vytvarnictvo

V Šarišskej galérii v Prešove od 20. septembra do 21. októbra 2007 v cykle výstav Prešovskí jubilanti samostatne vystavoval 75-ročný Andrej GAJ, rodák zo Sukova, okres Medzilaborce.

● Andrej Gaj: Pocta ženám, 2000, olej

V galérii Per Spectrum v budove Divadla Alexandra Duchnoviča od 1. do 30. novembra 2007 bola pod názvom Levitácie otvorená personálna výstava Anny GAJOVEJ, rodáčky z Prešova.

● Anna Gajová: Kôň, 2001, kresba

V Šarišskej galérii v Prešove od. 25. októbra do 2. decembra 2007 bola predstavená tvorba rodáka z Michajlova, okres Snina, jubilanta Juraja KRESILU, ktorý sa svojich 75. narodenín nedožil, lebo 22. marca 2007 nás navždy opustil.

● Juraj Kresila: Livovská Huta, 1992, olej

Vo svojej privátnej galérii na ul. Hlavnej 44 v Prešove od 21. novembra do 31. decembra 2007 vystavuje rodák z obce Turja Paseka na Podkarpatsku – Ivan Šafranko pod názvom Retrospektíva.

● Jeden z vystavovaných obrazov Ivana Šafranka

Dialógy o umení a muzeoedukológii

V kontexte s múzeoedukologickou problematikou v múzeách a galériách Spoločnosť Andy Warhola a Spoločnosť pre nekonvenčné umenia v Medzilaborciach formou dialógov chce prispieť k spropagovaniu tejto činnosti, ale aj publikovať názory odborníkov v umeleckej edukácii v múzeách a galériách, teda muzeoedukológov.

Dnešný rozhovor urobil popredný slovenský post pop-artový umelec Mgr. Daniel BROGYÁNYI (DB) s teoretikom umenia a muzeoedukológom, kurátorom MMUAW v Medzilaborciach Dr. Michalom BYCKOM, PhD. (MB) :

Dr. Michal BYCKO, PhD.

(foto: archív SAW)

DB: Michal, čo podľa Teba je súčastné umenie ?

MB: Ťažká odpoveď, hlavne, keď takú otázku položí umelec. Myslím si, že dnes neexistuje autentické dnešné umenie, sme v predlženej frekvencii postmoderny... Hľadáme sa.

DB: Čo je autenticita v novom umení?

MB: To nové, čo v sebe nenosí cudzie, staré, epigónske... Môže vychádzať z niečoho, alebo z niekoho, ale nie v podobe telegóna, ktorý si myslí, že je „new“ a v podstate je to iba deficit vedomosti, že to už bolo. Ako príklad si pozri výsledok Bienále v Benátkach. Opakujeme sa, kvantita prerastá kvalitu.

DB: Zdá sa akoby sme čakali na nového „mesiáša“ typu Andy Warhol ?

MB: Nemusí to byť ako Andy Warhol, no musí to byť umenie, ktoré je nové nie iba v dobe, ale aj v prístupe k výrazu, nové filozofiou...

DB: Dnešné umenie nemá filozofiu?

MB: Má, ale starú, otrepanú, bijúcu sa s postmodernou akoby ono bolo ňou a pod. Vymýšľame si, myslím si, že z akéhosi komplexu nové názvy ako „ego art“ a pod. a pritom vieme , že to už robil Cavellini v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Podobné je to aj s performance a iné aktivity. Proste to už tu bolo.

DB: No v umení to vždy tak vyzeralo, že už všetko bolo a zrazu sa objavilo nové...

MB: Áno, ale ešte sa neobjavilo. Musíme počkať. Hovorím o dnešku a tu to nové som nezaregistroval. Ja ako nové neuznávam „telegonické“ umenie.

DB: Čo percipient, klient...?

MB: Rôzne. Percipienti a klienti sú dosť zorientovaní hlavne v cenách a biznise umenia. Umenie je dnes najistejšia investícia. To vie každý múdry klient-zberateľ... No na druhej strane aj v teórii sa vynárajú pochybné úvahy o nových termínoch, zovšeobecňovaní, príliš veľkom filozofovaní a tak sa tá teória vzďaľuje nie len od umelca a umenia, ale aj od percipienta a klienta. Nedávno som počul názor, že ak sa percipient pozerá na farebnú fotku, alebo farebnú grafiku, pozerá sa na maliarske dielo. Na maľbu. Myslím si, že je to podceňovanie percipienta, aj toho najväčšieho laika. Keď je percipient laik, tak sa nemôže pozerať na maľbu, pretože nevie, čo je to maľba, aká technika a pod., ale pozerá sa na obraz. Na farebný obraz. A ten obraz až v bližšom poznaní má svoju identifikáciu techniky. To znamená či je to farebný PC print, screenprint, olej, tempera, fotka... Farba je tu výrazovým prostriedkom, ale farba ešte nemôže definovať dielo, že je maľba iba preto, že je farebné. Laik-percipient sa pozerá jednoducho na farebný obraz a nie na maľbu. Myslím si, že také konštatovanie zo strany niektorých teoretikov je zavadzajúce a ohlupujúce percipienta akéhokoľvek. Percipient je človek, ktorý môže mať vysokoškolské umelecké vzdelanie, stredoškolské, alebo nemá žiadne, no je to človek, ktorý na rozdiel od zvieraťa má schopnosť na základe recepcie vnímať a vytvárať svoje homo sapiens emociálne stavy. Stavy, ktoré u neho vyvoláva umelecké dielo za pomoci svojich výrazových prostriedkov. Naše receptory bez percepcie by neidentifikovali ani elementárne záležitosti estetickej percepcie, preto aj kladenie recepcie ako významnejšej záležitosti pred percepciou považujem za omyl. Receptory ma aj zviera. A lepšie, no estetickej percepcie sa u neho asi ťažko dočkáme.

DB: Bude umenie aj zajtra?

MB: Viem iba to, že dnešné je včerajšie, ale aké bude zajtra si netrúfnem povedať. Neviem.

DB: Ale tvoriť sa bude ďalej?

MB: Skôr hľadať. Tento proces síce tiež považujem za tvorbu, ale nepovažujem to za záruku, že sa niečo nové v blízkej budúcnosti nájde. Na nového Andyho Warhola si ešte počkáme.

3.9.2007

Ivan Gašparovič prvým prezidentom na vernisáži

výstavy diel Andy Warhola

Na snímke M. Siríka: (zľava) manželka prezidenta SR Sylvia, prezident SR Ivan Gašparovič a riaditeľka Múzea moderného umenia Andy Warhola Valika Maďarová a iní pri prehliadke diel Andy Warhoila na vernisáži výstavy v Dabline.

Prezident Ivan Gašparovič (v pozadí najznámejší portrét Andy Warhola) na slávnostnom otvorení výstavy diel tohto umelca svetového mena a rusínskeho pôvodu v hlavnom meste Írska Dabline 27. marca 2007.
Foto: Miroslav Sirik

27. marca 2007 v írskom múzeu Dublin Castle v Dubline prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič otvoril prezentačnú výstavu diel Andyho Warhola, ktorú v kurátorskej koncepcii Dr. Michala Bycka, PhD. a Mgr. Martina Cubjaka pripravilo Múzeum moderného umenia Andyho Warhola a Spoločnosť Andyho Warhola v Medzilaborciach v spolupráci s Veľvyslanectvom Slovenskej republiky v Írsku. Prezident Ivan Gašparovič, podľa nám dostupných zdrojov, je prvým prezidentom suverénneho štátu mimo USA, ktorý sa osobne zúčastnil na vernisáži diel tejto významnej umeleckej osobnosti druhej polovice 20. storočia. Je to o to viac významnejšie, že korene nekorunovaného kráľa pop-artu Andyho Warhola sú na Slovensku, v rusínskej obci Miková, odkiaľ jeho rodičia-Rusíni odišli za prácou do USA. Výstava nesie názov „ANDY WARHOL – HIS SLOVAK ROOTS“

Výstava potrvá do 27. apríla 2007 a od 1. mája 2007 bude reinštalovaná v Cork Public Museum v meste Cork.

Iveta RUSINKOVÁ, kustódka MMUAW v Medzilaborciach, 30. 3. 2007

Nečakane nás opustil Doc. Juraj Kresila,..

akademický maliar, bývalý učiteľ výtvarnej výchovy a maľby na Pedagogickej fakulte v Prešove Univerzity P. J. Šafárika (1961 – 1963), na Filozofickej fakulte v Prešove (1967 – 1978), na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1978 – 1990), rodák z rusínskej obce Michajlov okresu Snina, a to 22. marca 2007 v Prešove. Neúnavný umelec a organizátor, milujúci zátišia svojho rodného rusínskeho kraja, bol v Prešove všade, kde sa niečo dialo v oblasti výtvarného umenia. Ale nielen tu, v súčasnej dobe má totiž tri výstavy svojich diel v rôznych galériách. A keď už ide o galérie, tak bol zakladateľom Galérie Átrium v Prešove a jej čestným predsedom klubu. Svoju poslednú výstavu pod názvom Obrázky zo šuflíka v skvelej nálade a plný síl i elánu otvoril len nedávno – 9. marca 2007 vo Dvorane pod Viničnou skalou v Brekove pri Humennom. Jeho malebné krajinky, portréty (na snímke je jeho autoportrét) a kresby zdobia mnohé miestnosti a galérie, sú a budú potešením aj budúcnosti pre mnohých divákov. Posledná rozlúčka so zosnulým sa uskutočnila 26. marca 2007 v Dome smútku v Prešove.

A. Z., 26. 3. 2007

Andy Warhol

Andy Warhol sa narodil ako Andrej Warhola 6. augusta 1928 Andrejovi Warcholovi a Júlii Závackej-Warcholovej v skromnom dvojizbovom bytíku na Orrovej ulici č. 73 v robotníckej štvrti Soho v Pittsburghu v Pennsylvánii ako najmladší z troch synov. Andrew navštevoval Holmesovu základnú školu a Schenleyho strednú školu a v roku 1945 nastúpil na Carnegieho inštitút technológie (teraz Carnegieho Mellonova univerzita) v Pittsburghu, kde študoval s Balcombom Greeneom, Robertom Lepperom, Samuelom Rosenbergom a ďalšími. Experimentoval so svojim menom, pohľadnice z dovoleniek podpisoval "André," a zo svojho priezviska vynechával písmeno „a“. Promoval v júni 1949 a bol mu udelený titul Bakalár výtvarného umenia v oblasti navrhovania ilustrácií.
Čoskoro po promóciách sa Warhol presťahoval do New Yorku, aby sa venoval kariére komerčného umelca. Jeho prvé dielo sa objavilo v časopise Glamour v septembri 1949. V 50-tych rokoch 20. storočia sa stal jedným z najúspešnejších ilustrátorov svojej doby a za svoju prácu v klube Art Directors a na Americkom inštitúte grafického umenia získal početné ocenenia. Jeho klientmi boli okrem iných Tiffany & Co., The New York Times, I. Miller Shoes, Bonwit Teller, Columbia Records, Harper's Bazaar, Vogue, Fleming-Joffe, NBC, a ďalší. Veľká časť jeho komerčnej práce bola založená na fotografiách a iných obrazových dielach. Bola to technika, ktorú využíval až do konca svojho života. V tomto období v mnohých svojich dielach uplatnil aj rozkošne svojrázny rukopis svojej matky Júlie, ktorá za svoje písmo na LP platni The Story of Moondog (Príbeh mesačného psa) získala v roku 1958 odborné ocenenie. V roku 1957 Warhol vydal knihu jej kresieb pod názvom Posvätné mačky (Holy Cats). Vždy bola uznávaná ako "matka Andyho Warhola". V roku 1952 opustila Pittsburgh a prisťahovala sa k synovi, s ktorým spolu žili približne do roku 1971. Po jej smrti Warhol namaľoval jej pamätné portréty. Ešte počas jej života o nej natočil film a nahrával ju na video.

Z Hultonského archívu /Getty Images

V roku 1956 Warhol niekoľko týždňov cestoval okolo sveta a navštívil mnoho krajín v Ázii a Európe. Koncom 50-tych rokov sa začal viac venovať maľbe. V roku 1961 vytvoril svoje prvé Pop maľby na základe komiksov a reklám a v roku 1962 sériu plechoviek pre polievky Campbell's. Tie vyvolali senzáciu vo svete umenia a urobili z Warhola hviezdu. S výnimkou krátkeho obdobia v polovici 60-tych rokov 20. storočia sa Warhol venoval maľbe až do konca svojho života. Svoj talent uplatnil aj v ďalších oblastiach umenia – vo filme, nakladateľstve, literárnej tvorbe, televízii a hudbe. Ešte pred smrťou sa stal jedným z najplodnejších a najznámejších umelcov, akých kedy svet videl.
Warhola doživotne fascinoval Hollywood. V roku 1962 začal tvoriť rozsiahlu sériu portrétov celebrít, vrátane Marilyn Monroe, Elvisa Presleyho a Elizabeth Taylor. V tomto období tiež začal tvoriť sériu malieb "smrtí a katastrof" – výjavov elektrických kresiel, samovrážd a autonehôd.
V roku 1963 začal produkovať filmy a v priebehu piatich rokov vytvoril také klasiky avantgardnej kinematografie, akými sú Spánok (Sleep, 1963), Impérium (Empire, 1963), Bozk (Kiss, 1963-64) a Chelseaské dievčatá (The Chelsea Girls, 1966). V období ohraničenom rokmi 1963 a 1976 vytvoril Warhol okolo 600 filmov v škále od vyše 500 krátkych filmov, tzv. Kamerové skúšky (Screen Tests, 4-minútové portrétové filmy, 1963-66) až po 25-hodinový film s názvom **** alebo Štyri hviezdičky (**** a/k/a Four Stars, 1967-68). V rokoch 1968 až 1976 väčšinu jeho filmov režíroval Paul Morrissey, zatiaľ čo Warhol bol producentom.
  Prvá výstava Warholových plastík sa konala v roku 1964 a zahŕňala stovky replík veľkých škatúľ na produkty supermarketov; napríklad škatule Brillo, Heinz, Del Monte, Mott a Kellogg. Ešte predtým sa jeho nové štúdio natreté nastrieborno a známe pod názvom Továreň (The Factory) stalo populárnym miestom v New Yorku a večierky, ktoré sa tam konali, sa spomínali v spoločenských rubrikách po celej krajine. Už pred polovicou 60-tych rokov 20. storočia sa Warhol často objavoval v časopisoch Newsweek, Time a Esquire.
  V roku 1965 Warhol ako prvý umelec predstavil obrazový záznam ako umenie. Učarila mu jeho bezprostrednosť a postupne nahral približne 2500 videokaziet, na ktorých sa okrem iného objavili Denníky z Továrne (Factory Diaries), Šarlatán (Phoney) a ďalšie.
  Na svojej výstave Maľby kvetov (Flowers paintings) v Paríži v roku 1965 Warhol verejne vyhlásil, že prestáva maľovať, aby sa venoval filmovej tvorbe, no napriek tomu pokračoval vo vydávaní výtvarných edícií a tvorbe plastík. V roku 1966 však znovu začal maľovať. Svoju činnosť rozšíril aj do sféry divadla, a to prostredníctvom multimediálnej show s názvom Explodujúca plastická nevyhnutnosť (The Exploding Plastic Inevitable, EPI), v ktorej sa objavila rock-and-rollová kapela The Velvet Underground. EPI prisúdili uznanie za objav halucinogénnej svetelnej show ako zábavného prvku nočných klubov. Z Velvet Underground sa stala jedna z najvplyvnejších rokových kapiel v histórii. V tomto čase Warhol tiež krátko viedol tanečný klub na Manhattane s názvom The Gymnasium (Telocvičňa), kde sa na tanečnej ploche objavilo športové cvičebné náradie.
V roku 1966 Warhol v galérii Lea Castelliho predstavil dielo Tapeta s kravami a strieborné oblaky (Cow Wallpaper and Silver Clouds). Kravy boli fosforové a oblakmi boli vznášajúce sa strieborné balóny v tvare vankúšov. V roku 1968 Warhol pokryl tapetou s kravami exteriér štokholmskej Moderna Museet.

3. júna 1968 vošla do Warholovho štúdia Valerie Solanas, spisovateľka, ktorá sa objavila v jeho filme Ja, človek (I, a Man, 1967) a postrelila ho do hrudníka; zrejme kvôli divadelnej hre, ktorú napísala. Z takmer smrteľnej rany Warhola zachránila 5-hodinová operácia. Kým sa zotavoval, namaľoval rozsiahlu sériu portrétov Happy Rockefeller, manželka guvernéra štátu New York (Happy Rockefeller, the wife of the Governor of New York).

Andy Warhol a Mario Montez na scéne "Chelseaských dievčat "
Z Hultonského archívu/Getty Images

V 50-tych rokoch 20. storočia Warhol svojpomocne vydal mnoho kníh, ale prvou publikáciou s veľkým nákladom bola kniha Index Andyho Warhola (Andy Warhol's Index), vydaná v roku 1967. Neskôr vydal knihy A: Román (A: A Novel, 1968), Modrý film (Blue Movie, 1970), Filozofia Andyho Warhola (od A po B a späť) (The Philosophy of Andy Warhol (From A to B and Back Again); 1975)), POPizmus, (POPism 1980), Odhalenia (Exposures, 1979), Kniha pre deti (Children's Book, 1983) a Amerika (America, 1985). Publikácie Zoznam hostí (Party Book, 1988) a Denníky Andyho Warhola (The Diaries of Andy Warhol, 1989) boli vydané po jeho smrti a z druhej z nich sa stal škandalózny bestseller. Technikou väčšiny jeho písaných diel bolo prepisovanie nahratých rozhovorov. Táto metóda bola tiež použitá vo Warholovej inscenácii Bravčovina (Pork*), ktorá bola uvedená v Londýne a New Yorku v roku 1971. Celkovo Warhol nahral okolo 3400 audiokaziet.
  * Poznámka prekladateľa: V americkom slangu Pork tiež znamená „vládne zdroje využívané politikmi na podporu istých oblastí alebo jednotlivcov na úkor verejnej prospešnosti“.
  Warhol 60-te roky 20. storočia uzavrel nezvyčajnou kompozíciou s názvom Vpád do chladničky I (Raid the Icebox I), na prípravu ktorej bol pozvaný vybrať si z kolekcie Múzea dizajnu Rhode-Islandskej školy. Pri výbere Warhol pred zvyčajnými majstrovskými dielami uprednostnil poškodené maľby v procese opravy, kompletnú kolekciu historickej obuvi a slnečníkov a ďalšie neočakávané predmety. V tom čase sa rozvíjal jeho zmysel pre starožitnosti. Medzi jeho objavy patrí francúzsky dizajn Art Deco, pôvodné americké prikrývky a keramika, americké ľudové umenie a nádoby na kusové pečivo. V tom istom roku sa stal spoluzakladateľom časopisu Interview, ktorý sa zaoberal filmom, módou a populárnou kultúrou, a ktorý je vydávaný dodnes. Warholov citát: „Každý raz bude pätnásť minút slávny" ("In the future everybody will be world famous for fifteen minutes,"), ktorý vznikol asi v roku 1967 alebo 1968, je známy na celom svete. Časopis Interview vypovedal o Warholovej celoživotnej posadnutosti filmovými hviezdami a ďalšími vtedajšími celebritami.
  V roku 1971 sa Warhol spolupodieľal na návrhu obalu albumu skupiny Rolling Stones Sticky Fingers (Lepkavé prsty), ktorý znázorňoval detailný záber torza muža oblečeného v modrých džínsoch s ozajstným funkčným zipsom. Návrh bol nominovaný na cenu Grammy. Už predtým (od roku 1949) navrhol Warhol mnoho obalov hudobných LP platní, ale v 70. rokoch dostal oveľa viac objednávok na podobné návrhy. Väčšinou zobrazovali namaľovaný portrét umelca, ktorý platňu nahral. Objednávky na maľované portréty začali prichádzať v roku 1963, a jednými z prvých boli zberateľ Ethel Scull, zabávač Bobby Short a ďalší.
  Počas 70-tych rokov 20. storočia sa Warhol často v spoločnosti stretával s celebritami, akými boli Jackie Kennedy Onassis a Truman Capote – obaja boli dôležitými subjektmi jeho ranej tvorby. Začal dostávať tucty a neskôr stovky objednávok na maľované portréty od zámožných spoločenských prominentov, hudobných a filmových hviezd a ďalších klientov. Pravidelne chodieval na večierky do Studio 54 (Štúdio 54), slávneho newyorského diskoklubu spolu s takými celebritami, akými boli módny návrhár Halston, zabávačka Liza Minnelli a Bianca Jagger.
70-té roky 20. storočia boli pre Warhola tiež obdobím experimentovania. Vytvoril 3 verzie sochy nazvanej Stroj na dážď (Vodopád sedmokrások) (Rain Machine (Daisy Waterfall)). V roku 1974 začal Warhol pracovať na sérii Časové tobolky (Time Capsules), zbierke kartónových škatúľ, ktoré naplnil predmetmi svojho každodenného života vrátane pošty, fotografií, umenia, oblečenia, svojich zbierok a podobne. Časové tobolky postupne dosiahli počet 600 a dnes sú „archívnou zlatou bašou“ jeho života a daného obdobia. Od 70-tych rokov 20. storočia Warhol pokračoval v produkovaní početných malieb, snímok, fotografií a kresieb: Mao, Dámy a páni (Ladies and Gentlemen), Lebky (Skulls), Kladivo a kosáky (Hammer and Sickles), Tiene (Shadows), Zbrane (Guns), Nože (Knives), Kríže (Crosses), Dolárové symboly (Dollar Signs), Duch doby (Zeitgeist), Kamufláž (Camouflage) a mnoho ďalších, ktoré vyvrcholili v jeho sérii malieb Last Supper (Posledná večera), ktorá bola vystavená v Miláne začiatkom
roka 1987. Vrátil sa k myšlienke tapety ako umenia a vytvoril tapety Mao (1974), Autoportrét (Self-Portrait, 1978) a Ryby (Fish, 1984). Tapeta Ryby bola súčasťou environmentálneho diela Maľby pre deti (Paintings for Children), kde na tapete vo výške detských očí boli zavesené drobné maľby hračiek. Jeho Ušité fotky (Sewn Photos – mnohonásobné kópie totožných fotiek zošitých do mriežky) boli vystavené v New Yorku v januári 1987.

Andy Warhol a Edie Sedgwick

(z Hultonského archívu/Getty Images)

V polovici 80-tych rokov 20. storočia jeho televízne show Pätnásť minút Andyho Warhola (Andy Warhol's Fifteen Minutes) a TV Andyho Warhola (Andy Warhol's TV) celoštátne odvysielala stanica MTV a káblová televízia Madison Square Garden ich odvysielala v New Yorku. Prispel do relácie Sobotná noc naživo (Saturday Night Live) a objavil sa v epizóde seriálu Loď lásky (The Love Boat). Bol producentom hudobných videí pre rockové kapely, ako napríklad The Cars a podpísal zmluvu s modelingovými agentúrami Ford a Zoli. Objavil sa na módnych prehliadkach a v početných reklamách v tlači a televízii pre Sony, TDK, Vidal Sassoon a mnohé ďalšie spoločnosti.
V roku 1984 Warhol spolupracoval s mladými umelcami, ako napríklad Jean-Michelom Basquiatom, Francescom Clementem a Keithom Haringom na grafických dielach, v ktorých sa vrátil k maľovaniu štetcom a nakrátko upustil od metódy sieťotlače, ktorú výhradne používal od roku 1962. Takmer všetky Warholove diela vo všetkých médiách boli vytvorené v spolupráci s jeho priateľmi (spisovateľ Ralph Ward a skupina hostí kaviarne na Serendipity č. 3 v 50-tych rokoch 20. storočia), platenými asistentmi (Vito Giallo a Nathan Gluck v 50-tych rokoch) a manažérmi, ako napríklad Fred Hughes. Zo všetkých týchto sú najznámejší the Superstars (Superhviezdy) - alternatívni herci filmov 60-tych rokov, ako napríklad Taylor Mead, Baby Jane Holzer, Ingrid Superstar, Brigid Polk, Edie Sedgwick, Ondine, Viva, Joe Dallesandro, Candy Darling, Jackie Curtis a mnoho ďalších.
Warhol zomrel v New Yorku 22. februára 1987 na následky komplikácii po operatívnom odstránení žlčníka. V roku 1988 sa na desaťdňovej aukcii jeho enormnej pozostalosti umenia a starožitností vydražilo vyše 20 miliónov dolárov na Nadáciu Andyho Warhola pre vizuálne umenie (The Andy Warhol Foundation for the Visual Arts). Plán na otvorenie Múzea Andyho Warhola bolo ohlásený v roku 1989 a múzeum bolo otvorené v Pittsburghu v roku 1994.

Matt Wrbican, archivár, Múzeum Andyho Warhola, Pitsburgh

Svätá stolica ocenila celoživotné dielo

akademického maliara Mikuláša Klimčáka

Keď sa v polovici novembra uplynulého roka dožil akademický maliar Mikuláš Klimčák požehnaného veku 85 rokov, medzi gratulantmi bol aj prešovský eparcha – vladyka Ján Babjak. V liste Svätému Otcovi Benediktovi XVI., v ktorom opísal celoživotné dielo umelca a jedinečnosť jeho osoby a tvorby, vyslovil svoju úprimnú prosbu aj o ocenenie zo strany Svätej Stolice.

Umelec-jubilant Mikuláš Klimčák, čestný člen Spolku sv. Cyrila a Metoda, uplatňuje vo svojej tvorbe najmä cyrilometodovskú tému a etiku mýtov o svätcoch, etiku skutkov i iných Kristových nasledovníkov, vnáša nielen do svojich umeleckých diel, ale aj do svojho života. Tak ako si ho vážia a hodnotia v odborných umeleckých kruhoch môžeme súhlasiť s konštatovaním, že „... jeho ikony sú plné jasu, duchovného pokoja a vrúcnosti. Akoby v nich neboli žiadne tiene, ani smútok, iba nádej... Naplnený vierou a poučený odkazom byzantského umenia, najmä ikonopisom, vyjadril svedectvo o duchovných hodnotách histórie ľudstva.“ (cit. Anton Jusko – Misia sv. Cyrila a Metoda na Slovensku).

V 2. pôstnu nedeľu 4. marca boli veriaci, zhromaždení okolo svojho biskupa v gréckokatolíckom chráme Povýšenia svätého Kríža na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, svedkami nevšednej udalosti. Po slávnostnej archijerejskej svätej Božskej liturgii sv. Vasiľa Veľkého (tá sa slúži práve každú nedeľu v priebehu 40-dňového veľkého pôstu) bol nášmu svetoznámemu umelcovi udelený pápežsky Rád sv. Silvestra. Je to najvyššie ocenenie, ktoré je určené laikom v Katolíckej cirkvi. Tento mu udelil Najvyšší veľkňaz, rímsky pápež, Benedikt XVI. rukami prešovského eparchu ThDr. Jána Babjaka, SJ. Radu pre vedu vzdelanie a kultúru pri Konferencii biskupov Slovenska zastupoval jej predseda - biskup Mons. František Rábek. Slávnostnú atmosféru dotváral nádherný liturgický spev chrámového zboru Kyrillomethodeon pod vedením Mgr. art. Adriána Kokoša. Zavŕšením slávnosti bola pápežská hymna v cirkevnoslovanskom jazyku, „Mnoholitstvije“ prítomným biskupom i ocenenému umelcovi a jeho vzdanie vďaky predovšetkým Pánu Bohu za mimoriadny talent i poďakovanie všetkým, ktorí túto milú cirkevnú a historickú udalosť v živote bratislavskej gréckokatolíckej komunity pripravili.

Vladimír MIROŠSAY, 8. 3. 2007

REMBRANDT VAN RIJN

„Autoportrét“

19,5 x 15 cm, suchá ihla

datované 1639

„ ... oči ti domaľujem až spoznám tvoju dušu!“

А. Modigliani

Profesor Bartko v jednej zo svojich monografií o klinickej psychológii napísal: Rozdiel medzi psychotikom, neurotikom a umelcom je v tom, že psychotik vie, že dva plus dva sú štyri, ale nevadí mu to. Neurotik vie, že dva plus dva sú štyri a vadí mu to. Umelec tiež vie, že dva plus dva sú štyri, ale vadí mu aj, že tri plus jeden sú štyri“. Lakonicky povedaný problém o psychickej štruktúre osobnosti, ale zrejme niečo v tých slovách (v našom prípade o umelcoch) je pravdou. Podľa Hauserovej filozofie a teórie umenia skutočný umelec má iba dve možností. Buď umenie ovládne on, alebo umenie ovládne jeho. Žiaľ, v tom druhom prípade je to pre umelca nevýhoda, no na druhej strane väčšina toho, čo tvorí v ontogenéze umenia hlavné piliere, vytvorili umeleci, ktorí sa stali „obeťou“ umenia (od Michalangela cez Goyu, van Gogha až po Warhola). Skutočné umenie sa nedá „inaugurovať“ dobovou výtvarnou teóriou, ktorá takmer vždy je pod vplyvom dobovej moci, nedá sa „nominovať“ na základe rôznych vyznamenaní a cien, titulov či vedeckých hodností. Jediným kritériom umenia je čas. Ten vyselektuje Aj nedávno kýmsi velebené a pozdvihne nedávno kýmsi ponížené kreatívne úsilie umelca. A práve skutočnosť skutočného poznania umenia (treba podotknúť, že skutočný umelec nikdy nebol spokojný so svojim dielom – slová prof. Bartka, Hausera ...), sa stala nočnou mórou aj mnohých umelcov. Aby sa čím ďalej dostali pod povrch „tela“ umenia k jeho „duši“, často ako medickí patológovia a klinickí psychológovia skúmali prostredníctvom „anamnézy“ výtvarno-výrazových prostriedkov „dušu“ seba samých, na svojich autoportrétoch alebo na portrétoch iných ľudí.

Táto výstava Portrét ako zrkadlo duše nemá za cieľ hodnotiť alebo predkladať percipientovi „výslň“ tohto úsilia v dejinách umenia. Nadľahčene, ale koncepčne predkladáme percipientovi možnosť porovnania prístupu (nielen v technike) niektorých umelcov z obdobia „old masters“ až po realistické a postmoderné tendencie. Zámerne je koncipovaný aj výber umelcov a diel. Rembrandt – Warhol, Cohen – Brogyányi, Hapák, Čabala – Obermanová, Bycko. percipient má možnosť sledovať, čo podstatné odhaľovali umelci „pod povrchom“ svojich autoportrétov a portrétov iných osôb. Rembrandt – dráma až tragédia, opustenosť, chladná rezignácia..., Warhol – plachosť, únik, póza-retuš, Cohen – symbol tvorenia osobnosti na princípe vplyvov iných osobností a pod., Brogyányi – povaha, ambície, väznosť spoločenského postavenia, profesnosť, Hapák – status quo skôr povrch ako „duša“, Čabala – neúprosné úsilie o hľadanie „duše“, často úspešne i naopak, Obermanová – štylizácia „zavádzanie“ percipienta do ňou identifikovaného „vnútra“ zobrazeného, Bycko – úsilie o hľadanie hravosti, vážnosti, vzťahu portrétovaného s jeho spoločenským i odborným postavením. Tak trochu v rovine Brogyányiho zámeru výpovede i výrazu. Hypoteticky, experimentálne..., činne.

Mgr. Martin CUBJAK,

kurátor výstavy

Výstava potrvá do 9. 12. 2006.

Nezabúdajú na Dezidera Millýho

Nie každá rusínska obec sa môže pochváliť takou umeleckou raritou, akým bol Národný umelec Dezider Millý, meno ktorého je známe nielen na Slovensku, ale aj v mnohých krajinách sveta. Pri príležitosti 100. výročia od narodenia a 35. výročia od smrti Obecný úrad v Kyjove okres Stará Ľubovňa na čele so starostom Jurajom Chamilom, Kultúrno-osvetové stredisko v Starej Ľubovni a Múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku zorganizovali výstavu obrazov Dezidera Millýho (vernisáž výstavy bola 21. októbra 2006 v Dome kultúry v Kyjove), na obrazoch ktorého vidíme skoro len podpisy v azbuke. Je známe, že rodina sa hlásila k rusínstvu: otec ako duchovný v cerkvi, aj v debatách s ľuďmi, matka Dezidera, keď učila dedinské deti. Dodnes je v Kyjove na nich živá spomienka. Ľudia nezabúdajú na tých, ktorí im vštepovali lásku k svojmu rodnému.

Pri príležitosti 100. výročia od narodenia a 35 rokov od smrti Dezidera Millýho 21. októbra 2006 v Kyjove slávnostne otvorili výstavu jeho obrazov, ktorá bola spojená taktiež s výstavou obrazov druhého rodáka z tejto obce – Juraja Molnára. Zľava doprava: Autoportrét D. Millyho z 1943 roku, starosta Kyjova J. Chamila a J. Molnár pred svojimi obrazmi.

D. Millý sa narodil 7. augusta 1906 v rodine duchovného. Skončil učiteľský seminár v Prešove a Umelecko-priemyselnú školu v Prahe. Učil v obciach Orlov a Plaveč Staroľubovnianskeho okresu, v učiteľskom seminári v Prešove. Od roku 1946 žil v Bratislave až do svojej smrti 1. septembra 1971. Zoberal sa maliarskou a grafickou tvorbou, ako aj pedagogickou prácou, bol učiteľom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, kde zastával funkciu dekana, rektora, docenta. Umrel pomerne skoro, ako 65-ročný, ale zanechal diela, ktoré nás očarúvajú dodnes svojou originalitou a svojráznym maliarskym rukopisom. Učarovala mu príroda, ľudia, kultúra a obyčaje Rusínov. To zvečnil na takých plátnach, ako: Krivý Jarok, Pusté Pole, Predjarie v Kyjove, Blúdiaca, Rusínska balada, Na dedine, Pastieri a na mnohých iných, z ktorých 15 mali možnosť uvidieť účastníci na výstave v Kyjove. Nechýbal tu ani jeho známy Autoportrét. Obrazy na túto krátkodobú výstavu požičalo Múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku. Odborný výklad k vystaveným obrazom podal pracovník múzea Vladimír Puškár.

S 25 obrazmi, prevažne s kyjovskými motívmi, sa prezentoval na svojej výstave ďalší výtvarník, rodák z Kyjova – Juraj Molnár, ktorý žije v Prešove a celý svoj život robil ako ošetrovateľ v prešovskej nemocnici. Narodil sa 19. mája 1938 v drevenej chalúpke, ktorá ešte dnes stojí a má popisné číslo 101. Práve s takými drevenými chalúpkami, sypancami, čarokrásnymi motívmi z prírody sa zaoberá vo svojej maliarskej tvorbe ľudový výtvarník. Čaká na neho ešte veľa práce, chvalabohu v Kyjove je pastva na oči maliara, ktorá sa samá núka na plátno. A kyjovské kroje, tradície – to je ďalšia kapitola. Maliar má šancu zabudnuté vyniesť na svetlo božie. „Tvorbe J. Molnára porozumie každý, pretože jeho obrazy hovoria sami za seba. Nie je k ním potrebný komentár, na rozdiel od moderného výtvarného umenia, kde autor mnohokrát musí vysvetľovať, čo je na jeho obraze namaľované...“ – zdôraznil vo svojom príhovore starosta Kyjova J. Chamila...

Boli sme radi v Kyjove. Žijú tam dobrí a úprimný ľudia. A najviac nás potešilo. Že duch rusínstva tu nezanikol. Keď ľudia zbadali naše Narodne novînky a časopis Rusîn, naťahovali po nich ruky so slovami: „Aj ja viem po rusínsky, aj ja viem čítať v azbuke“. Všetkých sme nemohli uspokojiť našimi vydaniami, možno si ich vzájomne budú požičiavať, aby si ich čo najviac mohlo prečítať, čo nás teší. Tento duch rusínstva zasiali do nich aj rodičia umelca Dezidera Millýho...

V Kyjove je aj základná škola, kde je 59 deti, ktoré úspešne vedie riaditeľka Elena Čubová. Škoda len, že sa tam neučí azbuka. Neučí sa ani vo Vyslanke, kde je riaditeľom školy jej manžel Ján Čuba. Sympatickí to manželia, rodáci z Kyjova, prívrženci rusínskeho folklóru a kultúry vo všeobecnosti. Ako na vernisáži spomenutej výstavy povedali, sú hrdí, že sa tu narodil Dezider Millý. Zaiste aj on, keby žil, bol by rád, keby sa tu deti učili rodný rusínsky jazyk. Ešte dobre, že staršia generácia ho vie. To by mal byť len krok ku svojim deťom. V duchu odkazu Millýho.

Mária MAĽCOVSKÁ, fotky autorky

(Preložené, skrátené a upravené A. Z., celý článok pod názvom „Ne zabyvajuť na Mîlloho“ je možné si prečítať na našej webovej stránke v rusínskej verzii, v rubrike VYTVATNîCTVO.)

25. 10. 2006

Lemkovský Jeruzalém

Pod takýmto názvom sa niesla 6. medzinárodná maliarska výstava, vernisáž ktorej bola 10. októbra v Galérii na ul. Hlavnej 44 v Prešove. Výstavu otvoril jej majiteľ, akademický maliar Ivan Šafranko, ktorý privítal kurátorku výstavy Nataliju Hradîk, maliarku-Lemkyňu z Poľska a všetkých účastníkov vernisáže výstavy. Povedal, že každý obraz sa vyznačuje čímsi originálnym, vlastným neopakovateľným rukopisom maliara, čo približuje jeho videnie sveta.

„Kraj Lemkov sa nachádza na rozhraní dvoch veľkých kultúr byzantského Východu a latinského Západu. Dnes sa táto existencia prejavuje ako vo fyzickom, tak aj v duchovnom návrate Lemkov, ktorí sú roztrúsení po celom svete v rámci Akcie Visla. Cieľ našej práce – to je výskum a integrácia prostredia umelcov spojených s Lemkovinou, ale tiež manifestácia regionálnej totožnosti, spolu s tým kultúrnej ako dôležitej cennosti“ – vyslovila sa na margo výstavy jej kurátorka Natalija Hladîkova.

Ona sa taktiež prezentovala so svojimi obrazmi spolu s takými maliarmi, ako: M. Barabaš. P. Birov, S. Petľuk, M. Vajda a inými. Spolu sa predstavilo 21 autorov z Poľska, Ukrajiny. Maďarska a Rumunska. Medzi vystavujúcimi autormi sú aj Rusíni zo Slovenska – Michal Bycko a Ivan Šafranko. Výstava potrvá do 8. novembra 2006 a má čo povedať, hlavne mladej generácii aktuálnymi motívmi, ale aj moderným spôsobom namaľovanej umelcami prijímanej nimi skutočnosti.

Mária MAĽCOVSKÁ

(Preložené A. Z.), 25. 10. 2006

Snina v znamení výtvarného umenia

Od 3. do 17. septembra 2006 uskutočnil sa v Snine 13. Medzinárodný výtvarný festival Galérie Andrej Smolák. Na medzinárodnom maliarskom plenéri v rámci festivalu sa zúčastnilo 15 výtvarníkov, hlavne mladých maliarov z Česka, Ruska, Grécka, Poľska, Ukrajiny a Slovenska.

Ani 13. ročník festivalu sa nezaobišiel bez sochárov. Ladislav Staňo podľa legendy o spiacom čertovi vytvoril sochu čerta, ktorá bude umiestnená na Troch tablách, to je v dolinke vysoko na vrchu pod Sninským kameňom. Dielo mladej sochárky Stanislavy Gagačovej bolo možné vidieť priamo na výstave a v budúcnosti by malo stáť v Galérii monumentálnych sôch.

Festival tohto roku bol obohatený aj tým, že bol predstavený výtvarný návrh novej známky diela nebohého rusínskeho maliara, Národného umelca, rodáka z Kyjova okresu Stará Ľubovňa – Dezidéra Millého, ktorá bude daná do obehu na poštách 20. októbra 2006. Vyvrcholením festivalu bolo jeho slávnostné zakončenie 15. 9. 2006 v kinosále Mestského domu kultúry, kde vystúpilo aj Divadlo A. Duchnoviča z Prešova s hrou Princove halušky. Od 18. do 30. 9. 2006 v priestoroch Matice slovenskej v Snine mohli si milovníci výtvarného umenia prezrieť na výstave niektoré s výsledkov práce výtvarníkov zo spomínaného plenéru.

- sk -

(Skrátil a upravil A. Z., celý článok pod názvom „Snna v znamen´i vytvarnoho umeňa“ si môžete prečítať v rusínskej verzii našej webovej stránky v rubrike VYTVARNîCTVO.)

Anonymný autor sa naplno prejavil

10. septembra 2006 v gréckokatolíckej farskej budove pod názvom Nebičko na ul. Hlavnej v Prešove bola vernisáž výstavy obrazov ľudového maliara Juraja Molnára pod názvom Na počesť našej nebeskej Matke.

Juraj Molnár (1938), rodák z Kyjova okresu Stará Ľubovňa, sa vo svojej tvorbe inšpiroval v prvom rade rodným krajom, ktorého krása vždy oslovila a oslovuje citlivých a vnímavých ľudí, medzi ktorých patrí aj autor. Nečudo, že autor má široké srdce, lebo celý svoj aktívny život pomáhal ľuďom ako ošetrovateľ v nemocnici, kde bolo potrebné mať nemalú dávku citlivosti a porozumenia s chorými ľuďmi. Ale málokto vedel o tom, že v rukách, ktoré im pomáhajú, sa skrýva schopnosť držať štetec a dobre s ním narábať. Preto na výstave vyslovili prijemné začudovanie aj prítomní lekári a bývalí spolupracovníci autora. Pre všetkými sa ukázal aj ako skromný , tichý a veľmi pobožný človek, milovník krásy prírody, ale aj krásy duchovnej, čo vyslovil vo svojom príhovore prítomný vikár pre Rusínov gréckokatolíckej cirkvi Mgr. o. Peter Pavol Haľko, OSBM. Ocenil autora aj samotný primátor mesta Prešov Ing. Milan Benč. Za rodákov z Kyjova sa prihovoril starosta obce pán Chamila. Prítomných na slávnostnom otvorení výstavy potešili svojim spevom Anna Poráčová-Šuťáková s dcérou Aničkou, Anna Servická a Regina Jaroščáková.

Na vernisáži výstavy obrazov Juraja Molnára, ktorá bola 10. septembra 2006 v Prešove, v kultúrnom programe vystúpili okrem iných rusínske speváčky Anna Poráčová-Šuťáková s dcérou Aničkou. Účastný na otvorení bol aj sinkel (vikár) pre Rusínov gréckokatolíckej cirkvi o. Peter Pavol Haľko (sprava). Druhý sprava – autor obrazov Juraj Molnár.

Foto: Tomáš Majerník

Sympatickým na vernisáži bolo, že tu nechýbalo ani rusínske spievané a hovorené slovo, lebo sám autor a väčšina prítomných sú Rusínmi. Treba povedať, že v poslednom čase sme málo účastní na akciách v Prešove, kde by sa zišlo také množstvo a na takej duchovnej úrovni toľko Rusínov. V každom prípade vernisáž vyznela ako prezentácia rusínskeho ľudového výtvarného umenia a rusínstva všeobecne.

PhDr. Mária MAĽCOVSKÁ

(Skrátil a upravil A. Z., celý článok pod názvom „Anonimnyj maľar´ sja napovno projavîv“si môžete prečítať v rusínskej verzii našej webovej stránky v rubrike VYTVARNîCTVO.)

Dobrá zábava a dážď zadarmo, pivo za korunu,...

... a toto všetko bolo 1. apríla 2006 na vernisáži výstavy s výberom toho najlepšieho z XII. ročníka medzinárodnej súťaže kresleného humoru na tému „pivo“ pod názvom ZLATÝ SÚDOK pred a v Šarišskej galérii v Prešove, dušou ktorej od samého začiatku je populárny rusínsky karikaturista a konateľ súťaže, známy aj z našich „Народных новинок“ (Narodnîch novînok) autor kresleného seriálu Iľko Sova z Bajusova – Fedor Vico z Prešova. Na túto súťaž poslalo 488 prác 158 autorov z 26 štátov, takže bolo ťažké z takej masy vybrať tie najlepšie kresby. Nás teší, že minulého roku Cenu Andreja Bogojavlenského získal rusínsky karikaturista Jozef Storinský z Tatranskej Lesnej a tohto roku za svoju prácu dostal Cenu Igora Ševčíka. Takže gratulujeme ocenenému.

Pred otvorením výstavy Zlatý súdok v prízemných priestoroch Šarišskej galérie v Prešove si ju prezrel aj primátor mesta – Milan Benč.

Dvakrát už ocenený rusínsky karikaturista v medzinárodnej súťaži na tému „pivo“ – Jozef Storinský (vpravo) v rozhovore s bratom konateľa súťaže Fedora Vica – Mirom.

Ale vráťme sa na začiatok. Na výstavu som prišiel medzi prvými, zaiste takými, ktorí, ako aj ja, chcú si výstavu prezrieť nerušene, trocha „dať reč“ s vystavenými kresbami. Ale už tu bol istý ruch, lebo sa približoval čas slávnostného otvorenia výstavy, no my, prví, sme stihli si prezrieť to, čo nám ponúkli a vyšli sme pred galériu, kde svoj elektrofonický hudobný nástroj pripravil ten, ktorý po jeho inštalácií hneď začal aj hrať a spievať, čím vytvoril príjemnú atmosféru, ktorú umocnili teplé lúče jarného slnka. Vyzeralo to tak, že všetko žičí úspešnému otvoreniu výstavy a odovzdaniu cien oceneným. A keď ešte pred galériou začali čapovať pivo za korunu, konkrétne pohár piva, ktorých ste mohli vypiť podľa ľubovôle, tak nálada sa stávala ešte veselšou. Už len začať, no ten začiatok mal malé meškanie, a to využil ten najvyšší, aby z neba rozveselených „hriešnikov“ trocha pokropil vodou, aby sa schladili. No keby len to, ale horšie bolo, že po vstupnom slove moderátorky Sylvie Lysinovej, riaditeľky Šarišskej galérie Marty Hrebíčkovej, po pár slovách pána mestá – primátora Milana Benča a gazdu akcie – Fedora Vica začali moknúť diplomy na stole pred galériou a červený zamat v škatuľkách, kde boli poukladané mosadzné ceny s menami tých najlepších vo forme pivných etikiet. No ale apríl je už taký a prvý apríl je zvlášť bláznivý: robí si čo chce a biedny človek sa musí len prispôsobiť, preto bolo potrebné urýchliť kultúrny program, v ktorom vystúpili Slovák, varič z pivovaru Šariš a muzikant na klávesovom elekrofonickom nástroji v jednej osobe Stanislav Novotný a Rusín-akordeonista Milan Garbera, učiteľ základnej umeleckej školy, ku ktorým sa pridala známa to osoba počierneho výzoru, na 99,99 percent istá Rómka Erika, ktorú my, Prešovčania vidíme a počujeme hrať na gitare a spievať pod východnou bránou do centra mesta. Takže slovom – rôznorodé etnické trio, ktoré potom doplnil ďalší Róm, a akože inak, tiež muzikant a spevák – Ignác Červeňák zo Svine (pozor, tak sa volá obec neďaleko Prešova), jeden z protagonistov dokumentárneho filmu Iné svety (o ňom prinášame širšiu informáciu v rubrike FILM na našej webovej stránke). Ale dážď sa mu nedal naplno realizovať, bolo potrebné sa ponáhľať s odovzdávaním cien, lebo nielen tieto, ale aj ľudia bez dáždnikov a čapíc mokli a strácali trpezlivosť. Ale dážď a ospravedlnená neúčasť niektorých ocenených z blízkych aj ďalekých krajín všetko urýchlili a tak oficiálne odovzdávanie čestných uznaní a cien išlo ako po masle, alebo ako keby dážď niekoho naháňal. Ešte si stihli prevziať ceny aspoň Slovák zo Slovenska – Pavol M. Kubiš (Čestné uznanie), Rusín zo Slovenska – Jozef Storinský (Cena Igora Ševčíka), Ukrajinec z rusko-ukrajinského Donecka – Nikolaj Kapusta (Cena RO Slovenského syndikátu novinárov v Prešove), ktorý pribehol na poslednú chvíľu, hovoriac, že odvolil na Ukrajine a hneď sa ponáhľal na vernisáž výstavy; Poliak z Poľska – Jacek Frackiewicz (Cena Pivovaru Šariš), ktorý zobral pod pazuchu aj Cenu primátora Prešova pre svojho krajana Henryka Cebulu; Čech z Čiech – Radek Steska (po slovensky zvaný Chodníček, 2. cena). Ceny sú rozdané a hybaj pod strechu Šarišskej galérie a potom do neďalekej Pivnej galérie v komplexe Victória, ktorý si Prešovčania zafixovali ako starú Verchovinu, kde sa premietal film Iné svety, sediac pri dobre vychladenom žltom moku, ktorému bolo zasvätené toto prvoaprílové dopoludnie a popoludnie, pre niektorých možno aj večer, lebo keď je dobre, tak prečo sa rozchádzať...

Výstava je otvorená, želáme jej úspech a veľa návštevníkov, ktorí si ju môžu prezrieť ešte do 21. mája 2006. Takže želáme organizátorom nielen šťastnú ruku a dobré oko pri výbere obrázkov do ďalšej súťaže, ale aj dobré zorganizovanie ďalšej výstavy s pomocou hlavného sponzora – Pivovaru Šariš v neďalekom od Prešova mestečku Veľký Šariš. A možno že práve nešťastná trinástka bude tou šťastnou aj čo sa týka dobrého počasia. My, ktorí sme už boli na výstave, tešíme sa na ďalší ročník medzinárodnej súťaže kresleného humoru na tému „pivo“ a že bude tá trinástka – tak zaiste dajú smädnému ľudu pred Šarišskou galériou pivo celkom zadarmo.

A. Zozuľák, fotky autora

Veľkú cenu (Grand Prix) dostal Andrea Bersani (Taliansko).

Cenu Igora Ševčíka dostal rusínsky karikaturista Jozef Storinský (Slovensko).

2005

Medzinárodná výstava rusínskej výtvarnej tvorby, ktorá za účasti výtvarníkov z Poľska a Slovenska otvorená v rámci 8. Svetového kongresu Rusínov v poľskom meste Krynica. Bolo ju možné vidieť od