskom, posunúť ju na západ po rieku Poprad. V tomto smere sa významne angažoval práve gréckokatolícky kňaz a rusínsky historik Nikolaj Beskyd. Považoval za potrebné dať Rusínom do rúk argumenty, ktorými by mohli hájiť svoje záujmy. Preto v roku 1920 vydal knihu Karpatskaja Rus. Je to pomerne obsiahla práca s celým radom historických exkurzov. Ich cieľom bolo dokázať nielen autochtónnosť rusínskeho obyvateľstva na východnom Slovensku, ale aj jeho početnú prevahu. ďalej   15. 10. 2007 [1] Rozšírená verzia príspevku odznela na medzinárodnej vedeckej konferencii Lemkovia, Bojkovia, Rusíni – minulosť, súčasnosť, budúcnosť v poľskej Zielonej Góre 10. 9. 2007.

Mikuláš Beskyd a jeho význam v rusínskom národnom hnutí   (Referát PhDr. Stanislava KONEČNÉHO, CSc. na medzinárodnom vedeckom seminári Historické a literárne dielo Mikuláša Beskyda, Prešov, 13. októbra 2007.)   ● PhDr. Stanislav Konečný, CSc., pracovník Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach, ktorý sa dlhodobo zaoberá Rusínmi, v tom čísle aj ich významnou osobnosťou – Dr. Mikulášom Beskydom. Fotka: A. Z. Blížiace sa 60. výročie smrti  Dr. Mikuláša Beskyda je pre nás príležitosťou znovu si pripomenúť jeho záslužnú činnosť a dielo, ktorým sa navždy zapísal do análov dejín karpatských Rusínov. Svoj skromný, možno trochu aj jednotvárny, život zasvätil totiž činorodej práci pre ich prospech. Ako historik, publicista, literárny vedec, ale aj ako kňaz a verejný i kultúrno-osvetový činiteľ aktívne pracoval na posilnení národného vedomia Rusínov pod Karpatmi, ktoré oprávnene považoval za základnú podmienku úspechu ich národno-emancipačného hnutia. Nikolaj Alexandrovič Beskyd sa narodil 29. júna 1883 v neveľkej obci Boldogköváralja, neďaleko mesta Abauj Szántó v dnešnom Maďarsku, v rodine tamojšieho gréckokatolíckeho kňaza Alexandra Beskyda. Stredoškolské štúdium absolvoval v rokoch 1892 - 1900 na Uhorskom kráľovskom gymnáziu v Prešove s výborným prospechom. Podľa rodinnej tradície Beskydovcov rozhodol sa pre štúdium teológie, a to na univerzite v Budapešti. V apríli 1907 ho prešovský gréckokatolícky biskup J. Vályi vysvätil za kňaza. M. Beskyd mal však už vtedy omnoho širšie záujmy. V tom istom roku začal pracovať v biskupskej kancelárii v Prešove ako archivár.  Z pracovného zaradenia koncipienta sa po krátkom čase stal tajomníkom a riaditeľom biskupskej kancelárie. V tom istom čase usilovne ďalej  študoval filozofiu, históriu i literatúru a v roku 1910 získal doktorát z filozofie na univerzite v Cluji. V roku 1912 sa stal členom a radcom konzistória gréckokatolíckej eparchie v Prešove. K štúdiu a svojej publikačnej činnosti využíval archív a bohatú biskupskú knižnicu. Práve v tomto období výskumom a štúdiom získal najviac podkladov a materiálov pre historické práce i diela z literárnej histórie. Po vzniku Československa v roku 1918 sa začal politicky angažovať v rámci Ruskej národnej rady, od januára 1919 Karpatoruskej národnej rady v Prešove a Ruskej národnej strany, ktorá vznikla v apríli 1919 s rusofilským zameraním. Vydával noviny Голос руского народа a predovšetkým bol nápomocný svojmu strýkovi Dr. Antonovi Beskydovi. Pripravoval mu podklady, štatistiky a mapky k jeho práci politického predstaviteľa uhorských Rusínov a člena delegácie ČSR na mierovej konferencii v Paríži.     V roku 1923 M. Beskyd náhle opustil biskupský úrad a prijal miesto správcu fary v malej obci Legnava v okrese Stará Ľubovňa. Funkciu zastával do roku 1928, keď požiadal o predčasné penzionovanie a uvoľnil miesto mladšiemu bratovi Eugenovi, u ktorého ostal bývať. Je možné, že bol celkove sklamaný riešením rusínskej otázky v ČSR a odložením autonómie Podkarpatskej Rusi, že nesúhlasil s aktivitami biskupa D. Nyáradyho, že sa chcel venovať výskumu alebo išlo len o úzko osobné dôvody.          Počas pobytu v Legnave napísal M. Beskyd svoje hlavné diela a v tomto smere bol činný až do roku 1939. V roku 1945 sa na žiadosť svojho brata Alexandra Beskyda, bývalého viceguvernéra Podkarpatskej Rusi, presťahoval do Košíc, kde však po dvoch rokoch, po istých zdravotných komplikáciách, 10. decembra 1947 zomrel. Zostala však po ňom mnoho historických a literárnohistorických prác, ktoré mali ihneď ohlas u nás i v zahraničí a zohrali významnú úlohu pri aktivizácii rusínskej inteligencie a pri tvorbe ideovej koncepcie rusofilsky orientovaných politických strán v karpatskom regióne.  Prvá vedecká práca M. Beskyda Tapolcai apátság története (Dejiny opátstva v Tapolci), ktorá vyšla v roku 1903 v Užhorode, bola venovaná dejinám opátstva sv. Petra a Pavla a usilovala sa dokázať jeho slovanský, predarpádavský pôvod. Ďalšia publikácia Kováts János (1764 - 1834) vyšla v Budapešti v roku 1909. Autor, obzvlášť na základe zachovanej korešpondencie, opísal život J. Kovátsa z Jágru, vychovávateľa arcikniežaťa a budúceho cisára Ferdinanda V. Práve J. Kováts sa totiž spriatelil s prvým prešovským biskupom G. Tarkovičom. Darovaním mnohých vlastných a kúpou niektorých ďalších kníh fakticky položil základy biskupskej knižnice v Prešove. Prácu A karácson (Vianoce) vydal M. Beskyd vo vlastnom náklade v Budapešti v roku 1914. Zaoberal sa v nej otázkou pôvodu maďarského pomenovania vianočných sviatkov. Maďarský názov Vianoc (Karácson) podrobil lingvistickej analýze a pomocou  nej dokázal, že názov bol vlastne odvodený od slovanského pomenovania krok a slnko a v tomto zmysle označoval zimný slnovrat. M. Beskyd ako riadny člen Uhorskej historickej spoločnosti od roku 1903 mohol publikovať viaceré svoje príspevky aj vo vtedajšej odbornej tlači. Išlo o časopisy, akými boli Századok, Religio, Katolikus Szemle a Müvészet (Umenie). Práve v poslednom z nich uverejnil v roku 1914 aj štúdiu Egy elfeledett képírónk (O jednom zabudnutom maliarovi), ktorú venoval významnému maliarovi ikonostazov a ďalších sakrálnych malieb v mnohých kostoloch východného Slovenska: Jozsefovi Miklóssy- Zmijovi, teda Jozefovi Miklošíkovi - Zmijovi zo Sloviniek.     Všetky publikácie, štúdie a články uverejnené v tomto období M. Beskyd síce napísal po maďarsky, avšak svojím obsahom a zameraním evidentne prezrádzali jeho rusínsky pôvod a angažovanosť v národnouvedomovacom procese uhorských Rusínov.  Týmto spôsobom chcel zrejme autor uhorskú spoločnosť upozorniť na ich existenciu a problémy, vzbudiť záujem verejnosti, a tak nepriamo prispieť k zlepšeniu ich postavenia v krajine. Propagovanie rusínskeho etnika, jeho histórie a kultúry v maďarskom jazyku výrazne rozšírilo rady čitateľov a znásobilo pôsobnosť jeho vedeckej produkcie. Krátko po vzniku Československej republiky publikoval M. Beskyd prvú, oveľa  rozsiahlejšiu prácu Карпатская Русь (Prešov 1920), ktorá na historickom pozadí jasne prezentovala vtedajším aktuálne problémy súvisiace so začlenením Podkarpatskej Rusi do rámca Československa. Hoci mnohé otvorené otázky vystihol a správne pomenoval, chápal ich v duchu vlastného, rusofilského presvedčenia. Sídelné územie Rusínov na Slovensku vnímal maximalisticky a príliš citlivo reagoval na niektoré nedostatky či isté nejasnosti pri riešení národnostnej otázky po prvej svetovej vojne. Československé štátne orgány nie vždy oprávnene vinil z nadržiavania ukrajinskému smeru, ktorý v tom čase začal silnejšie rezonovať a využívať početnú haličskú emigráciu. V Užhorode v roku 1927 vyšla jeho kritická črta Томаш Гарик Масарик a v roku 1928 na 150 stranách Карпаторусская древность. M. Beskyd v nej polemizoval s maďarskými a českými historikmi i A. Petrovom, obhajoval autochtónnosť rusínskeho osídlenia v Karpatoch a odmietal ich teóriu o príchode Rusínov na Slovensko až v rámci kolonizácie Uhorska. Uvedená otázka je fakticky často nastoľovaná dodnes, zdá sa však, že všetky odpovede na ňu budú mať len hypotetický charakter. V roku 1930 v Prešove bola vydaná rozsahom menšia (68 strán) publikácia Кирилица и глаголица, v ktorej M. Beskyd ako historik reagoval na veľmi aktuálny a stále živý jazykový problém. Na podklade určitých prameňov sa snažil o netradičnú interpretáciu kultúrnej misie Konštantína a Metoda v strednej Európe. Okrem iného tiež dokazoval existenciu „ruského“ písma pred prekladateľskou a jazykovednou činnosťou solúnskych bratov, ktorou vraj narušili kultúrnu jednotu Slovanov. V cyrilo-metodskej tradícii v našich podmienkach je síce mnoho mýtov, no ich nahradzovanie novými nemá opodstatnenie. V roku 1931 v Užhorode M. Beskyd publikoval svoju menej známu prácu Из славянского прошлого. V roku 1932 v Homesteade vyšla v latinke rozsiahla, 206-stránková kniha Karpatorusskaja pravda s sem kartami. Podľa autora išlo vlastne o rozšírené a doplnené vydanie jeho práce Карпаторусская древность z roku 1928. Rozsah diela do istej miery narástol, a to doplnením o opis začiatkov histórie Maďarov a vytvárania uhorského štátu v kontexte s osídlením ruského etnika. V tom istom meste i roku bola vydaná i Beskydova práca Iz minuvšaho odnoj kresťanskoj semji zasvätená pôvodu a histórii známeho rodu Oľšavských z Oľšavice na Spiši, z ktorého pochádzal i veľmi významný mukačevský biskup Manuiľ Oľšavskij (1743- 1767).     V Amerike, v kalendári na rok 1933, bola publikovaná aj práca M. Beskyda Istorija Prjaševskoj grekokatoličeskoj jeparchii v rozsahu 103 strán. Rok pred smrťou, v roku 1946, začal pracovať nad poslednou historickou knihou pod názvom Краткий исторический очерк Пряшевщины, ktorú však už nedokončil. V medzivojnovom období sa M. Beskyd venoval aj literárnej histórii. Umeleckú literatúru totiž pokladal tiež za významný nástroj formovania a prehlbovania  národného vedomia. Začiatkom jeho vstupu do tejto novej oblasti bolo už vydanie slovníka Словарь мадярско-русскій (Prešov1919), ďalšie práce však mali literárno-historický charakter: Поєзія Попрадова (Prešov 1928), Юлій І. Ставроскій - Попрадовъ (Užhorod 1929), А.В. Духновичъ и его поєзія (Užhorod 1932), Собраніе сочиненій Евгенія Андреевича Фенцика (Užhorod 1932 s F.F. Aristovom) a Духновичи (Homestead 1934). Mikuláš Beskyd bol tiež autorom 12 scenárov krátkometrážnych filmov s náboženskou tematikou, ktoré však vzhľadom na finančnú náročnosť neboli nakrútené. Angažoval sa aj v kultúrno-organizačnej oblasti. Od roku 1923 bol členom redakčného kolektívu literárno-historického časopisu Karpatskij kraj, od roku 1927 bol členom Ústrednej rady Spoločnosti A. Duchnoviča v Užhorode, pričom pracoval v jej vedecko-literárnej, ako aj v edičnej sekcii. Dr. M. Beskyd bol v Československu najvýznamnejším rusínskym historikom svojej doby, a to výberom problematiky i úrovňou jej spracovania. Z metodologického i heuristického aspektu zložitú a rozsiahlu historickú látku vždy zvládol veľmi dobre a vyvodzoval z nej adekvátne závery. Pravda, nepodarilo sa mu prekročiť tieň vlastnej národno-kultúrnej identity, ktorá do istej miery poznačila jeho prístup k historickým faktom a ich interpretáciu.     Na druhej strane, jeho dielo zohralo dôležitú úlohu pri nastoľovaní problémov spojených so životom a vývojom Rusínov na Slovensku i v celom karpatskom priestore. Súčasne však aj ďalej mobilizovalo rusínsku inteligenciu pre aktívnu účasť v národno-emancipačnom hnutí a pre ich väčšie angažovanie sa  v celospoločenských procesoch. 15. 10. 2007

Rusíni na Slovensku v cirkevných dokumentoch I. diel   Pod takýmto názvom kniha o. Jozafáta V. Timmoviča, OSBM, sa nám v týchto dňoch dostala do rúk. Je to I. diel zborníka cirkevných dokumentov, ktoré sa týkajú rusínskych gréckokatolíckych veriacich a vyšiel vo Vydavateľstve V. Paďaka (Užhorod 2006) za finančnej pomoci rusínskeho mecenáša Stevena Chepu z Kanady. Kniha vyšla v slovenskom jazyku s anglickým, ruským a nemeckým resumé. Prvý diel má 640 strán a plánuje sa vydanie troch dielov, prebiehajú práce nad 2. dielom. A pri tejto príležitosti chceme poprosiť rusínskych gréckokatolíckych veriacich, ktorí za rôzne farnosti, ich filiálky  či sami osobne posielali nejaké listy (protesty, požiadavky, petície a pod.), aby ich poslali, resp. ich xerokópiu, autorovi na adresu: o. Jozafát V. Timkovič, OSBM, Monastyr baziliánov, ul. Vajanského 31, 080 01 Prešov. Autor a my vopred ďakujeme. Kniha má dve hlavné časti: Všeobecné dokumenty o Rusínoch a baziliánoch (1997 – 2005) a Lokálne dokumenty o Rusínoch (v tejto časti sú dokumenty z farnosti Bardejov, Becherov, Havaj, Miková, Pichne, Prešov, Snina, Svidník, Štefurov a filiálok Čižatice, Staškovce, Malá Poľana a Valkovce). V Úvodnom slove sa píše: „Prvá časť knihy Rusíni na Slovensku v cirkevných dokumentoch zachytáva strasti gréckokatolíckych Rusínov najmä v časovom intervale od roku 1997 do roku 2005. Fototypicky reprodukované archívne dokumenty uverejnené v tejto knihe sú vlastne presnými fotografiami-momentkami zo života gréckokatolíkov na Slovensku. Tieto dokumenty ukazujú: 1. diplomatickú aktivitu Apoštolskej nunciatúry a Vatikánom menovanej hierarchie-biskupov na jednej strane, 2. a na druhej strane aktivitu veriacich a ich kňazov bojujúcich za svoje základné životné práva v oblasti národného a obradového života. Jednotlivé archívne dokumenty sú usporiadané chronologicky... Dokumenty svedčia nielen o vzniku a rozpade koalícií, o priateľstvách a vernosti ideálom, ale aj o intrigách, politike, zákulisných praktikách, zrade, karierizme a neprávosti. Rusínski gréckokatolíci Prešovskej eparchie od roku 1997 intenzívne prosili Vatikán o menovanie rusínskeho gréckokatolíckeho episkopa, avšak všetko márne. V decembri 2002 dostali praktickú odpoveď: za biskupa im bol menovaný „nepriateľ Rusínov“ – jezuita ThDr. Ján Babjak...Vďaka tomuto menovaniu Rusíni po prvýkrát v dejinách dostali za biskupa človeka, ktorý nevie ani slovo po rusínsky a ani sa to nesnaží vedieť. Aby zdanlivo suploval tento svoj nedostatok, v apríli 2003 vymenoval za svojho pomocníka o. P. P. Haľka, OSBM, ako „vikára“ (synkela) pre Rusínov... a je udržiavaný vo svojej funkcii ako nefunkčná „bábka“ proti vôli Rusínov... Uverejnené dokumenty sú neoceniteľne presnými fotografiami zachytávajúcimi okamihy histórie a života rusínskych gréckokatolíkov na Slovensku na prelome 20. a 21. storočia. Ostáva na čitateľovi-historikovi tieto fotografie-momentky správne pospájať a vytvoriť si ucelený film-obraz o náboženskej a obradovej situácií na východnom Slovensku (pod Karpatmi)  krátko pred a po vstupe do Európskej únie...“ Publikácia je archívom v knihe zviazanom a pomôže mnohým, ktorí budú potrebovať faktografický materiál hlavne o náboženskom živote Rusínov na Slovensku po nežnej revolúcii, poslúži všetkým, ktorí budú písať diplomové, dizertačné a iné práce o danej problematike. Je pre nich veľkým uľahčením, lebo sami by nemali možnosť taký ucelený faktografický materiál  zozbierať či aspoň nahliadnuť doňho. Ale kniha je cenná pre všetkých, ktorých zaujíma najnovšia história života Rusínov.  Záujemcovia majú možnosť si ju objednať na hore uvedenej adrese, alebo na e-mailových adresách: timkovic@pobox.sk, timkovic@yahoo.com. A. Z., 7. 5. 2007

PRED 80 ROKMI VYSVÄTILI VLADYKU GOJDIČA   Navýznamnejšia osobnosť v histórii Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, blahoslavený mučeník Pavol Peter Gojdič pred 80 rokmi, presne 25. marca 1927 v Chráme sv. Klimenta v Ríme, bol vysvätený za biskupa, namiesto svojho predchodcu Dionýza Naragya, biskupa križevackého, povereného administrátora aj pre prešovské biskupstvo. Zachovali sa fotografie z vtedajšieho slávnostného prijatia biskupa Gojdiča v Prešove, ktoré svedčia nielen o cirkevnom, ale aj o spoločenskom význame jeho príchodu na prešovský biskupský stolec. Pri príležitosti 80 rokov od jeho biskupského vysvätenia 23. – 25. marca 2007 uskutočnila sa Púť veriacich do Ríma, na ktorej sa zúčastnilo okolo 600 veriacich a vyše 80 duchovných. Všetci si pripomenuli vysvätenie biskupa Gojdiča v Chráme sv. Klimenta, kde svätú liturgiu celebroval prešovský gréckokatolícky eparcha Mons. Ján Babjak, SJ, ktorú obohatilo vystúpenia Zboru bohoslovcov sv. Romana Sladkopevca z Prešova. Kázeň mal Jozef kardinál Tomko. Môj pohľad však je taký, že vhodnejším kazateľom by bol predstaviteľ východnej kongregácie, lebo Vladyka Gojdič bol dôstojným reprezentantom východnej cirkvi a obradu, bol vasiliánom a veľkým Rusínom. Prešovskí gréckokatolícki veriaci, ale aj iní, na biskupa-mučeníka Gojdiča spomínajú s veľkou úctou a láskou. Stal sa symbolom vernosti svojej cirkvi a národu. Dr. P. KRAJŇÁK, Prešov, 18. 4. 2007

60. výročie vysvätenia biskupa ThDr. Vasiľa Hopka   11. mája 2007 uplynie 60 rokov od biskupského vysvätenia ThDr. Vasiľa Hopka, blahoslaveného mučeníka Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, pomocného svätiaceho biskupa Prešovskej gréckokatolíckej eparchie. Jeho telesné ostatky spočívajú, spolu s ostatkami biskupa P. P. Gojdiča, v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Biskupské vysvätenie prijal V. Hopko (1947) z rúk P. P. Gojdiča. V jeho biskupskom erbe boli slová: „Aby všetci jedno boli“, ktoré napĺňal príkladom jednoty svojho kňazského života a lásky ku Kristovi, k svojej gréckokatolíckej cirkvi, k sv. Otcovi, k svojim veriacim a rusínskemu národu. Ako učiteľ teológie rozvíjal u svojich žiakov lásku a úctu k cyrilometódskemu obradu a odkazu . So svojimi veriacimi bol v neustálom kontakte nielen na Slovensku, ale aj na Morave, aj v Česku, kde často putoval. V pamäti gréckokatolíckych veriacich a Rusínov navždy zostane pamiatka na tohto arcipastiera, cirkevného hodnostára a národu verného veľkého duchovného. P. KRAJŇÁK, Prešov, 18. 4. 2007

Reprezentatívna kniha o histórii Rusínov   Tak by sme mohli nazvať najnovšiu knihu profesora Torontskej univerzity, člena Kanadskej kráľovskej akadémie vied – PAULA ROBERTA MAGOCSIHO pod názvom „НАРОД НИВЫДКЫ – ілустрована історія карпаторусинôв“ (NÁROD ZNIKADIAĽ – ilustrovaná história karpatských Rusínov). Vyšla nedávno vo Vydavateľstve V. Paďaka (Užhorod 2007). Kniha na 120 stranách v zhustenej podobe (čo nie je tak ľahko, lebo ako povedal autor, oveľa ľahšie je písať obšírne) hovorí o histórii Rusínov, ich predkov od najstarších čias, až po súčasnosť. Je napísaná ľahkým, dostupným štýlom a môže poslúžiť ako deťom v škole, tak mládeži a dospelým. Je to cenná a zaujímavá kniha, ktorá bude podarovaná všetkým, ktorí sa učia rusínsky jazyk a kultúru v škole, ale aj pekným darčekom pre každého Rusína. Najsamprv táto kniha vyšla po anglicky (jedná časť v Užhorode (2006) a druhá v Toronte (2006), potom v preklade z anglického do ukrajinského jazyka Serhija Bileckeho a Nadiji Kuško (Užhorod 2006), následne preklad do rusínskeho jazyka ako pokus o rusínske koiné urobil Valerij Paďak, CSc., ktorý zrobil aj komentáre k obrázkom, lebo polovicu knihy tvorí kvalitný ilustračný materiál, ktorý spomínaný vydavateľ a prekladateľ vybral z bohatého archívu Paula Roberta Magocsiho a z Výskumného centra karpatistiky pri Vydavateľstve V. Paďaka. Zodpovedným redaktorom a autorom grafickej úpravy je Larysa Iľčenko. Je to 155. kniha Vydavateľstva V. Paďaka v Užhorode, ktorá má všetky predpoklady stať sa príručnou knihou všetkých uvedomelých Rusínov. Ale aby o histórii Rusínov sa dozvedelo čo najviac nielen Rusínov, ale aj predstaviteľov iných národností, tak táto kniha vyjde aj v ďalších jazykoch. Pripravuje sa vydanie po slovensky, rumunsky, poľsky, v jazyku vojvodinských Rusínov v Srbsku, po srbsky, chorvátsky, česky, maďarsky, slovom – v jazykoch tých krajín, kde žije najviac Rusínov a odkiaľ sú členské organizácie Svetového kongresu Rusínov. Po rumunsky by mala vyjsť, keď všetko pôjde dobre, pred 9. Svetovým kongresom Rusínov v rumunskom meste Sighetul Marmaţiei, kde bude 21. – 24. júna 2007. Bola by to dobrá propagácia nielen kongresu, ale všeobecne Rusínov v Rumunsku. Ale, že táto kniha vyšla už v troch jazykoch a vyjde aj v ďalších – to je veľká zásluha rusínskeho filantropa, sponzora, prezidenta firmy Norstone Financial Corporation v kanadskom Toronte – STEVENA CHEPU. Vďaka mu za taký užitočný skutok. Jeho zásluhou všetci školáci, ktorí sa učia rusínsky jazyk či to na Slovensku, Ukrajine, v Poľsku, Maďarsku alebo v Srbsku, dostanú túto knihu zdarma! Ostatní si ju môžu kúpiť alebo objednať na adrese: Akadémia rusínskej kultúry v Slovenskej republike alebo na adrese: Svetový kongres Rusínov (tí, ktorí chcú poslať bankový šek), Duchnovičovo nám. 1, 081 48 Prešov, Slovenská republika. Knihu si možno objednať aj telefonicky na čísle: 0905 470 884 alebo na e-majlovej adrese: rusyn@stonline.sk. Hoci je to plne farebná kvalitná kniha z tvrdou laminatovou obálkou, je možné si ju kúpiť len za 200 Sk + dobierka a balné 50 Sk (v rámci Slovenska), alebo za 8 USD + poštovné a balné 8 USD (pre susedné krajiny), + poštovné a balné 13 USD (pre ostané krajiny Európy), + 16 USD poštovné a balné (pre ostatné krajiny sveta). Cena je preto taká nízka, lebo chceme, aby táto kniha bola dostupná všetkým! Veríme, že o ňu bude veľký záujem. Pre tých, ktorí si ju budú chcieť kúpiť priamo v na hore uvedenej adrese, bude to možné vždy v pondelok a stredu od 8. do 10.30 hod. A. Z., 16. 4. 2007

Uzrela svetlo sveta kniha o A. Timkovičovi,..   ... a to skoro na deň 20. výročia od jeho smrti (odišiel do večnosti 8. marca 1987), autorom textu ktorej je o. Gorazd A. Timkovič, OSBM, a autorom grafickej úpravy ktorej je Jozafát V. Timkovič, OSBM. Obaja ju venovali svetlej pamiatke svojho otca – o. Andreja Timkoviča (nar. 13. decembra 1919 v rusínskej dedinke Lazy pod Makytov na Podkarpatskej Rusi) a nazvali ju TIMKOVIČ ANDREJ (1919 – 1987) – príbeh zvyčajného ženatého farára. Táto kniha bola napísaná nielen ako spomienka na jedného z vyznávačov viery, ale aj ako podklad pre začatie prípadného jeho svätorečenia. Za týmto účelom bola odoslaná aj Jeho Svätosti Benediktovi XVI. Každá doba, i tá dnešná, má svojich verných, ktorí svedectvom svojho života sú nám vzorom a pomocou na ceste viery. Jedným z nich je aj gréckokatolícky kňaz o. Andrej Timkovič, človek múdry a skromný, ktorého životný príbeh vypovedá o sile, akú čerpal z viery hlavne v ťažkých obdobiach svojho života. V období fašizmu bol šikanovaný a väznený gestapom a horthyovskou políciou pre svoje sympatie s komunistickou ideológiou, ktorá bola vysoko sociálne príťažlivá. Po likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1950 bol prenasledovaný a šikanovaný komunistickým režimom za svoju vernosť rímskokatolicizmu (únii s pápežom), že nepodpísal nanucované pravoslávie. Po roku 1968, keď Gréckokatolícka cirkev v Československu bola ako-tak obnovená, bol zasa intrigami prenasledovaný miestnou rímskokatolíckou hierarchiou zato, že bol verný gréckokatolíckej Cirkvi a rozhodne sa staval proti nekatolíckemu preťahovaniu veriacich a majetku do latinskej Cirkvi. Životopis tohto gréckokatolíckeho kňaza v malom predstavuje osud celého rusínskeho národa (vo veľkom) pod Karpatmi v 20. storočí. Národa prenasledovaného a potláčaného za fašizmu (anexia Podkarpatskej Rusi horthyovským Maďarskom); prenasledovanie za komunizmu (vymazanie termínu „Rusín“ a jeho necitlivé nahradenie termínom „Ukrajinec“; tiež v roku 1950 likvidácia rusínskej Prešovskej gréckokatolíckej eparchie a jej nahradenie v roku 1968 slovenskou Prešovskou gréckokatolíckou eparchiou); násilne asimilovaného a latinizovaného, keď z rusínskych gréckokatolíkov miestnou cirkevnou hierarchiou boli vytváraní tzv. slovenskí gréckokatolíci a z nich následne slovenskí rímskokatolíci. Ak má životný príbeh a osudy hlavného hrdinu tejto knihy priam románový charakter, autor na tom nemá nijakú zásluhu. Nič si v nej nevymyslel. Táto kniha je prácou potvrdenou mnohými tu uverejnenými dokumentmi, ktoré sú faktami, a preto jej románové prvky vytvoril život sám... Túto novú knihu je možné kúpiť za sumu 490 Sk u o. Jozafáta Timkoviča, OSBM, v Monastyre baziliánov na Vajanského 31 v Prešove. Z knihy vybral A. Z., 22. 3. 2007

Národ ZNIKAdIAĽ

(Recenzia UKRAJINSKEJ VERZIE KNIHY)

Pod skutočne atraktívnym názvom Народ нізвідки: ілюстрована  історія карпаторусинів vyšla koncom roku 2006 v Užhorode v ukrajinskom preklade S. Bileňkého a N. Kuškovej ďalšia z viacerých publikácií venovaných dejinám karpatských Rusínov. Jej autor, profesor Torontskej univerzity a člen Kanadskej kráľovskej akadémie vied Paul Róbert Magocsi, sa výskumom rusínskej problematiky zaoberá už mnoho rokov a zaslúžene dosiahol nejeden úspech. Ide o skúseného bádateľa, ktorého diela sa vždy vyznačovali veľmi logickou argumentáciou, prehľadnosťou a presvedčivosťou, avšak skoro vždy prinášali aj isté inovácie  

Táto publikácia nie je žiadnou výnimkou. P. R. Magocsi, tentoraz i s veľmi  zdatnými  spolupracovníkmi,  totiž pripravil stručný prehľad histórie Rusínov od najstarších čias až po súčasné obdobie v mimoriadne vydarenej podobe. Vydavateľstvo V. Paďaka v Užhorode už na prvý pohľad odviedlo skvelú prácu a záujemcom sa tak dostane do rúk kniha, ktorá naozaj stojí za to.

Monografia Народ нізвідки evidentne nesie všetky znaky vedecko-populárnej publikácie. Svedčí o tom nielen jej menší rozsah, prístupný štýl, prehľadná štruktúra, minimalizovaný poznámkový  aparát, ale najmä vysoký podiel ilustračného materiálu v jej obsahovej náplni. Súčasne je to však aj práca vysoko odborná, erudovaná, napísaná so znalosťou vecí, ktorá vo viacerých ohľadoch znesie aj prísnejšie, vedecké kritéria. Prvou zárukou odbornej kvality je už samotné meno autora, ktorý sa nikdy neznížil k lacnej propagande, písal a vystupoval vždy korektne a s kritikmi polemizoval len seriózne.

Objektivitu prezentovaného diela autor garantoval najmä skutočnosťou, že spravidla vychádzal z výsledkov vlastného výskumu, ktoré ale konfrontoval s prevládajúcou vedeckou mienkou. Preto prácu uchránil od nepodložených tvrdení, ktoré sa neraz vyskytujú hlavne pri výklade najstarších dejín, od rôznych autochtónnych teórií, od predstáv o Rusínoch ako o priamych dedičoch praslovanského, resp. východoslovanského etnika, o keltskom etnickom pôvode a pod. Ku cti mu slúži aj to, že do príslušných pasáži nevnáša rôzne, veľmi rozšírené mýty a legendy, s ktorými mnohí autori často operujú ako s historickými faktami.

Prirodzene, autor nemohol ignorovať časté úvahy o možnej christianizácii Rusínov Konštantínom a Metodom pred ich veľkomoravskou misiou, zmienku Anonymovej kroniky o smutnom osude kniežaťa Laborca ani záznamy o Ruskej marke, ktorá býva interpretovaná aj ako osobitný, autonómny, administratívny útvar rusínskeho obyvateľstva v Uhorsku. V prospech formovania národnej identity Rusínov v krajine boli celkom prirodzene využívané aj listiny dokumentujúce záslužnú činnosť Fedora Korjatovyča. To isté platí, aj pokiaľ ide o dokumenty charakterizujúce účasť Rusínov v protihabsburskom stavovskom odboji.

Takýto postoj by totiž vôbec nebol ani vedecký, ani správny. Preto P. Magocsi v texte, ale aj V. Paďak v popisoch k ilustráciám, niektoré naznačené sekvencie v ich adekvátnych časových a obsahových súvislostiach uviedli. Robili tak v súlade s prvotnými historickými prameňmi, pričom v každom jednom prípade poukázali aj na dôvodné pochybnosti o úplnej  vierohodnosti niektorých údajov tohto druhu a na ich dodatočnú hyperbolizáciu.

Hoci publikácia nemá veľký rozsah, obsahuje 120 strán, vrátane početných ilustrácií, neznižuje to jej výpovednú hodnotu. Autor to dosiahol tým, že jej dal systematický charakter, a to aj za cenu, že sa jednotlivým historickým obdobiam, javom a procesom venoval s rôznou mierou podrobnosti. Niektoré dejinné skutočnosti dokonca musel skoro úplne vynechať, iné spracoval len encyklopedickým spôsobom. Napriek tomu ich popis nepôsobí suchopárne, ako sa to v takýchto prípadoch dosť často stáva.

Je nepochybné, že historický vývoj karpatských Rusínov je mimoriadne zložitý proces, zvlášť komplikovaná je najmä ich etnogenéza. Preto sa nevysvetľuje ľahko, ani jednoducho, ale to je už handicap najmä tých  etnických spoločenstiev, ktoré z rôznych dôvodov nedospeli k vlastnej štátnosti. Na druhej strane text publikácie vyznieva úplne jasne, pôsobí prirodzene, k čomu prispieva aj jej prehľadná štruktúra. Rozdelenie neveľkej odbornej knihy až na deväť kapitol je však už na hrane únosnosti.

Nie je tajomstvom, ani chybou, že vydanie publikácie má aj istý národnobuditeľský rozmer, že chce napomôcť zvýšeniu a upevneniu národného vedomia rusínskeho etnika. Napokon, u autora, ktorý je predsedom Svetovej rady Rusínov, by absencia takéhoto  aspektu diela bola abnormálnym javom. Je ale chvályhodné, že v knihe sa nevyskytuje ani náznak nacionalizmu či xenofóbie, ktoré sú v obdobných prípadoch vcelku bežné a v podstate len zbytočne vyvolávajú ďalšie nenávistné polemiky. Márne by sme hľadali aj invektívy voči ukrajinsky orientovanej reprezentácii menšiny, voči ukrajinskému národu či štátu. Pravda, ak za také nepovažujeme kritické výhrady proti neuznávaniu rusínskej menšiny na jeho území.

Významnou prednosťou prezentovaného diela je veľmi objektívny výklad dôležitej úlohy náboženstva a cirkví v dejinách rusínskeho etnika. Vplyv náboženského vyznania a cirkevných inštitúcií je hodnotený veľmi realisticky. Autor ho pokladá za nesporný, ale nepreceňuje ho, čo v posledných rokoch u rusínskych autorov nie je bežnou záležitosťou. Oceniť je potrebné aj fakt, že P. Magocsi nefavorizuje gréckokatolícku cirkev, ale takmer rovnakú pozornosť venoval pôsobeniu pravoslávia a ortodoxných duchovných. Ako kladné historické osobnosti tak vedľa seba vystupujú nielen mnohí predstavitelia Únie (A. Bačinskij, J. Bazilovič, M. Lučkaj, A, Duchnovič, V. Hadžega, P. P. Gojdič, T. Romža), ale aj postavy z radov pravoslávnej cirkvi (J. Zejkan, A. Tóth, M. Sandovič). 

Publikácia Народ нізвідки je pútavá nielen obsahom, ale aj príťažlivá svojou formou, preto uspokojí každého čitateľa a iste vyvolá živý záujem verejnosti.  Zásluhu na tom nemá len forma spracovania materiálu a štýl jeho prezentácie, ale aj jej estetická úroveň a najmä vynikajúce ilustrácie rôzneho druhu, ktoré sú vhodne a citlivo usporiadané v obsahovej a chronologickej postupnosti. Komentáre V. Paďaka k ilustráciám  vlastne nenásilne doplňujú a upresňujú základný text a pôsobia ako organická súčasť monografie. Bohatý ilustračný materiál zobrazuje prírodu, osobnosti, folklór, architektúru, mapy, dokumenty i publikácie viažuce sa k dejinám karpatských Rusínov. Jeho pestrosť zabraňuje vzniku dojmu určitej preplnenosti a fádnosti, ktorý sa preexponovaním výtvarnej stránky veľmi často objavuje. 

Pravda, na svete nejestvuje žiadny výtvor človeka, ktorý by bol bez chyby a bez akýchkoľvek nedostatkov. V tomto zmysle aj prezentovaná ilustrovaná publikácia o dejinách karpatských Rusínov má aj slabšie stránky. Prvou z nich je určitá simplifikácia v popísaní historického procesu v karpatskom priestore, ktorá je dôsledkom rozporu medzi rozsahom knihy a jej obsahovým a časovým vymedzením. U nezorientovaného čitateľa by tak mohla vzniknúť predstava, že vývoj rusínskeho etnika prebiehal v určitých skokoch a bez výrazných peripetií priamo smeroval k súčasnosti. Kontinuitu dejinného vývoja bolo vari preto potrebné vyjadriť pregnantnejšie.

Štatistika býva tradične veľkou slabinou publikačných výstupov obdobného druhu, najmä pokiaľ zobrazujú tak široký časový a priestorový rámec, ako je to v tomto prípade. Čísla pôsobia exaktne a majú svoju argumentačnú silu, ak sú presné, týkajú sa konkrétneho javu a v súčasnosti ich možno verifikovať. Ak tomu tak nie je, a to sa týka takmer všetkých historických štatistík, majú len dokresľujúci význam. Pomáhajú do istej miery vytvárať, resp. spresňovať predstavy čitateľa, avšak nemožno z nich dedukovať historické, a tobôž politické závery. Ak máme údaje vypočítané rôznym spôsobom a v rôznom čase, nemožno ich vôbec porovnávať.           

Určitú nevyváženosť možno pozorovať, ak porovnáme, koľko miesta a informácií je venovaných dejinám Rusínov žijúcich v jednotlivých regiónoch. Prirodzene, v dejinách, ale aj  v terajších podmienkach, rozhodujúca časť rusínskeho etnika žila a žije na území dnešnej Zakarpatskej oblasti Ukrajiny a na severovýchodnom Slovensku, to však neznamená, že históriu Lemkov možno zúžiť na otázku  Florinskej republiky či na akciu „Wisla“. Relatívne málo pozornosti sa dostalo rusínskej pospolitosti v Amerike, ktorá od začiatku 20. storočia riešenie otázky Rusínov v Karpatoch vo veľmi významnej miere ovplyvňovala. Rusínske lokality na území dnešného Maďarska a Rumunska sú v publikácii uvedené len symbolicky.

Z nášho hľadiska snáď najviac diskutabilným prvkom celej monografie je používanie termínu Karpatská Rus na označenie sídelného územia Rusínov na Ukrajine a na Slovensku, ako aj Lemkov v juhovýchodnom Poľsku. Sme presvedčení, že je prinajmenej nevhodné dať osobitný názov teritóriu vymedzenému podľa etnografických hraníc, ak má určitý politický aspekt. Je to neprípustné aj vtedy, ak by etnická hranica bola určená maximálne objektívnym spôsobom. Domnievame sa však, že to rozhodne nie je prípad Rusínov v strednej Európe. Okrem toho, vzhľadom na historicky známe a v minulosti sčasti aj oficiálne používané pojmy, akými sú Podkarpatská Rus, Karpatská Ukrajina, Prikarpatská Rus, ktoré označovali v podstate rôzne administratívne a geografické útvary, by sa rehabilitáciou pojmu Karpatská Rus neprehľadnosť, ba zmätok v oblasti názvoslovia len prehĺbili.

Bez ohľadu na naznačené skutočnosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že naozaj atraktívna publikácia Národ znikadiaľ predstavuje ďalší dôležitý krok na ceste poznávania dejín rusínskeho etnika v karpatskom priestore,  a najmä ich popularizácie. Na základe toho je potrebné predovšetkým autorovi diela a jeho najbližším spolupracovníkom, vydavateľovi, ale aj  sponzorom úprimne poďakovať. Práca, vďaka solídnemu obsahu, ale i výborne zvládnutej formálnej stránke, môže plniť viaceré funkcie a rovnako dobre slúžiť ako doplnkový učebný text, ako príručka pre učiteľov i  študentov, ako reprezentačný darček, no predovšetkým ako vhodná súčasť knižnice každého rusínskeho rodoľuba.  

PhDr. Stanislav KONEČNÝ, CSc., Spoločenskovedný ústav SAV, Košice, 12. 3. 2007

Už nepríde do redakcie s novým materiálom,..

usmiaty, plný energie, so žartom, čo nás rozveselilo a stvorilo dobrú atmosféru, v ktorej sa lepšie pracovalo. Už neprinesie sľúbený rukopis druhého dielu knihy o Korjatovičovi, už s ním nepohovoríme o bielych miestach v histórii Rusínov, ktoré sa snažil odhaľovať a potom v našich vydaniach o tom publikovať. Už nebudeme počuť jeho žarty, veselý spev, neuvidíme jeho tanec s našimi kolegyňami, nikto by mu vtedy nepovedal, že má na svojich pleciach toľko krížikov, koľko v skutočnosti mal, nejedného mladého svojou energiou nielen v tanci, ale aj vo vedeckej práci a publicistickej činnosti mohol zahanbiť. A hoci aj on mal, hlavne v poslednom čase, zdravotné problémy, nikdy o nich nehovoril, nesťažoval sa, hoci už chodil do redakcie čím ďalej menej a menej, hoci už nežartoval toľko, ale beťárske iskierky ešte mu vždy žiarili v očiach. Keď sme mali v redakcii alebo v prírode nejaké slávnostné posedenie, vždy s ním bolo veselo, a vtedy sme ho aj figliarsky postupne menovali sprvu „majorom rusínskych vojsk“, neskôr sme ho povýšili na „plukovníka rusínskej kavalérie“, už sme ho nestihli osobne povýšiť, už...

Teraz tak robíme in memoriam, povyšujeme Ťa, PhDr. Michal POPOVIČ, na generála histórie Rusínov.

Po dosť familiárnom úvode, ktorý sme si dovolili, lebo skutočne sme boli s Michalom Popovičom v blízkom pracovnom vzťahu, sa vrátim trocha na začiatok. Michal Popovič sa narodil 25. 9. 1922 v Brutovciach, preto bolo pekné, že z jeho rodnej obce na poslednú rozlúčku s ním 27. 12. 2006 na prešovský cintorín prišli rodáci, rodina a starosta tejto obce, ktorý nad hrobom zosnulého hovoril o ňom s veľkou úctou a vysoko ocenil jeho prácu, medzi iným, že napísal históriu obce Brutovce, ktorá bola vydaná pri príležitosti nedávneho jubilea tejto obce. Bola to posledná jeho vydaná publikácia, ale mi s úctou a vďakou spomíname na neho za mnohé iné publikácie, ktorými boli napríklad Knieža Korjatovič – rusínsky vojvoda či Pichne. Tieto dve knihy boli aj našou zásluhou vydané po rusínsky, ale gro práce, základ dal Michal, náš dobrý dlhoročný spolupracovník redakcie rusínskej periodickej a neperiodickej tlače...

Ale vráťme sa kúsok naspäť, to som už zašiel ďalej. Mladý Michal sa vždy rád učil, takže nebolo veľkým čudom, že úspešne absolvoval štúdium na Gymnáziu v Levoči, na Univerzite Jána Amosa Komenského v Bratislave či na univerzite v Belehrade. Vravím, nebolo čudo, lebo bol schopný, rozumný, rád sa učil, ale bolo to čudo v tom zmysle, že obyčajný chlapec z Brutoviec vyrástol tak vysoko, že sa stal vysoko vzdelaným, stal sa nielen dobrým historikom, ale dobre ovládal niekoľko jazykov – latinský, nemecký, anglický, francúzsky, srbský, ruský... Samozrejme, že ako Slovák vedel veľmi dobre aj po slovensky, ale mal vrelý vzťah k rusínskemu jazyku. No i k Rusínom a všeobecne k Slovanom, k pravoslávnej cirkvi, čo bolo možne vycítiť v jeho vedeckých publikáciách a článkoch na historické témy, hoci sám bol rímskokatolíkom, duchovný otec tejto cirkvi ho aj prišiel odprevadiť na poslednej jeho púti, Nebudem vymenovávať všetky jeho vedecké práce a články, bolo ich dosť na jeden život. Nebudem hovoriť o jeho pedagogickej práci na stredných a vysokých školách, nech o ňom hovoria, spomínajúc na neho, jeho študenti. Ja som ho zažil ako dopisovateľa a spolupracovníka ešte v ukrajinských novinách „Nove žytťa“, už tam sme sa spoznali a postupne sme začali spolupracovať. A postupne sme prišli na to, že obaja sme naladení na jednej vlnovej dĺžke: aj on privítal s veľkým nadšením a nádejou nežnú revolúciu a s ňou aj obrodný proces Rusínov, do ktorého prispel svojim dielom ako historik-publicista. Ďakujeme Ti, Michal, za toto Tvoje nadšenie a nádej, ktoré si prenášal na nás, a my možno na Teba. Ďakujeme Ti, Michal, za Tvoju vedeckú a publicistickú prácu, hlavne tú, ktorá sa vzťahovala k Rusínom. Hoci si bol Slovák, ale pre odhaľovanie rusínskej histórie, jej bielych miest si urobil viac ako ktorýkoľvek s Rusínov, či už rusínskej, alebo ukrajinskej orientácie. Už tým si sa v našich očiach už za svojho života stal generálom rusínstva.

Keď sa nedávno začali vracať Narodny novînky i Rusîn z Tvojej adresy do redakcie, mali sme takú predtuchu, že si chorý alebo v domove dôchodcov. Skúšali sme Ťa kontaktovať, ale márne...

No nemali sme sa skoro vzdávať a dozvedeli by sme sa, že Ty si v Domove dôchodcov na Cemjate pri Prešove. Možno si nechcel, aby sme sa to dozvedeli, lebo si už bol veľmi chorý, nechcel si svojimi problémami nikoho zaťažovať, ako celý svoj život. A možno, že tak je to dobré, lebo sme si Ťa zapamätali takého, akým si bol celý život – vždy plný optimizmu, hoci život Ti prinášal aj bolestivé momenty. Napriek všetkému, keď sa Tvoji najbližší, bývalá manželka, dvaja synovia a dve dcéry, ako aj my, Tvoji spolupracovníci dozvedeli, že si 23. 12. 2006 vydýchol naposledy, každého to zranilo, hoci čo by predtým nebolo. Proste, Tvoja strata nás všetkých zranila a všetkým nám vypadla slza veľkého smútku za Tebou. Preto nie je divné, že sa všetci títo prišli s Tebou rozlúčiť na prešovský cintorín.

Ty si odišiel do večnosti, ale Tvoja práca zostala tu, na zemi, bude slúžiť nám, Rusínom, ale i našim potomkom. Ty si odišiel, ale my na Teba nezabudneme, v našich spomienkach budeš vždy – žartujúci, optimistický, a keď bolo treba, tak aj donekonečna argumentujúci o historických faktoch ohľadom Rusínov. Vičnaja Tobi pamjať!

Alexander ZOZUĽÁK,

Tvoj „spolubojovník“ na zemi

Krátka chronológia udalostí v Krásnobrodskom monastyre

(Veľký Kláštor - v maďarčine nazývaný Nagymonostor)

Do 9. storočia bol centrom pohanského kultu býka;

9. storočie - podľa S. Pappa monastyr založil rusínske knieža Laborec;

14. storočie - monastyr zničil Karol Robert z Anjou... zázrak ikony Theotokosa z Krásnobrodského monastyra, vďaka významnému finančnému príspevku rusínskeho kniežaťa Theodora Koriatoviča bol monastyr zrekonštruovaný;

Do 17. storočia - veľký cirkevný komplex (Nagymonostor so svojim vlastným archimandritom-biskupom);

1603 - monastyr vyhorel a zrekonštruoval ho protestantský gróf Valentín Drugeth;

1614 - gróf George Drugeth sa pokúsil o úniu; udalosť je známa ako Krásnobrodská "únia";

1651-1664 - cirkevná rezidencia gréckokatolíckeho biskupa P. Petroviča, OSBM;

1703-1711 - ústup monasticizmu a zničenie monastyra počas Rákoczyho povstania;

1729 - Krásnobrodský monastyr osídlený mukačevskymi Baziliánmi;

1750-1752 - výstavba kamennej cerkvi Zostúpenia Svätého Ducha;

1759 - výstavba kamenného monastyra a kaplnky Svätej Ochrany - Pokrova;

1747-1820 - podniknutie úvodných krokov pre založenie vysokej školy filozofie a ikonografických štúdií pri Krásnobrodskom monastyre;

1806 - pápež udeľuje výnimočné odpustky;

1821 - vysvätenie prvého prešovského gréckokatolíckeho biskupa G. Tarkoviča;

1915 - monastyr zničený počas 1. svetovej vojny;

1949-50 - likvidácia Rádu Sv. Bazila Veľkého počas komunistického režimu;

1968 - obnovenie gréckokatolíckych pútí;

1990 - obnovenie pútí v ráde Baziliánov;

1998-2001 - vybudovanie novej budovy baziliánskeho monastyra neďaleko jeho pôvodného miesta;

2002 - objekt obnoveného monastyra vysvätili štyria gréckokatolícki biskupi;

2004 - začiatky výstavby novej cerkvi v objekte kláštora.

x   x   x

  V bývalom Podkarpatskom regióne (v severovýchodnej časti súčasného územia Slovenska) v blízkosti mesta Medzilaborce ležia ruiny jedného z najstarších baziliánskych monastyrov na Slovensku, monastyr Zostúpenia Ducha Svätého v Krásnom Brode.

  Podľa tradície ho založil knieža Laborec v 9. storočí a neskôr znovu obnovilo knieža Teodor Koriatovič (+1414).

Koncom 18. a začiatkom 19. storočia prekvital ako Baziliánska filozoficko-teologická univerzita.

  Vo svojej veľkolepej histórii bol monastyr štyrikrát zničený: 1.) v 14. storočí 2.) na začiatku 17. 3.) začiatkom 18. storočia a 4.) ešte raz v roku 1915. Po každom zničení bol monastyr znovu vybudovaný. Naposledy bol obnovený v rokoch 1999-2002; avšak nie na svojom pôvodnom mieste (aby sa zachovali staré historické ruiny), ale o 50 metrov ďalej. Nový baziliánsky monastyr má 20 izieb pre mníchov.

  V súčasnosti v monastyr žijú traja kňazi-mnísi: V. J. Sedláček, M. M. Bilančík, J. S. Lučák a jeden brat-novik N. M.  Antoňák.

  Ak sa o slávnej minulosti tohto baziliánskeho monastyra chcete dočítať viac, siahnite po knihe: J. V. Timkovič, Letopis Krasnobrodskeho monastiera alebo kúsok zo slávnych dejín gréckokatolíkov na Slovensku, Prešov, 1995, 126 str. Kniha je napísaná v slovenčine s mnohými poznámkami v origináli. Pripravené je do tlače aj jej druhé revidované vydanie, bude mať vyše 250 strán.

Zdroj: www.geocities.com/timkovic/

  Môžete ju získať na adrese: o. J. V.. Timkovič, OSBM, Monastyr sv. Bazila Veľkeho, Vajanského 31, 080 01 Prešov, Slovensko, email: cisloone@yahoo.com

Budú mať Rusíni svoje múzeum?!

12. – 14. októbra 2006 vo Svidníku bola spoločensko-vedecká konferencia pod názvom Chronológia histórie a kultúry Rusínov na Slovensku, organizátorom ktorej bola Rusínska obroda na Slovensku (ROS) a Okresná organizácia ROS vo Svidníku. Konferencia sa zamerala na dva vážne problémy Rusínov, ktoré sa od vzniku Rusínskej obrody ešte doteraz nepodarilo zrealizovať, a to zriadenie materských škôl s výchovným jazykom rusínskym a zriadenie Múzea rusínskej kultúry vo Svidníku. Ako nám povedal autor a organizátor projektu Mgr. Ján Kalyňák a vyplynulo to aj z vystúpení jednotlivých účastníkov konferencie, o škôlky s výchovným jazykom rusínskym je záujem a podľa kompetentných z odboru školstva Krajského úradu v Prešove by bola možnosť ich zriadiť. Z druhej strany je potrebné pripraviť metodický materiál pre učiteľky a pod. Je tu veľa problémov, ktoré treba vyriešiť, povedal J. Kalyňák. Dodajme ale, že zatiaľ sa na Pedagogickej a sociálnej akadémii v Prešove nepripravujú učiteľky pre rusínske materské školy. Nie je tam doteraz otvorená trieda s vyučovaním rusínskeho jazyka. Ako sa potom bude profesionalizovať práca s rusínskymi deťmi?..

Mgr. Ján Kalyňák, autor projektu a hlavný organizátor konferencie za Rusínsku obrodu na Slovensku. Fotka: M. Dronov

Záver k vystúpeniam lektorov ohľadom chronológie histórie a kultúry Rusínov a zriadenia múzea rusínskej kultúry urobil PhDr. Alexander Duleba, CSc. z Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku v Bratislave, ktorý moderoval druhý deň konferencie. V ňom nechýbali také dôležité otázky, ako: potreba zbaviť sa mytológie, legiend o pôvode Rusínov a dobe ich vzniku, teritoriálna otázka Rusínov, či sa dá odtrhnúť múzeum Rusínov na Slovensku od Rusínov iných štátov, keď datujeme politickú históriu Rusínov od 40. rokov 19. storočia, ako to bude s cirkevnou históriou, ktorá je omnoho strašia a iné...

V diskusii odzneli otázky, že čím sa bude odlišovať rusínske múzeum od už existujúceho Múzea ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku, že je potrebné rozmýšľať o trojrozmerných artefaktoch,.. o tom ako netreba zabúdať  na knižnú literatúru, noviny, časopisy, významné osobnosti Rusínov, ako kvalifikovať pravoslávnu cirkev na Slovensku, ktorá sa neidentifikuje, alebo len veľmi málo, ohľadom národnosti Rusín, na rusínsko-ukrajinské vzťahy v minulosti a rád iných.

Za organizáciu takej konferencie treba realizátorov pochváliť, hoci nás zamrzela oficiálna slovenčina Rusínov pri rokovaní. Či sa veci v dvoch oblastiach – rusínskych materských škôl a múzea rusínskej kultúry pohnú ďalej, ukáže čas. Ako nám povedal J. Kalyňák, „lepšie by bolo, keby múzeum rusínskej kultúry bolo vo Svidníku, kde je aj Galéria Dezidera Millýho, ako keby malo byť niekde inde, napríklad v Prešove...“ (Pozn. autorky: Je tu možno aj ďalšia alternatíva – Ruský dom v Prešove, ktorý v dnešnej dobe stojí ladom a neplní národnostno-kultúrnu misiu všetkých Rusínov.) A čo sa týka chronológie histórie a kultúry Rusínov na Slovensku, jej vypracovanie – to je dlhodobý proces, ktorý sa neskončí tak skoro. Všetci sme jeho účastníkmi.

PhDr. Mária MAĽCOVSKA

(Preložené, skrátené a upravené A. Z., celý článok pod názvom „Buduť matî Rusîny svij muzej?!“ si môžete prečítať v rusínskej verzii našej webovej stránky, v rubrikách ISTORIJA a ORGANIZACIJI – Rusîn´ska obroda na Sloven´sku.)

25. 10. 2006

Vyhlásenie

účastníkov konferencie Chronológia histórie a kultúry Rusínov na Slovensku konanej dňa 12. – 14. októbra 2006 vo Svidníku a realizovanej Rusínskou obrodou na Slovensku

My, účastníci konferencie  Chronológia histórie a kultúry Rusínov na Slovensku po prekonzultovaní historických a spoločenských  udalosti, ktoré  ovplyvňovali  formovanie rusínskeho národného povedomia na Slovensku vyhlasujeme, že riešenie národnostnej problematiky Rusínov na Slovensku dosiahlo od roku 1990 značný pokrok, avšak existujú viaceré oblasti života Rusínov, ktoré vyžadujú naliehavé riešenie. Ide predovšetkým o:

• výskum, dokumentáciu a prezentáciu histórie a kultúry Rusínov,

• riešenie národnostného školstva Rusínov v systéme škôl Slovenskej republiky,

• pozdvihnutie rusínskeho národného povedomia,

• vybudovanie inštitučného centra pre riešenie dokumentácie a prezentácie histórie a kultúry Rusínov,

• múzejné zdokumentovanie histórie a kultúry Rusínov,

• mediálne otázky rusínskych vysielaní v slovenskom rozhlase a televízií.

Pre riešenie problematiky uvedených oblastí účastníci konferencie považujú za potrebné:

1. Aby Slovenská akadémia vied sa systematicky venovala výskumu v oblasti histórie, cirkevných dejín, jazyka, literatúry, umenia a ľudovej kultúry Rusínov.

2. Vzhľadom k tomu, že pre Rusínov žijúcich na Slovensku je materským štátom Slovensko, je potrebné zo strany Ministerstva kultúry  SR a Ministerstva školstva SR viac prihliadať na špecifikum tejto národnosti a primerane riešiť otázku finančného zabezpečenia v oblasti kultúry, školstva, výskumu a múzejníctva.

3. Neodkladne zriadiť Múzeum rusínskej kultúry vo Svidníku, z úrovne Rusínskej obrody na Slovensku predložiť na Ministerstvo kultúry SR návrh na zriadenie múzea, kandidáta na štatutárneho zástupcu múzea vyberať spoločne s Ministerstvom kultúry SR, Slovenským národným múzeom a Rusínskou obrodou ako zástupcom záujmov Rusínov na Slovensku.

4. Spracovať materiál postupnosti krokov pri zriaďovaní predškolských zariadení s rusínskym výchovným jazykom.

5. Zriadiť pri Rusínskej obrode komisiu pre historický výskum vrátane jazykovej komisie. 

Prehodnotiť mediálnu politiku vo vzťahu k rusínskemu vysielaniu a to v rozhlase a televízií. Rozšíriť počet vysielacích hodín a počet redaktorov v rusínskom vysielaní, prejsť na pravidelné mesačné rusínske  vysielanie v televízii, lepšie vykryť šírenie rozhlasového signálu v regióne Karpát, rozšíriť rusínske vysielanie i na územie západného Slovenska a Bratislavy, kde žije veľké množstvo Rusínov.   

Vyšla nová publikácia „Významné pre Rusínov“

Rusíni na Slovensku po roku 1989: vývoj, súčasný stav a perspektívy

Malá exkurzia do histórie Rusínov do roku 1989, aby sme pochopili vývoj po tomto roku

Aby sme mohli o tejto téme písať, musíme sa aspoň v krátkosti vrátiť aj do staršej histórie, ktorá má súvis s udalosťami medzi Rusínmi po nežnej revolúcii v roku 1989.

Kultúra Rusínov na území dnešného Slovenska existuje a rozvíja sa už niekoľko  storočí, podľa prvej písomnej zmienky o Rusínoch prinajmenšom od 11. storočia, takže rusínska kultúra má aspoň tisícročnú tradíciu. V priebehu tohto obdobia Rusíni a s nimi aj ich kultúra zažili rôzne vlády, kniežacké, kráľovské a štátne zoskupenia a zo strany vládnúcich národov a ich vládnej mašinérie v minulosti pociťovali permanentný útlak, niekedy väčší, inokedy menší, ale skoro vždy boli na periférii záujmu panujúcich a mocných. No aj napriek tomu Rusíni a ich kultúra prežili do dnešných dní.

Preskočme stáročia a pozastavme sa pri novšej histórii. Bezprostredne po druhej svetovej vojne a znovuobnovení Československej republiky, ale už bez jej východnej súčasti – Podkarpatskej  Rusi, nastala vnútropolitická kríza. Hoci na čelo štátu sa postavil opäť posledný medzivojnový prezident Eduard Beneš, ale najvplyvnejšou politickou silou bola komunistická strana vedená jej vodcom a po voľbách v roku 1946 predsedom vlády Klementom Gottwaldom. A práve pod jeho vedením Komunistická strana Československa vo februári 1948 uskutočnila puč a prevzala moc do svojich rúk a Československo sa vydalo cestou budovania socialistickej spoločnosti podľa vzoru a inštrukcií Sovietskeho zväzu. A tak onedlho začali prebiehať rozsiahle politické a sociálne premeny, z nich tri výrazne ovplyvnili Rusínov hlavne na severovýchode Slovenska: kolektivizácia, dekatolizácia a ukrajinizácia, ktoré prebiehali v rokoch 1949 – 1953. Všetky tieto procesy zanechali nesmierne stopy, často i straty medzi rusínskym obyvateľstvom prešovského regiónu, kde žila a žije najväčšia enkláva Rusínov na území terajšieho Slovenska.

Aj keď kolektivizácia a dekatolizácia si zaslúžia samostatnú analýzu, ja sa chcem bližšie a širšie pozastaviť práve pri procese ukrajinizácie, ktorý mal veľký vlyv na určenie identity, rozvoja kultúry a školstva Rusínov. Otázka národnej identity bola na pokyn z Moskvy vybavená administratívnou cestou. O rusínskom obyvateľstve sa oficiálne začalo hovoriť ako o Ukrajincoch a k rusínskej národnosti sa Rusíni už nemohli hlásiť, respektíve, ak sa hlásili k rusínskej národnosti, mali nemalé problémy, dokonca mnohí boli zato perzekvovaní. Takže oficiálne zrazu po mnohých storočiach tu už neboli Rusíni, ale „Ukrajinci“. Rusín bol iba starým etnonymom Ukrajinca. Pri takejto administratívnej násilnej forme ukrajinizácie, určenia ich identity niekym iným, nie sami sebou, nastala situácia, že najviac Rusínov sa preto začalo hlásiť k Slovákom a časť sa prispôsobila a prijala národnosť ukrajinskú. Tento proces sa vyostril ešte jednym administratívnym nariadením, samozrejme tiež pod diktátom víťazného vo vojne a určujúceho východnému bloku svoje rozhodnutia Sovietskeho zväzu, a to, že ešte v roku 1949 zaviedli do ruských škôl ukrajinčinu ako vyučovací jazyk a potom v júni 1952 Komunistická strana Slovenska nariadila, aby sa ukrajinčina ako vyučovací jazyk používal vo všetkých školách základných rusínskych a stredných ruských,  od roku 1953 sa stal na týchto školách vyučovacím jazykom vo všetkých predmetoch. A tu zase nastal odliv Rusínov najviac k Slovákom, ale  nie k Ukrajincom.

Ďalšie „morové rany“ rusínske obyvateľstvo utŕžilo aj tým, že všetky rusínske či rusofilské kultúrne organizácie a inštitúcie boli postupne zrušené, zostalo len Ukrajinské národné divadlo (založené v roku 1945) a rozhlasová stanica, ktoré prešli z ruského jazyka na jazyk ukrajinský. Neskôr súčasťou divadla sa stal v roku 1955 založený Poddukelský ukrajinský ľudový súbor (čerpajúci z bohatej studnice rusínskych ľudových piesní, ale interpretujúci ich ako ukrajinské). Zavŕšením tohto obdobia ukrajinizácie bolo založenie v roku 1951 akože nepolitickej, ale socializmu prijateľnej jedinej kultúrnej organizácie – Kultúrneho spolku (neskôr zväzu) ukrajinských pracujúcich (KZUP) v Československu. Jeho cieľom bolo „pestovať u ukrajinských pracujúcich ukrajinské  národné povedomie a hrdosť a vštepovať im povedomie príslušnosti k  veľkému sovietskemu ukrajinskému národu a napĺňať ich ideálmi československého socialistického vlastenectva a proletárskeho internacionalizmu“¹. V snahe plniť uvedené úlohy KZUP začal vydávať svoju periodickú a neperiodickú tlač, medzi iným aj týždenník „Нове життя“ (Nove žîtťa), ktorý začal vychádzať od roku 1952 a vychádza až dodnes a v ktorom som mal možnosť pracovať 15 rokov (1976 – 1991). Neskôr z väčšiny rusínskych exponátov bolo v  Krásnom Brode v roku 1956 založené Múzeum ukrajinskej kultúry, neskôr preložené do Svidníka, a v roku 1953 bola založená Katedra ukrajinského jazyka a literatúry a jej kabinet ako vedeckovýskumné oddelenie (založený 1956) na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove. Začali sa  organizovať „ukrajinské“ folklórne slávnosti a festivaly s prezentáciou  rusínskeho folklóru, prezentujúc ho ako ukrajinský. Taktiež som absolventom spomínanej katedry (1972 – 1976), kde o Rusínoch sa vždy hovorilo ako o starej názve novodobého názvu Ukrajinec a že Rusíni v prešovskom regióne sú súčasťou veľkého sovietskeho ukrajinského národa a rusínske obyvateľstvo že rozpráva dialektmi ukrajinského spisovného jazyka. Samozrejme, že sa ani nespomínalo o snahách napríklad v 19. storočí kodifikovať rusínsky spisovný jazyk. Takže všetko bolo zahmlievané a prikrývané ukrajinským rúškom v súčinnosti s aktuálnou ideológiou.

Prečo to všetko spomínam? Aby sa dalo pochopiť prečo a aké zmeny nastali medzi rusínskym obyvateľstvom v Československu po roku 1989. Hoci prvé, ale hneď pridusené pokusy o zmeny uskutočnené pred rokom 1989 boli v roku 1968, ale vieme ako zase Sovietsky zväz s vojskami svojich socialistických satelitov a za pomoci domácich komunistických vodcov sa k tomu pričinil. To čo sa ale nepodarilo nielen v našej spoločnosti, ale aj vo vzťahu k Rusínom v roku 1968, to sa uskutočnilo po  nežnej revolúcii. Avšak neúspech v politickej oblasti a pri riešení národnostnej otázky Rusínov, ktorí v tom čase sa začali národnostne prebúdzať, sa čiastočne vykompenzoval vývojom v náboženskej otázke, ktorá sa dotýkala aj Rusínov. A to tým, že v júni 1968 gréckokatolícka cirkev (väčšinu veriacich  ktorej tvorili práve Rusíni) bola opätovne legalizovaná, keď od roku 1950 bola zakázaná. Ale táto inštitúcia nebola schopná obnoviť historickú úlohu zjednocujúcej sily v záujme Rusínov, lebo sa hneď zamotala do sporu s pravoslávnou cirkvou ohľadom používaných „cerkvi“, a so slovenským duchovenstvom vo vlastných radoch v otázkach, ktorý jazyk by sa mal používať ako liturgický a z ktorej národnostnej skupiny by mal pochádzať nový biskup, lebo pôvodne gréckokatolícka cirkev bola vylučne rusínska, ale to dnes nik zo slovenských najvyšších hodnostárov i niektorých  rusínskych  duchovných nechce počuť alebo sa bojí priznať.

Snaženie Rusínov o navrátenie svojej identity a vytvorenie rusínskej organizácie

A tak sa dostávame k prevratnému roku 1989 a k udalostiam týkajúcich sa Rusínov v Československu, dnes v samostatnom Slovensku, ktoré vzniklo v roku 1993. Dňa 17. novembra 1989 masovou demonštráciou v Prahe, neskôr v iných mestách, sa uviedol do pohybu sled udalostí v celej krajine. Takmer bez akéhokoľvek vážnejšieho odporu komunistické vedenie, ktoré štyri desaťročia kontrolovalo krajinu a po svojom riešilo aj národnostnú otázku Rusínov, bolo vytlačené a nahradili ho politickí disidenti, umlčaní vodcovia Pražskej jari roku 1968 a odbojní intelektuáli na čele s takými osobnosťami ako Vaclav Havel (koncom decembra 1989 ho zvolili za dočasného prezidenta, roku 1990  za riadneho prezidenta Českej a  Slovenskej federatívnej republiky) či Alexander Dubček, zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia ČSSR.

„Rusíni prešovského regiónu nepremárnili veľa času a na vznik novej situácie zareagovali vzápätí. Už 10 dní po revolučných udalostiach v Prahe sa 27. novembra 1989 stretli v Prešove rusínski aktivisti a založili si novú organizáciu – Iniciatívnu skupinu Rusínov-Ukrajincov Československa za prestavbu. Na svojom prvom mítingu sa jasne vyslovili v tom zmysle, že napriek pôvodným tvrdeniam komunistických funkcionárov možno konštatovať, že národnostný problém Rusínov v Československu nebol nikdy v dejinách vyriešený“². A práve obdobie od 27. novembra 1989 do 25. marca 1990 bolo veľmi rozporuplné, rušné a bohaté na vznik rôznych zoskupení, tzv. iniciatívnych skupín Rusínov i Ukrajincov v rámci  spočiatku Občianskeho fóra a potom Verejnosti proti násiliu. Mal som tu možnosť s mnohými ďalšími byť v týchto skupinách, neskôr organizáciách a toto obdobie je málo prebádané, stálo by za podrobné štúdium a samostatnú štúdiu či obšírny článok, avšak to nie je témou tohto príspevku.

Pre zaujímavosť len telegraficky uvediem, ako sa veci kryštalizovali pokiaľ vznikla prvá rusínska a prorusínska organizácia bez akýchkoľvek ukrajinských prímesí. Skoro v tom istom čase vznikli podobné iniciatívne skupiny v Medzilaborciach, Prešove, Bardejove a v Košiciach. Každá z nich chcela zmenu doterajšieho stavu, keď Rusínov neuznávali, rusínsky jazyk nebol kodifikovaný, keď vtedajší Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich vedený kompletne komunistami a spolupracovníkmi štátnej bezpečnosti robili takú národnostnú politiku, aká sa od nich žiadala a každé vybočenie bolo podozrivé a neprijateľné. Až po novembri 1989 nastali možnosti zmien ako v celej našej spoločnosti, tak aj v kultúrno-národnostnom živote Rusínov. Takže neskôr vznikla Iniciatívna skupina Rusínov a Koordinačná rada Iniciatívnych skupín Rusínov-Ukrajincov v Československu, potom Iniciatívna skupina Rusínov-Ukrajincov za prestavbu (neskôr za demokraciu) priamo v lone  Kultúrneho zväzu  ukrajinských pracujúcich so sídlom v Prešove. Všetci chceli zmeny, ale nie všetci to isté: jedni chceli založiť Rusínsku národnú radu, iní Ukrajinskú národnú radu, všetci vyslovovali svoje požiadavky zmien, ale nie všetci jednotne a to isté, takže sa postupne vyprofilovalo rusínske a ukrajinské krídlo týchto aktivistov. Pod tlakom týchto aktivistov bolo 6. decembra zvolané mimoriadne plenárne zasadnutie Ústredného výboru KZUP, následne – na 20. januára 1990 do Prešova mimoriadny zjazd Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich ČSSR. Tu hneď zo začiatku padol návrh, že v prvom rade je potrebné zmeniť názov organizácie a potom aj jej ďalšie smerovanie. A hneď prvý rečník (mimochodom ukrajinskej orientácie) dal návrh na to, aby nová organizácia niesla názov Zväz Rusínov a Ukrajincov Československa, avšak predsedajúci a ďalší tento návrh zamietli a navrhli, aby sa nová organizácia volala Zväz Rusínov-Ukrajincov Československa, lebo ide o jedno etnikum. Tento predsedajúci a jeho kolegovia to tvrdia dodnes. Avšak už s týmto názvom nesúhlasila agilna skupina rusínskych aktivistov prítomná na zjazde, lebo vedela, že takýto názov to je len kamufláž a že smerovanie staronovej organizácie bude proukrajinske, čo je i v súčasnosti, takže sa nemýlili. Na protest proti neprijatiu, resp. neodhlasovaniu prv navrhovaného nového názvu a smerovania  prorusínskeho  medzilaborecká skupina aktivistov opustila rokovaciu sálu zjazdu. Po príchode domov začali vyvíjať činnosť na založenie čisto rusínskej organizácie s jednoznačným názvom, ktorý by bol vyjadrením jej prorusínskej orientácie a snaženia.

Tak po mnohých zasadnutiach prípravného výboru na deň 25. marca 1990 do Medzilaboriec bolo zvolané zakladajúce zhromaždenie hnutia (neskôr organizácie) – Rusínska obroda. Na zhromaždení sa zúčastnilo 103 predstaviteľov rusínskych iniciatívnych skupín z okresov Bardejov, Bratislava, Humenné, Medzilaborce, Prešov, Praha a Svidník. Títo prijali Prehlásenie, v ktorom okrem iného boli vytýčené tieto ciele:

1. Uzákonenie samostatnej rusínskej národnosti.

2. Uzákonenie názvu rusínskych národných škôl.

3. Aby v rusínskych cerkvách sa slúžili bohoslužby v cirkevnoslovanskom jazyku a menlivé časti (apoštoly, evangéliá a kázne) v rusínskom jazyku.

4. Aby došlo k premenovaniu kultúrnych inštitúcií – Ukrajinského národného divadla na Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove a Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku na Múzeum rusínskej kultúry. Tiež žiadali, aby sa zrušili názvy hlavných orgánov, ktoré boli výplodom totalitnej ideológie.

5. V prípade, že v budúcnosti by Rusíni mali zriadiť organizáciu, do ktorej by vstúpili aj Ukrajinci, táto organizácia by sa mala volať Zväz Rusínov a Ukrajincov.

6. Na rozdiel od doterajších reprezentatívnych organizácii (KZUP, Zväz Rusínov-Ukrajincov) nový rusínsky reprezentatívny orgán bude mať v programe aj starostlivosť o povznesenie ekonomickej a sociálnej stránky života Rusínov (pozn. autora: bol to ušľachtilý, ale dnes vieme, že nereálny a dodnes neuskutočniteľný cieľ, lebo kultúrno-národnostná organizácia nemá takéto možnosti ani právomoci).

7. Kým nevznikne rusínsky tlačový orgán, v doterajšom ukrajinskom týždenníku „Нове життя“ (Nove žîtťa) žiadali, aby polovica jeho priestoru bola pridelená Rusínom (pozn. autora: táto požiadavka bola splnená vďaka prorusínsky orientovaným redaktorov tým, že sa začala po  rusínsky publikovať najprv jedna, potom viac strán pod názvom „Голос Русинів“ (Holos Rusîniv), potom tiež vďaka prorusínsky orientovaným aktivistom a novinárom bolo v lete roku 1990 vydané v Medzilaborciach aj nulté číslo nového prorusínskeho a po rusínsky písaného časopisu „Русин“ (Rusîn).

8. Hnutie Rusínska obroda súhlasilo so vstupom do Únie národnostných menšín Československa a následne do Paneurópskej únie národnostných menšín.

Zaujímavosťou však je, že taký dôležitý cieľ akým je kodifikovanie rusínskeho literárneho jazyka na základe dialektu Medzilaborecka, ktorý by sa ako povinný predmet vyučoval v školách s veľkým počtom Rusínov – nebol v tomto Prehlásení, hoci predtým figuroval ako jeden z hlavných v mnohých vyhláseniach a požiadavkách medzilaboreckej iniciatívnej skupiny rusínskych aktivistov a neskôr sa objavil ako jeden z kľúčových cieľov aj na 1. sneme už nie hnutia, ale novovytvorenej kultúrno-národnostnej organizácie Rusínov – Rusínska  obroda, ktorý sa uskutočnil na prvé výročie zamatovej revolúcie 17. novembra 1990 v Medzilaborciach. Tým sa začína história riadne zaregistrovanej Ministerstvom vnútra SR organizácie Rusínov.

Zrod prvých  rusínskych organizácii prispel k znovuobrodeniu identity Rusínov

Hoci prvé kongresové zasadnutie novovytvorenej medzinárodnej organizácie – Svetového kongresu Rusínov   sa uskutočnilo na Slovensku, konkrétne 22. – 23. 3. 1991 v Medzilaborciach, myšlienka vzniku takejto organizácie sa zrodila u posledného gubernátora Podkarpatskej Rusi Ivana Parkányho a s realizáciou kongresu sa uvažovalo najprv v Iršave na Podkarpatsku, neskôr v Ruskom Keresture vo Vojvodine, ale všetky tieto úvahy pre rôzne príčiny sa nakoniec museli odvrhnúť.   Organizátorom prvého medzinárodného kongresového zhromaždenia a prakticky aj iniciátorom založenia novej medzinárodnej organizácie bola nakoniec Rusínska obroda, vtedy ešte so sídlom v Medzilaborciach, dnes v Prešove, a to za finančnej podpory  štátu, konkrétne vtedajšieho predsedu vlády SR Jána Čarnogurského.

Vznik štvrtej rusínskej organizácie v Európe a Amerike (spočiatku hnutia) po roku 1989 – Rusínskej obrody v Československu v marci 1990 (po Rusínskej asociácii (Rusyn Assotiation), 1983, v Minnessote (USA), Stovarîšyňu Lemkiv (Стоваришыня Лемків), 1989, v Poľsku  a Spoločnosti karpatských Rusínov (Общество карпатських Русинов), február 1990 v Užhorode na Podkarpatsku) – a vznik prvej celosvetovej organizácie Rusínov  – Svetového kongresu Rusínov tiež na území vtedajšieho Československa, vytýčenie ich cieľov, medzi ktorými na prvom mieste bolo uznanie Rusínov ako samostatnej národnosti bez akýchkoľvek dodatkov (Ukrajinci (Rusíni), Rusíni-Ukrajinci alebo Rusíni/Ukrajinci), začatie procesu znovuobrodenia identity Rusínov a rozvoj činnosti a agitácie týchto organizácií svojou nemalou mierou prispeli k tomu, že po prvýkrát od 2. svetovej vojny sa Rusíni mohli dobrovoľne zapísať do sčítacích hárkov len ako Rusíni a svoj materinský jazyk uvádzať len ako rusínsky. A hoci bolo málo času a financií na nejakú veľkú propagačnú činnosť, aj ich zásluhou sa prihlásilo 16.937 obyvateľov len k Rusínom a skoro 49.099 len k rusínskemu materinskému jazyku, čo bolo jednoznačne viac, ako sa prihlásilo k Ukrajincom a k ukrajinskej marerinskej reči. Takže aj to bol dôkaz, že ani vyše štyridsať rokov totalitného komunistického režimu, za pomoci ktorého mohol prebiehať proces ukrajinizácie, nepomohlo zlomiť Rusínov a oni „vstali s popola ako bájny Fénix“. Boli štátom uznaní ako samostatná národnostná menšina žijúca v Československu a už nič na tom nezmenili ani nezmenia žiadni Rusíni ukrajinskej orientácie, ukrajinofili či ukrajinofóbi. Dnes každý má právo hlásiť sa buď k národnosti Rusín alebo Ukrajinec, k rusínskemu materinskému jazyku alebo k ukrajinskému, lebo to je výsledok procesu samoidentifikácie nie identifikácie niekoho  niekým. A neobstoja ani tvrdenia proukrajinských osobností, že Rusíni a Ukrajinci – to je jedna národnostná menšina. Ak budeme súhlasiť s týmto tvrdením, že je jedna, tak skôr  rusínska, ale nie ukrajinská, no Rusíni nikomu nevnucujú svoj názor, je to demokratické a slobodné rozhodnutie každého občana. A že presviedčanie ukrajinofilov nemá žiaden zmysel, to potvrdilo ďalšie sčítanie obyvateľstva v roku 2001, kde Rusíni zaznamenali ďalší nárast  obyvateľov hlásiacich sa k rusínskej národnosti (prihlásilo sa ich 24.201) a k rusínskemu materinskému jazyku (54.907) a Ukrajinci prudký pokles hlásiacich sa k národnosti, ale hlavne k ukrajinskému materinskému jazyku, z čoho jednoznačne vyplýva, že proces znovuobrodenia identity mal a má význam a že aj mnoho z tých, ktorí sa hlásia k Ukrajincom alebo  Slovákom, si uviedli rusínsku reč za svoju materinskú. Rusíni pri poslednom sčítaní ľudu mali najväčší percentuálny nárast od posledného sčítania v roku 1991 (41 %). Faktom je, že pri posledných dvoch sčítaniach obyvateľstva sa nik neprihlásil k hybridnej národnosti Rusín-Ukrajinec, hoci taká možnosť bola vo voľnej rubrike pod názvom „Iná národnosť“ a Rusíni ukrajinskej orientácie  na čele so svojim zväzom stále neoprávnene operujú s názvom tejto neexistujúcej národnosti!.

Úloha Svetového kongresu Rusínov pri koordinácii rozvíjania kultúrno-národnostného života Rusínov na území terajšieho Slovenska

Meno nedávno zosnulého Vasiľa Turoka (8. 1. 1940 – 7. 11. 2005) je spojené so skoro všetkými významnými počinmi nielen medzi Rusínmi na Slovensku, ale aj v krajinách, kde Rusíni žijú a sú združení vo Svetovom kongrese Rusínov (Ukrajina, Poľsko, Maďarsko, Česko, Srbsko a Čierna Hora, ale i Severná Amerika). Teraz k ním pribudlo Rumunsko a Chorvátsko, ale to už V. Turok po desaťročiu  svojej aktívnej činnosti nebol na poste predsedu výkonného orgánu Svetového kongresu Rusínov (SKR), ktorým je Svetová rada Rusínov (SRR). Hlavným cieľom SKR bola koordinácia činností a spoločného snaženia rusínskych národnostných organizácií, to znamená aj práce vtedy jedinej v Československu, neskôr na Slovensku rusínskej kultúrno-národnostnej organizácie – Rusínska obroda. Stál pri zrode Rusínskej obrody, ako aj Svetového kongresu Rusínov spolu so skupinou rusínskych aktivistov a čelných predstaviteľov Rusínskej obrody. Od hlavného cieľa SKR – koordinácie práce rusínskych organizácií v Európe a Amerike „sa odvíjajú ďalšie úlohy kongresu a rady – vytvárať náležité podmienky pre prácu rusínskych organizácií tak, aby nastala renesancia rusínskej národnosti v jednotlivých štátoch, obnovilo sa národnostné školstvo, rozvíjala sa rusínska kultúra a jazyk... Popri koordinácii činnosti rusínskych organizácií dôležitou úlohou je šírenie rusínstva vo svete,  to znamená aj na Slovensku... Pravda, u nás boli napáchané mnohé krivdy hlavne v druhej polovici 40. rokov a v prvej polovici 50. rokov minulého storočia, ktoré sa vo veľkej miere dotkli práve Rusínov... Vo všetkých týchto európskych štátoch, kde žije autochtónne obyvateľstvo Rusínov, vládol komunistický režim, ktorý nám nielen nedovoľoval sa vzájomne stretávať, ale boli sme tak od seba odtrhnutí, že sme napríklad ani nevedeli, že v takom Maďarsku žijú nejakí Rusíni. Tento režim nám bránil vzájomne sa kontaktovať a o tom, aké  máme v jednotlivých štátoch práva ako národnostná menšina,  sme nič nevedeli. A teraz je to tak, že tie najhlavnejšie akcie, ktoré realizujú rusínske organizácie, sa nezaobídu bez účasti predstaviteľov ostatných rusínskych enkláv. Takže dnes nielen o sebe vieme, ale jedni druhým pomáhame, dokonca do takej miery, že vo všetkých európskych štátoch, kde žijú Rusíni, boli uznaní za  samostatnú národnostnú menšinu, ktorá je podporovaná štátom, okrem jednej krajiny, ktorou je Ukrajina a ktorá ešte do dnešného času nedozrela k poznaniu, že Rusíni sú svojbytný národ a je potrebné pristupovať k ním tak, ako k iným národnostným menšinám, ale nie ich utláčať a robiť z nich niekoho iného, ako oni sú. Ale veríme, že aj to sa raz zmení...“³

Na každom z doterajších kongresových zhromaždení Svetového kongresu Rusínov (konajú sa každé dva roky v inom štáte) boli prijaté uznesenia, ktoré medzi kongresmi realizovali jednotlivé členské organizácie, medzi nimi aj Rusínska obroda na Slovensku, alebo ich realizovala a kontrolovala ich plnenie Svetová rada Rusínov. Pritom vždy niektoré body sa týkali aj Rusínov Slovenska. Na Slovensku sa konalo aj siedme kongresové zhromaždenie, konkrétne od 4. do 8. júna 2003 v Prešove, ktoré bolo doteraz spolu so sprievodnými kultúrnymi podujatiami Rusínov najväčšie. Na ňom bolo tiež prijaté uznesenie delegátov, v ktorom okrem iného bol aj bod týkajúci sa vyslovenia  nespokojnosti s presťahovaním Hlavnej redakcie národnostno-etnického vysielania   Slovenského rozhlasu z Prešova do Košíc. Napriek  protestom radových občanov  a účasti v nich aj niektorých poslancov Národnej rady SR na čele s predsedom Výboru pre ľudské práva, národnosti a záležitosti žien Lászlom Nagyom a inými vplyvnými funkcionármi toto sťahovanie sa aj tak zrealizovalo. Okrem toho, že nedošlo k naplneniu tohto dôležitého bodu uznesenia, vážnejším dôsledkom  je vzdialenie sa rusínskeho tímu tohto vysielania od regiónu, kde žije najviac Rusínov, t. j. od prešovského regiónu. Navyše Rusíni boli oklamaní, že presťahovaním do Košíc sa ušetria  financie, ktoré sa použijú na výrobu nových programov a na  skvalitnenie už existujúcich. Avšak nestalo sa tak.

Ďalším z bodov spomínaného uznesenia bolo vyslovenie spokojnosti s vymenovaním vikára (sinkela) Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku pre Rusínov,  hoci Rusíni roky bojovali a ďalej bojujú za vlastného eparchu (biskupa). Do tohto snaženia sa najprv zapojila Rusínska obroda na Slovensku, potom Svetový kongres Rusínov a neskôr aj iné rusínske organizácie, ktoré postupne vznikali na Slovensku. S cirkevnou problematikou Rusínov má súvis aj ďalší bod uznesenia, v ktorom delegáti SKR požadovali od kompetentných cirkevných orgánov a inštitúcií, aby akceptovali, že Rusíni sú kresťanmi východného obradu (pravoslávni a gréckokatolíci). Súčasne sme žiadali a ďalej žiadame, aby na rusínskych obciach duchovní boli Rusíni a nie Slováci, aby čítali kázne, apoštoly a evangéliá po rusínsky, lebo sú do tejto reči preložené, ak si to vyžadujú rusínskí veriaci. Ďalším z bodov tohto uznesenia SKR s cirkevnou tematikou bolo, aby  popri svetských školách vznikali aj cirkevné školy s vyučovaním cirkevnoslovanského a rusínskeho jazyka.  Vyzvali sme tiež rusínskych pravoslávnych a gréckokatolíckych veriacich, aby boli aktívni nielen v náboženskom, ale aj v kultúrno-národnostnom živote Rusínov. To sú najdôležitejšie body z uznesenia 7.  zasadnutia Svetového kongresu Rusínov v Prešove, ktoré sa dotýkajú cirkevnej problematiky. Ale táto problematika a snaženie v tomto smere SKR a SRR by si zaslúžilo samostatnú dlhšiu štúdiu či rozsiahly článok.

Posledné, ôsme zasadnutie Svetového kongresu Rusínov sa uskutočnilo spolu s kultúrnymi sprievodnými akciami od 23. do 25. júna 2005 v poľskom meste Krynica.  Aj tu sa hodnotilo plnenie uznesenia z prešovského kongresového zasadnutia, pričom sa konštatovalo, že veľa bodov z neho sa splnilo, ale niektoré nie. V novom uznesení delegátov 8. zasadnutia SKR sa okrem iného uvádzajú aj body,  týkajúce sa Rusínov na Slovensku. Najzávažnejším je bod, v ktorom sa delegáti kongresu obracajú na tie štáty, kde žijú Rusíni a kde ešte nebol prijatý zákon o národnostných menšinách a zákon o ich financovaní, aby tieto boli čo najskôr prijaté.  Pri tomto bode je dôležité pripomenúť, že tieto zákony doposiaľ neboli prijaté na Slovensku a sú potrebné, pretože by riešili  mnohé problémy, najmä finančnej podpory, ktorá sa dnes deklaruje zo strany Ministerstva kultúry SR v tej podobe, že štátna dotácia na jednotlivé projekty je možná, ale nie je  nárokovateľná! Rusíni sa bránia a oponujú tým, že sú riadnymi občanmi štátu, do ktorého odvádzajú dane, tak aká tu spätná nenárokovateľnosť? Pritom sú v špecifickom postavení – Rusíni nemajú svoj materský štát, zaň považujú práve Slovenskú republiku, ktorá by mala tento fakt zohľadňovať pri prideľovaní štátnej dotácie na rozvoj kultúry a školstva tejto etnickej menšiny, no v súčasnosti opak je pravdou. Mnohí politici a štátni úradníci to uznávajú, ale nerealizujú. Za každej vlády a každý rok sa toto financovanie mení, preto je potrebný jasný zákon o financovaní národnostných menšín, pre Rusínov o to dôležitejší, lebo oproti proklamáciám realita je iná.

„V dôsledku prijatého princípu, prerozdeľovanie štátnych dotácií pre národnostné menšiny sa uskutočňuje v závislosti od počtu príslušníkov danej menšiny. Podľa neho viac ako 50 % z každoročného rozpočtu pre menšinovú kultúru v SR (čo je okolo 50 miliónov Sk, s výnimkou  roku 2002, kde  táto kapitola bola navŕšená až na 80 miliónov Sk) vždy pripadá na rozvoj maďarskej kultúry,  zvyšných menej ako 50 % (lebo ešte z toho minister kultúry  uberie na rezervu a iné menšinové skupiny obyvateľstva, no nie etnické) sa rozdeľuje medzi ostatných 10 národnostných minorít. Vychádzajúc z toho, napr. iba v roku 2004 štát dotoval 20 titulov periodickej tlače v maďarskom jazyku a v roku 2005 to bolo 14, a pritom 101 titulov neperiodickej tlače v roku 2004 a okolo stovky aj v roku 2005 v maďarskom jazyku. Len na porovnanie – v prípade rusínskej menšiny sú štátom podporované každoročne 2 tituly periodickej tlače (od roku 2004 existujú tri rusínske periodiká, tak jedno z nich štát odmietol podporovať, pretože Sekcia menšinových kultúr MK SR vo vzťahu k iným menšinám –  okrem maďarskej – akceptuje pravidlo o podpore  minimálne 1  periodika pre každú menšinu, a maximálne 3 titulov neperiodickej tlače. Analogická situácia je aj vo vzťahu k iným čo do počtu málopočetným menšinám. Preto si myslíme, že je namieste otázka prehodnotenia spôsobu financovania menšinových kultúr, pričom je dôležité zohľadňovať aj iné faktory, nielen  počet príslušníkov národnostných menšín, napr. aj počty ľudí hlásiacich sa k materinskému jazyku, schopnosť menšiny zadovážiť si financie povedzme od materských krajín, čo sa napríklad netýka Rusínov a Rómov. V takýchto prípadoch by štát mal zohľadňovať výšku prideľovania štátnej dotácie, pretože je nespravodlivé ak Rusíni, ktorí počas skoro 40-ročného obdobia ukrajinizácie nemali možnosť vydávať tlač vo svojom materinskom jazyku, a aj v súčasnosti sú nútení znášať reštriktívne opatrenia. V súčasnosti je to o to paradoxnejšie, že SR na menšinovú kultúru neposkytuje až tak málo financií, skôr je nevyhnutné zmeniť koncepciu ich prerozdeľovania “⁴

Bolo by zaujímavé urobiť analýzu 14-ročnej činnosti SKR a SRR, urobiť rozbor ich uznesení, avšak táto organizácia a jej výkonný orgán nemajú také postavenie, aké by si zasluhovali, hoci sa stále z ich strany deklaruje potreba vedenia diskusií o problémoch Rusínov na najvyššej vládnej a štátnej úrovni danej krajiny, kde žijú Rusíni, vrátane Slovenska, avšak často sa stretávame s neochotou či dokonca nezáujmom kompetentných takéto delegácie prijať a uskutočniť s nimi vážne stretnutia s vyvodením náležitých záverov v prospech Rusínov.

Ciele a dosiahnutia prvého rusínskeho občianského združenia – Rusínskej obrody

Keď na počiatkoch hnutia Rusínska obroda na Slovensku boli vytýčené prvé ciele, jasné a definitívne ciele sa vyprofilovali po začatí činnosti organizácie Rusínska obroda po roku 1990, ktorá vtedy bola jediným reprezentantom Rusínov hlavne na území Slovenska. Prvých desať rokov jej činnosti boli najplodnejšími, pretože na jej čele stála najdlhšie pôsobiaca autoritatívna osobnosť – Vasiľ Turok, organizácia  mala jasné ciele a jej vedenie koncepčne a systematicky presadzovalo aj ich napĺňanie. Bolo to týchto 12 hlavných cieľov:

1. Uznanie Rusínov za samostatnú národnostnú menšinu so všetkými právami, ktoré jej zaručuje ústava.

2. Kodifikácia rusínskeho literárneho jazyka.

3. Obnovenie vyučovania rusínskeho jazyka v školách v regiónoch, kde žijú Rusíni a kde o to rodičia prejavia záujem.

4. Vytvorenie katedry rusínskeho jazyka s cieľom prípravy kvalifikovaných pedagógov a pracovníkov pre iné sféry kultúrno-národnostného života rusínskej národnosti.

5.  Vytvorenie redakcie periodickej a neperiodickej tlače v rusínskom jazyku v Prešove.

6. Premenovanie profesionálneho Ukrajinského národného divadla v Prešove na Divadlo Alexandra Duchnoviča a príprava repertoáru výlučne   v rusínskom jazyku.

7. Vytvorenie samostatnej rusínskej redakcie v rámci národnostného vysielania Slovenského rozhlasu.

8. Vytvorenie vysielania pre Rusínov v Slovenskej televízii.

9. Rozvinutie širokospektrálnej činnosti medzi Rusínmi s cieľom rozvoja rusínskej kultúry  a folklóru usporadúvaním v tomto duchu kultúrnych aktivít.

10. Nadviazanie a rozvoj kontaktov s inými rusínskymi organizáciami s cieľom ich integrácie do Svetového kongresu Rusínov.

11. Nadviazanie kontaktov s minoritnými organizáciami v Európe a integrovanie sa do nich.

12. Prinavrátenie národnostnému múzeu vo Svidníku jeho prvotného predurčenia – aby to bolo múzeum rusínskej kultúry a aby slúžilo záujmom tejto menšiny.

 Jednou vetou môžeme povedať, že za zhruba prvých desať rokov činnosti Rusínska obroda a rusínski aktivisti dosiahli všetky vytýčené ciele, okrem dvoch, ktoré nie sú splnené doposiaľ. Pri spomenutých dvanástich cieľoch by som sa chcel  samostatne pristaviť.

1. Rusíni boli uznaní vládou a štátnymi orgánmi vtedajšieho Česko-Slovenska a neskôr samostatného Slovenska po prvom slobodnom sčítaní obyvateľstva v roku 1991, keď rusínski lídri presadzovali, aby sa Rusíni mohli v samostatnom stĺpci zapísať len ako Rusíni. Dnes Rusíni patria k  11 na Slovensku uznaným a  štátom podporovaným samostatným národnostným menšinám. Pravda, za každej vlády a každý rok štátna dotácia pre rozvoj rusínskej kultúry prideľovanej prostredníctvom Ministerstva kultúry SR je iná. Jednou z najlepších bola v roku 2002 pred vstupom Slovenska do Európskej únie, keď Slovensko potrebovalo čo najlepšie proklamovať, ako bohato podporuje národnostné menšiny. Už o rok však  táto podpora bola slabšia a k žiadateľom sa dostala  aj vo veľmi neskorom termíne. Ale k súčasnej podpore sa ešte neskôr vrátim podrobnejšie.

2. Kodifikácia rusínskeho spisovného jazyka je druhým najväčším úspechom rusínskych lídrov a aktivistov po uznaní Rusínov za samostatnú národnostnú menšinu. S jej prípravou sa začalo vďaka systematickému vydávaniu periodickej a neperiodickej tlače v rusínskom jazyku od roku 1991, pričom vďaka vzniku Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry pri Rusínskej obrode v r. 1993 bola garantovaná aj vedecká úroveň týchto prác. Tieto dve zložky sa podieľali  na príprave a vydaní hlavných publikácií potrebných pre vyhlásenie rusínskeho jazyka za literárny, normatívny, čo sa slávnostne udialo 27. januára 1995 v Bratislave. Ale pokiaľ k tomu došlo rusínski lídri museli prekonať veľa prekážok zo strany tzv. Ukrajincov, to je Rusínov ukrajinskej orientácie, ktorí ovplyvňovali aj niektorých vedúcich pracovníkov Ministerstva kultúry SR. Ale všetky tieto prekážky boli prekonané a nakoniec aj slávnostný akt vyhlásenia kodifikácie chtiac-nechtiac financovalo Ministerstvo kultúry SR. Pred slávnostným prehlásením a medzinárodným vedeckým seminárom v Bratislave s tým aktom spojeným boli vydané v roku 1994 prvé Pravidlá rusínskeho pravopisu, Ortografický slovník rusínskeho jazyka, Rusínsko-rusko-ukrajinsko-slovensko-poľský slovník lingvistických termínov, prvý povojnový rusínsky Šlabikár a Čítanka. Dnes je rusínsky spisovný jazyk uznávaný nielen na Slovensku, ale aj vo svete, okrem niekoľkých Rusínov či Ukrajincov, ktorý  zo „šoku“ z kodifikácie sa nemôžu dodnes spamätať a spochybňujú akt kodifikácie rusínskeho literárneho jazyka na Slovensku. Po kodifikácii už neexistovali prekážky, ktoré  by bránili začatiu výučby materinského rusínskeho jazyka na základných školách, jeho používaniu  v masmédiách a v rusínskych kultúrnych inštitúciách. Samozrejme, že to zase nešlo ľahko, lebo  ukrajinofili robili vo všetkom prekážky, len aby sa tento jazyk nikde neuplatňoval a nerozvíjal. Ale zase ich snaha vyšla nazmar, ako doteraz skoro vo všetkom. Po desiatich rokoch od kodifikácie cítili sme už potrebu niektorých zmien v pravidlách pravopisu, ktorú vyvolalo praktické používanie rusínskeho spisovného jazyka na Slovensku, preto Občianske združenie  Rusín a Ľudové noviny vydalo nové pravidlá rusínskeho pravopisu pod názvom „Русиньскый язык в зеркалї новых правил про основны і середнї школы з навчанём русиньского языка“ (Rusînskyj jazyk v zerkaľi novych pravîl pro osnovny i seredňi školy z navčaňom rusîňskoho jazyka). A tento jazyk sa nám podarilo uviesť do škôl (žiaľ dodnes sa učí len v 10 základných a jednej strednej škole) v školskom roku 1997/98, a pre ne Rusínska obroda, neskôr Rusín a Ľudové noviny ako vydavatelia vydali celú škálu potrebných učebníc rusínskeho jazyka a literatúry pre základné školy s vyučovaním rusínskeho jazyka od 2. (lebo podľa platných osnov od tohto ročníka sa detí začínajú učiť rusínsky jazyk) až po 9. ročník a pre 1. až 4. ročník stredných škôl s vyučovaním rusínskeho jazyka. Mrzí nás len to, že len na toľkých školách sa tento jazyk  a literatúra vyučuje, čo je dôsledok slabého záujmu rodičov po skoro štyridsaťročnej násilnej ukrajinizácii a preferovaniu ukrajinského jazyka, ako aj súčasný veľký záujem rodičov radšej o vyučovanie cudzích jazykov na úkor materinského.

3. Dosiahnuť zriadenie katedry rusínskeho jazyka a literatúry najprv na Univerzite P. J. Šafárika a neskôr na Prešovskej univerzite sa Rusínom doposiaľ nepodarilo. Aktivisti z radov  Rusínskej obrody  dosiahli aspoň to, že v roku  1999 bolo založené Oddelenie rusínskeho jazyka a kultúry v rámci Ústavu národnostných štúdií a cudzích jazykov ako rektorátne celouniverzitné vedecko-pedagogické pracovisko, ktoré začalo realizovať  výučbu predmetu rusínsky jazyk a kultúra hlavne pre študentov Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity v školskom roku 2000/20001 a má už niekoľkých absolventov, prvých kvalifikovaných učiteľov tohto predmetu pre 1. – 4. ročník základných škôl. Nedostatkom v oblasti školstva Rusínov je, že oficiálne neexistuje sieť rusínskych materských škôl, od ktorých bolo potrebné začínať s prípravou deti na vyučovanie rusínskeho jazyka a kultúry, to je však úloha dnešných a budúcich dní pre rusínskych aktivistov dnes už mimo Rusínskej obrody, ktorej súčasné vedenie sa v tejto veci prestalo angažovať. Za úspech považujeme aj to, že v roku 2005 získal akreditáciu  bakalársky študijný program Rusínsky jazyk a kultúra na Prešovskej univerzite, ktorý sa na PU od školského roku roku 2005/2006 začne vyučovať v kombinácii s inými študijnými programami, čo predpokladáme, že rozšíri záujem rusínskych študentov a ich následné uplatnenie v ďalšom živote. Od šk. r. 2005/2006 sa Oddelenie rusínskeho jazyka a kultúry stalo súčasťou novovytvoreného Ústavu regionálnych a národnostných štúdií Prešovskej univerzity.

4. Vytvorenie redakcie rusínskej periodickej a neperiodickej tlače sa podarilo dosiahnuť v júni 1991, a to výhradne z piatich redaktorov ukrajinských novín „Нове життя“ (Nove žîtťa) a ukrajinského časopisu „Дружно вперед“ (Družno vpered), ktorí  boli členmi vyššie uvedenej Iniciatívnej skupiny za prestavbu, neskôr za demokraciu, na Zväze Rusínov-Ukrajincov Česko-Slovenska a ktorí chceli zmenu vydavateľského jazyka a orientácie z ukrajinskej na rusínsku a už tieto tendencie prejavovali na starom pracovisku. V dôsledku obštrukcií zamestnávateľa, ktorý sa nestotožňoval s ich požiadavkami, sa rozhodli odísť zo starého pracoviska a založili novú rusínsku redakciu, ktorá získala svoje prvé priestory – jednu pivničnú miestnosť a najnutnejší kancelársky nábytok – vďaka vtedajšiemu riaditeľovi Divadla Alexandra Duchnoviča v  Prešove Jaroslavovi Sisákovi a vtedajšiemu predsedovi Rusínskej obrody Vasiľovi Turokovi práve v budove spomínaného divadla. V tom čase sa hlavne spomínanému predsedovi RO V. Turokovi podarilo vydobiť v priebehu roka prvé financie od ministerstva kultúry, vďaka čomu 21. augusta 1991 sa mohlo  vydať prvé číslo kultúrno-spoločenského vtedy dvojtýždenníka (neskôr týždenníka) Rusínov Česko-Slovenska – „Народны новинкы“ (Narodny novînky) a následne prvé riadne číslo kultúrno-kresťanského dvojmesačníka „Русин“ (Rusîn). Do konca roka nové rusínske noviny a časopis vychádzali pravidelne. V roku 1992 už  štát poskytol riadnu štátnu dotáciu na vydávanie týchto periodík prostredníctvom Ministerstva kultúry SR. Táto podpora bola postačujúca, primeraná v rokoch 1992 – 1994, v roku 1995 sa situácia zmenila, po nástupe Mečiarovej vlády v rámci „protimaďarského  ťaženia“ štát znížil dotáciu o polovicu aj Rusínom a ostatným národnostným menšinám. Ale zdá sa, že výchovný aspekt tohto „trestu“ sa minul účinkom, pretože táto minorita má iné možnosti získania financií. Slovensko si však týmto postojom vážne poškodilo meno v medzinárodnom kontexte vo veci dodržiavania práv národnostných menšín. Keďže Rusíni v porovnaní s Maďarmi boli a sú v diametrálne inej pozícii,  toto obdobie pre vydávanie tlače v rusínskom jazyku bolo najkritickejšie a časom sa zdalo, že činnosť prvej porevolučnej rusínskej redakcie sa blíži k svojmu záveru. Ale bolo to naopak, tento nepriaznivý stav  vyburcoval jej členov, ktorí vďaka získavaniu financií od sponzorov, prevažne rusínskej národnosti, periodika udržali. A podarilo sa ich udržať dodnes, hoci po roku 1999, po nástupe Dzurindovej vlády sa  štátna podpora zvýšila, ale už nikdy nedosiahla úroveň  rokov 1992 – 1994. Okrem novín a časopisu redakcia vydávala aj neperiodickú tlač v rusínskom jazyku (prvá kniha „Мирна наша русиньска путь“ (Mîrna naša rusîňska puť) Volodîmîra Fedînîšîncja vyšla v roku 1992. Od tej doby redakcia vydala 69 publikácií beletrie a učebníc, ktoré spolu s už spomínanými periodikami zohrali dôležitú úlohu v  procese obrodzovania identity a hrdosti Rusínov, pri sčítaní obyvateľstva, kodifikácii a znovu uvedení rusínskeho jazyka a literatúry do vyučovacieho procesu, stali sa kronikou histórie a súčasnosti hlavne kultúrno-národnostného života Rusínov nielen na Slovensku, ale aj v iných krajinách. Za zmienku stojí, že od roku 2000 sa obnovilo aj vydávanie Rusínskych ľudových kalendárov-almanachov, populárnych ešte z dôb Alexandra Duchnoviča v 19. st., avšak je veľká škoda, že táto obnovená tradícia sa v roku 2005 zase musela prerušiť, a to v dôsledku zmeny pravidiel financovania neperiodickej tlače národnostných menšín zo strany Ministerstva kultúry SR, ktoré sa rozhodlo oficiálne nepodporovať vydávanie ročeniek a kalendárov. Pravda, nové pravidlá MK SR neuplatňuje dôsledne a selektívny prístup k predkladaným projektom jednotlivých vydavateľských subjektov národnostnej  menšiny vážne poškodzuje celú menšinu .

5. Ešte keď terajšie Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove nieslo názov Ukrajinské národné divadlo, ako prvé začalo propagovať rusínsky jazyk, keď spočiatku niektoré a neskôr väčšinu hier nielen v Prešove, ale hlavne po rusínskych obciach začalo hrať v rusínskom jazyku, a to už od 1985 roku, teda ešte pred revolučným rokom 1989 – na žiadosti rusínskeho obyvateľstva. Neskôr, keď MK SR 15. 10. 1990 schválilo divadlu nový názov – Divadlo Alexandra Duchnoviča, začalo hrať výlučne po rusínsky a pustilo sa do hier súčasných autorov ale aj do svetovej klasiky, ktorú dramaturg divadla V. Turok prekladal do rusínčiny a k režírovaniu boli pozývaní  mnohí hosťujúci režiséri. Divadlo tak získalo vynikajúce renomé úspešného divadla nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. A hlavne činoherný súbor dokázal, že rusínsky jazyk je jazykom cez ktorý je možné divákovi sprostredkovať aj vrcholné diela najznámejších dramatikov, že to nie je  „reč kuchyne a krčmy“, ako o ňom hlavne v začiatkoch pred a po kodifikácií hanlivo hovorili neprajníci, ktorí v súkromí a  medzi sebou tiež nehovoria  „krîštalevoju ukrajiňskoju movoju“ (jazykom), len po rusínsky.

6. Dlhoročná  bola snaha rusínskych aktivistov, hlavne z radov Rusínskej obrody a Svetovej rady Rusínov, aby v Hlavnej redakcii národnostno-etnického vysielania Slovenského rozhlasu v Prešove sa zaviedlo samostatné rusínske vysielanie, pretože táto inštitúcia bola považovaná za najpevnejšiu  „baštu“ a nástroj ukrajinizácie, ktorú ukrajinofili aj náležite bránili. Avšak od 1. septembra 1998 predsa sa podarilo začať s  rusínskym vysielaním, k čomu  v rámci svojej predvolebnej kampane pomohol vtedajší podpredseda vlády SR Jozef Kalman. Napriek tomu, že sa vysielalo po rusínsky, svojim duchom nešlo o rusínske vysielanie, ktoré postupne sa aj vrátilo do pôvodných ukrajinských koľají, kde prevažne len nezrozumiteľné pre miestnych poslucháčov  ukrajinské slová redaktori zamieňali za rusínske. Druhý pokus zriadiť nie samostatné vysielanie, ale  len rusínsky redakčný tím, ktorý by začal pravidelne vysielať po rusínsky, bol úspešný až od 1. mája 2002 a tento zabezpečuje kvalitnejšie rusínske relácie, ale hlavne prorusínske, jediným nedoriešeným problémom dodnes je vysielanie relácie pre rusínskych jubilantov v ukrajinskom jazyku s prímesou miestnej rusínskej lexiky.

7. V rámci televíznych programov Rusíni nedosiahli svoje pravidelné vysielanie v takej podobe, ako ho poznáme napr. z magazínov vysielaných pre maďarskú menšinu na Slovensku, len sporadický Rusínsky národnostný magazín, ktorý sa vysiela z košického štúdia Slovenskej televízie. Rusínsky divák je aj zato vďačný, ale kvalitou a výberom tém niekedy tento magazín „pokrivkáva“, čo je zrejme spôsobené nedostatočným prehľadom jeho tvorcov o najzávažnejších národnostných témach, teda aj tu  je čo vylepšovať. No hlavne je potrebné stanoviť jeho periodicitu, pravidelný vysielací čas, pretože aj to málo, čo Rusíni majú,  neprináša svoje ovocie.

8. V rozvoji rusínskej kultúry a folklóru sa využívajú mnohé kultúrne aktivity, ktoré sú v súčasnosti dosť bohato finančne dotované Ministerstvom kultúry SR, avšak pri ich realizácií sa veľmi slabo využíva možnosť prihovoriť sa k rusínskym divákom, a apelovať na aktuálne potreby v procese renesancie rusínstva, rusínskej identity a národnej hrdosti. Rozvoj kultúry Rusínov v súčasnosti postráda svoju koncepciu a folklórne a iné kultúrne akcie niekedy ich organizátori robia „len ako akciu pre akciu“, nie pre dosiahnutie vytýčených cieľov v súčasnom rusínskom smerovaní, nie pre povznesenie  povedomia Rusínov, hlavne u mladej generácie. Tu vidíme najväčšie nedostatky, pretože takéto rusínske kultúrne akcie, hlavne folklórneho charakteru, nie sú schopné zabezpečiť náležitý základ pre rozvoj najpodstatnejších sfér, ktoré musia byť efektívne – v záujme budúcej existencie Rusínov ako etnickej minority.

9.  Ako niekedy Rusínska obroda, tak dnes nové rusínske organizácie, resp. rusínske národnostné občianske združenia (Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, Spolok rusínskych spisovateľov Slovenska, Spolok rusínskej mládeže Slovenska, Rusín a Ľudové noviny, Svetové fórum rusínskej mládeže a hlavne Svetový kongres Rusínov), ako aj  obnovené rusínske organizácie (Spolok Alexandra Duchnoviča, Ruský klub – 1923 a Spolok sv. Jána Krstiteľa) nadviazali dobre kontakty s novými rusínskými organizáciami vo svete. Dokumentovať to môžeme na rozširovaní členskej základne SKR o nových členov – organizácie Rusínov z Rumunska a Chorvátska. Tieto kontakty sa realizujú výmennou účasťou jednotlivcov či delegácii z týchto organizácií na kultúrnych podujatiach Rusínov doma a vo svete. Ale aj v tomto smere sú ešte veľké medzery, lebo ak na jednej strane prestali existovať hranice medzi Rusínmi členských štátov Európskej únie (Slovensko, Poľsko, Česko, Maďarsko), nie sú potrebné víza ani do Rumunska či Chorvátska, no určité obmedzenia existujú v styku s Rusínmi v Srbsku a Čiernej Hore, v Kanade či USA, lebo tu plati vízová povinnosť, čiastočne na Ukrajine, hoci tam nastalo krátkodobé odstránenie víz zo strany Slovenska a odstránenie poplatkov za víza zo strany Ukrajiny.

10.  V roku 1993 lídri Rusínskej obrody nadviazali kontakt a spoluprácu s Európskou federáciou národnostných menšín Maisons de Pays so sídlom vo francúzskom Cannet, a 21. novembra 1993 sa zúčastnili na prvom kongrese a zároveň sympóziu o jazykoch, kultúrach a identite európskych národnostných minorít v  Antibes vo Francúzsku. Následne 2. Kongres európskej federácie Maisons de Pays v dňoch 22. – 25. augusta 1996 pripravili vtedajší lídri Rusínskej obrody v Prešove na Slovensku.  V dňoch 1. – 12. novembra 1997 predstavitelia rusínskych organizácií, vrátane Rusínskej obrody zo Slovenska, navštívili Dánsko a  Nemecko, kde nadviazali spoluprácu s Dánskym inštitútom kultúry v Kodani, tak isto aj s Európskym centrom pre výskum menšín v nemeckom Flensburgu, zúčastnili sa medzinárodného kolokvia o súčasnej situácií rusínskych menšín pod názvom Zamerané na Rusínov. Postavenie slovenských Rusínov tu  prezentoval  vtedajší predseda Rusínskej obrody Vasiľ Turok.

11.  Druhým nesplneným cieľom v plnom rozsahu je, že sa nepodarilo rusínskym aktivistom prinavrátiť múzeu vo Svidníku jeho základné poslanie – aby bolo Múzeom rusínskej kultúry s galériou rusínskeho výtvarného umenia a skanzenom rusínskej ľudovej architektúry. Ide o múzeum, v ktorom je sústredených 99 % rusínskych exponátov, okrem zbierky ukrajinských kníh. Paradoxom, je že všetky rusínske exponáty pracovníci múzea prezentujú ako ukrajinské  a nepripúšťajú nič rusínske, len  špekulatívne premenovali Múzeum ukrajinskej kultúry na Múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry, ale podstata sa nezmenila. Je to jedna z posledných bášt Ukrajincov, ukrajifóbie a prekrúcania všetkého rusínskeho na ukrajinské, ako to bolo za čias totalitného komunistického režimu. Takže smelo môžeme toto múzeum nazvať baštou totalitnej ukrajinizácie. Ešte dobre, že v Medzilaborciach vzniklo ďaleko svetovejšie a svetoznáme Múzeum moderného umenia  rodiny Warholovcov, neskôr premenované na Múzeum moderného umenia Andy Warhola, ktoré za účasti vtedajšieho ministra kultúry Ladislava Snopka a brata Andyho – Paula Warhola bolo slávnostne otvorené 30. 6. 1991. Toto múzeum so svojimi artefaktmi a dielami A. Warhola, ktorého rodičia boli Rusíni a do USA odišli z rusínskej obce Miková, preslávilo Rusínov vo svete možno najviac. A toto svoje poslanie plní dodnes, len žiaľ, že toto múzeum ako „modernú svätyňu rusínstva“ navštevuje viac zahraničných obdivovateľov a turistov, ako samotní Rusíni. Aj to je obraz kultúry Rusínov na Slovensku.

Na záver tejto kapitoly by som chcel zacitovať  slova  jediného koncepčného v histórii rusínskeho hnutia na Slovensku predsedu Rusínskej obrody V. Turoka, po ktorom krátko pôsobili ďalší štyria predsedovia tejto organizácie, ale ani jeden nemal svoju stabilnú ani  jasnú koncepciu činnosti rusínskej organizácie alebo rozvoja kultúrno-národnostného života Rusínov na Slovensku, hoci poniektorí mali snahu niečo urobiť pre Rusínov, ale to bolo všetko chaotické, bez jasnej a stabilnej  perspektívy, takže dopredu odsúdené na  krátky život. Pri príležitosti 10. výročia Rusínskej obrody V. Turok vyslovil tieto slová, ktoré sú aktuálne dodnes, len by bolo žiaduce, aby sa stali abecedou pre každého predsedu Rusínskej obrody:

„ Desať rokov v živote národa je málo, ale v živote človeka dosť. Za ten čas sa nám podarilo povzdvihnúť národnostné povedomie u tých Rusínov, ktorí v minulosti boli dosť chladní k svojej národnostnej príslušnosti. Čím sa nám to podarilo? Hlavne tým, že sme kodifikovali svoj jazyk, že sa stal rovnocenným medzi ostatnými európskymi jazykmi. Že sme dostali priestor v televízii. Že môžeme hovoriť v rozhlase, hoci sa nám tu nedarilo vydobyť samostatné rusínske vysielanie alebo samostatnú rusínsku redakciu. Že možeme učiť naše detí rusínsky jazyk a kultúru v školách. A akú vidím perspektívu rusínskeho národnostného života? Keď budeme múdri, budeme vedieť, čo máme robiť, nezahynieme. Ale je potrebné nám všetkým priložiť ruku k dielu, lebo len toľko dosiahneme, koľko sami, každý z nás, do spoločného diela prispejeme. A nám všetkým Rusínom by malo záležať na tom, čo bude s nami, s naším kultúrno-národnostným životom. O tom môžeme rozhodnúť pri najbližšom sčítaní ľudu v máji roku 2001, ale aj každodennou snahou na kulturno-národnostnom poli Rusínov“ ⁵.

Súčasný stav kultúrno-národnostného života Rusínov Slovenska

Posledných päť rokov (2001 – 2005) sú v prvom rade charakteristické tým, že prvá rusínska kultúrno-spoločenská organizácia na Slovensku – Rusínska obroda stráca svoje postavenia jediného „bojovníka“ za práva Rusínov, dosiahnutie ich vytýčených  hlavných cieľov a plnenia dielčích úloh  (popri Svetovom kongrese Rusínov v medzinárodnom kontexte). Okrem Združenia inteligencie Rusínov Slovenska, ktoré  bolo založené v r. 1995 a vzniklo na podporu činnosti Rusínskej obrody, avšak postupom času sa začína stavať do pozície „vedúcej“ organizácie medzi Rusínmi, hoci za sebou má len hŕstku inteligencie z Bratislavy a využíva potenciál rusínskeho obyvateľstva a členov Rusínskej obrody zo severovýchodu Slovenska, kde žije gro Rusínov. Avšak snaží sa preberať skôr úlohu „nadriadeného pre východ“ (taký malý bratislavský centralizmus), ako úlohu organizácie, ktorá by mala rozvíjať svoju kultúrno-národnostnú a osvetovo-obrodeneckú činnosť hlavne vo svojom sídle – Bratislave a až na druhom mieste na území celého Slovenska a na tento cieľ využívať nemalý potenciál rusínskej inteligencie po celej republike. Postupne v tomto období začali vznikať nove rusínske občianske združenia ako Spolok rusínských spisovateľov Slovenska (2001), Spolok rusínskej mládeže Slovenska (2001), obnovili  svoju činnosť Ruský klub – 1923 (rozumej rusínsky), Spoločnosť Alexandra Duchnoviča (obidve od roku 2002), Spolok sv. Jána Krstiteľa (2004) a v neposlednej miere významný bol vznik Svetového fóra rusínskej mládeže so sídlom v Prešove (2003), ktoré podľa vzoru Svetového kongresu Rusínov združuje rusínske mládežnícke organizácie z jednotlivých krajín. Redakcia Rusín a Ľudové noviny sa pretransformoval tiež na občianske združenie (2003). Postupne v tomto období jednotlivé úlohy a ich plnenie dovtedy skoro hegemónnej Rusínskej obrody začali preberať uvedené občianske združenia Rusínov, každý vo väčšej či menšej miere začal rozvíjať svoju činnosť v jednotlivých oblastiach kultúrno-národnostného, náboženského a školského života Rusínov Slovenska. Ale jedno je isté a neodvrátiteľné, že Rusínska obroda na Slovensku prestala mať svoje výsostné postavenie jedinej organizácie Rusínov. V novej situácii Rusínska obroda sa musela prispôsobiť skutočnosti rozdelenia štátnej dotácie od Ministerstva kultúry SR na rozvoj rusínskej kultúry aj s ďalšími združeniami Rusínov. Pritom táto dotácia pre Rusínov zostala v podstate rovnaká, len sa začala deliť na viac častí a to zákonite vyvolalo nevôľu u čelných predstaviteľov tejto organizácie, čo v negatívnom zmysle poznačilo medziľudské vzťahy ako aj vzťahy medzi jednotlivými rusínskymi organizáciami, čo je na škodu spoločnej veci – predovšetkým ďalšieho rozvoja obrodzovania identity Rusínov, ich kultúry a jazyka. Hoci Rusínska obroda na Slovensku aj naďalej dostáva, keď už nie celú, tak najväčšiu časť zo štátnej podpory určenej na rozvoj rusínskej kultúry, avšak jej čelní predstavitelia aj naďalej by chceli, aby ich združeniu pripadla tak ako predtým, celá štátna dotácia. Ale to sú len  priania, vývoj sa zastaviť nedá, každý má právo založiť si svoje združenie a požiadať o  štátnu dotáciu, ak je riadne zaregistrovaný na Ministerstve vnútra SR. A  všetky vyššie spomenuté rusínske občianske združenia zaregistrované sú, takže by mali mať rovnaké práva ako Rusínska obroda na Slovensku. Ale opak je pravdou, nie všetkým sa dostáva náležitej finančnej podpory, nie všetkým spravodlivo a v primeranej výške.

Vznik nových a obnovenie činnosti niektorých staronových rusínskych organizácií priniesol určitý rozkol v rusínskom hnutí, nie užšiu spoluprácu medzi jednotlivými združeniami, ako by sa čakalo, keďže pole pôsobnosti je pre všetkých široké a každý sa má možnosť vyprofilovať, ktorej oblasti dá prednosť a bude sa v nej angažovať. Niektoré z týchto organizácií tak aj urobili a robia, avšak niektoré sa nevedia pohnúť z miesta a stagnujú. Medzi tie aktívnejšie patria popri Rusínskej obrode aj súčasné  Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, Ruský klub – 1923, Spolok sv. Jána Krstiteľa, občianske združenie Rusín a Ľudové noviny či Svetový kongres Rusínov. Rusínska obroda sa zameriava hlavne na organizovanie kultúrných aktivít, prevážne folklórnych, ale čiastočne aj na vydavateľskú činnosť, pretože  začala vydávať ďalšie rusínske periodikum – „InfoРусин“ (InfoRusîn od roku 2004), avšak nie čisto v rusínskom jazyku, ale niektoré čísla obsahujú až do 40% článkov v slovenskom jazyku. To by si malo všimnúť aj Ministerstvo kultúry SR, ktoré tomuto občianskemu združeniu prideľuje dotáciu na rozvoj rusínskej kultúry a rusínskeho  jazyka. Rozhodne to môžeme hodnotiť ako výrazný krok naspäť v zmysle hlavných cieľov Rusínskej obrody vytýčených  na začiatku jej obrodeneckej  činnosti pred 15 rokmi. Ak takýto vývoj bude pokračovať, reálne sa môže stať, že toto periodikum hoci bude publikovať o Rusínoch, ale už len v slovenskom jazyku. A to je v rozpore s obrodeneckými ideálmi Rusínov na Slovensku, ale aj vo svete.

Ruský klub – 1923 jedine zásluhou Mgr. Gabriela Beskyda začalo a ďalej rozvíja kultúrno-osvetovú prácu so zameraním na historický odkaz Rusínov. Spolok sv. Jána Krstiteľa sa zameriava na rusínskych gréckokatolíckych veriacich v nábožensko-národnostnom duchu a v  tejto činnosti si pomáha  od r. 2004 aj vydávaním Gréckokatolíckeho rusínskeho kalendára a časopisu (štvrťročníka) Artos.  Sympaticky začal svoju činnosť Spolok rusínskej mládeže Slovenska, pripravil niekoľko kultúrnych akcií pre rusínsku mládež, bol iniciátorom založenia Svetového fóra rusínskej mládeže na  7. Svetovom kongrese Rusínov v Prešove roku 2003. V roku 2005 ako súčasť 8.  Svetového kongresu Rusínov v poľskej Krynici sa uskutočnilo druhé celosvetové zasadnutie mládeže, na ktorom došlo k rozšíreniu členskej základne – k rusínskym mládežníckym organizáciam zo Slovenska, Poľska, Maďarska, Ukrajiny, Srbska a Čiernej Hory pribudla nová organizácia, a to z USA. Spolok rusínskych spisovateľov sa zameriava na organizovanie schôdzí, besied a  vydavateľskú činnosť. Združenie inteligencie Rusínov Slovenska organizuje hlavne besedy a čiastočne aj výstavy, začalo aj s neperiodickou vydavateľskou činnosťou, avšak často sa priživuje na činnosti iných rusínskych spolkov na východe Slovenska, kde žije hlavná masa Rusínov.

Občianske združenie Rusín a Ľudové noviny sa plne zameriava hlavne na vydávateľskú činnosť: periodickú a neperiodickú tlač (vydáva „Народны новинкы“ / Narodny novînky, časopis „Русин“ / Rusîn a beletriu). Škoda, že po piatich Rusínskych ľudových kalendároch vo forme almanachov, ktoré boli vydané na roky 2001 – 2005, v roku 2005 od MK SR na ďalší kalendár nedostalo štátnu dotáciu, ako aj Narodny novînky, ktoré boli 14 rokov dotované Ministerstvom kultúry SR, no aj napriek tomu však  vychádzajú. Vďaka  štátnej dotácii Ministerstva školstva SR OZ Rusín a Ľudové noviny vydáva aj učebnice rusínskeho jazyka a literatúry. V menšej miere organizuje kultúrne aktivity, ktoré sú spojené s propagáciou rusínskeho jazyka, hlavne pre školopovinné deti a mládež, pre ktoré podľa finančných možností sa snaží od roku 2000 vydávať v Narodnych novînkach aj prílohu pod názvom Rusalka a spoluorganizuje literárne súťaže pod rovnomenným názvom v poézii, próze a aj v publicistickej tvorbe mladých talentov. Svetový kongres Rusínov na Slovensku organizuje kultúrne aktivity taktiež zamerané na propagáciu rusínskeho jazyka a literatúry, začal aj s vydavateľskou neperiodickou činnosťou, ale nedostatočná podpora zo strany štátu mu nedovoľuje ju širšie rozvinúť. Jeho doterajšie vydania sú na svete vďaka financiám od sponzorov, hlavne od známeho rusínskeho filantropa Stevena Chepu z kanadského Toronta, ktorý poskytol finančné prostriedky aj na vydanie jednej magnetofónovej pásky a dvoch kompaktných diskov s rusínskymi ľudovými piesňami. Vďaka jeho iniciatíve a finančnej pomoci vznikla 10. septembra 2005 nová rusínska akademická a charitatívna rusínska inštitúcia – Akadémia rusínskej kultúry v Slovenskej republike ako prvá „filiálka“ Svetovej akadémie rusínskej kultúry, ktorú S. Chepa založil roku 2002 v Toronte. Podporuje aj webovú stránku Akadémie rusínskej kultúry v Slovenskej republike v troch verziách: rusínskej, slovenskej a anglickej, ktorá prináša množstvo informácií o kultúrno-národnostnom dianí Rusínov hlavne na Slovensku z rôznych sfér. Hlavným poslaním tejto inštitúcie je „stimulácia činnosti na poli rusínstva a zachovania bohatstva a krásy rusínskej kultúry na úžitok celého ľudstva“⁶.

Veľmi užitočnú činnosť rozvíja už od roku 1999 Oddelenie rusínskeho jazyka a kultúry terajšieho Ústavu regionálnych a národnostných štúdií Prešovskej univerzity (predtým Ústav národnostných štúdií a cudzích jazykov). Ústav rozvíja vedecko-pedagogickú činnosť, pracuje na zdokonaľovaní rusínskeho spisovného jazyka, jeho propagácii a zavádzaniu do školského systému a od školského roku 2000/2001 sa podieľa na výchove a vzdelávaní pedagógov pre predmet rusínsky jazyk a kultúra, v autorstve jeho pracovníkov a v ich jazykovej redakcii vychádzajú učebnice rusínskeho jazyka a literatúry pre základné a stredné školy ako aj mnohé iné vydania, kde je dôležité dodržiavanie normatívneho rusínskeho jazyka. Ústav ako pedagogické pracovisko zatiaľ realizovalo len prehĺbenú resp. rozširujúcu formu štúdia predmetu rusínsky jazyk a kultúra v rámci Učiteľstva pre 1. stupeň základných škôl na Pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity. „V prípade univerzitného štúdia prehĺbená forma štúdia daný predmet  klasifikuje do kategórie povinne voliteľného, čo znamená, že po jeho výbere študentmi sa pre nich stáva povinným a tvorí integrálnu časť štátnych záverečných skúšok; študenti majú právo taktiež zvoliť si z daného predmetu tému diplomovej práce... Pokiaľ ide o zabezpečenie rovnoprávnej pozície s inými študijnými programami na univerzitnej úrovni – zo zákona – môže sa tak stať len po úspešnej akreditácií Akreditačnou komisiou ako poradným orgánom vlády SR,... čo sa nakoniec úspešne stalo v júni roku 2005... a 28. júna 2005 minister školstva SR priznal Prešovskej univerzite právo udeľovať akademický titul „bakalár“ absolventom dennej a externej formy štúdia trojročného bakalárskeho študijného programu „Učiteľstvo predmetu rusínsky jazyk a literatúra v kombinácií s biológiou, zemepisom, slovenským jazykom a literatúrou, výtvarnou výchovou, hudobnou výchovou, telesnou výchovou, náboženskou výchovou (na obidvoch bohosloveckých fakultách – gréckokatolíckej a pravoslávnej), anglickým jazykom a literatúrou, históriou, ruským jazykom a literatúrou, nemeckým jazykom a literatúrou“. Takže sa dá očakávať, že od akademického roka 2006/2007 Prešovská univerzita začne daný študijný program realizovať v kombinácii so spomínanými študijnými programami v rámci odboru „Učiteľstvo akademických predmetov“. Gestorom jeho vyučovania sa stane Ústav regionálnych a národnostných štúdií Prešovskej univerzity. Udelené právo platí na 3 roky, v našom prípade do 31. augusta 2008. Nesporne je to najväčší úspech – po kodifikácií rusínskeho jazyka – ktorý si vydobyli Rusíni na poli fungovania svojho materinského jazyka v školskom systéme v SR po roku 1989“⁷ .

Takže rozvoj rusínskeho jazyka, jeho používanie v školskom systéme, masmédiách, rusínskych inštitúciách, práca s rusínskymi deťmi a mládežou, príprava kvalifikovaných kádrov pre školstvo a rusínske inštitúcie, vydávanie rusínskych učebníc a publikácií, periodickej tlače v rusínskom jazyku a systematická osvetová práca medzi Rusínmi sú v súčasnosti prioritou v ich národnostnom živote, nie organizovanie len kultúrnych aktivít hlavne na báze folklóru, k čomu v posledných rokoch skĺzla Rusínska obroda na Slovensku, projekty ktorej nadpriemerne – neprihliadajúc na ich kvalitu a vplyv na percipienta – podporuje aj Ministerstvo kultúry SR!? Zrejme je to dôsledok absencie kompetentných lídrov s jasnou koncepciou na vedúcich pozíciách v tejto organizácii, iste je to aj dôsledok absencie profesionálnych pracovníkov v národnostných organizáciách vo všeobecnosti, keďže od r. 2004 štát sa tejto povinnosti zbavil. Národnostná práca v danej situácii je výlučne na pleciach dobrovoľníkov prevažne dôchodkového veku, ktorých sily na vážnejšie projekty už nestačia, očividne sú spokojní aspoň s takýmto dianím, ktoré však nezakladá žiadnu perspektívu pre túto etnickú menšinu na Slovensku! Slávnosti a festivaly s rusínskym folklórom sa v prehnanej miere konali aj pred Rusínskou obrodou, aj za pomoci niekdajšieho Zväzu ukrajinských pracujúcich Československá, a budú sa konať aj v budúcnosti bez Rusínskej obrody či iných rusínskych organizácií, veď aj tak ich hlavnými organizátormi vždy boli, sú a budú mestské a obecné úrady a príslušné kultúrne strediská či domy kultúry v regióne, kde vo veľkej miere žije rusínske obyvateľstvo. Jedno musí však byť nám všetkým jasné: „Tadiaľ cesta nevedie“.

Závery a perspektívy v kultúrno-národnostnom živote Rusínov na Slovensku

Na základe vyššie spomenutých faktov sa dajú vyvodiť  všeobecné závery, od ktorých závisí ďalšia perspektíva rozvoja kultúrno-národnostného života Rusínov na Slovensku:

1.      V prvom rade je potrebné, aby tak ako je to napríklad v susednom Poľsku či v Maďarsku už konečne bol aj na Slovensku prijatý Zákon o národnostných menšinách, ktorý by jasne definoval postavenie  uznaných národnostných menšín, ich práva a podporu, ale tiež kompetencie a povinnosti konkrétnych rezortov pri ich podpore.

2.      Dôležité je tiež prijať Zákon o financovaní národnostných menšín, ktorý by stanovoval ktoré ministerstva, resp. rezorty,  akým spôsobom a na aký účel majú zabezpečovať finančné dotácie pre jednotlivé národnostné menšiny. Aby to bolo jasne zákonom zadefinované a nie aby jednotlivé ministerstva prijímali vnútorné predpisy, čo budú a čo nebudú podporovať. Tu nemôžem nespomenúť jeden z najmarkantnejších príkladov, ktorý sa týka vnútorných predpisov Ministerstva kultúry SR, ktoré každý rok vymýšľa nové predpisy a hlavne obmedzenia štátnej podpory, čím prácu národnostných občianskych združení vracia do doby obrodeneckej z 19. storočia, ktorá sa zakladala na princípe dobrovoľnosti a národnostného presvedčenia, mala ráz „ochotnícky“, nie profesionálny. To je možné dokumentovať, že každoročne Ministerstvo kultúry SR (čiastočne aj na základe pokynov Ministerstva financií SR) mení zásady poskytovania štátnej dotácie, resp. ukrajuje zo škály predtým normálne podporovaných položiek v rámci podpory rozvoja kultúry národnostných menšín. Najprimeranejšia podpora národnostných menšín prostredníctvom Ministerstva kultúry SR bola v rokoch  1992 – 1994, vrátane Rusínov na Slovensku. Potom od roku 1995 začali obmedzenia, neskôr od roku 1999 nastali zmeny k lepšiemu, ale  postupne MK SR začalo ukrajovať z „výhod“, alebo potrieb národnostných menšín. Zrušilo čerpanie zo štátnej dotácie takých položiek ako odvody z miezd redaktorov národnostnej tlače, zrušilo mzdy pracovníkov národnostných občianskych združení, čerpanie položiek na pohonné látky atď. Vrcholom obmedzení, a to v  priebehu roka 2004, bez písomného upozornenia, len prostredníctvom internetu, pre národnostné menšiny bolo nariadenie o zákaze  čerpania v redakciách národnostnej tlače miezd či odmien zo štátnej dotácie, prostriedkov na poštovné, telefón, internet, fax, dokonca na nákup kancelárskych potrieb. MK SR k dispozícii ponechalo len tri položky, ktoré sa môžu čerpať zo štátnej dotácie: polygrafické náklady, autorské honoráre a ostatné osobné náklady, to znamená, že konkrétny človek môže dostať len nejakú odmenu za prípravu  kultúrnej aktivity či periodickej alebo neperiodickej tlače! Dôsledkom tohto nariadenia nastane úplná amaterizácia rozvoja národnostnej kultúry a  tlače, aspoň v prípade Rusínov na Slovensku už sa to tak deje, pretože oni nemajú iný materský štát, ktorý by im tento finančný deficit mohol vykryť. Vraciame sa do čias Ľ. Štúra, keď sa všetko národné či národnostné dialo na báze dobrovoľnosti, bez nároku na odmenu a zo získaných finančných prostriedkov vtedy mecenášov, dnes moderne povedané – sponzorov. A kde je štát? Kde je pred vstupom do Európskej únie proklamovaná nadpriemerná podpora národnostných menšín zo strany štátu na Slovensku?! Bola to iba predvstupová  proklamácia, dnes skutočnosť je iná. Napríklad v redakcii rusínskej periodickej a neperiodickej tlače v súčasnosti pracujú len dobrovoľníci bez nároku na akúkoľvek mzdu či odmenu, len za symbolický honorár. Tento stav financovania sa musí v prvom rade zmeniť zo strany MK SR, keď nechce „pochovať“ celú národnostnú kultúru a tlač, ktorú nie je možné robiť ochotnícky.

3.      Dôležitou úlohou do budúcnosti, ale aj v súčasných dňoch, je to, že Rusíni na Slovensku nemajú adekvátnych resp. žiadnych lídrov, ktorí by mali jasnú koncepciu ďalšieho rozvoja kultúrno-národnostného života Rusínov na Slovensku, nemajú vytýčené jasné ciele, ktoré ešte potrebujú dosiahnuť, ich činnosť je viac-menej chaotická a nesystematická. To sa týka hlavne niekdajšieho predvoja a hlavného „bojovníka“ za práva Rusínov – Rusínskej obrody na Slovensku.

4.      Bez systematickej práce s rusínskymi deťmi a mládežou neexistuje žiadna perspektíva ďalšej práce Rusínov na poli kultúrno-národnostnom, lebo terajšia stredná a hlavne staršia generácia rusínskych lídrov už nie je zárukou ďalšieho napredovania.

Záverom chceme zhrnúť priority rusínskej národnostnej menšiny vo výchovno-vzdelávacom systéme SR, pretože rozvoj školskej sféry považujeme pre budúcnosť rusínskej národnostnej menšiny na Slovensku za prvoradú:

„1.  Je dôležité v praxi akceptovať a realizovať prijatú Koncepciu  vzdelávania detí občanov Slovenskej republiky rusínskej národnosti (1996).

2. Vychádzajúc z tejto Koncepcie, je dôležité začínať s výchovno-vzdelávacím procesom v materinskom rusínskom jazyku už od  materských škôl, to znamená v obciach s prevahou rusínsky hovoriaceho obyvateľstva,  oficiálne deklarovať materské školy s výchovným jazykom rusínskym.

3. Vychádzajúc z bodu 2, považujeme za dôležité začať s prípravou pedagogických kádrov pre materské školy s výchovným jazykom rusínskym. Koncepcia predpokladá zriadenie triedy na stredných pedagogických školách v Prešovskom kraji s vyučovaním rusínskeho jazyka (žiaľ doposiaľ sa to nerealizuje).

4. Navrhujeme, aby základné a stredné školy s vyučovaním rusínskeho   jazyka sa pretransformovali na školy s vyučovacím jazykom rusínskym.

5. V záujme uchovania rusínskeho jazyka a skvalitnenia výučby je dôležité, aby sa v praxi  k nemu zmenil prístup a aby z nepovinného predmetu sa zaradil do kategórie  vyučovania materinského jazyka ako povinného v školách v regiónoch s minimálne 20-percentným zastúpením  rusínskeho obyvateľstva.

6. Vzhľadom k tomu, že v školách s vyučovaním rusínskeho jazyka výučbu predmetu rusínsky jazyk a kultúra zabezpečujú prevažne nekvalifikovaní pre tento predmet  pedagógovia, je dôležité v záujme skvalitňovania ich práce vydávať v rusínskom periodiku Ľudové noviny (Narodny novînky) metodickú prílohu (jej projekt bol Ministerstvu školstva SR predložený ešte v 2003 roku, žiaľ bez odozvy).

7.  V záujme pestovania pozitívneho vzťahu k materinskému rusínskemu jazyku detí občanov SR rusínskej národnosti a ako doplnok k jeho výučbe je tak isto dôležité začať vydávať a finančne podporovať zo strany Ministerstva školstva SR časopis pre deti a mládež v rusínskom jazyku. (Projekt na takýto časopis pod názvom Rusalka  bol predložený najprv na Ministerstvo školstva SR a potom na Ministerstvo kultúry SR, avšak nebol schválený).

8. V záujme zachovania a rozvoja materinského jazyka Rusínov na Slovensku je pre túto menšinu dôležité rozširovať počet škôl s vyučovaním a s vyučovacím jazykom rusínskym. To si však vyžaduje personálne a finančné krytie organizačnej práce. Pretože dodnes sa táto činnosť vykonáva na báze dobrovoľnosti jednotlivých členov rusínskych občianskych združení, celý proces rozširovania má stagnujúcu tendenciu.  Preto je potrebné vytvoriť fond zo strany Ministerstva školstva SR, z ktorého by sa takáto činnosť financovala.

9. V rámci vysokého školstva je dôležité, aby sa čím skôr začal realizovať študijný program rusínsky jazyk a kultúra – bakalársky aj magisterský –  a aby sa vychovávali kvalifikovaní pedagógovia pre túto špecializáciu – pre základné a stredné školy s vyučovaním rusínskeho jazyka.

10. Je nanajvýš potrebná a žiaduca prepojenosť a systémovosť práce Ministerstva školstva SR a Ministerstva kultúry SR,  spolupodieľajúcich sa na zabezpečovaní realizácie práv príslušníkov rusínskej národnostnej menšiny na Slovensku, zohľadňujúc pritom jej priority a špecifiká“⁸.

Tento príspevok nepretenduje na úplné vyčerpanie problematiky hlavne v oblasti kultúrno-národnostného  a osvetovo-vzdelávacieho života   Rusínov na Slovensku, poukazuje len na krátky prierez vývojom po roku 1989, krátko ukazuje na súčasný stav a dáva niektoré návrhy do budúcnosti, tým aj isté perspektívy   v živote Rusínov na Slovensku po roku 1989.

Poznámky:

1. Ivan Humenník : „КСУТу – десять років“ (КSUTu – desjať rokiv), „Дукля“ (Dukľa), IX,  3, Prešov 1961, str.6.

2.  Paul Robert Magocsi: „Русьны на Словеньску, Rusíni na Slovensku,“ „Русиньска оброда“ (Rusîňska obroda), Prešov 1994, str. 177.

3. Alexander Zozuľák: „Главный ціль конґресу – коордінація“ (Hlavnyj ciľ kongresu – koordinacija),  interview s Vasiľom Turokom, „Русин“ (Rusîn) 3 – 4 / 2001, Rusîňska obroda, Prešov, str. 4.

4.  PhDr. Anna Plišková: „Rusíni na Slovensku po roku 1989“, www.rusynacademy.sk.

5. Alexander Zozuľák: „Десятьріча од зачатку нового оброджіня Русинів“ (Desjaťriča od začatku novoho obrodžiňa Rusîn), „Народны новинкы“ (Narodny novînky) č. 47 – 48 / 2000, „Русиньска оброда“ (Rusîňska obroda), Prešov, str. 1.

6. Steven Chepa: Naše poslanie,  www.rusynacademy.sk.

7. PhDr. Anna Plišková: Materinský jazyk v školskom systéme SR po roku 1989, www.rusynacademy.sk.

8.  PhDr. Anna Plišková: „Материньскый язык Русинів в освітім сістемі по році 1989“ (Materîňskyj jazyk Rusîniv v osvitnim sistemi SR po roci 1989). In: Mgr. Gabriel Beskyd a Mgr. Alexander Zozuľák: „Вызнамны про Русинів“ (Vyznamny pro Rusîniv). „Русин і Народны новинкы“ (Rusîn і Narodny novînky), Prešov 2005.

Mgr. Alexander Zozuľák

Rusíni na Slovensku po roku 1989

Všetky prevratné udalosti v dejinách vplývali aj na vznik a rozvoj národno-emancipačného procesu, a to bez ohľadu na konkrétny národ alebo etnickú skupinu. Preto logicky najvýznamnejšie revolučné udalosti v Európe v 19. a 20. st. vplývali aj na proces národnej emancipácie Rusínov.

Počas procesu národného оbrodenia väčšina národov vyriešila takmer všetky základné otázky svojej národnej existencie, vrátane otázky spisovného jazyka, ktorá v tomto procese stála zvyčajne na poprednom mieste. Rusíni na rozdiel od iných slovanských a neslovanských národov počas procesu národného obrodenia v prvej polovici 19. storočia nevyriešili ani jednu základnú otázku svojej národnej existencie, t. j. otázku národnej identity medzi ostatnými slovanskými národmi, otázku kultúrnej orientácie, otázku spisovného jazyka, ba dokonca ani len otázku svojho pomenovania. Preto všetky tieto nevyriešené problémy museli „preniesť“ so sebou do 20. storočia. A toto storočie im trikrát ponúklo príležitosť vyriešiť spomenuté základné otázky.

Prvá príležitosť sa Rusínom naskytla r. 1918 v novoutvorenej Československej republike, v slovanskom štáte, ktorý im garantoval právo rozvíjať svoju kultúru v rodnom jazyku a používať svoj jazyk vo verejnom styku, v tlači a v školách, aj keď sa slovenská administratíva pokúšala zaviesť slovenčinu ako vyučovací jazyk v gréckokatolíckych základných školách, kde sa pred rokom 1919 vyučovalo po maďarsky. Východoslovenskí Rusíni však túto šancu nevyužili v dôsledku nejednotnosti medzi svojimi reprezentantmi, ktorí vytvorili tri frakcie: rusofilskú, ukrajinofilskú a rusínofilskú. Táto nejednotnosť bola znásobovaná ešte aj trenicami medzi gréckokatolíckou cirkvou, reprezentujúcou lokálnu rusínsku národnú orientáciu, a pravoslávnou cirkvou, podporujúcou proruskú frakciu.

Koniec 2. svetovej vojny a nastolenie komunistického politického a spoločenského poriadku v obnovenom Československu ťažko možno pokladať za druhú príležitosť, ktorú by boli mohli Rusíni využiť na začatie procesu národnej emancipácie. Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi, sprevádzaná rýchlym úradným zavedením ukrajinčiny ako vyučovacieho jazyka v rusínskom regióne spolu so zavedením etnonymu Ukrajinec ako oficiálneho pomenovania Rusínov, nehovoriac už o násilnej kolektivizácii poľnohospodárstva, nemohli pomôcť riešiť otázku národnej identity Rusínov. Práve naopak: táto spoločenská situácia vytvárala podmienky pre ich asimiláciu. Celý tento proces výstižne vysvetľuje profesor Torontskej univerzity, ktorý sa už skoro 30 rokov zaoberá výskumom Rusínov vo svete, Paul Robert Magocsi: „Príčina spočívala v tom, že ľudia viac-menej cítili, že im zároveň berú ich pôdu, náboženstvo i rusínsku národnosť. A tak mnohí usúdili, že ak sa nemôžu identifikovať ako Rusíni a mať svoje vlastné rusínske školy, potom bude lepšie stať sa Slovákmi ako Ukrajincami.“¹

Skutočná príležitosť obnoviť proces formovania národného povedomia a riešiť základné otázky rusínskeho národného bytia prišla v roku 1968 s pokusom zaviesť radikálne demokratické reformy do politického a ekonomického života v Československu. No toto úsilie bolo prerušené 21. augusta 1968 príchodom sovietskych vojsk a vojsk Varšavskej zmluvy. Jediný pozitívny výsledok, ktorý Rusíni počas tohto obdobia dosiahli, bolo obnovenie gréckokatolíckej cirkvi (v júni 1968), ktorá však v procese normalizácie nemohla podporovať opätovne sa prebúdzajúce národné povedomie Rusínov. Formovanie národnej identity Rusínov bolo oslabené aj zavedením slovenčiny ako liturgického jazyka na farnostiach s rusínskym obyvateľstvom. Všeobecne sa dá konštatovať, že udalosti roku 1968 v Československu priniesli Rusínom na Slovensku viac negatívnych než pozitívnych výsledkov.

Tretia príležitosť vyriešiť základné otázky svojho národného bytia sa Rusínom naskytla po demokratickej revolúcii v Československu v novembri 1989. Riešenie týchto otázok si vyžadovalo vytvoriť novú organizačnú bázu, ktorá by bola schopná reprezentovať politické a kultúrne požiadavky všetkých Rusínov žijúcich na Slovensku. Napriek tomu, že v procese vytvárania takej základne sa opätovne prejavila nejednotnosť medzi predstaviteľmi tejto národnosti, vyplývajúca z nevyriešených základných otázok, demokratické princípy budovania spoločnosti Rusínom ponúkli možnosť ich riešenia na základe slobodnej voľby. Modelom a príkladom všeobecného pokroku pre Rusínov, tak ako aj pre väčšinu občanov Slovenska, sa stali západoeurópske krajiny s prosperujúcou ekonomikou a bohatými kultúrnymi a demokratickými tradíciami.

Politika otvorených hraníc postkomunistických krajín, v ktorých Rusíni žijú v karpatskom areáli, sa stala začiatkom 90. rokov 20. st. novou nádejou aj pre nich. Ako členské krajiny Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) ratifikovali niekoľko dohôd, ktoré sa týkajú práv národnostných menšín. Zvlášť dôležité pre Rusínov boli rozhodnutia prijaté na zasadaní v Kodani v júni 1990, kde sa uvádza, že „príslušnosť k národnostnej menšine je osobnou vecou každého jednotlivca a z toho nesmú pre neho vyplývať žiadne nevýhody“. Navyše „osoby, ktoré patria k národnostným menšinám, môžu vykonávať svoju činnosť spolu s inými členmi skupiny“. ² Kodanská zmluva uznáva tiež úlohu nevládnych organizácií pri podpore záujmov národnostných menšín a vyzýva zúčastnené štáty, aby dali záruku, že výučba histórie a kultúry vo výchovných zariadeniach „bude brať do úvahy aj dejiny a kultúru národnostných menšín“.³ Na nasledujúcom zasadnutí KBSE v Ženeve (júl 1991) členské štáty prijali opatrenia špeciálnej správy, ktorá zaručuje národnostným menšinám právo na členstvo v mimovládnych organizáciách v zahraničí. Správa tiež potvrdila zásadu, aby jednotlivcom alebo organizáciám, predstavujúcim národnostné menšiny, boli umožnené „kontakty bez prekážok... cez hranice... s osobami, s ktorými majú spoločný etnický alebo národnostný pôvod“. ⁴

V novej situácii, charakteristickej explóziou národnostného povedomia Rusínov a zároveň záujmu mnohých európskych štátov a mimovládnych organizácií o nich, Rusíni si postupne začínajú uvedomovať svoje postavenie jednej z mnohých európskych národností. Začínajú konštituovať svoje národnostné organizácie regionálneho (Rusínska obroda na Slovensku, 1990) a interregionálneho charakteru (Svetový kongres Rusínov, 1991) a uchádzať sa o finančnú podporu svojej činnosti od štátu. Ak komunistický režim pristupoval k menšinám selektívne, čoho dôkazom bola práve rusínska národnosť, postkomunistické vlády na Slovensku, vychádzajúc z ratifikovaných medzinárodných dokumentov postupne sa museli v praxi stotožniť s nevyhnutnosťou akceptácie etnickej heterogenity na Slovensku a to aj vo vzťahu k dvom jasne definovaným východoslovanským národným orientáciám – rusínskej a ukrajinskej. V praxi to znamenalo rozdeliť finančnú podporu štátu na dve časti podľa percentuálneho pomeru získaného pri sčítaní ľudu v roku 1991, kde 55% rozpočtu malo pripadnúť rusínskym kultúrnym organizáciám a masmédiám a 45 % ukrajinským. V skutočnosti to však tak nebolo, a k zmene nedošlo ani po ďalšom sčítaní obyvateľstva v r. 2001, t. j. ani po 10 rokoch, s výnimkou posledných dvoch rokov, naopak rusínska národnostná menšina každoročne dostávala menšiu dotáciu na rozvoj svojej kultúry, napriek tomu, že počet občanov SR ukrajinskej národnosti bol podstatne nižší ako rusínskej národnosti.

Ale čo do financovania národnostnej kultúry, za najkritickejšie obdobie pre rusínsku menšinu po roku 1989 bolo obdobie rokov 1994 až 1998, tzv. tretej Mečiarovej vlády, ktoré možno charakterizovať ako obdobie diskriminačných opatrení voči minoritným kultúram. V roku 1995 vláda SR zmenila zaužívanú prax financovania kultúry národnostných menšín, ktorú odvtedy realizuje v 3 formách:

• formou účelového transferu z rozpočtovej kapitoly MK SR na projekty rozvíjajúce kultúru národnostných menšín: kultúrne aktivity, vydávanie periodickej a neperiodickej tlače;

• formou financovania kultúrnych organizácií národnostných menšín ako štátnych príspevkových organizácií, a to na úrovni krajských úradov;

• formou poskytovania finančných prostriedkov na aktivity zamerané na rozvoj kultúry národnostných menšín v rámci činnosti príspevkových organizácií v zriaďovateľskej pôsobnosti krajských úradov.

Zmena financovania azda najviditeľnejšie postihuje fungovanie národnostných zväzov a vydávanie periodickej tlače v menšinovom jazyku. A to jednak v dôsledku ich poddimenzovaného financovania s každoročným obmedzovaním výdavkov, a naopak prideľovaním financií z rozpočtu určeného pre národnostnú kultúru na aktivity úplne sa míňajúce účinkom pre danú minoritu, resp. absolútne nekorešpondujúce s potrebami národnostných menšín. Napr. v r. 1996 v denníku Slovenská republika vychádzala príloha pre menšiny, ktorá však bola menšinami čítaná minimálne, ale vydavatelia národnostnej periodickej tlače práve preto mali o polovicu skrátený rozpočet na periodiká vo svojom materinskom jazyku. Alebo na úkor podpory periodík a neperiodickej tlače v materinských jazykoch národnostných menšín bolo podporované vydávanie neperiodickej tlače vydavateľstva Kubko Goral – Slovenský Juh, či v roku 2002 organizácia telesne postihnutých. Vo všetkých prípadoch to boli čiastky niekoľko desiatok miliónov korún, o ktoré bola ukrátená kultúra národnostných menšín.

Napriek tomu, že od roku 1998 sme svedkami rekonštitúcie národnostnej politiky, kde vláda SR je voči menšinám ústretovejšia ako predchádzajúce vlády a je to aj obdobie charakteristické zvýšenou účasťou predstaviteľov menšín na riešení svojich vlastných problémov, od roku 2002 môžeme každoročne pozorovať obmedzovania súčasnej vlády v používaní pridelenej štátnej dotácie, čo výrazne ochromuje a poškodzuje úroveň či už jednotlivých kultúrnych aktivít národnostných menšín, ale podstatne viac úroveň a taktiež periodicitu ich periodík. Kým pred rokom 1995 štát povoľoval z pridelenej dotácie financovanie všetkých položiek súvisiacich s prípravou a realizáciou kultúrnej aktivity a vydávania periodík, v súčasnosti ich zredukoval len na najnevyhnutnejšie, pričom pri periodickej tlači sú to celkovo 4 - autorské honoráre, polygrafické náklady, ostatné osobné náklady a cestovné. Znamená to, že nie je prípustné financie čerpať na odvody do miezd do poisťovní, na prenájom priestorov, pohonné hmoty, telefón, fax, internet, na kancelárske potreby, a čo je najhoršie, od roku 2004 už ani na úhradu miezd a platov.⁵ Teda po systematických obmedzovaniach profesionálnej práce v národnostných organizáciách a redakciách od roku 1995, v minulom roku MK SR postúpilo ešte ďalej v reštrikčných krokoch – a to ako v národnostných zväzoch, tak aj v redakciách zlikvidovalo akúkoľvek možnosť profesionálnej práce. To je aj hlavná príčina stagnácie činnosti týchto organizácií v posledných rokoch, pretože práca v nich sa prenáša na dobrovoľníkov v postaktívnom veku, postupne skĺzava do úrovne ochotníckej, ktorá pri systematických obmedzeniach môže celkom zaniknúť. Len na porovnanie uvedieme, keď v roku 1991 – 1995 v redakcii rusínskej periodickej tlače – v týždenníku Narodny novynky a dvojmesačníku Rusyn - pracovali na plný úväzok 4 profesionálni redaktori, v súčasnosti, teda o 10 rokov neskôr, je redakcia bez jediného zamestnanca, pričom sa takisto zmenšila periodicita novín – z týždenníka sa najprv stal dvojtýždenník a v súčasnosti už iba mesačník navyše bez akejkoľvek štátnej dotácie. Analogicky je to aj v národnostných zväzoch, ktoré očakávali od tejto vlády so zastúpením strany založenej na etnickom princípe diametrálne iný prístup vo vzťahu k rozvoju menšinových kultúr. Zatiaľ to však vychodí tak, že v porovnaní s predchádzajúcou vládou sa podstatne zmenila situácia najväčšej minority na Slovensku – maďarskej, a to aj vďaka prijatému princípu prerozdeľovania štátnych financií – v závislosti od počtu príslušníkov menšiny. Podľa neho, viac ako 50% z každoročného rozpočtu pre menšinovú kultúru v SR (čo je okolo 50 miliónov Sk, s výnimkou roku 2002, kde táto kapitola bola navýšená až na 80 miliónov Sk a až 60% z tejto sumy pripadlo na rozvoj maďarskej kultúry), automaticky je určených pre jedinú a zvyšných vyše 40% rozpočtu sa rozdeľuje medzi ostatných minimálne 10 minorít. Vychádzajúc z toho, napr. iba v roku 2004 štát dotoval 20 titulov periodickej, v tomto roku to je 14, a 101 titulov neperiodickej tlače, v tomto roku okolo stovky, v maďarskom jazyku. Len na porovnanie – v prípade rusínskej menšiny sú štátom podporované každoročne 2 tituly periodickej tlače (od roku 2004 existujú tri rusínske periodiká, tak jedno z nich štát odmietol podporovať, pretože Sekcia menšinových kultúr MK SR vo vzťahu k iným menšinám – samozrejme okrem maďarskej - akceptuje pravidlo o podpore 1 periodika pre každú menšinu) a maximálne 3 tituly neperiodickej tlače. A analogická situácia je aj vo vzťahu k iným čo do počtu menším národnostiam. Preto si myslíme, že je namieste otázka prehodnotenia spôsobu financovania menšinových kultúr, pričom je žiadúce zohľadňovať aj iné faktory, nie iba počet príslušníkov národnostných menšín, napr. aj počty ľudí hlásiacich sa k materinskému jazyku, schopnosť menšiny zadovážiť si financie z iného ako štátneho zdroja, povedzme od materských krajín, čo napríklad sa netýka Rusínov a Rómov. V takýchto prípadoch by štát mal zohľadňovať výšku prideľovania štátnej dotácie, pretože je nespravodlivé ak Rusíni, ktorí počas skoro 40-ročného obdobia nemali možnosť vydávať svoju tlač, aj v súčasnosti sú nútení znášať reštrikčné opatrenia. V súčasnosti je to o to paradoxnejšie, že SR na menšinovú kultúru neposkytuje až tak málo financií, skôr je nevyhnutné zmeniť koncepciu ich prerozdeľovania.

Napriek týmto nedostatkom z pohľadu rusínskej menšiny sa dá konštatovať, že po roku 1989 rozvoj tejto minority vykazuje vcelku pozitívne trendy, ktoré sú dané novou spoločensko-politickou situáciou a jej zodpovedajúcou legislatívou. Pozitívne samozrejme je aj to, že Rusíni sa o napĺňanie svojich ľudských a národnostných práv hlásia a bojujú o ne legálnymi spôsobmi. Prekážky, s ktorými sa stretávajú, sú skôr personálneho charakteru v podobe reliktov filozofie minulých čias, zotrvávajúcich dodnes na niektorých postoch v štátnej správe, pričinením ktorých počas obdobia od 1989 roku Rusíni boli nútení vynakladať niekoľkonásobne väčšie úsilie pri napĺňaní svojich ústavných práv. Snáď najmarkantnejším príkladom toho je 12-ročné úsilie o vytvorenie vysielania v materinskom rusínskom jazyku na pôde takej verejnoprávnej inštitúcie, akou je Slovenský rozhlas, kde samostatné rusínske vysielanie je realitou iba od roku 2002, ak nerátame neúspešný prvý pokus v roku 1998, uskutočnený, podobne ako aj v roku 2002 v predvolebnom období. Pritom pre dosiahnutie svojho ústavného práva Rusíni museli použiť snáď všetky dostupné spôsoby – žiadosti a sťažnosti najvyšším vládnym a štátnym predstaviteľom, protestné mítingy, tlačové besedy, petície a nakoniec sťažnosť adresovanú Rade Európy v Štrassburgu. Nezáujem kompetentných osôb z tejto inštitúcie o vyriešenie problému k spokojnosti Rusínov tu bol evidentný a situácia sa zmenila k lepšiemu iba po niektorých personálnych zmenách v SRo. Podobná situácia bola aj v ďalšej verejnoprávnej inštitúcii – v STV, a s podobnými sa Rusíni stretávali aj v súvislosti s vyhlásením kodifikácie svojho jazyka z boku štátnych úradníkov na úrovni Ministerstva kultúry či dokonca Úradu vlády SR v roku 1995. Veľmi podobnú situáciu museli riešiť aj v súvislosti s napĺňaním svojho práva na vzdelávanie v materinskom jazyku, hlavne v rámci vysokého školstva. Veď ešte rokom 1993 sú datované prvé žiadosti Rusínskej obrody na Slovensku o umožnenie štúdia rusínskeho jazyka na UPJŠ a o zriadenie katedry rusínskeho jazyka a kultúry v rámci tejto univerzity, pre ktorú štát v roku 1994 vyčlenil účelovú dotáciu vo výške 1,5 milióna Sk. Ako vieme, dodnes katedra neexistuje a po 12-ročných peripetiách, podobne ako to bolo v prípade rusínskeho vysielania v SRo, zase iba vďaka personálnym zmenám na PU, sa občania SR rusínskej národnosti dočkali úspešnej akreditácie bakalárskeho študijného programu, a snáď od ďalšieho akademického roku sa dočkajú aj začiatku prípravy v tomto študijnom programe prvých študentov. Je to skutočne už nanajvýš potrebné, pretože nedostatok kvalifikovaných pedagógov sa podpisuje pod úroveň vyučovania tohto predmetu na základných a stredných školách.

Rusíni na Slovensku po roku 1989 v súvislosti s národno-emancipačným procesom si vytýčili 12 prioritných cieľov, realizácia ktorých mala vytvoriť predpoklady pre výsledný úspech tohto procesu. Sú to:

• uznanie Rusínov za samostatnú národnostnú menšinu,

• kodifikácia rusínskeho spisovného jazyka,

• obnovenie vyučovania rusínskeho jazyka v školách v regiónoch kde žijú Rusíni a kde o to rodičia prejavia záujem,

• vytvoriť katedru rusínskeho jazyka a kultúry s cieľom prípravy kvalifikovaných pedagógov a pracovníkov pre iné sféry kultúrno-národnostného života rusínskej národnostnej menšiny,

• v rámci národnostného vysielania SRo v Prešove vytvoriť samostatnú rusínsku redakciu,

• v profesionálnom Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove začať hrať predstavenia v rusínskom jazyku,

• vytvoriť pre Rusínov vysielanie v STV v Košiciach,

• vytvoriť redakciu periodickej a neperiodickej tlače v rusínskom jazyku v Prešove,

• rozvinúť širokospektrálnu činnosť medzi Rusínmi s cieľom rozvoja a propagácie folklóru,

• nadviazať kontakty s inými rusínskymi organizáciami vo svete a vytvoriť Svetový kongres Rusínov,

• nadviazať kontakty s minoritnými organizáciami v Európe a integrovať sa do nich,

• prinavrátiť národnostnému múzeu vo Svidníku jeho základné predurčenie – aby to bolo múzeum rusínskej kultúry a slúžilo záujmom tejto menšiny.

Z týchto cieľov sa doteraz Rusínom podarilo naplniť 8. Dodnes však neexistuje, ako sme už spomínali, katedra rusínskeho jazyka a kultúry na PU, miesto nej bolo v roku 1999 zriadené Oddelenie rusínskeho jazyka a kultúry v rámci Ústavu národnostných štúdií a cudzích jazykov, a dodnes nebola vyriešená otázka bývalého Múzea ukrajinskej, v súčasnosti ukrajinsko-rusínskej, kultúry vo Svidníku. Napriek tomu, naplnenie väčšiny z vytýčených cieľov rusínskej menšiny na Slovensku prinieslo svoje ovocie, a to v podobe nárastu počtu obyvateľov SR, ktorí sa pri poslednom sčítaní obyvateľstva identifikovali ako Rusíni a v ešte väčšom počte určili za svoj materinský jazyk rusínsky. Je to veľmi dobrý základ, od ktorého sa v budúcnosti môžu odvíjať ďalšie aktivity zamerané na zosilnenie národnostného povedomia tejto menšiny, čo však bude vyžadovať veľmi citlivý prístup hlavne z boku štátnych inštitúcií.

PhDr. Anna Plišková

Poznámky:

¹ Magocsi, P. R.: The Rusyns of Slovakia. An Historical Survey. New York, Carpatho-Rusyn Research Center, 1993, s. 106.

² Document of the Copenhagen Meeting of the Conference on the Human Dimension of the CSCE. Copenhagen, 1990, s. 40 – 41, paragraf 32 a 32.6.

³ Tamže, s 41, č. 34.

⁴ Report of the Meeting of Experts on National Minorities. Geneva, 1991, s. 10.

⁵ Výnos Ministerstva kultúry Slovenskej republiky z 29. apríla 2004 č. MK-480/2004-1 o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva kultúry SR.

Spolok A. Duchnoviča a Rusíni za predmníchovskej republiky

Ruský kultúrno-osvetový spolok Alexandra Duchnoviča, ktorý karpatských Rusínov sprevádzal na ich neľahkej ceste počas významnej etapy ich histórie, si rozhodne zaslúži našu pozornosť aj dnes. Je príkladom toho, že možno v skromných podmienkach, bez politickej a materiálnej podpory štátu, vybudovať masovú, ale pritom akcieschopnú, ideovo vyhranenú, ale pritom tolerantnú, dobrovoľnú, ale pritom disciplinovanú organizáciu na niekdajšej Podkarpatskej Rusi i na k nej priľahlej časti východného Slovenska.

Русское културно-просветительное общество имени Александра В. Духновича (Spolok A. Duchnoviča) vzniklo 22. marca 1923 na stretnutí 163 rusínskych národovcov v Mukačeve.. Najvyšším orgánom sa stalo valné zhromaždenie, činnosť však väčšinou riadila ústredná správa (централное правленіе) a prezídium na čele s predsedom spolku E. I. Sabovom, podpredsedom Dr. J .V. Kaminským a tajomníkom Dr. S. A. Fencikom. Spolok od začiatku podporovali nový guvernér Podkarpatskej Rusi Dr. A. Beskid, biskup mukačevskej eparchie P. Gebej, ako aj predstavitelia štátnej správy, úradníci, kňazi a učitelia ruskej národnej a kultúrnej orientácie.

Výrazným posilnením spolku bolo založenie filiálky v Prešove. Stalo sa tak dňa 13. júna 1924 za účasti 18 rusínskych aktivistov a dvoch hostí: guvernéra A. Beskida a zástupcu centra Dr. Š. Fencika. Bol zvolený deväťčlenný výbor na čele s predsedom Ivanom Kizakom. Výhodou bolo disponovanie pomerne rozsiahlym Ruským domom, ktorý bol zakúpený v roku 1925. Jeho oficiálnym majiteľom sa síce stal Ruský klub založený v roku 1923, avšak fakticky slúžil celému Spolku a jeho sekciám. Prešovská pobočka spolku sa rýchle rozvíjala vďaka podpore zo strany kapituly, ale aj miestnych ruských škôl. Od 19. júna 1930 bol Spolok A. Duchnoviča v Prešove už samostatnou organizáciou. Predsedom spolku sa stal prelát Dr. Simeon Smandray, podpredsedom Jozef Kizak a tajomníkom Ivan Gönder.

Príčiny vzniku Spolku A. Duchnoviča, či dôvody jeho založenia treba hľadať vbvtroch rovinách: historickej, pragmatickej a fortifikačnej.

Historickú rovinu vzniku spolku tvoria tradície, teda skutočnosť, že tri rusínske organizácie obdobného typu a podobných cieľov v tomto priestore už istý čas predtým existovali i osvedčili sa. Boli to Литературное заведение Пряшевское (ЛЗП), Общество св. Иоанна Крестителя (ОИК) a Общество св. Василия Великаго (ОВВ). Русское културно-просветительное общество имени Александра В. Духновича, ako znel oficiálny názov spolku, bolo v tomto zmysle akýmsi priamym pokračovaním týchto kultúrnych organizácií, priamo či nepriamo spojených s osobou A. V. Duchnoviča, a na ich práca v podstate nadväzovalo. Uvedené štyri spolky, hoci existovali a pôsobili v rozpätí takmer sto rokov, mali viaceré spoločné znaky, aj keď sa v niektorých ukazovateľoch predsa len diferencovali, najmä vďaka dejinnému vývoju.

Postupom rokov sa značne posúval aj základný zámer rusínskych organizácii. ЛЗП sa usilovala o rozvoj rusínskej literatúry, ОИК išlo o výchovu rusínskej mládeže, ОВВ o duchovné a kultúrne povznesenie ľudu a Spolok A. Duchnoviča sa okrem vzdelávania a kultúrneho rozvoja regiónu snažil aj o formovanie národnej identity rusínskeho ľudu. Všetky uvedené rusínske spolky sú spojené s menom a osobnosťou A. V. Duchnoviča. Bol zakladateľom ЛЗП a ОИК, ОВВ ideovo inicioval, pričom Spolok A. V. Duchnoviča fakticky staval na jeho odkaze. V tejto súvislosti možno poznamenať, že Duchnovič bol skôr duchovným, ideovým vodcom spolkov, kým ich organizátorom, prirodzene okrem posledného, bol A. I. Dobrjanskij.

V tejto súvislosti tiež je istou zaujímavosťou , že každému z pertraktovaných rusínskych spolkov sa nepodarilo splniť minimálne jeden z hlavných cieľov, ktoré si predsavzali. ЛЗП sa nepodarilo zriadiť tlačiareň s cyrilikou, Spolku sv. Jána Krstiteľa sa nepodarilo vydávať časopis, Spolok sv. Vasiľa Veľkého nevystaval Ruský národný dom a Spolku A. Duchnoviča nedocielil ideové a národné zjednotenie rusínskeho etnika v karpatskom priestore. Zdá sa, že práve táto okolnosť v rozhodujúcej miere ovplyvnila ďalší vývoj Rusínov v Karpatoch.

Pragmatická rovina vytvárania spolku spočívala v pocite potreby aktívnym spôsobom meniť spoločenské a politické postavenie etnika v Československu. Práve tento moment vlastne indukoval založenie spolku a ofenzívnu stránku v jeho činnosti. Stal sa výrazom snahy o kultúrny rozvoj rusínskeho ľudu žijúceho v rámci republiky. Mal pôsobiť v mravnom a ruskom vlasteneckom duchu, avšak bez akejkoľvek politickej činnosti.

Vážnym dôvodom ku vzniku spolku tohoto typu bol stav národného vedomia rusínskeho obyvateľstva. Čoraz zreteľnejšie sa totiž prejavovala skutočnosť, že ani druhá fáza národného obrodenia spájaná s obdobím rokov 1849-1867 a činnosťou A. I. Dobrjanského, nebola zavŕšená a podstatné otázky spojené s národnou identitou Rusínov, vrátane otázky spisovného jazyka, v podstate zostali otvorené. Práca v týchto intenciách sa preto priamo vyžadovala organizačnú základňu a materiálne i technické podmienky, ktorými by kultúrny spolok disponoval.

Jeho potreba bola o to aktuálnejšia, že rusínske politické strany, ktorých nebolo málo, túto úlohu, aj keď čiastočne aj z objektívnych dôvodov, nezvládli. Boli rozdelené podľa národno-kultúrneho smerovania, viazané rôznymi koaličnými zmluvami a vždy vyjadrovali záujmy niekoľkých jednotlivcov či malých skupín. Nemali skutočný vplyv ani v parlamente, ani autoritu na teritóriu svojho pôsobenia. Spolok A. Duchnoviča v tomto zmysle reprezentoval záujmy širších vrstiev obyvateľstva, vrátane roľníckeho obyvateľstva vidieka, a stal sa tribúnom rusofilskej koncepcie rusínskeho národného hnutia v období predmníchovskej republiky.

Pravda, vznik Spolku A. Duchnoviča možno vnímať aj v istej obrannej úlohe a v jeho defenzívnej činnosti. Spočívala v podstate v priamej alebo nepriamej reakcii na tie ideové a politické prúdy a tendencie, ktoré vplyvná a tradicionalisticky zmýšľajúca časť rusínskej inteligencie považovala za nebezpečné alebo škodlivé pre profilovanie rusínskeho etnika podľa jej predstáv. Prirodzene, v zložitých politických pomeroch sa nemohla nezapliesť do protirečivých aktivít, vyhlásení a postojov, ktoré boli nad rámec pôvodných ambícií Spolku a napokon pomáhali pri jeho rozklade.

Výraznejšie sa však prezentovala úloha Spolku dištancovať sa a brániť ruskú národnú koncepciu voči tzv. narodoveckému hnutiu. Bola to úloha o to ťažšia, že jeho stúpenci sa hlásili k Rusínom a v jazykových sporoch podporovali ľudu zrozumiteľný miestny dialekt voči literárnej ruštine. Získali na svoju stranu aj významné osobnosti z radov rusínskej inteligencie známych aktivitou v Spolku sv. Vasiľa Veľkého, akými boli A. Vološin, V. Hadžega, H. Stripskij, i časť marmarošskej inteligencie (Dr.Julij. Braščajko, M. Braščajko, M. Dolinaj, S. Kločurak a i.).

V polovici dvadsiatych rokov zápas medzi oboma koncepciami národnej identifikácie Rusínov v Československu – rusínskej a ukrajinskej , ktorý sa navonok odohrával aj ako súperenie kultúrno-osvetových organizácií o ich vplyv na masy obyvateľstva, sa niesol v znamení prevahy Spolku A. Duchnoviča. „Duchnovičovci“ mali výhodu v tom, že ukrajinský smer vtedy ešte nemal domácu základňu a rozvíjali ho hlavne emigranti s pomocou neveľkej skupiny intelektuálov, hoci mal priaznivcov aj v politických kruhoch v regióne i centre.

Spolok A. Duchnoviča pomerne skoro rozvinul svoju činnosť, začali pracovať sekcie, hlavne organizačná, literárno-vedecká, divadelná, hudobno-spevácka, knižničná, sekcia ruských žien, národných domov, zdravotno-hygienická a športová. Vznikol celý rad pobočiek spolku a sieť čitární. V roku 1928 na Podkarpatskej Rusi to bolo 189 a na Slovensku 12 čitární. Spolok tiež spravoval 188 knižníc so 41.212 zväzkami. V tom čase pod záštitou spolku už pôsobilo 107 dramatických krúžkov, z toho päť na Slovensku, 31 speváckych krúžkov (dva na Slovensku) a 16 hudobných skupín, z toho dve na Slovensku. Len v roku 1928 Spolok zorganizoval viac než 1 800 prednášok.

Veľká hospodárska kríza v rokoch 1929-1933 mala totiž v Československu vzhľadom na vysoký podiel spotrebného priemyslu a jeho vývozný charakter ťažší priebeh než v iných industriálne vyspelých štátoch. Výroba v týchto rokoch klesla v priemere na 60 % predkrízovej úrovne. Prirodzene, recesia o to ťažšie zasiahla práve Podkarpatskú Rus a severovýchod Slovenska, ktoré patrili k najzaostalejším častiam štátu. Bolo to dané najmä ekonomickou štruktúrou regiónu, ale aj niektorými jeho ďalšími špecifikami v geografickej a demografickej oblasti.

Na situáciu reagovali aj Spolok A. Duchnoviča a Просвіта. V rokoch krízy sa obe organizácie skutočne o čosi menej venovali svojej imanentnej problematike, ktorou boli problémy jazyka a otázky etnicity i národnej kultúry, a v svojich akciách a petíciách sa dožadovali organizovania verejných prác, podpory v nezamestnanosti a dovozu obilia, ale najmä kukurice z Rumunska, pretože v niektorých oblastiach hrozil hladomor.

Od roku 1933 sa však už prejavovala kríza Spolku A. Duchnoviča. Bola determinovaná celkovou zmenou politickej situácie a spoločenskej atmosféry. Značné rozmery nadobudlo autonomistické hnutie, .ktoré získalo podporu takmer celého politického spektra na Podkarpatskej Rusi. Autonomizmus sprevádzala požiadavka revízie administratívnej hranice medzi Podkarpatskom a Slovenskom, ktorá však bola v slovenskom prostredí vnímaná omnoho citlivejšie, než sa v pôvodných zámeroch a dokumentoch predpokladalo. Táto otázka sa stala kameňom úrazu vo vzťahoch medzi Rusínmi a Slovákmi práve v čase, keď sa aktuálnou stala obrana jednoty republiky a jej nezávislosti.

Spolok A. Duchnoviča do istej miery prevzal rétoriku autonomistických strán a tak do vládnych štruktúr vniesol určité pochybnosti o svojej lojálnosti. To využilo ukrajinské hnutie, ktoré navonok viedlo aktivistickú politiku a deklarovalo podporu integrite republiky. Vládne miesta tak začali vnímať rusofilský smer reprezentovaná A. Brodym a Š. Fencikom za nebezpečnejší, než ukrajinofilské hnutie, ktoré tak začali viac uprednostňovať. Spolok A. Duchnoviča síce naďalej fungoval, ocitol sa však v zjavnej defenzíve a svoje pôvodné pozície postupne strácal.

Pozíciu a aktivitu Spolku A. Duchnoviča do značnej miery oslabili niektoré personálne zmeny, ktoré sa uskutočnili na začiatku tridsiatych rokov. V roku 1929 zomrel predseda filiálky spolku v Prešove I. Kizak, ktorého nahradil prelát a kanonik kapituly S. Smandray. Nové vedenie nebolo celkom jednotné, pretože jeho časť skôr presadzovala nábožensko-morálny aspekt v činnosti spolku, kým druhá časť vedená T. Rojkovičom preferovala národno-kultúrne akcie.

V roku 1931 zomrel mukačevský biskup P. Gebej, ktorý bol sám, podobne ako prešovský biskup P. Gojdič, rusínskeho presvedčenia, avšak v záujme jednoty cirkvi a národa snažil sa diplomatickým spôsobom zmierňovať protirečenie medzi ruským a ukrajinským politickým prúdom a v tomto zmysle podporoval akcie duchnovičovcov aj spolku Просвіта. Generálny vikár a od roku 1932 nový biskup A. Stojka sa síce tiež hlásil k Rusínom, sympatizoval však s promaďarskými tendenciami.

Veľkou stratou pre Spolok A. Duchnoviča bol skon guvernéra Podkarpatskej Rusi Dr. A. Beskyda v roku 1933. Bol totiž od začiatku horlivým priaznivcom spolku a plne sa stotožňoval s jeho rusofilským programom. Súčasne odmietal promaďarskú politiku, preto mal podporu z vládnych miest. Nový guvernér K. Hrabar (1935-1938) sa síce snažil vyhýbať konfliktom, opieral sa o pomoc agrárnej strany, avšak nezískal potrebnú autoritu ani potom, keď v roku 1937 boli kompetencie jeho úradu rozšírené.

Vývoj a práca spolku veľmi negatívne ovplyvnila smrť dlhoročného predseda E. I. Sabova v roku 1934. Novým predsedom sa síce stal Dr. J. Kaminskij, Spolok však fakticky viedol tajomník Dr. Š. Fencik Bol nesporne vzdelaným a schopným človekom, mal však vlastné politické aktivity, preto Spolok A. Duchnoviča nebol preň prvoradou záležitosťou. Jeho angažovanosť v autonomistickom hnutí a podozrenie z podpory ašpirácií Poľska a Maďarska v Podkarpatsku reputácii spolku neprospeli, rovnako ani jeho sympatie k talianskemu fašizmu.

V roku 1936 bol za predsedu zvolený Dr. E. Bačinský. Ten sa snažil oživiť činnosť organizácie v pôvodnom duchu, nenašiel však pochopenie a na svoju funkciu v roku 1937 rezignoval. Zámerom a poslaniu spolku totiž nepriali ani komplikované zahraničnopolitické pomery.

Zápas rusofilského a ukrajinofilského smeru na Podkarpatskej Rusi však poznačili aj určité rozdiely v politickej práci súperiacich zoskupení, ich rozdielna stratégia a taktika. Spolok Alexandra Duchnoviča svoju propagačnú prácu realizoval kampaňovite. V tomto smere využíval významné výročia národných buditeľov, odhaľovanie pamätníkov, otváranie ruských domov, posväcovanie spolkových zástav, organizovanie tzv. ruských dní a pod. V tomto smere dosiahol aj mnohé úspechy.

Postavené a slávnostne odhalené boli pomníky a busty A. Duchnoviča, A.Dobrjanského, E. Fencika, A. Mitraka vo viacerých mestách Podkarpatskej Rusi a východného Slovenska. Okrem ruských domov v Prešove s Užhorode bolo otvorených 17 národných domov, a to nielen v okresných centrách (Svaľava, Iršava, Volovec) ale aj vo väčších obciach (Činadejevo, Nižne Verecky, Zavadka, Bukovec, Sukov apod.). Na druhej strane, Prosvita a ukrajinské národné organizácie sa viac zamerali na trpezlivú, každodennú agitačnú prácu, ktorá však nesporne prinášala ovocie.

Spolok Alexandra Duchnoviča na Podkarpatsku formálne zanikol až po jeho pripojení k ZSSR v roku 1945, na Slovensku dokonca až po februáru 1948. Svoj cieľ však ešte nesplnil a na poli formovania a upevňovania rusínskeho národného vedomia mu zostalo ešte veľmi veľa práce aj dnes. Preto nebolo náhodou, že po odstránení totalitných režimov bol Spolok obnovený tak na Zakarpatsku, ako aj na Slovensku.

Je potrebné veriť, že po vyriešení organizačných problémov a odstránení rôznych nedorozumení sa spolok pustí do práce podľa vzoru svojho slávneho predchodcu a vyvaruje sa chýb, ktorých náprava by opäť vyžadovala mnoho strádania a obetí.

PhDr. Stanislav KONEČNÝ, CSc.

Spoločensko-vedný ústav SAV, Košice

(Skrátil a upravil: A. Z., celý článok v rusínskom jazyku je uverejnený v zborníku Svetového kongresu Rusínov - "Вызнaмны прo Русинів" (Významné pre Rusínov), ktorý vyšiel koncom roka 2005 v Prešove.)