|
back
Výstavy
rusínskych výtvarníkov z Prešova
Dialógy o umení
a muzeoedukológii
Ivan
Gašparovič prvým prezidentom na vernisáži výstavy diel Andy Warhola
Nečakane nás
opustil Doc. Juraj Kresila,..
Andy
Warhol
Svätá stolica
ocenila celoživotné dielo akademického maliara Mikuláša Klimčáka
Portrét ako zrkadlo duše
Nezabúdajú na Dezidera Millýho
Lemkovský Jeruzalém
Snina v znamení
výtvarného umenia
Anonymný autor sa naplno
prejavil
Dobrá
zábava a dážď zadarmo, pivo za korunu,...
|
Výstavy
rusínskych výtvarníkov z Prešova
V Šarišskej
galérii v Prešove od 20. septembra do 21. októbra 2007
v cykle výstav Prešovskí jubilanti
samostatne vystavoval
75-ročný Andrej GAJ, rodák zo Sukova, okres Medzilaborce.
|
●
Andrej Gaj: Pocta ženám, 2000, olej |
V galérii
Per Spectrum v budove Divadla Alexandra Duchnoviča od 1.
do 30. novembra 2007 bola pod názvom Levitácie
otvorená personálna výstava Anny GAJOVEJ, rodáčky
z Prešova.
|
●
Anna Gajová: Kôň, 2001, kresba |
V Šarišskej
galérii v Prešove od. 25. októbra do 2. decembra 2007
bola predstavená tvorba rodáka z Michajlova, okres Snina,
jubilanta Juraja KRESILU, ktorý sa svojich 75.
narodenín nedožil, lebo 22. marca 2007 nás navždy opustil.
|
●
Juraj Kresila: Livovská Huta, 1992, olej |
Vo svojej
privátnej galérii na ul. Hlavnej 44 v Prešove od 21.
novembra do 31. decembra 2007 vystavuje rodák z obce
Turja Paseka na Podkarpatsku – Ivan Šafranko pod
názvom Retrospektíva.
|
●
Jeden z vystavovaných obrazov Ivana Šafranka |
|
Dialógy
o umení a muzeoedukológii
V kontexte
s múzeoedukologickou problematikou v múzeách a galériách
Spoločnosť Andy Warhola a Spoločnosť pre nekonvenčné umenia
v Medzilaborciach formou dialógov chce prispieť k spropagovaniu
tejto činnosti, ale aj publikovať názory odborníkov v umeleckej
edukácii v múzeách a galériách, teda muzeoedukológov.
Dnešný rozhovor urobil popredný slovenský post pop-artový
umelec Mgr. Daniel BROGYÁNYI (DB) s teoretikom umenia
a muzeoedukológom, kurátorom MMUAW v Medzilaborciach Dr.
Michalom BYCKOM, PhD. (MB) :
Dr.
Michal BYCKO, PhD.
(foto: archív SAW)
DB: Michal, čo podľa Teba je súčastné umenie ?
MB: Ťažká
odpoveď, hlavne, keď takú otázku položí umelec. Myslím si, že
dnes neexistuje autentické dnešné umenie, sme v predlženej
frekvencii postmoderny... Hľadáme sa.
DB: Čo je autenticita v novom umení?
MB: To nové,
čo v sebe nenosí cudzie, staré, epigónske... Môže vychádzať
z niečoho, alebo z niekoho, ale nie v podobe telegóna, ktorý si
myslí, že je „new“ a v podstate je to iba deficit vedomosti, že
to už bolo. Ako príklad si pozri výsledok Bienále v Benátkach.
Opakujeme sa, kvantita prerastá kvalitu.
DB: Zdá sa akoby sme čakali na nového „mesiáša“ typu Andy
Warhol ?
MB: Nemusí
to byť ako Andy Warhol, no musí to byť umenie, ktoré je nové nie
iba v dobe, ale aj v prístupe k výrazu, nové filozofiou...
DB: Dnešné umenie nemá filozofiu?
MB: Má, ale
starú, otrepanú, bijúcu sa s postmodernou akoby ono bolo ňou
a pod. Vymýšľame si, myslím si, že z akéhosi komplexu nové názvy
ako „ego art“ a pod. a pritom vieme , že to už robil Cavellini
v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Podobné je to aj
s performance a iné aktivity. Proste to už tu bolo.
DB: No v umení to vždy tak vyzeralo, že už všetko bolo
a zrazu sa objavilo nové...
MB: Áno, ale
ešte sa neobjavilo. Musíme počkať. Hovorím o dnešku a tu to nové
som nezaregistroval. Ja ako nové neuznávam „telegonické“ umenie.
DB: Čo percipient, klient...?
MB: Rôzne.
Percipienti a klienti sú dosť zorientovaní hlavne v cenách
a biznise umenia. Umenie je dnes najistejšia investícia. To vie
každý múdry klient-zberateľ... No na druhej strane aj v teórii
sa vynárajú pochybné úvahy o nových termínoch, zovšeobecňovaní,
príliš veľkom filozofovaní a tak sa tá teória vzďaľuje nie len
od umelca a umenia, ale aj od percipienta a klienta. Nedávno som
počul názor, že ak sa percipient pozerá na farebnú fotku, alebo
farebnú grafiku, pozerá sa na maliarske dielo. Na maľbu. Myslím
si, že je to podceňovanie percipienta, aj toho najväčšieho
laika. Keď je percipient laik, tak sa nemôže pozerať na maľbu,
pretože nevie, čo je to maľba, aká technika a pod., ale pozerá
sa na obraz. Na farebný obraz. A ten obraz až v bližšom poznaní
má svoju identifikáciu techniky. To znamená či je to farebný PC
print, screenprint, olej, tempera, fotka... Farba je tu
výrazovým prostriedkom, ale farba ešte nemôže definovať dielo,
že je maľba iba preto, že je farebné. Laik-percipient sa pozerá
jednoducho na farebný obraz a nie na maľbu. Myslím si, že také
konštatovanie zo strany niektorých teoretikov je zavadzajúce
a ohlupujúce percipienta akéhokoľvek. Percipient je človek,
ktorý môže mať vysokoškolské umelecké vzdelanie, stredoškolské,
alebo nemá žiadne, no je to človek, ktorý na rozdiel od zvieraťa
má schopnosť na základe recepcie vnímať a vytvárať svoje homo
sapiens emociálne stavy. Stavy, ktoré u neho vyvoláva umelecké
dielo za pomoci svojich výrazových prostriedkov. Naše receptory
bez percepcie by neidentifikovali ani elementárne záležitosti
estetickej percepcie, preto aj kladenie recepcie ako
významnejšej záležitosti pred percepciou považujem za omyl.
Receptory ma aj zviera. A lepšie, no estetickej percepcie sa
u neho asi ťažko dočkáme.
DB: Bude umenie aj zajtra?
MB: Viem iba
to, že dnešné je včerajšie, ale aké bude zajtra si netrúfnem
povedať. Neviem.
DB: Ale tvoriť sa bude ďalej?
MB: Skôr
hľadať. Tento proces síce tiež považujem za tvorbu, ale
nepovažujem to za záruku, že sa niečo nové v blízkej budúcnosti
nájde. Na nového Andyho Warhola si ešte počkáme.
3.9.2007
|
Ivan
Gašparovič prvým prezidentom na vernisáži
výstavy diel
Andy Warhola
|
Na
snímke M. Siríka: (zľava) manželka prezidenta SR
Sylvia, prezident SR Ivan Gašparovič a riaditeľka
Múzea moderného umenia Andy Warhola Valika Maďarová
a iní pri prehliadke diel Andy Warhoila na vernisáži
výstavy v Dabline. |
|
Prezident
Ivan Gašparovič (v pozadí najznámejší portrét Andy
Warhola) na slávnostnom otvorení výstavy diel tohto
umelca svetového mena a rusínskeho pôvodu v hlavnom
meste Írska Dabline 27. marca 2007.
Foto: Miroslav Sirik |
27. marca
2007 v írskom múzeu Dublin Castle v Dubline prezident
Slovenskej republiky Ivan Gašparovič otvoril prezentačnú
výstavu diel Andyho Warhola,
ktorú v kurátorskej koncepcii Dr. Michala Bycka, PhD. a Mgr.
Martina Cubjaka pripravilo Múzeum moderného umenia Andyho
Warhola a Spoločnosť Andyho Warhola v Medzilaborciach
v spolupráci s Veľvyslanectvom Slovenskej republiky v Írsku.
Prezident Ivan Gašparovič, podľa nám dostupných zdrojov, je
prvým prezidentom suverénneho štátu mimo USA, ktorý sa osobne
zúčastnil na vernisáži diel tejto významnej umeleckej osobnosti
druhej polovice 20. storočia. Je to o to viac významnejšie,
že korene nekorunovaného kráľa pop-artu Andyho Warhola sú na
Slovensku, v rusínskej obci Miková, odkiaľ jeho rodičia-Rusíni
odišli za prácou do USA. Výstava nesie názov „ANDY WARHOL –
HIS SLOVAK ROOTS“
Výstava
potrvá do 27. apríla 2007 a od 1. mája 2007 bude reinštalovaná
v Cork Public Museum v meste Cork.
Iveta
RUSINKOVÁ,
kustódka MMUAW v Medzilaborciach,
30. 3. 2007
|
Nečakane
nás opustil Doc. Juraj Kresila,..
akademický maliar, bývalý učiteľ výtvarnej výchovy a maľby na
Pedagogickej fakulte v Prešove Univerzity P. J. Šafárika (1961 –
1963), na Filozofickej fakulte v Prešove (1967 – 1978), na
Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1978 – 1990), rodák
z rusínskej obce Michajlov okresu Snina, a to 22. marca 2007
v Prešove. Neúnavný umelec a organizátor, milujúci zátišia
svojho rodného rusínskeho kraja, bol v Prešove všade, kde sa
niečo dialo v oblasti výtvarného umenia. Ale nielen tu,
v súčasnej dobe má totiž tri výstavy svojich diel v rôznych
galériách. A keď už ide o galérie, tak bol zakladateľom Galérie
Átrium v Prešove a jej čestným predsedom klubu. Svoju poslednú
výstavu pod názvom Obrázky zo šuflíka v skvelej nálade
a plný síl i elánu otvoril len nedávno – 9. marca 2007 vo
Dvorane pod Viničnou skalou v Brekove pri Humennom. Jeho malebné
krajinky, portréty (na snímke je jeho autoportrét) a kresby
zdobia mnohé miestnosti a galérie, sú a budú potešením aj
budúcnosti pre mnohých divákov. Posledná rozlúčka so zosnulým sa
uskutočnila 26. marca 2007 v Dome smútku v Prešove.
A. Z., 26. 3. 2007
|
Andy
Warhol
Andy Warhol sa narodil ako Andrej
Warhola 6. augusta 1928 Andrejovi Warcholovi a Júlii
Závackej-Warcholovej v skromnom dvojizbovom bytíku na Orrovej ulici č.
73 v robotníckej štvrti Soho v Pittsburghu v Pennsylvánii ako najmladší
z troch synov. Andrew navštevoval Holmesovu základnú školu a Schenleyho
strednú školu a v roku 1945 nastúpil na Carnegieho inštitút technológie
(teraz Carnegieho Mellonova univerzita) v Pittsburghu, kde študoval s
Balcombom Greeneom, Robertom Lepperom, Samuelom Rosenbergom a ďalšími.
Experimentoval so svojim menom, pohľadnice z dovoleniek podpisoval "André,"
a zo svojho priezviska vynechával písmeno „a“. Promoval v júni 1949 a
bol mu udelený titul Bakalár výtvarného umenia v oblasti navrhovania
ilustrácií.
Čoskoro po promóciách sa Warhol presťahoval do New Yorku, aby sa venoval
kariére komerčného umelca. Jeho prvé dielo sa objavilo v časopise
Glamour v septembri 1949. V 50-tych rokoch 20. storočia sa stal jedným z
najúspešnejších ilustrátorov svojej doby a za svoju prácu v klube Art
Directors a na Americkom inštitúte grafického umenia získal početné
ocenenia. Jeho klientmi boli okrem iných Tiffany & Co., The New York
Times, I. Miller Shoes, Bonwit Teller, Columbia Records, Harper's Bazaar,
Vogue, Fleming-Joffe, NBC, a ďalší. Veľká časť jeho komerčnej práce bola
založená na fotografiách a iných obrazových dielach. Bola to technika,
ktorú využíval až do konca svojho života. V tomto období v mnohých
svojich dielach uplatnil aj rozkošne svojrázny rukopis svojej matky
Júlie, ktorá za svoje písmo na LP platni The Story of Moondog (Príbeh
mesačného psa) získala v roku 1958 odborné ocenenie. V roku 1957 Warhol
vydal knihu jej kresieb pod názvom Posvätné mačky (Holy Cats). Vždy bola
uznávaná ako "matka Andyho Warhola". V roku 1952 opustila Pittsburgh a
prisťahovala sa k synovi, s ktorým spolu žili približne do roku 1971. Po
jej smrti Warhol namaľoval jej pamätné portréty. Ešte počas jej života o
nej natočil film a nahrával ju na video.
|
Z Hultonského archívu /Getty
Images |
V roku 1956 Warhol niekoľko týždňov cestoval okolo sveta a navštívil
mnoho krajín v Ázii a Európe. Koncom 50-tych rokov sa začal viac venovať
maľbe. V roku 1961 vytvoril svoje prvé Pop maľby na základe komiksov a
reklám a v roku 1962 sériu plechoviek pre polievky Campbell's. Tie
vyvolali senzáciu vo svete umenia a urobili z Warhola hviezdu. S
výnimkou krátkeho obdobia v polovici 60-tych rokov 20. storočia sa
Warhol venoval maľbe až do konca svojho života. Svoj talent uplatnil aj
v ďalších oblastiach umenia – vo filme, nakladateľstve, literárnej
tvorbe, televízii a hudbe. Ešte pred smrťou sa stal jedným z
najplodnejších a najznámejších umelcov, akých kedy svet videl.
Warhola doživotne fascinoval Hollywood. V roku 1962 začal tvoriť
rozsiahlu sériu portrétov celebrít, vrátane Marilyn Monroe, Elvisa
Presleyho a Elizabeth Taylor. V tomto období tiež začal tvoriť sériu
malieb "smrtí a katastrof" – výjavov elektrických kresiel, samovrážd a
autonehôd.
V roku 1963 začal produkovať filmy a v priebehu piatich rokov vytvoril
také klasiky avantgardnej kinematografie, akými sú Spánok (Sleep, 1963),
Impérium (Empire, 1963), Bozk (Kiss, 1963-64) a Chelseaské dievčatá (The
Chelsea Girls, 1966). V období ohraničenom rokmi 1963 a 1976 vytvoril
Warhol okolo 600 filmov v škále od vyše 500 krátkych filmov, tzv.
Kamerové skúšky (Screen Tests, 4-minútové portrétové filmy, 1963-66) až
po 25-hodinový film s názvom **** alebo Štyri hviezdičky (**** a/k/a
Four Stars, 1967-68). V rokoch 1968 až 1976 väčšinu jeho filmov
režíroval Paul Morrissey, zatiaľ čo Warhol bol producentom.
Prvá výstava Warholových plastík sa konala v roku 1964 a zahŕňala
stovky replík veľkých škatúľ na produkty supermarketov; napríklad
škatule Brillo, Heinz, Del Monte, Mott a Kellogg. Ešte predtým sa jeho
nové štúdio natreté nastrieborno a známe pod názvom Továreň (The Factory)
stalo populárnym miestom v New Yorku a večierky, ktoré sa tam konali, sa
spomínali v spoločenských rubrikách po celej krajine. Už pred polovicou
60-tych rokov 20. storočia sa Warhol často objavoval v časopisoch
Newsweek, Time a Esquire.
V roku 1965 Warhol ako prvý umelec predstavil obrazový záznam ako
umenie. Učarila mu jeho bezprostrednosť a postupne nahral približne 2500
videokaziet, na ktorých sa okrem iného objavili Denníky z Továrne (Factory
Diaries), Šarlatán (Phoney) a ďalšie.
Na svojej výstave Maľby kvetov (Flowers paintings) v Paríži v roku
1965 Warhol verejne vyhlásil, že prestáva maľovať, aby sa venoval
filmovej tvorbe, no napriek tomu pokračoval vo vydávaní výtvarných
edícií a tvorbe plastík. V roku 1966 však znovu začal maľovať. Svoju
činnosť rozšíril aj do sféry divadla, a to prostredníctvom
multimediálnej show s názvom Explodujúca plastická nevyhnutnosť (The
Exploding Plastic Inevitable, EPI), v ktorej sa objavila
rock-and-rollová kapela The Velvet Underground. EPI prisúdili uznanie za
objav halucinogénnej svetelnej show ako zábavného prvku nočných klubov.
Z Velvet Underground sa stala jedna z najvplyvnejších rokových kapiel v
histórii. V tomto čase Warhol tiež krátko viedol tanečný klub na
Manhattane s názvom The Gymnasium (Telocvičňa), kde sa na tanečnej
ploche objavilo športové cvičebné náradie.
V roku 1966 Warhol v galérii Lea Castelliho predstavil dielo Tapeta s
kravami a strieborné oblaky (Cow Wallpaper and Silver Clouds). Kravy
boli fosforové a oblakmi boli vznášajúce sa strieborné balóny v tvare
vankúšov. V roku 1968 Warhol pokryl tapetou s kravami exteriér
štokholmskej Moderna Museet.
3. júna 1968 vošla do Warholovho štúdia
Valerie Solanas, spisovateľka, ktorá sa objavila v jeho filme Ja, človek
(I, a Man, 1967) a postrelila ho do hrudníka; zrejme kvôli divadelnej
hre, ktorú napísala. Z takmer smrteľnej rany Warhola zachránila
5-hodinová operácia. Kým sa zotavoval, namaľoval rozsiahlu sériu
portrétov Happy Rockefeller, manželka guvernéra štátu New York (Happy
Rockefeller, the wife of the Governor of New York).
|
Andy Warhol a Mario
Montez na scéne "Chelseaských dievčat "
Z Hultonského archívu/Getty Images
|
V 50-tych rokoch 20. storočia Warhol svojpomocne vydal mnoho kníh, ale
prvou publikáciou s veľkým nákladom bola kniha Index Andyho Warhola
(Andy Warhol's Index), vydaná v roku 1967. Neskôr vydal knihy A: Román
(A: A Novel, 1968), Modrý film (Blue Movie, 1970), Filozofia Andyho
Warhola (od A po B a späť) (The Philosophy of Andy Warhol (From A to B
and Back Again); 1975)), POPizmus, (POPism 1980), Odhalenia (Exposures,
1979), Kniha pre deti (Children's Book, 1983) a Amerika (America, 1985).
Publikácie Zoznam hostí (Party Book, 1988) a Denníky Andyho Warhola (The
Diaries of Andy Warhol, 1989) boli vydané po jeho smrti a z druhej z
nich sa stal škandalózny bestseller. Technikou väčšiny jeho písaných
diel bolo prepisovanie nahratých rozhovorov. Táto metóda bola tiež
použitá vo Warholovej inscenácii Bravčovina (Pork*), ktorá bola uvedená
v Londýne a New Yorku v roku 1971. Celkovo Warhol nahral okolo 3400
audiokaziet.
* Poznámka prekladateľa: V americkom slangu
Pork tiež znamená „vládne zdroje využívané politikmi na podporu istých
oblastí alebo jednotlivcov na úkor verejnej prospešnosti“.
Warhol 60-te roky 20. storočia uzavrel nezvyčajnou kompozíciou s
názvom Vpád do chladničky I (Raid the Icebox I), na prípravu ktorej bol
pozvaný vybrať si z kolekcie Múzea dizajnu Rhode-Islandskej školy. Pri
výbere Warhol pred zvyčajnými majstrovskými dielami uprednostnil
poškodené maľby v procese opravy, kompletnú kolekciu historickej obuvi a
slnečníkov a ďalšie neočakávané predmety. V tom čase sa rozvíjal jeho
zmysel pre starožitnosti. Medzi jeho objavy patrí francúzsky dizajn Art
Deco, pôvodné americké prikrývky a keramika, americké ľudové umenie a
nádoby na kusové pečivo. V tom istom roku sa stal spoluzakladateľom
časopisu Interview, ktorý sa zaoberal filmom, módou a populárnou
kultúrou, a ktorý je vydávaný dodnes. Warholov citát: „Každý raz bude
pätnásť minút slávny" ("In the future everybody will be world famous for
fifteen minutes,"), ktorý vznikol asi v roku 1967 alebo 1968, je známy
na celom svete. Časopis Interview vypovedal o Warholovej celoživotnej
posadnutosti filmovými hviezdami a ďalšími vtedajšími celebritami.
V roku 1971 sa Warhol spolupodieľal na návrhu obalu albumu skupiny
Rolling Stones Sticky Fingers (Lepkavé prsty), ktorý znázorňoval
detailný záber torza muža oblečeného v modrých džínsoch s ozajstným
funkčným zipsom. Návrh bol nominovaný na cenu Grammy. Už predtým (od
roku 1949) navrhol Warhol mnoho obalov hudobných LP platní, ale v 70.
rokoch dostal oveľa viac objednávok na podobné návrhy. Väčšinou
zobrazovali namaľovaný portrét umelca, ktorý platňu nahral. Objednávky
na maľované portréty začali prichádzať v roku 1963, a jednými z prvých
boli zberateľ Ethel Scull, zabávač Bobby Short a ďalší.
Počas 70-tych rokov 20. storočia sa Warhol často v spoločnosti
stretával s celebritami, akými boli Jackie Kennedy Onassis a Truman
Capote – obaja boli dôležitými subjektmi jeho ranej tvorby. Začal
dostávať tucty a neskôr stovky objednávok na maľované portréty od
zámožných spoločenských prominentov, hudobných a filmových hviezd a
ďalších klientov. Pravidelne chodieval na večierky do Studio 54 (Štúdio
54), slávneho newyorského diskoklubu spolu s takými celebritami, akými
boli módny návrhár Halston, zabávačka Liza Minnelli a Bianca Jagger.
70-té roky 20. storočia boli pre Warhola tiež obdobím experimentovania.
Vytvoril 3 verzie sochy nazvanej Stroj na dážď (Vodopád sedmokrások) (Rain
Machine (Daisy Waterfall)). V roku 1974 začal Warhol pracovať na sérii
Časové tobolky (Time Capsules), zbierke kartónových škatúľ, ktoré
naplnil predmetmi svojho každodenného života vrátane pošty, fotografií,
umenia, oblečenia, svojich zbierok a podobne. Časové tobolky postupne
dosiahli počet 600 a dnes sú „archívnou zlatou bašou“ jeho života a
daného obdobia. Od 70-tych rokov 20. storočia Warhol pokračoval v
produkovaní početných malieb, snímok, fotografií a kresieb: Mao, Dámy a
páni (Ladies and Gentlemen), Lebky (Skulls), Kladivo a kosáky (Hammer
and Sickles), Tiene (Shadows), Zbrane (Guns), Nože (Knives), Kríže (Crosses),
Dolárové symboly (Dollar Signs), Duch doby (Zeitgeist), Kamufláž (Camouflage)
a mnoho ďalších, ktoré vyvrcholili v jeho sérii malieb Last Supper
(Posledná večera), ktorá bola vystavená v Miláne začiatkom
roka 1987. Vrátil sa k myšlienke tapety ako umenia a vytvoril tapety
Mao (1974), Autoportrét (Self-Portrait, 1978) a Ryby (Fish, 1984).
Tapeta Ryby bola súčasťou environmentálneho diela Maľby pre deti (Paintings
for Children), kde na tapete vo výške detských očí boli zavesené drobné
maľby hračiek. Jeho Ušité fotky (Sewn Photos – mnohonásobné kópie
totožných fotiek zošitých do mriežky) boli vystavené v New Yorku v
januári 1987.
|
Andy Warhol a Edie Sedgwick
(z Hultonského
archívu/Getty Images)
|
V polovici 80-tych rokov 20. storočia jeho televízne show Pätnásť minút
Andyho Warhola (Andy Warhol's Fifteen Minutes) a TV Andyho Warhola (Andy
Warhol's TV) celoštátne odvysielala stanica MTV a káblová televízia
Madison Square Garden ich odvysielala v New Yorku. Prispel do relácie
Sobotná noc naživo (Saturday Night Live) a objavil sa v epizóde seriálu
Loď lásky (The Love Boat). Bol producentom hudobných videí pre rockové
kapely, ako napríklad The Cars a podpísal zmluvu s modelingovými
agentúrami Ford a Zoli. Objavil sa na módnych prehliadkach a v početných
reklamách v tlači a televízii pre Sony, TDK, Vidal Sassoon a mnohé
ďalšie spoločnosti.
V roku 1984 Warhol spolupracoval s mladými umelcami, ako napríklad
Jean-Michelom Basquiatom, Francescom Clementem a Keithom Haringom na
grafických dielach, v ktorých sa vrátil k maľovaniu štetcom a nakrátko
upustil od metódy sieťotlače, ktorú výhradne používal od roku 1962.
Takmer všetky Warholove diela vo všetkých médiách boli vytvorené v
spolupráci s jeho priateľmi (spisovateľ Ralph Ward a skupina hostí
kaviarne na Serendipity č. 3 v 50-tych rokoch 20. storočia), platenými
asistentmi (Vito Giallo a Nathan Gluck v 50-tych rokoch) a manažérmi,
ako napríklad Fred Hughes. Zo všetkých týchto sú najznámejší the
Superstars (Superhviezdy) - alternatívni herci filmov 60-tych rokov, ako
napríklad Taylor Mead, Baby Jane Holzer, Ingrid Superstar, Brigid Polk,
Edie Sedgwick, Ondine, Viva, Joe Dallesandro, Candy Darling, Jackie
Curtis a mnoho ďalších.
Warhol zomrel v New Yorku 22. februára 1987 na následky komplikácii po
operatívnom odstránení žlčníka. V roku 1988 sa na desaťdňovej aukcii
jeho enormnej pozostalosti umenia a starožitností vydražilo vyše 20
miliónov dolárov na Nadáciu Andyho Warhola pre vizuálne umenie (The Andy
Warhol Foundation for the Visual Arts). Plán na otvorenie Múzea Andyho
Warhola bolo ohlásený v roku 1989 a múzeum bolo otvorené v Pittsburghu v
roku 1994.
Matt Wrbican,
archivár, Múzeum Andyho Warhola, Pitsburgh
|
Svätá stolica ocenila
celoživotné dielo
akademického maliara
Mikuláša Klimčáka
Keď sa v polovici
novembra uplynulého roka dožil akademický maliar
Mikuláš Klimčák požehnaného veku 85 rokov,
medzi gratulantmi bol aj prešovský eparcha – vladyka Ján Babjak. V liste
Svätému Otcovi Benediktovi XVI., v ktorom opísal celoživotné dielo
umelca a jedinečnosť jeho osoby a tvorby, vyslovil svoju úprimnú prosbu
aj o ocenenie zo strany Svätej Stolice.
Umelec-jubilant Mikuláš Klimčák, čestný člen
Spolku sv. Cyrila a Metoda, uplatňuje vo svojej tvorbe najmä
cyrilometodovskú tému a etiku mýtov o svätcoch, etiku skutkov i iných
Kristových nasledovníkov, vnáša nielen do svojich umeleckých diel, ale
aj do svojho života. Tak ako si ho vážia a hodnotia v odborných
umeleckých kruhoch môžeme súhlasiť s konštatovaním, že „... jeho ikony
sú plné jasu, duchovného pokoja a vrúcnosti. Akoby v nich neboli žiadne
tiene, ani smútok, iba nádej... Naplnený vierou a poučený odkazom
byzantského umenia, najmä ikonopisom, vyjadril svedectvo o duchovných
hodnotách histórie ľudstva.“ (cit. Anton Jusko – Misia sv. Cyrila a
Metoda na Slovensku).
V 2. pôstnu nedeľu 4. marca boli veriaci,
zhromaždení okolo svojho biskupa v gréckokatolíckom chráme Povýšenia
svätého Kríža na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, svedkami nevšednej
udalosti. Po slávnostnej archijerejskej svätej Božskej liturgii sv.
Vasiľa Veľkého (tá sa slúži práve každú nedeľu v priebehu 40-dňového
veľkého pôstu) bol nášmu svetoznámemu umelcovi udelený pápežsky Rád
sv. Silvestra. Je to najvyššie ocenenie, ktoré je určené laikom v
Katolíckej cirkvi. Tento mu udelil Najvyšší veľkňaz, rímsky pápež,
Benedikt XVI. rukami prešovského eparchu ThDr. Jána Babjaka, SJ. Radu
pre vedu vzdelanie a kultúru pri Konferencii biskupov Slovenska
zastupoval jej predseda - biskup Mons. František Rábek. Slávnostnú
atmosféru dotváral nádherný liturgický spev chrámového zboru
Kyrillomethodeon pod vedením Mgr. art. Adriána Kokoša. Zavŕšením
slávnosti bola pápežská hymna v cirkevnoslovanskom jazyku, „Mnoholitstvije“
prítomným biskupom i ocenenému umelcovi a jeho vzdanie vďaky
predovšetkým Pánu Bohu za mimoriadny talent i poďakovanie všetkým, ktorí
túto milú cirkevnú a historickú udalosť v živote bratislavskej
gréckokatolíckej komunity pripravili.
Vladimír
MIROŠSAY, 8. 3. 2007
|
REMBRANDT VAN RIJN
„Autoportrét“
19,5 x 15 cm, suchá ihla
datované 1639
„ ... oči ti domaľujem až spoznám
tvoju dušu!“
А. Modigliani
|
Profesor Bartko v jednej zo
svojich monografií o klinickej psychológii napísal: Rozdiel
medzi psychotikom, neurotikom a umelcom je v tom, že psychotik
vie, že dva plus dva sú štyri, ale nevadí mu to. Neurotik vie,
že dva plus dva sú štyri a vadí mu to. Umelec tiež vie, že dva
plus dva sú štyri, ale vadí mu aj, že tri plus jeden sú štyri“.
Lakonicky povedaný problém o psychickej štruktúre osobnosti,
ale zrejme niečo v tých slovách (v našom prípade o umelcoch)
je pravdou. Podľa Hauserovej filozofie a teórie umenia skutočný
umelec má iba dve možností. Buď umenie ovládne on, alebo umenie
ovládne jeho. Žiaľ, v tom druhom prípade je to pre umelca
nevýhoda, no na druhej strane väčšina toho, čo tvorí
v ontogenéze umenia hlavné piliere, vytvorili umeleci, ktorí sa
stali „obeťou“ umenia (od Michalangela cez Goyu, van Gogha až po
Warhola). Skutočné umenie sa nedá „inaugurovať“ dobovou
výtvarnou teóriou, ktorá takmer vždy je pod vplyvom dobovej
moci, nedá sa „nominovať“ na základe rôznych vyznamenaní a cien,
titulov či vedeckých hodností. Jediným kritériom umenia je čas.
Ten vyselektuje Aj nedávno kýmsi velebené a pozdvihne nedávno
kýmsi ponížené kreatívne úsilie umelca. A práve skutočnosť
skutočného poznania umenia (treba podotknúť, že skutočný
umelec nikdy nebol spokojný so svojim dielom – slová prof.
Bartka, Hausera ...), sa stala nočnou mórou aj mnohých umelcov.
Aby sa čím ďalej dostali pod povrch „tela“ umenia k jeho „duši“,
často ako medickí patológovia a klinickí psychológovia skúmali
prostredníctvom „anamnézy“ výtvarno-výrazových prostriedkov
„dušu“ seba samých, na svojich autoportrétoch alebo na
portrétoch iných ľudí.
Táto výstava Portrét ako zrkadlo
duše nemá za cieľ hodnotiť alebo predkladať percipientovi „výslň“
tohto úsilia v dejinách umenia. Nadľahčene, ale koncepčne
predkladáme percipientovi možnosť porovnania prístupu (nielen
v technike) niektorých umelcov z obdobia „old masters“ až po
realistické a postmoderné tendencie. Zámerne je koncipovaný aj
výber umelcov a diel. Rembrandt – Warhol, Cohen – Brogyányi,
Hapák, Čabala – Obermanová, Bycko. percipient má možnosť
sledovať, čo podstatné odhaľovali umelci „pod povrchom“ svojich
autoportrétov a portrétov iných osôb. Rembrandt – dráma až
tragédia, opustenosť, chladná rezignácia..., Warhol – plachosť,
únik, póza-retuš, Cohen – symbol tvorenia osobnosti na princípe
vplyvov iných osobností a pod., Brogyányi – povaha, ambície,
väznosť spoločenského postavenia, profesnosť, Hapák – status quo
skôr povrch ako „duša“, Čabala – neúprosné úsilie o hľadanie
„duše“, často úspešne i naopak, Obermanová – štylizácia
„zavádzanie“ percipienta do ňou identifikovaného „vnútra“
zobrazeného, Bycko – úsilie o hľadanie hravosti, vážnosti,
vzťahu portrétovaného s jeho spoločenským i odborným postavením.
Tak trochu v rovine Brogyányiho zámeru výpovede i výrazu.
Hypoteticky, experimentálne..., činne.
Mgr. Martin CUBJAK,
kurátor výstavy
Výstava potrvá do 9. 12. 2006.
|
Nezabúdajú na Dezidera Millýho
Nie každá
rusínska obec sa môže pochváliť takou umeleckou raritou, akým bol
Národný umelec Dezider Millý, meno ktorého je známe nielen na
Slovensku, ale aj v mnohých krajinách sveta. Pri príležitosti 100.
výročia od narodenia a 35. výročia od smrti Obecný úrad v Kyjove
okres Stará Ľubovňa na čele so starostom Jurajom Chamilom,
Kultúrno-osvetové stredisko v Starej Ľubovni a Múzeum
ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku zorganizovali výstavu obrazov
Dezidera Millýho (vernisáž výstavy bola 21. októbra 2006 v Dome
kultúry v Kyjove), na obrazoch ktorého vidíme skoro len podpisy
v azbuke. Je známe, že rodina sa hlásila k rusínstvu: otec ako duchovný
v cerkvi, aj v debatách s ľuďmi, matka Dezidera, keď učila dedinské
deti. Dodnes je v Kyjove na nich živá spomienka. Ľudia nezabúdajú na
tých, ktorí im vštepovali lásku k svojmu rodnému.
|
Pri
príležitosti 100. výročia od narodenia a 35 rokov od smrti
Dezidera Millýho 21. októbra 2006 v Kyjove slávnostne otvorili
výstavu jeho obrazov, ktorá bola spojená taktiež s výstavou
obrazov druhého rodáka z tejto obce – Juraja Molnára.
Zľava doprava:
Autoportrét D. Millyho z 1943 roku, starosta Kyjova J. Chamila
a J. Molnár pred svojimi obrazmi.
|
D. Millý sa
narodil 7. augusta 1906
v rodine
duchovného. Skončil učiteľský seminár v Prešove a Umelecko-priemyselnú
školu v Prahe. Učil v obciach Orlov a Plaveč Staroľubovnianskeho okresu,
v učiteľskom seminári v Prešove. Od roku 1946 žil v Bratislave až do
svojej smrti 1. septembra 1971. Zoberal sa maliarskou a grafickou
tvorbou, ako aj pedagogickou prácou, bol učiteľom Vysokej školy
výtvarných umení v Bratislave, kde zastával funkciu dekana, rektora,
docenta. Umrel pomerne skoro, ako 65-ročný, ale zanechal diela, ktoré
nás očarúvajú dodnes svojou originalitou a svojráznym maliarskym
rukopisom. Učarovala mu príroda, ľudia, kultúra a obyčaje Rusínov. To
zvečnil na takých plátnach, ako: Krivý Jarok, Pusté Pole,
Predjarie v Kyjove, Blúdiaca, Rusínska balada, Na dedine, Pastieri
a na mnohých iných, z ktorých 15 mali možnosť uvidieť účastníci na
výstave v Kyjove. Nechýbal tu ani jeho známy Autoportrét.
Obrazy na túto krátkodobú výstavu požičalo Múzeum ukrajinsko-rusínskej
kultúry vo Svidníku. Odborný výklad k vystaveným obrazom podal
pracovník múzea Vladimír Puškár.
S 25 obrazmi,
prevažne s kyjovskými motívmi, sa prezentoval na svojej
výstave ďalší výtvarník, rodák z Kyjova – Juraj Molnár, ktorý
žije v Prešove a celý svoj život robil ako ošetrovateľ v prešovskej
nemocnici. Narodil sa 19. mája 1938 v drevenej chalúpke, ktorá ešte dnes
stojí a má popisné číslo 101. Práve s takými drevenými chalúpkami,
sypancami, čarokrásnymi motívmi z prírody sa zaoberá vo svojej
maliarskej tvorbe ľudový výtvarník. Čaká na neho ešte veľa práce,
chvalabohu v Kyjove je pastva na oči maliara, ktorá sa samá núka na
plátno. A kyjovské kroje, tradície – to je ďalšia kapitola. Maliar má
šancu zabudnuté vyniesť na svetlo božie. „Tvorbe J. Molnára porozumie
každý, pretože jeho obrazy hovoria sami za seba. Nie je k ním potrebný
komentár, na rozdiel od moderného výtvarného umenia, kde autor mnohokrát
musí vysvetľovať, čo je na jeho obraze namaľované...“ – zdôraznil vo
svojom príhovore starosta Kyjova J. Chamila...
Boli sme radi
v Kyjove. Žijú tam dobrí a úprimný ľudia. A najviac nás potešilo. Že
duch rusínstva tu nezanikol. Keď ľudia zbadali naše Narodne novînky
a časopis Rusîn, naťahovali po nich ruky so slovami: „Aj ja viem
po rusínsky, aj ja viem čítať v azbuke“. Všetkých sme
nemohli uspokojiť našimi vydaniami, možno si ich vzájomne budú
požičiavať, aby si ich čo najviac mohlo prečítať, čo nás teší. Tento
duch rusínstva zasiali do nich aj rodičia umelca Dezidera Millýho...
V Kyjove je aj
základná škola, kde je 59 deti, ktoré úspešne vedie riaditeľka Elena
Čubová. Škoda len, že sa tam neučí azbuka. Neučí sa ani vo Vyslanke,
kde je riaditeľom školy jej manžel Ján Čuba. Sympatickí to manželia,
rodáci z Kyjova, prívrženci rusínskeho folklóru a kultúry vo
všeobecnosti. Ako na vernisáži spomenutej výstavy povedali, sú hrdí, že
sa tu narodil Dezider Millý. Zaiste aj on, keby žil, bol by rád, keby
sa tu deti učili rodný rusínsky jazyk. Ešte dobre, že staršia
generácia ho vie. To by mal byť len krok ku svojim deťom. V duchu odkazu
Millýho.
Mária
MAĽCOVSKÁ,
fotky autorky
(Preložené,
skrátené a upravené A. Z., celý článok pod názvom „Ne
zabyvajuť na Mîlloho“ je možné si prečítať na našej webovej
stránke v rusínskej verzii, v rubrike VYTVATNîCTVO.)
25. 10. 2006
Lemkovský
Jeruzalém
Pod takýmto
názvom sa niesla 6. medzinárodná maliarska výstava, vernisáž
ktorej bola 10. októbra v Galérii na ul. Hlavnej 44 v Prešove.
Výstavu otvoril jej majiteľ, akademický maliar Ivan Šafranko,
ktorý privítal kurátorku výstavy Nataliju Hradîk,
maliarku-Lemkyňu z Poľska a všetkých účastníkov vernisáže
výstavy. Povedal, že každý obraz sa vyznačuje čímsi originálnym,
vlastným neopakovateľným rukopisom maliara, čo približuje jeho videnie
sveta.
„Kraj Lemkov
sa nachádza na rozhraní dvoch veľkých kultúr byzantského Východu
a latinského Západu. Dnes sa táto existencia prejavuje ako vo fyzickom,
tak aj v duchovnom návrate Lemkov, ktorí sú roztrúsení po celom svete
v rámci Akcie Visla. Cieľ našej práce – to je výskum a integrácia
prostredia umelcov spojených s Lemkovinou, ale tiež manifestácia
regionálnej totožnosti, spolu s tým kultúrnej ako dôležitej cennosti“ –
vyslovila sa na margo výstavy jej kurátorka Natalija
Hladîkova.
Ona sa taktiež
prezentovala so svojimi obrazmi spolu s takými maliarmi, ako: M.
Barabaš. P. Birov, S. Petľuk, M. Vajda a inými. Spolu sa predstavilo
21 autorov z Poľska, Ukrajiny. Maďarska a Rumunska. Medzi vystavujúcimi
autormi sú aj Rusíni zo Slovenska – Michal Bycko a Ivan Šafranko.
Výstava potrvá do 8. novembra 2006 a má čo povedať, hlavne mladej
generácii aktuálnymi motívmi, ale aj moderným spôsobom namaľovanej
umelcami prijímanej nimi skutočnosti.
Mária
MAĽCOVSKÁ
(Preložené
A. Z.),
25. 10. 2006
Snina v znamení
výtvarného umenia
Od 3. do 17.
septembra 2006
uskutočnil sa
v Snine 13. Medzinárodný výtvarný festival Galérie Andrej Smolák.
Na medzinárodnom maliarskom plenéri v rámci festivalu sa zúčastnilo 15
výtvarníkov, hlavne mladých maliarov z Česka, Ruska, Grécka, Poľska,
Ukrajiny a Slovenska.
Ani 13. ročník
festivalu sa nezaobišiel bez sochárov. Ladislav Staňo podľa
legendy o spiacom čertovi vytvoril sochu čerta, ktorá bude umiestnená na
Troch tablách, to je v dolinke vysoko na vrchu pod Sninským kameňom.
Dielo mladej sochárky Stanislavy Gagačovej bolo možné vidieť
priamo na výstave a v budúcnosti by malo stáť v Galérii monumentálnych
sôch.
Festival tohto
roku bol obohatený aj tým, že bol predstavený výtvarný návrh novej
známky diela nebohého rusínskeho maliara, Národného umelca, rodáka
z Kyjova okresu Stará Ľubovňa – Dezidéra Millého, ktorá bude daná
do obehu na poštách 20. októbra 2006. Vyvrcholením festivalu bolo
jeho slávnostné zakončenie 15. 9. 2006 v kinosále Mestského domu
kultúry, kde vystúpilo aj Divadlo A. Duchnoviča z Prešova s hrou
Princove halušky. Od 18. do 30. 9. 2006 v priestoroch Matice
slovenskej v Snine mohli si milovníci výtvarného umenia prezrieť na
výstave niektoré s výsledkov práce výtvarníkov zo spomínaného plenéru.
- sk -
(Skrátil
a upravil A. Z., celý článok pod názvom „Snna v znamen´i
vytvarnoho umeňa“ si môžete prečítať v rusínskej verzii našej
webovej stránky v rubrike VYTVARNîCTVO.)
Anonymný autor sa naplno
prejavil
10.
septembra 2006 v gréckokatolíckej farskej budove pod názvom Nebičko na
ul. Hlavnej v Prešove bola vernisáž výstavy obrazov ľudového maliara
Juraja Molnára pod názvom Na počesť našej nebeskej Matke.
Juraj Molnár
(1938), rodák z Kyjova okresu Stará Ľubovňa, sa vo svojej tvorbe
inšpiroval v prvom rade rodným krajom, ktorého krása vždy oslovila
a oslovuje citlivých a vnímavých ľudí, medzi ktorých patrí aj autor.
Nečudo, že autor má široké srdce, lebo celý svoj aktívny život pomáhal
ľuďom ako ošetrovateľ v nemocnici, kde bolo potrebné mať nemalú dávku
citlivosti a porozumenia s chorými ľuďmi. Ale málokto vedel o tom, že
v rukách, ktoré im pomáhajú, sa skrýva schopnosť držať štetec a dobre
s ním narábať. Preto na výstave vyslovili prijemné začudovanie aj
prítomní lekári a bývalí spolupracovníci autora. Pre všetkými sa ukázal
aj ako skromný , tichý a veľmi pobožný človek, milovník krásy prírody,
ale aj krásy duchovnej, čo vyslovil vo svojom príhovore prítomný vikár
pre Rusínov gréckokatolíckej cirkvi Mgr. o. Peter Pavol Haľko, OSBM.
Ocenil autora aj samotný primátor mesta Prešov Ing. Milan Benč.
Za rodákov z Kyjova sa prihovoril starosta obce pán Chamila.
Prítomných na slávnostnom otvorení výstavy potešili svojim spevom
Anna Poráčová-Šuťáková s dcérou Aničkou, Anna Servická
a Regina Jaroščáková.
Na vernisáži výstavy obrazov Juraja Molnára, ktorá bola
10. septembra 2006 v Prešove, v kultúrnom programe vystúpili okrem iných
rusínske speváčky Anna Poráčová-Šuťáková s dcérou Aničkou. Účastný na
otvorení bol aj sinkel (vikár) pre Rusínov gréckokatolíckej cirkvi o.
Peter Pavol Haľko
(sprava). Druhý
sprava – autor obrazov Juraj Molnár.
Foto: Tomáš Majerník
Sympatickým na
vernisáži bolo, že tu nechýbalo ani rusínske spievané a hovorené slovo,
lebo sám autor a väčšina prítomných sú Rusínmi. Treba povedať, že
v poslednom čase sme málo účastní na akciách v Prešove, kde by sa zišlo
také množstvo a na takej duchovnej úrovni toľko Rusínov. V každom
prípade vernisáž vyznela ako prezentácia rusínskeho ľudového výtvarného
umenia a rusínstva všeobecne.
PhDr.
Mária MAĽCOVSKÁ
(Skrátil
a upravil A. Z., celý článok pod názvom „Anonimnyj maľar´ sja
napovno projavîv“si môžete prečítať v rusínskej verzii našej
webovej stránky v rubrike VYTVARNîCTVO.)
Dobrá
zábava a dážď zadarmo, pivo za korunu,...
... a toto všetko bolo
1. apríla 2006 na vernisáži výstavy s výberom toho najlepšieho z XII.
ročníka medzinárodnej súťaže kresleného humoru na tému „pivo“ pod názvom
ZLATÝ SÚDOK pred a v Šarišskej galérii v Prešove, dušou ktorej od samého
začiatku je populárny rusínsky karikaturista a konateľ súťaže, známy
aj z našich „Народных новинок“ (Narodnîch novînok) autor kresleného
seriálu Iľko Sova z Bajusova – Fedor Vico z Prešova.
Na túto súťaž poslalo 488
prác 158 autorov z 26 štátov, takže bolo ťažké z takej masy vybrať tie
najlepšie kresby. Nás teší, že minulého roku Cenu Andreja
Bogojavlenského získal rusínsky karikaturista Jozef Storinský
z Tatranskej Lesnej a tohto roku za svoju prácu dostal Cenu Igora
Ševčíka. Takže gratulujeme ocenenému.
|
|
Pred otvorením výstavy Zlatý
súdok v prízemných priestoroch Šarišskej galérie v Prešove
si ju prezrel aj primátor mesta – Milan Benč. |
Dvakrát už ocenený rusínsky
karikaturista v medzinárodnej súťaži na tému „pivo“ – Jozef
Storinský (vpravo) v rozhovore s bratom konateľa súťaže Fedora Vica – Mirom.
|
Ale vráťme sa na
začiatok. Na výstavu som prišiel medzi prvými, zaiste takými, ktorí, ako
aj ja, chcú si výstavu prezrieť nerušene, trocha „dať reč“ s vystavenými
kresbami. Ale už tu bol istý ruch, lebo sa približoval čas slávnostného
otvorenia výstavy, no my, prví, sme stihli si prezrieť to, čo nám
ponúkli a vyšli sme pred galériu, kde svoj elektrofonický hudobný
nástroj pripravil ten, ktorý po jeho inštalácií hneď začal aj hrať a
spievať, čím vytvoril príjemnú atmosféru, ktorú umocnili teplé lúče
jarného slnka. Vyzeralo to tak, že všetko žičí úspešnému otvoreniu
výstavy a odovzdaniu cien oceneným. A keď ešte pred galériou začali
čapovať pivo za korunu, konkrétne pohár piva, ktorých ste mohli vypiť
podľa ľubovôle, tak nálada sa stávala ešte veselšou. Už len začať, no
ten začiatok mal malé meškanie, a to využil ten najvyšší, aby z neba
rozveselených „hriešnikov“ trocha pokropil vodou, aby sa schladili. No
keby len to, ale horšie bolo, že po vstupnom slove moderátorky Sylvie
Lysinovej, riaditeľky Šarišskej galérie Marty Hrebíčkovej, po
pár slovách pána mestá – primátora Milana Benča a gazdu akcie –
Fedora Vica začali moknúť diplomy na stole pred galériou
a červený zamat v škatuľkách, kde boli poukladané mosadzné ceny s menami
tých najlepších vo forme pivných etikiet. No ale apríl je už taký a prvý
apríl je zvlášť bláznivý: robí si čo chce a biedny človek sa musí len
prispôsobiť, preto bolo potrebné urýchliť kultúrny program, v ktorom
vystúpili Slovák, varič z pivovaru Šariš a muzikant na klávesovom
elekrofonickom nástroji v jednej osobe Stanislav Novotný a Rusín-akordeonista
Milan Garbera, učiteľ základnej umeleckej školy, ku ktorým sa
pridala známa to osoba počierneho výzoru, na 99,99 percent istá Rómka
Erika, ktorú my, Prešovčania vidíme a počujeme hrať na gitare
a spievať pod východnou bránou do centra mesta. Takže slovom –
rôznorodé etnické trio, ktoré potom doplnil ďalší Róm, a akože inak,
tiež muzikant a spevák – Ignác Červeňák zo Svine (pozor, tak sa
volá obec neďaleko Prešova), jeden z protagonistov dokumentárneho filmu
Iné svety
(o ňom prinášame širšiu informáciu v rubrike FILM na
našej webovej stránke). Ale dážď sa mu nedal naplno realizovať, bolo
potrebné sa ponáhľať s odovzdávaním cien, lebo nielen tieto, ale aj
ľudia bez dáždnikov a čapíc mokli a strácali trpezlivosť. Ale dážď
a ospravedlnená neúčasť niektorých ocenených z blízkych aj ďalekých
krajín všetko urýchlili a tak oficiálne odovzdávanie čestných uznaní
a cien išlo ako po masle, alebo ako keby dážď niekoho naháňal. Ešte si
stihli prevziať ceny aspoň Slovák zo Slovenska – Pavol M. Kubiš
(Čestné uznanie), Rusín zo Slovenska – Jozef Storinský
(Cena Igora Ševčíka), Ukrajinec z rusko-ukrajinského Donecka –
Nikolaj Kapusta (Cena RO Slovenského syndikátu novinárov
v Prešove), ktorý pribehol na poslednú chvíľu, hovoriac, že odvolil
na Ukrajine a hneď sa ponáhľal na vernisáž výstavy; Poliak z Poľska –
Jacek Frackiewicz (Cena Pivovaru Šariš), ktorý zobral pod
pazuchu aj Cenu primátora Prešova pre svojho krajana Henryka
Cebulu; Čech z Čiech – Radek Steska (po slovensky zvaný
Chodníček, 2. cena). Ceny sú rozdané
a hybaj pod strechu Šarišskej galérie a potom do neďalekej
Pivnej galérie v komplexe Victória, ktorý si Prešovčania zafixovali
ako starú Verchovinu, kde sa premietal film Iné svety, sediac pri
dobre vychladenom žltom moku, ktorému bolo zasvätené toto prvoaprílové
dopoludnie a popoludnie, pre niektorých možno aj večer, lebo keď je
dobre, tak prečo sa rozchádzať...
Výstava je otvorená,
želáme jej úspech a veľa návštevníkov, ktorí si ju môžu prezrieť ešte do
21. mája 2006. Takže želáme organizátorom nielen šťastnú ruku a dobré
oko pri výbere obrázkov do ďalšej súťaže, ale aj dobré zorganizovanie
ďalšej výstavy s pomocou hlavného sponzora – Pivovaru Šariš v neďalekom
od Prešova mestečku Veľký Šariš. A možno že práve nešťastná trinástka
bude tou šťastnou aj čo sa týka dobrého počasia. My, ktorí sme už boli
na výstave, tešíme sa na ďalší ročník medzinárodnej súťaže kresleného
humoru na tému „pivo“ a že bude tá trinástka – tak zaiste dajú smädnému
ľudu pred Šarišskou galériou pivo celkom zadarmo.
A. Zozuľák, fotky autora
Veľkú cenu (Grand Prix)
dostal Andrea Bersani (Taliansko). |
Cenu
Igora Ševčíka dostal rusínsky karikaturista Jozef
Storinský (Slovensko). |
2005 |
Medzinárodná výstava rusínskej výtvarnej tvorby,
ktorá za účasti výtvarníkov z Poľska a Slovenska otvorená
v rámci 8. Svetového kongresu Rusínov v poľskom meste Krynica. Bolo ju
možné vidieť od | | |