V decembri 2008 vyšla prepracovaná a doplnená publikácia v rusínskom jazyku riaditeľky Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity v Prešove – PhDr. Anny Pliškovej, PhD.: Rusínsky jazyk na Slovensku (Krátky náčrt histórie a súčasnosti, ktorú ako svoju 6. publikáciu vydal Svetový kongres Rusínov so sídlom v Prešove, 204 strán. Túto publikáciu v skrátenej forme (116 strán) v slovenskom jazyku vydalo v roku 2007 Metodicko-pedagogické centrum. V roku 2009 vyjde dvojjazyčne – po anglicky a rusínsky vo Vydavateľstve Columbijskej univerzity v New Yorku v preklade do anglického jazyka prof. Patricie Krafcik. Autorka nielen za toto dielo, ale aj iné publikácie a vedecko-pedagogickú činnosť v rusínskej oblasti sa v minulom roku dostala do personálnej encyklopédie Who is Who v Slovenskej republike.

Obsah publikácie Rusínsky jazyk na Slovensku (Krátky náčrt histórie a súčasnosti ) tvoria dve základné kapitoly: 1. Spisovný jazyk ako nástroj národnej identifikácie Rusínov, 2. Základné sféry fungovania rusínskeho spisovného jazyka na Slovensku, z ich podkapitol a obrazovej prílohy.

V 1. kapitole sa autorka zaoberá analýzou pokusov o kodifikáciu rusínskeho spisovného jazyka v minulosti, hlavne v období 18. – 19. st., až do revolučných zmien v Európe roku 1989, a riešením rusínskej jazykovej otázky po roku 1989. Analyzuje historický kontext riešenia problému spisovného jazyka Rusínov v karpatskom areáli, v ktorom sa pokusy o sformovanie spisovného jazyka opierali o štyri jazykové bázy: cirkevnoslovanskú, ruskú, ukrajinskú a o miestne nárečia Rusínov. Až do januára 1995, kedy jedno z miestnych nárečí Rusínov bolo znormované a rusínsky jazyk bol oficiálne vyhlásený za spisovný jazyk Rusínov na Slovensku, ani jeden zo spomenutých jazykov sa z objektívnych a časom i subjektívnych príčin nestal ich oficiálnym spisovným jazykom.

V 2. kapitole, pozostávajúcej zo siedmich podkapitol, autorka analyzuje fungovanie spisovného rusínskeho jazyka na Slovensku v jednotlivých funkčných sférach: v rodinnej (sfére každodennej komunikácie), úradnej, scénicko-divadelnej, mediálnej, literárnej, konfesionálnej a v školskej sfére.

Práce s tematikou rusínskeho jazyka, jeho funkčných sfér a perspektív fungovania v podobe regionálnych a nadregionálnych variantov sú pomerne nové, keď vychádzame zo skutočnosti, že do života ich naspäť prinavrátila nová politická situácia v Európe po roku 1989. Táto publikácia je jedným z prvých pokusov o osvetlenie jazykovej otázky Rusínov v širších historických súvislostiach a aplikáciou výsledkov jej riešenia v 20. storočí na súčasný rusínsky jazykový kontext. Jej prínosom je prezentácia sociolingvistického aspektu rusínskeho jazyka na Slovensku, teda problematiky, ktorou sa na Slovensku okrem autorky nikto špeciálne nezaoberá. Môže poslúžiť ako žriedlo štúdia pre vedcov, zaoberajúcich sa problematikou vzniku „malých“ spisovných jazykov a analýzou ich funkčných sfér. Tak isto môže byť užitočná pre školskú prax vďaka prezentácii historického prierezu rozvoja jazyka, ktorý po niekoľkých storočiach dosiahol štandardizáciu na základe živého hovorového jazyka Rusínov.

Publikaciu je možne objednať alebo kúpiť za sumu 6 € na adrese:

Svetový kongres Rusínov, Duchnovičovo nám. 1, 081 48 Prešov, Slovensko,

kontakt: 0905 470 884, rusyn@stonline.sk.

A. Z., 19. 1. 2009

Rusínsky jazyk v kontexte slovanských jazykov

(Náčrt niektorých problémov akcentológie v rusínskom jazyku z pohľadu normatívnosti a praxe)

● PhDr. Kvetoslava Koporová, asistentka Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity v Prešove.

Fotka: A. Z.

Problém spisovného jazyka Rusínov, obývajúcich viac ako tisícročie stredoeurópsky priestor v areáli Karpát, má minimálne tristoročnú históriu. Nešťastím tohto malého národa, žijúceho na rozhraní dvoch jazykových areálov – východoslovanského a západoslovanského bol fakt, že nikdy v minulosti nemali svoj politický útvar – štát, a teda riešenie jazykovej otázky, ako základného predpokladu pre zachovanie vlastnej identity, bolo pre nich značne komplikované. Rusíni boli dlhé storočia súčasťou rôznych politických celkov, v rámci ktorých sa v minulosti viac či menej intenzívne usilovali mať svoj vlastný spisovný jazyk. Šance, ktoré im občas história ponúkla, však nevedeli využiť vo svoj prospech, dokonca ani v čase, keď Slováci mali svojho Štúra a Maticu slovenskú, ktorej členom bol aj rusínsky národný buditeľ – predseda Spolku sv. Jána Krstiteľa – Adolf Dobrjanskij, nepodarilo sa im, tak ako ich bezprostredným susedom, kodifikovať svoj spisovný jazyk. Historici konštatujú nepriazeň rôznych udalostí, či už politických alebo ekonomických, no v neposlednom rade tu bola aj istá neschopnosť národnej inteligencie, akoby chvíľami pochybujúcej o dôstojnosti vlastného národa,[1] ktorá spôsobila fakt, že Rusíni na Slovensku kodifikovali svoj spisovný jazyk až na sklonku 20. storočia – 27. januára 1995. Slávnostnému aktu kodifikácie predchádzal dlhý prípravný proces, ktorý odštartoval 1. medzinárodný kongres rusínskeho jazyka (Bardejovské Kúpele, 1992). Na ňom bol oficiálne nastolený problém spisovného jazyka Rusínov a následne iniciovaná systematická práca nad kodifikáciou. Na tomto kongrese boli vyriešené najdôležitejšie koncepčné otázky kodifikácie rusínskeho jazyka, a to:

1. kodifikácia by mala byť založená na báze živého jazyka,

2. každý zo štyroch rusínskych regiónov (ktoré sa nachádzajú v rámci Poľska, Slovenska, Ukrajiny, Maďarska) by mal uzákoniť svoj vlastný variant spisovného jazyka na báze najrozšírenejšieho nárečia,

3. grafickým vyjadrením rusínskeho jazyka by mala byť azbuka.

Ďalším krokom malo byť utvorenie nadnárodného jazyka Rusínov – tzv. koiné, ktoré bude slúžiť Rusínom vo všetkých štátoch ako zjednocujúci jazykový prvok.[2]

ďalej

PhDr. Kvetoslava KOPOROVÁ,

Ústav rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity v Prešove

Cenná učebnica pre stredné školy, ale aj univerzitu

Najnovšou rusínskou učebnicou na Slovensku, ktorá vyšla tesne pred 3. Medzinárodným kongresom rusínskeho jazyka v Krakove (13. – 16. septembra 2007), je Rusínsky jazyk pre 1. – 4. ročník stredných škôl s vyučovacím jazykom rusínskym a s vyučovaním rusínskeho jazyka (288 str., Prešov 2007) renomovaných autorov, vedecko-pedagogických pracovníkov Oddelenia rusínskeho jazyka a kultúry Ústavu regionálnych a národnostných štúdií Prešovskej univerzity – doc. PhDr. Vasiľa Jabura, CSc. a PhDr. Anny Pliškovej, PhD. Je to 79. publikácia pripravená predtým redakciou, teraz aj občianskym združením Rusín a Ľudové noviny. Učebnica bude dobrým pomocníkom nielen pre študentov stredných škôl, ale i Prešovskej univerzity, ktorí študujú alebo sa rozhodli študovať rusínsky jazyk.

Túto cennú učebnicu v malom počte máme v redakcii, kde si ju môžte kúpiť za 400 Sk. Kontakt: Rusín a Ľudové noviny, Duchnovičovo nám. 1, 081 48 Prešov, Slovensko, tel.: 00421-905-470 884, e-mail: rusyn@stonline. sk.

– az – 31. 8. 2007

Ďalšie tri učebnice pre základné školy

V auguste 2007 vyšli v Prešove na Slovensku tri nové učebnice pre 3. ročník základných škôl s vyučovacím jazykom rusínskym a s vyučovaním rusínskeho jazyka, a to Rusínsky jazyk a Čítanka autora väčšiny rusínskych učebníc pre ZŠ po roku 1989 – Jána Hriba a Pracovný zošit z rusínskeho jazyka nového autora (v minulom roku bol prvýkrát autorom Pracovného zošita pre 2. ročník ZŠ), jedného z prvých dvoch absolventov prehĺbeného štúdia rusínskeho jazyka na Pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity, teraz učiteľa rusínskeho jazyka na ZŠ v Radvani nad Laborcom – Mgr. Mareka Gaja.

Sú to ďalšie tri rusínske učebnice z novej série (z ktorej v minulom roku vyšli prvé tri pre 2. ročník ZŠ), a to nielen pre základné školy s vyučovaním rusínskeho jazyka, ale aj s vyučovacím jazykom rusínskym. Učebnice sú napísané na základe zmien pravidiel rusínskeho pravopisu, ktoré sú oficiálne platné od 1. septembra 2005. Vydal ich Rusín a Ľudové noviny ako svoje 19. – 21. publikácie (alebo 76. – 78. publikácie pripravené redakciou pod takým istým názvom). Rusínsky jazyk a Čítanka sú ilustrované rusínskou maliarkou Annou Gajovou. Veríme, že tieto nové pekné učebnice budú dobre slúžiť vždy väčšiemu počtu žiakov základných škôl, ktorí sa rozhodli učiť rusínsky jazyk, resp. ich rodičia pochopili, že pre ich dieťa je potrebné vedieť jazyk svojich predkov.

Tieto najnovšie učebnice v malom počte máme v redakcii, kde si ich môžte kúpiť po 300 Sk. Kontakt: Rusín a Ľudové noviny, Duchnovičovo nám. 1, 081 48 Prešov, Slovensko, tel.: 00421-905-470 884, e-mail: rusyn@stonline. sk.

– az – 31. 8. 2007

Materinský jazyk nemôže byť zaostalý

Nedávno sa mi sťažovala jedná moja známa, populárna speváčka rusínskych ľudových piesní, že v jej rodnej obci je všetko poslovakizované, v cerkvi sú bohoslužby po slovensky, v škole nie je záujem o vyučovanie rusínskeho jazyka, po rusínsky hovoria len straší ľudia, mladí o materinský jazyk nemajú záujem. Tí, ktorí by mali viesť ľudí k národnému uvedomeniu – duchovní, učitelia, rusínska inteligencia – paradoxne argumentujú, že rusínsky jazyk je nemoderný, zaostalý, pre život v dnešnej dobe zbytočný! Nakoľko poznám problém slovakizácie v rusínskom regióne a v gréckokatolíckych farnostiach (dotýka sa to aj farností pravoslávnych), nad sťažnosťou mojej známej som sa ani veľmi nezačudoval, skôr to umocnilo môj pohľad, že keď sa naši ľudia nespamätajú a nebudú sa brániť asimilačnému tlaku, tak rusínsky jazyk sa zachová len vo folklóre, v piesňach, na festivaloch.

Skôr ma prekvapila primitívnosť argumentov, že rusínsky jazyk je nemoderný, zaostalý, zbytočný. Myslím si, že nemoderní, zaostalí sú tí, ktorí takého názory šíria. Materinský jazyk predsa nemôže byť zaostalý, nemoderný. Je to jazyk matere, ktorá ma priviedla na svet, jazyk mojich predkov, celého národa, prostredníctvom materinského jazyka človek poznáva svet, dozrieva a rozvíja svoj intelekt. Materinský jazyk nepodlieha trendom modernosti. Kto zavrhne svoj materinský jazyk, ten akoby zavrhol svoju mater, svojich rodičov, svojich predkov. O zaostalosti a nemodernosti môžeme hovoriť len v oblasti ekonomiky, módy, morálky..., ale nie vo vzťahu k akémukoľvek jazyku vo svete. Rusíni sa môžu prezentovať mnohými osobnosťami na poli vedy, kultúry, spoločenského a politického života, ktorí dobre reprezentujú svoj národ nielen doma , ale aj za hranicami svojej vlasti. Preto nie je namieste žiadna príčina pre pocit malosti, menejcennosti, zbytočnosti. Kto to nechápe, krivdí svojmu národu, zrádza svojich predkov, svoje korene, minulosť svojho národa.

Nech si takýto ľudia pamätajú – od svojich odbehnú, ale k cudzím nedobehnú, ako vraví jedno ľudové porekadlo. Človek sa nemôže zbaviť svojich koreňov, národnej identity. Snaha to zmeniť je nemoderná a zaostalá!

Dr. Peter KRAJŇÁK, 14. 3. 2007

Bola obhájená prvá dizertačná práca vo svete

napísaná v rusínskom spisovnom jazyku

Minulé desaťročie prinieslo veľký nárast záujmu vedeckých pracovníkov o históriu a kultúru karpatských Rusínov. Niekoľko talentovaných mladých vedeckých pracovníkov z rôznych krajín, ktorí akceptujú názor, že karpatskí Rusíni sú samostatným národom, získalo doktorát na významných univerzitách, keď obhájili dizertácie z histórie, jazykovedy, literárnej a hudobnej vedy a sociológie. Medzi nimi treba spomenúť takéto mená: Helena Duc´-Fajfer (Jagelónska univerzita, Poľsko, 1997), Lenora Decarlo (Floridská štátna univerzita, USA, 1998), Alexander Teutsch (Heidelbergská univerzita, Nemecko, 2001), Eva Michna (Jagelónska univerzita, 2001), Marc Stegherr (Univerzita Ludwiga-Miximilliana v Mníchove, Nemecko, 2002) a Bogdan Horbal (Wrocławská univerzita, Poľsko, 2005).

Nedávno k tejto skupine pribudla PhDr. Anna Plišková, ktorá 30. novembra 2006, po absolvovaní 5-ročného (2000 – 2005) externého doktorandského štúdia v Slavistickom ústave Jána Stanislava Slovenskej akadémie vied v Bratislave, obhájila dizertačnú prácu s rusínskou problematikou vo vednom odbore Slavistika – Slovanské jazyky na Univerzite Jána Amosa Komenského v Bratislave. PhDr. Anna Plišková od roku 1999 prednáša na Prešovskej univerzite rusínsky jazyk a kultúru ako odborná asistentka Oddelenia rusínskeho jazyka a kultúry Ústavu regionálnych a národnostných štúdií (do roku 2005 Ústavu národnostných štúdií a cudzích jazykov), je taktiež štipendistkou Štipendia Stevena Chepu v oblasti rusínskeho výskumu pri Torontskej univerzite v Kanade. Jej dizertačná práca Spîsovnyj jazyk karpat´skych Rusîniv: problemy stanovľiňa, kodifikaciji, akceptaciji i sfer funkcionovaňa (Spisovný jazyk karpatských Rusínov: problémy formovania, kodifikácie, akceptácie a sfér fungovania) bola napísaná pod vedením významného slavistu, univ. Prof. PhDr. Jána Doruľu, DrSc.

Dizertačná práca doktorky Anny Pliškovej je unikátnou nielen v tom, že je o rusínskom jazyku, ale hlavne je to prvá vo svete dizertácia v celom rozsahu napísaná v rusínskom spisovnom jazyku. Táto vedecká práca je nielen osobným triumfom autorky, ale aj historickým momentom, ktorý demonštruje, že vedecký svet uznáva Rusínov ako samostatný národ a rusínsky jazyk ako plnohodnotný výrazový prostriedok pre vedecké publikácie. Nepochybne, PhDr. Anna Plišková, PhD. predviedla všetkým mladým vedeckým pracovníkom nielen možnosť rozpracovávania vedeckých projektov s rusínskou problematikou, ale aj uverejnenie ich výsledkov v rusínskom jazyku.

Prof. Dr. Paul Robert MAGOCSI, PhD.,

Torontská univerzita, Kanada, 10. 1. 2007

Jubilujúci významný rusínsky lingvista

Jeden z dvoch prvých vedeckých pracovníkov (spolu s doc. PhDr. Jurajom Paňkom, CSc.), ktorí sa pridali k pracovníkom redakcie Rusîna, Narodnych novînok a neperiodickej tlače v rusínskom jazyku a začali vedecky pracovať nad kodifikáciou rusínskeho literárneho jazyka na Slovensku, druhý vedúci Inštitútu rusínskeho jazyka a kultúry pri Rusínskej obrode (po J. Paňkovi), vedúca osobnosť pokodifikačného procesu v teoretickom rozvoji rusínskeho normatívneho jazyka, predtým interný pracovník Oddelenia rusínskeho jazyka a kultúry Ústavu národnostných štúdií a cudzích jazykov Prešovskej univerzity, teraz externý pracovník tohto oddelenia Ústavu regionálnych a národnostných štúdií PU, vysokoškolský učiteľ rusínskeho jazyka, rodák zo Stakčína – doc. PhDr. Vasiľ JABUR, CSc., 28. októbra 2006 oslávi svoje 70. narodeniny. Pri tejto príležitosti sme s ním urobili interview.

● 27. januára 2006 prešlo 11 rokov od kodifikácie rusínskeho jazyka na Slovensku, o ktorú ste sa v značnej miere zaslúžili. Ako hodnotíte stav rozvoja kodifikovaného rusínskeho jazyka od tohto času po súčasnosť v jednotlivých sférach jeho fungovania?

--... Hoci tvrdíme, že jazyk ako živý organizmus sa formuje a dozrieva postupne s vekom, ale na svoje formovanie a dozrievanie potrebuje omnoho dlhší čas, ako jeden celý život človeka.

... Keby sme mohli smelo tvrdiť, že rusínsky jazyk vo svojej kodifikovanej podobe už obsluhuje všetky potrebné sféry, kde by mohol a maj fungovať, tak by to bolo veľmi radostné konštatovanie. Ale tak ďaleko sme sa ešte nedostali, čaká nás všetkých ešte veľa práce a dlhý čas, kedy budeme môcť povedať, že normatívna podoba naplno funguje tam, kde by mohla a mala fungovať, že dané sféry obsluhuje taký literárny jazyk, ktorý sa jeho užívateľom páči a chcú ho používať. O fungovaní rusínskeho jazyka v jednotlivých sférach som sa už vyslovoval v tlači, ale aj vo vedeckých zborníkoch či iných publikáciách. Ešte podrobnejšie o sférach fungovania rusínskeho jazyka sa môžete dočítať v článkoch PhDr. Anny Pliškovej (pozri na našej stránke www.rusynacademy.sk napríklad článok Rusínsky jazyk po roku 1989 v rubrike JAZYK, článok Rusínsky jazyk v konfesionálnej sfére na Slovensku v rubrike CIRKEV, Rusínsky jazyk v školskom systéme na Slovensku v rubrike VZDELÁVANIE, Основны сферы функціонованя кодіфікованого русиньского языка на Словенсьску v rusínskej verzii rubriky ЯЗЫК), alebo v publikácii Русиньскый язык (Opole 2004) a iných.

Krátka odpoveď na túto otázku by mohla byť takáto: normatívna podoba rusínskeho jazyka funguje v prijateľnej podobe v školskej sfére (učebnice a iné doplňujúce a pomocné školské texty), v periodických vydaniach vo sfére žurnalistiky, v neperiodických vydaniach vo sfére vedeckej a umeleckej literatúry a v konfesionálnej sfére. V ostatných oblastiach je fungovanie rusínskeho jazyka len čiastočne normatívne, hoci oficiálne je uvádzané ako rusínske.

● Aký je Váš pohľad na kritické pripomienky niektorých Rusínov ohľadom potreby istých zmien v pravidlách rusínskeho pravopisu, ktoré nadobudli platnosť od 1. septembra 2005? Sú takí, čo tvrdia, že nebolo treba nijaké zmeny, iní zase, že tieto zmeny nie sú dobré, že sú potrebné celkom iné pravidlá. Čo Vy na to?

– Odpoveď na takto položenú otázku nie je ľahká. Preto začnem odpovedať trocha diplomaticky: každý užívateľ rusínskeho jazyka, ktorý je našim národným jazykom, má právo vysloviť sa k jeho normatívnej podobe už hoci len preto, že literárny jazyk by mal byť najdokonalejšou formou národného jazyka. Ako je každému známe, každý kodifikovaný literárny jazyk (v tom čísle aj rusínsky) musí disponovať dvomi komunikačnými normami – hovorenou (rečou) a grafickou (písmom). Ja ako autor noriem písomnej podoby rusínskeho literárneho jazyka nemôžem a nechcem nikomu zakazovať vyslovovať sa k týmto normám, hlavne vtedy, ak človek sa vyslovuje so zámerom, že týmito kritickými pripomienkami pomôže vylepšiť pravopisné normy. Pripomienky písané a vyslovované s takýmto zámerom prijímam vďačne, lebo z nich vidno, že vyslovovanému nie je jedno ako píšeme.

Lenže sú aj pripomienky vyslovované s iným zámerom, ktoré majú za cieľ raniť, zosmiešniť, uraziť, a to nielen mňa ako autora, ale ešte aj mojich rodákov zo sninskej, uličskej a ublianskej doliny, hoci títo za nijaké pravidlá nie sú zodpovední. A to už mi pripadá ako pohľad diskriminačný. Takéto reči prijímam s nadhľadom a ironickým úsmevom od ľudí, ktorí hoci zo seba robia lingvistov a píšu o jazyku, teórii jazyka sa ani trocha nerozumejú...

Hnevá ma ešte jeden fakt v spojení s novými pravidlami rusínskeho pravopisu. Nie sú to pripomienky, ale list, kópiu ktorého som dostal z Ministerstva školstva SR. Na toto ministerstvo ho poslali predsedovia troch rusínskych organizácií a v ňom tvrdia, že autori neboli kompetentní napísať pravidlá pravopisu. Pokiaľ viem, tak doteraz ešte nik iný okrem mňa pravidlá rusínskeho pravopisu nenapísal, tak prečo som zrazu nekompetentný?! A kto to posúdi? Ortopéd, literárny kritik a administratívny pracovník?...

A teraz ešte krátko o tom, či boli potrebné zmeny v pravidlách pravopisu. Odpoveď môžete nájsť v článkoch v Rusîne (č. 5 / 2005, s. 1 – 2), alebo v Narodnych novînkach (č. 35 – 41 / 2005, s. 2). (Pozn. red.: taktiež na našej stránke www.rusynacademy.sk v rubrike JAZYK – článok Rusínsky jazyk vo svetle prvých zmien pravidiel pravopisu.) Keď mám povedať celkom úprimne a keby to záležalo len odo mňa, tak ja by som s tými zmenami ešte nejaký čas počkal.

● Podľa Vás, aké aktuálne otázky v súčasnej podobe kodifikovaného rusínskeho jazyka je potrebné v súčasnosti riešiť?

– Aktuálnych problémov v oblasti rusínskeho jazyka, ktoré čakajú na skoré riešenie, je veľmi mnoho a mohli by sme ich rozdeliť do niekoľkých oblastí. Krátko spomeniem len niektoré z nich:

1. Je potrebné čo najskôr vydať:

– normatívny systémový opis zvukovej roviny jazyka, ktorý by obsahoval fonetiku, fonológiu a ortoepiu (t. zn. pravidlá výslovnosti, dodržiavanie ktorých by malo mať takú platnosť v ústnej reči, ako v pravopise v písomnom prejave;

– normatívny systémový opis gramatickej roviny jazyka, ktorý by obsahoval morfológiu a syntax rusínskeho jazyka;

– normatívny systémový opis lexikálnej roviny rusínskeho jazyka.

2. Treba čo najskôr vydať učebnicu rusínskeho jazyka pre študentov bakalárskej formy štúdia rusínskeho jazyka aspoň vo forme skrípt, ktoré by poslúžili ako základná študijná literatúra jednotlivých jazykových disciplín daného akreditačného študijného programu.

3. Zároveň so spomínanou učebnicou (alebo skriptami) je potrebné zostaviť a vydať zborník cvičení pre jednotlivé jazykové disciplíny.

4. Aby sa štúdium rusinistiky dostalo na náležitú vedeckú úroveň, tak taká možnosť už je vytvorená vďaka úspešnej akreditácii daného programu. Je to ďalší úspešný krok na dosiahnutie želateľného cieľa vyrovnať sa s ostatnými slovanskými jazykmi v príprave vysokokvalifikovaných odborníkov v oblasti jazyka. Túto možnosť treba čo najlepšie využiť, že sa budú jednotlivé disciplíny obsadzovať kvalifikovanými špecialistami hoci len z blízkych odborov, pokiaľ neprejdú vedeckou prípravou naši mladí absolventi.

5. Na základe toho je potrebné zabezpečiť, aby formou doktorandského štúdia rozšírila sa príprava mladých vedeckých pracovníkov-rusinistov resp. budúcich vysokoškolských učiteľov rusínskeho jazyka, lebo inak nastane veľké vákuum a bude problém zabezpečiť odbornú garanciu jazykovej prípravy študentov.

6. Žiadalo by sa začať prácu nad prekladovým rusínsko-slovenským a rusínsko-anglickým slovníkom a na krátkym výkladovým slovníkom rusínskeho jazyka. Veľmi by sa zišiel nový ortografický školský slovník (práca nad ktorým už finišuje), ale aj iné malé terminologické slovníky.

7. Treba urýchliť prácu nad problematikou tzv. celorusínskych javov vo všetkých jazykových rovinách, lebo inak to zdržiava rozvoj jednotlivých variantov rusínskeho jazyka.

Z uvedeného je vidno, že práce je veľa, len treba k nej pritiahnuť viac mladých ľudí, pripraviť ich na takúto prácu a vytvoriť im na prácu náležité podmienky. Lebo bez zapálených a vedecky pripravených mladých ľudí cele dielo začaté nami v 1995 roku zanikne.

● Aké sú perspektívy rozvoja rusínskeho jazyka na Slovensku a v celorusínskej podobe pre Rusínov vo svete a či má to vôbec nejakú perspektívu?

Praktické uplatnenie literárneho rusínskeho jazyka sa už realizuje:

a) v žurnalistike, hlavne v Narodnych novînkach a časopise Rusîn, v televízii a rozhlase;

b) v konfesionálnej sfére (kde sa čakalo omnoho širšie jeho uplatnenie);

c) v Divadle A. Duchnoviča ako jedinom profesionálnom rusínskom divadle vo svete, ktoré veľkou mierou prispieva k šíreniu rusínskeho jazyka;

d) v školskej oblasti (materské, základné a stredné školy, univerzita), ktorú považujeme za najdôležitejšiu od samého začiatku obrodenia rusínskej národnosti a rusínskeho jazyka;

e) v umeleckej literatúre, vo všetkých jej žánroch, ktorá by mala oveľa odvážnejšie rozvíjať náš jazyk a nebáť sa smelo načrieť do zlatého lexikálneho fondu našich dialektov;

f) na obecných úradoch v obciach Prešovského samosprávneho kraja praktizujúc zákon o používaní jazykov národnostných menšín na Slovensku.

Aj ďalšie sféry a oblastí na zavedenie používania rusínskeho jazyka čakajú, len treba viac odvahy a ochoty. A všade tam, kde už tento jazyk funguje, je potrebné väčší dôraz klásť na vylepšovanie dodržiavania noriem rusínskeho literárneho jazyka.

Priama odpoveď je taká: Bude to záležať od toho, či sa nám podarí pripraviť pre realizáciu uvedených zámerov kvalifikovaných a presvedčených o správnosti tohto diela ľudí. To znamená, že rozhodujúcim faktorom bude vždy čo najviac učených ľudí, presvedčených o tom, že patria k rusínskej národnosti a toto svoje presvedčenie budú odovzdávať ďalším generáciám, používajúc pritom všetky dostupné možností na odovzdávanie kultúrneho dedičstva a etnickej identity. Tom znamená, že len od nás, Rusínov bude záležať, či rusínsky jazyk bude žiť a rozvíjať sa aj v novom miléniu.

Želáme nášmu jubilantovi hlavne pevné zdravie a veľkú výdrž v jeho pre Rusínov užitočnej práci.

Za rozhovor poďakoval: Alexander ZOZUĽÁK

(Skrátené a upravené A. Z., celý rozhovor pod názvom „Jubilujučij vyznamnyj rusîn´skyj lingvista“ si môžete prečítať v rusínskej verzii našej webovej stránky v rubrike ЯЗЫК (JAZYK).

25. 10. 2006

PONUKOVÝ LIST RUSÍNSKYCH NEPERIODICKÝCH VYDANÍ

Vážení čitatelia,

ak máte záujem o rusínsku literatúru, ktorá na Slovensku opäť začala vychádzať od roku 1992, prevažne vo vydavateľstve Rusínska obroda v Prešove a ktorú pripravila do tlače a má vo svojom sklade redakcia Rusín na Ľudové noviny (dnes samostatné občianske združenie a vydavateľstvo), dovoľujeme si Vám ponúknuť zoznam doposiaľ vydaných kníh v rusínskom jazyku so stručnou charakteristikou každej z nich. Okrem toho naša redakcia a teraz vydavateľstvo pripravili a vydali aj doposiaľ všetky rusínske učebnice, ktoré vychádzajú od roku 1994, avšak tých je veľmi málo a aj to nie všetky tituly. Taktiež na sklade máme doposiaľ vydané 3 tituly 2. vydavateľského subjektu – Svetový kongres Rusínov.

Rusínska obroda na Slovensku

1992:

1. Volodîmîr Fedînîšînec´: Mîrna naša rusyn´ska puť – 100 Sk

Zborník esejí o Rusínoch v minulosti a súčasnosti. Je to prvá publikácia Rusínskej obrody. Tie isté eseje sú v tejto knihe v 3 jazykoch: rusínskom, slovenskom a anglickom.

2. PaedDr. Milan Garbera (zostavovateľ): Š´viť, miš´ačku – 100 Sk (vypredané)

Zborník rusínskych ľudových piesni bývalého populárneho dua zo Šambrona okres Stará Ľubovňa – Štefana Lukacka a Jána Karafu. V zborníku sú texty piesni v azbuke a latinke, v publikácii je aj ich notový zápis.

3. PaedDr. Milan Garbera (zostavovateľ): U Ňagovi jasno – 50 Sk

Zborník rusínskych ľudových piesni bývalého známeho dua Petra Gubu a Michala Beleja z Ňagova okres Medzilaborce. Texty piesni sú v azbuke a latinke, v publikácii je aj ich notový zápis.

4. o. František Krajňak: Malyj grec´kokatolîc´kyj katechizm pro rusyn´sky d´itî – 150 Sk Katechizmus je podaný v azbuke a latinke a je farebne ilustrovaný ikonami z rusínskych drevených cerkvi severovýchodného Slovenska.

1993:

5. PhDr. Mîchal Popovič: Perekročeny storiča I., Fedor Korjatovič – rusîn´skyj vojvoda – 100 Sk Publikácia, ktorá v základných črtách približuje čitateľovi dobu vládnutia Korjatovičovcov – Fedora I., jeho následníka Fedora II. a jeho brata Vasiľa na Podolí a na južných svahoch Karpát. V podstate je to zmapovanie histórie Rusínov tohto obdobia.

6. PhDr. Mîchajlo Hîrjak, CSc. (zostavovateľ): Spivanky Anny Macibobovoj – 100 Sk Zborník 250 rusínskych ľudových piesni z repertoáru Anny Macibobovej z obce Pichne okresu Snina. V publikácii je aj ich notový zápis.

7. Mgr. Jan Kalîňak (zostavovateľ): Dvi viflejemsky hry – 50 Sk (vypredané)

Je to zborník, v ktorom sú časti: Viflejemci (Jasličkári) zo Bžan, Viflejemsky (Vianočné) koľady (koledy). Zborník je v rusínskom jazyku, ale v latinke. Je tu aj notový zápis rusínskych kolied, ktoré spievali jasličkári na Štedrý večer.

8. Anna Halgašova: Stružnîc´kyma pišnîkamî, zostaviteľ PhDr. Mîchajlo Hîrjak, CSc. – 100 Sk Zbierka prísloví, porekadiel, anekdot, legiend, hádaniek, poviedok a detského folklóru.

1994:

9. Vasîľ Petrovaj: Rusîny I. – 100 Sk

Prvý porevolučný román vydaný pre Rusínov a o Rusínoch v ich rodnom rusínskom jazyku, ale v latinke. Kniha je o medziľudských a medzietnických vzťahoch odohrávajúcich sa v okolí Medzilaboriec

10. Štefan Suchyj: Rusîn´skyj spivnîk – 50 Sk (vypredané)

Prvá porevolučná zbierka rusínskej poézie.

11. Mîkolaj Kseňak: O kamjun´skych majstrach – 100 Sk (vypredané)

Kniha o zvykoch a tradíciách obce Kamienka okres Stará Ľubovňa vydaná dialektom tejto podtatranskej obce vo veršovanej podobe.

12. Prof. Pavel Robert Magočij, PhD.: Rusîny na Sloven´sku, Prof. Paul Robert Magocsi, PhD.: Rusíni na Slovensku – 200 Sk

Prvá neskreslená publikácia o histórii Rusínov od 6. storočia po rok 1992, ktorá vyšla v rusínskom a slovenskom jazyku, a to aj s množstvom poznámok, bohatou bibliografiou, odkazovou literatúrou, štatistikou a mapami. Publikácia môže poslúžiť aj ako učebnica dejín Rusínov.

13. Jan Hrîb: Čitanka pro rusîn´sky d´ity (učebnica) – 250 Sk

Prvá porevolučná učebnica v rusínskom jazyku, ktorá sa môže používať aj pre tie najmenšie deti, ktoré sa rusínsky jazyk neučia.

14. Jan Hrîb: Bukvar´ pro rusyn´sky d´ity (učebnica) – 250 Sk

Prvý porevolučný šlabikár rusínskeho jazyka, ktorý je zostavený metódou porovnávania so slovenským jazykom a ktorý sa využíva pri vyučovaní predmetu rusínsky jazyk a kultúra od 2. ročníka ZŠ.

15. PhDr. Mîchajlo Hyrjak, CSc.: Bibliografija narodnych spivanok i narodnoj poeziji Rusîniv vychodnoho Sloven´ska – 150 Sk

565-stranková I. časť bibliografie, ktorá obsahuje názvy 3.824 rusínskych ľudových piesni z repertoáru jednotlivých spevákov a 6.927 rusínskych ľudových piesni podľa jednotlivých obcí.

16. PhDr. Marija Maľcovska: Manna i oskomîna – 100 Sk (vypredané)

Prvá zbierka poviedok tejto autorky v rusínskom jazyku s tematikou dedinskou, psychologickou, medzietnickou, opierajúcou sa o život a zmýšľanie Rusínov.

17. Doc. PhDr. Jurij Paňko, CSc.: Rusîn´sko-rus´ko-ukrajin´sko-sloven´sko-poľskyj slovnîk lingvističnych terminiv (jazyková príručka) – 150 Sk (vypredané)

Je to publikácia, ktorá môže poslúžiť učiteľom rusínskeho jazyka a lingvistom všeobecne, lebo využíva porovnávaciu metódu niekoľkých slovanských jazykov.

18. Doc. PhDr. Vasîľ Jabur, CSc., doc. PhDr. Jurij Paňko, CSc.: Pravîla rusîn´skoho pravopîsu (jazyková príručka) – 150 Sk (vypredané)

Prvé pravidlá rusínskeho pravopisu, ktoré poslúžili pri kodifikácii rusínskeho spisovného jazyka na Slovensku v roku 1995 a ktoré dnes využívajú učitelia a lingvisti.

19. Doc. PhDr. Jurij Paňko, CSc. a kolektív: Orfografičnyj slovnîk rusîn´skoho jazyka (jazyková príručka) – 200 Sk

Prvý porevolučný slovník rusínskeho spisovného jazyka, ktorý poslúžil pri kodifikácii rusínskeho normatívneho jazyka na Slovensku a ktorý využívajú učitelia rusínskeho jazyka, lingvisti a širšia obec rusínskej inteligencie.

20. Rusíni: otázky dejín a kultúry, Rusîny: voprosy istoriji i kultury (zostavovateľ Fedor Barna) – 100 Sk (vypredané)

Zborník referátov v slovenskom a niektoré v rusínskom jazyku tak, ako odzneli 15. – 16. októbra 1994 v Bardejovských Kúpeľoch na vedeckej konferencii pod názvom Rusíni v dobe slovanského obrodenia.

1995:

21. Štefan Suchyj: Endi sidať na mašynu vičnostî – 50 Sk (vypredané)

Druhá poetická zbierka autora v rusínskom jazyku, ktorá obsahuje aj koláž pod rovnomenným názvom o slávnom výtvarnom umelcovi Andy Warholovi, ktorého rodičia boli Rusíni a pochádzali z rusínskej obce Miková dnes okres Medzilaborce.

22. Jurij Charîtun: Husľi z javora – 50 Sk

Prvá porevolučná zbierka poézie autora v rusínskom jazyku čerpajúca tematiku zo zátopovej oblasti vodnej nádrže Starina.

23. PhDr. Marija Maľcovska: Prîpovidkova lučka – 100 Sk (vypredané)

Prvá porevolučná kniha rozprávok v rusínskom jazyku určená deťom, ale aj dospelým, obohatená detskými ilustráciami dcéry autorky.

1996:

24. PhDr. Anna Pliškova (zostavovateľka): Muza spid Karpat – 100 Sk (vypredané)

Zborník rusínskej poézie od najstarších čias po súčasnosť, v ktorom sú aj prvé pokusy najmladších autorov, školopovinných detí ZŠ v obci Habura okres Medzilaborce.

1997:

25. Mgr. Štefan Suchyj: Jak Rusnaky relaksujuť – 100 Sk (vypredané)

Po dvoch poetických zbierkach autor vydal aj zbierku humorných a satirických poviedok v rusínskom jazyku, ktorá čerpá námety z dedinského prostredie a nastavuje zrkadlo do vlastných radov Rusínov, aby sme sa sami nad sebou zasmiali.

1998:

26. PhDr. Mîchajlo Hirjak, CSc.: Hori tyma Pychňamî – 100 Sk (vypredané)

Etnografický materiál, v ktorom sa nachádzajú okrem opisu jednotlivých zvykov obce Pichne okresu Snina aj ľudové piesne tejto oblasti.

1999:

27. Jan Hrîb: Rusîn´skyj jazyk pro 2. a 3. klasy osnovnoj školy z navčaňom

rusîn´skoho jazyka – 200 Sk (vypredané)

28. Jan Hrîb: Putovaňa iz soničkom – Robočij zošyt z rusîn´skoho jazyka pro 2. a 3. klasy osnovnoj školy (učebnica) – 150 Sk (vypredané)

Prvý porevolučný pracovný zošit z kodifikovaného rusínskeho jazyka na Slovensku.

29. Jan Hrîb, PhDr. Mîchajlo Hîrjak, CSc.: Čitanka pro 3. klasu osnovnoj školy z navčaňom rusîn´skoho jazyka (učebnica) – 200 Sk (vypredané)

2000:

30. Jan Hrîb: Robočij zošyt z rusîn´skoho jazyka pro 4. klasu osnovnoj školy z navčaňom rusîn´skoho jazyka – 150 Sk (vypredané)

32. Jan Hrîb: Rusîn´skyj jazyk pro 4. klasu osnovnoj školy z navčaňom rusîn´skoho jazyka – 200 Sk (vypredané)

33. Jan Hrîb: Čitanka pro 4. klasu osnovnoj školy z navčaňom rusîn´skojo jazyka (učebnica) – 200 Sk (vypredané)

34. PhDr. Mîchajlo Hîrjak, Mgr. Aleksander Zozuľak (zostavovatelia): Rusîn´skyj narodnyj kalendar´ na rik 2001 – 250 Sk (vypredané)

Prvý porevolučný rusínsky 248-stranový ľudový kalendár, ktorý nadviazal na tradíciu kalendárov-almanachov, ktoré vydával buditeľ rusínskeho národa Alexander Duchnovič v 2. pol. 19. st.

2001:

35. Jan Hrîb: Robočij zošyt z rusîn´skoho jazyka pro 5. klasu osnovnoj školy z navčaňom rusîn´skoho jazyka – 150 Sk (vypredané)

36. Jan Hrîb: Rusîn´skyj jazyk pro 5. klasu osnovnoj školy z navčaňom rusîn´skojo jazyka (učebnica) – 200 Sk (vypredané)

37. Mgr. Štefan Suchyj: Literaturna vychova pro 5. klasu osnovnoj školy z navčaňom rusîn´skoho jazyka – 200 Sk (vypredané)

38. Aleksander Zozuľak (zostavovateľ): Rusîn´skyj narodnyj kalendar´ na rik 2002 – 200 Sk

2002:

39. Jan Hrîb: Robočij zošyt z rusîn´skoho jazyka pro 6. klasu osnovnoj školy z navčaňom rusîn´skoho jazyka – 150 Sk (vypredané)

40. Jan Hrîb: Rusîn´skyj jazyk pro 6. klasu osnovnoj školy z navčaňom rusîn´skojo jazyka (učebnica) – 200 Sk (vypredané)

41. Mgr. Štefan Suchyj: Literaturna vychova pro 6. klasu osnovnoj školy z navčaňom rusîn´skoho jazyka (učebnica) – 200 Sk (vypredané)

42. Doc. PhDr. Vasîľ Jabur, CSc., PhDr. Anna Pliškova: Rusîn´skyj jazyk pro 1. klasu seredni´ch škol iz navčaňom rusyn´skoho jazyka (učebnica)

– 250 Sk Prvá porevolučná učebnica rusínskeho jazyka pre stredné školy.

43. Doc. PhDr. Miron Sîsak, CSc.: Rusîn´ska literatura pro 1. klasu

Seredni´ch škol iz navčaňom rusyn´skoho jazyka (učebnica) – 250 Sk

Prvá porevolučná učebnica rusínskej literatúry pre stredné školy.

44a. PhDr. Anna Pliškova (zostavovateľka): Terňova ruža (Zbornîk rusîn´skoj narodnoj poeziji) – 150 Sk Druhý zborník rusínskej poézie od roku 1992.

44b. Nîkolaj Hvozda: Kvitky z mojoj zahorodky – 200 Sk (vypredané)

168-stranková zbierka poézie autora.

45a. Mgr. Aleksander Zozuľak (zostavovateľ): Rusîn´skyj narodnyj kalendar´ na rik 2003 – 200 Sk (vypredané)

45b. Mgr. Jan Kalîňak, Mgr. Ľuboslav Kalîňak: Viflejemskýj večur – 200 Sk (vypredané) Výber myšlienok o rusínskom národnom obrodení, vianočné a novoročné koledy aj s notovým zápisom.

46a. PhDr. Marija Maľcovska: Rusîn´sky arabesky – 200 Sk (vypredané) Druhý zborník poviedok autorky v rusínskom jazyku.

46b. Mgr. Jan Kalyňak (zostavovateľ): Pamjatnyj deň Aleksandra Pavlovîča (Dokumentacija z Pamjatnoho dňa Aleksandra Duchnoviča) – 150 Sk (vypredané)

48. Mgr. Ján Kaliňák: Jarné rusínske piesne – 200 Sk (vypredané) Zborník sa skladá s analitického textu po stranu 75 v slovenskom jazyku, ďalej sú piesne v rusínskom jazyku aybukov s ich notovým zápisom po str. 128.

49. Mgr. Ľuboslav Kaliňák: Úvod do štúdia hudobného folklóru Rusínov na Slovensku – 250 Sk (vypredané) Je to monografia napísaná o Rusínoch, ich folklóre s bohatou fotodokumentáciou a niektorými piesňami po rusínsky v azbuke s ich notovým zápisom

2003:

52. Jan Hrîb: Rusîn´skyj jazyk pro 7. klasu osnovnoj školy z navčaňom rusîn´skojo jazyka (učebnica) – 250 Sk

53. Jan Hrîb, PhDr. Mîchajlo Hîrjak, CSc.: Chrestomatija pro 5. – 9. klasy osnovnoj školy z navčaňom rusîn´skoho jazyka (učebnica) – 250 Sk Výber literárnych textov pre II. stupeň základných škôl.

54. Jan Hrîb, PhDr. Mîchajlo Hîrjak, CSc.:: Literaturna vychova pro 7. klasu osnovnoj školy z navčaňom rusîn´skoho jazyka (učebnica) – 200 Sk (vypredané)

55. Doc. PhDr. Vasîľ Choma, CSc.: Rusîn´ska literatura pro 2. klasu

seredni´ch škol iz navčaňom rusyn´skoho jazyka (učebnica) – 250 Sk

56. Doc. PhDr. Vasîľ Jabur, CSc., PhDr. Anna Pliškova: Rusîn´skyj jazyk pro 2. klasu seredni´ch škol iz navčaňom rusyn´skoho jazyka (učebnica) – 250 Sk

57. Aleksander Zozuľak (zostavovateľ): Rusîn´skyj narodnyj kalendar´ na 2004 rik – 200 Sk (vypredané)

Rusín a Ľudové noviny

2004:

1. (58) Mgr. Štefan Suchyj: Azbukarňa (Stîškova knîžka z notamî pro rusîn´sky di´tî, pomičnyj tekst pro osnovny školy z navčaňom rusîn´skoho jazyka) – (pomocný učebný text) – 150 Sk Zbierka originálnej poézie pre detí s notami.

2. (59) Jan Hrîb: Literaturna vychova pro 8. klasu osnovnych škol z navčaňom rusîn´skoho jazyka (učebnica) – 250 Sk (vypredané)

3. (60) Jan Hrîb: Rusîn´skyj jazyk pro 8. klasu osnovnych škol z navčaňom rusîn´skoho jazyka (učebnica) – 250 Sk

4. (61) Doc. PhDr. Vasîľ Jabur, CSc., PhDr. Anna Pliškova: Rusîn´skyj jazyk pro 3. klasu seredni´ch škol iz navčaňom rusyn´skoho jazyka (učebnica) – 200 Sk

5. (62) Mgr. Štefan Suchyj: Rusîn´ska literatura pro 3. klasu seredni´ch škol iz navčaňom rusyn´skoho jazyka (učebnica) – 250 Sk

6. (63) Aleksander Zozuľak (zostavovateľ): Rusîn´skyj narodnyj kalendar´ na 2004 rik – 200 Sk (vypredané)

2005:

7. (64) Jan Hrîb: Rusîn´skyj jazyk pro 9. klasu osnovnych škol z navčaňom rusîn´skojo jazyka (učebnica) – 250 Sk

8. (65) Jan Hrîb: Literaturna vychova pro 8. klasu osnovnych škol z navčaňom rusîn´skoho jazyka (učebnica) – 250 Sk

9. (66) Mgr. Štefan Suchyj: Rusîn´ska literatura pro 4. klasu seredni´ch škol iz navčaňom rusyn´skoho jazyka (učebnica) – 250 Sk

10. (67) Doc. PhDr. Vasîľ Jabur, CSc., PhDr. Anna Pliškova: Rusîn´skyj jazyk pro 4. klasu seredni´ch škol iz navčaňom rusyn´skoho jazyka (učebnica) – 250 Sk

11. (68) Doc. PhDr. Vasîľ Jabur, CSc., PhDr. Anna Pliškova: Rusîn´skyj jazyk v zerkaľi novych pravîl pro osnovny i seredňi školy z navčaňom rusîn´skoho jazyka – 250 Sk (vypredané) Po 10 rokoch od kodifikácie rusínskeho spisovného jazyka na Slovensku prax priniesla potrebu istých zmien v rusínskom pravopise, preto vznikla táto publikácia pre učiteľov rusínskeho jazyka a lingvistov.

12. (69) Štefan Smolej: Ne haňb sja, Rusîne! (Zbornîk patriotičnoj poeziji) – 150 Sk (Vypredané) Prvá básnická zbierka autora z Medzilaboriec.

2006:

13. (70) Jan Hrîb: Bukvar´ pro 2. klasu osnovnych škol iz navčalnym rusîn´skym jazykom i z navčaňom rusîn´skoho jazyka (učebnica) – 250 Sk (vypredané)

Prvá rusínska učebnica pre dva typy škôl.

14. (71) Jan Hrîb: Čitanka pro 2. klasu osnovnych škol iz navčalnym rusîn´skym jazykom i z navčaňom rusîn´skoho jazyka (učebnica) – 250 Sk

15. (72) Mgr. Marek Gaj: Bukvy – moji prîjateľi (Robočij zošyt iz rusîn´skoho jazyka pro 2. klasu osnovnych škol iz navčalnym rusîn´skym jazykom i z navčaňom rusîn´skoho jazyka) (učebnica) – 200 Sk (vypredané)

16. (73) Mgr. Štefan Suchyj: Aspirin – 100 Sk (Vypredané)

Zbierka básní a eseji známeho rusínskeho autora.

17. (74) Marija i Erika Kostovy: Prîpovidky na dobru nič – 200 Sk – 150 ks

Druhá kniha rozprávok v rusínskom jazyku.

Svetový kongres Rusínov

2002:

1. Mîkolaj Kseňak: Bida Rusîniv z domu vyhaňala – 150 Sk

Publikácia obsahuje dramatickú hru, poviedky a fotografickú časť zo sféry drotárstva z autorovej rodnej obce Kamienka okres Stará Ľubovňa.

2005:

2. Mgr. Havrîjil Beskîd, Mgr. Aleksander Zozuľak (zostavovatelia): Vyznačny pro Rusîniv (Zbornîk referativ iz midžinarodnoho naučnoho seminar´a k 110 rokam od začaťa navčaňa v Grekokatolîc´kij rus´kij učiteľskij seminariji i 80 rokiv od kupľiňa Rus´koho domu v Pr´ašovi) – 150 Sk

2006:

3. Nîkolaj Hvozda: Spoviď Rusîna – 150 Sk

Básnická zbierka autora z najnovšej jeho tvorby.

4. Prof. PhDr. Pavel Robert Magočij, PhD.: Karpat´sky Rusîny (brožúra) – 30 Sk

Je to druhé rozšírené vydanie brožúry o Rusínoch po rusínsky azbukou, ktorá má takéto časti Geografická poloha a hospodárstvo, Jazyk, identita a kultúra, Náboženstvo, Politika, Chronológia, Kultúrne a vedecké inštitúcie, Časopisy a noviny. Je to dobrý 32-strankový pomocník pre tých, ktorý sa zaujímajú o Rusínoch.5.

5. Prof. PhDr. Paul Robert Magocsi, PhD.: Karpatskí Rusíni (brožúra) – 30 Sk

Je to tá istá brožúra, ako v rusinčine, ale v slovenčine.

NAJSPOĽAHLIVEJŠIE JE SI OBJEDNAŤ KNIHY PÍSOMNE NA ADRESE: Rusín a Ľudové noviny, Duchnovičovo nám. 1, 081 48 Prešov, e-mailom: rusyn@stonline.sk alebo TELEFONICKY: 051/77 13 880, 0905 470 884.

RUSÍNSKY JAZYK NA SLOVENSKU PO ROKU 1989

Všetky prevratné udalosti v dejinách vplývali na vznik a rozvoj národnoemancipačného procesu, a to bez ohľadu na konkrétny národ alebo etnickú skupinu. Najvýznamnejšie revolučné udalosti v Európe v 19. a 20. storočí vplývali aj na proces národnej emancipácie Rusínov žijúcich na severovýchodnom Slovensku a v susednom Zakarpatsku, v bývalej Podkarpatskej Rusi, ktorá bola súčasťou Československa do r. 1945.

Počas procesu národného obrodenia väčšina národov vyriešila takmer všetky základné otázky svojej národnej existencie, vrátane otázky spisovného jazyka, ktorá v tomto procese stála zvyčajne na poprednom mieste. Rusíni na rozdiel od iných slovanských a neslovanských národov počas procesu národného obrodenia v prvej polovici 19. storočia nevyriešili ani jednu základnú otázku svojej národnej existencie, t. j. otázku národnej identity medzi ostatnými slovanskými národmi, otázku kultúrnej orientácie, otázku spisovného jazyka, ba dokonca ani len otázku svojho pomenovania. Preto všetky tieto nevyriešené problémy museli „preniesť“ so sebou do 20. storočia¹.

V tomto referáte sa chceme venovať iba jednej zo spomínaných nevyriešených otázok národnej existencie Rusínov - spisovnému jazyku. V rámci nej považujeme za dôležité spomenúť, že problematika spisovného jazyka Rusínov Karpát nie je záležitosť novodobá, ale má viac než tristoročnú históriu, ak zoberieme do úvahy fakt, že prvé tzv. rusínske texty sa začali objavovať v 17. storočí. Nárečová rozdrobenosť, kultúrne a jazykové tradície susedov, náboženské, sociálno-politické a iné faktory mali v tomto regióne podstatný vplyv na výber jazyka regionálnej kultúry: od cirkevne-slovanského v jeho veľkoruskej a ukrajinskej redakcii, ale aj ukrajinského a veľkoruského spisovného jazyka, až po návrhy a projekty spisovného jazyka na miestnom nárečovom základe². Ale až na konci 20. storočia sme svedkami toho, že práve tá tretia cesta začína dostávať viac či menej zreteľné kontúry, keď sa rezultuje do podoby spisovného jazyka s cieľom obsluhovať kultúrne potreby rusínskeho obyvateľstva severovýchodného Slovenska.

Je potrebné podotknúť, že politické zmeny, ktoré započali v Sovietskom zväze koncom 80. rokov 20. storočia a vyvrcholili revolúciou 1989, mali hlboký dopad na všetky krajiny, kde Rusíni žili. Komunistické režimy, ktoré štyri desaťročia určovali národnostnú a jazykovú politiku, sa zrútili a väčšina štátov, v ktorých Rusíni žili, sa rozpadla. V decembri 1991 sa Rusíni zo sovietskeho Zakarpatska ocitli v nezávislej Ukrajine, uprostred roku 1992 bola rusínska komunita v Juhoslávii rozdelená medzi dva štáty: Vojvodina zostala v oklieštenej Juhoslávii (Srbsko – Čierna Hora) a Srem – ako vojnová zóna – bol teoreticky súčasťou nezávislého Chorvátska. Nuž, a Rusíni Prešovskej oblasti žijú od januára 1994 na nezávislom Slovensku.

Hlboké zmeny v štátnych štruktúrach a politických systémoch, ktoré sa odohrali v rokoch 1989 – 1992 zdôraznili to, čo mnohí už nejaký čas predvídali. Napriek svojim propagandistickým vyhláseniam komunistické režimy síce potlačili, ale nevyriešili určité sociálne problémy. Patrila k nim aj otázka národnej identity a jazyková otázka Rusínov. Už pred rokom 1989 začalo niekoľko kultúrnych aktivistov vyjadrovať svoju nespokojnosť s ukrajinskou jazykovou orientáciou a viedlo spor o publikácie v hovorovej rusínčine. V Poľsku bolo lemkovským variantom rusínčiny vydaných niekoľko zbierok poézie a začiatkom roku 1989 začal tam vychádzať aj časopis Besida. Zatiaľ v Prešovskej oblasti, ktorá bola stále komunistickým Československom, malá skupina gréckokatolíckych aktivistov pod vedením kňaza Františka Krajňaka pripravila do tlače niekoľko cirkevných príručiek v miestnom rusínskom nárečí (z oblasti Medzilaboriec).

Vo všetkých krajinách, kde žili Rusíni, po roku 1989 vznikali nové kultúrne organizácie a každá z nich bola založená na princípe, že Rusíni tvoria osobitnú národnosť a mali by mať svoj vlastný spisovný jazyk. Niektoré organizácie začali vydávať noviny a časopisy v hovorovej rusínčine³. Tiež profesionálne Ukrajinské národné divadlo v Prešove, ktorého predstavenia sa od začiatku 50. rokov 20. storočia hrali po ukrajinsky, koncom roka 1990 zmenilo svoj názov na Divadlo Alexandra Duchnoviča a odvtedy sa väčšina jeho predstavení začala hrať po rusínsky.

No okrem novín, časopisov a niekoľkých kníh, vydaných na Slovensku, v Poľsku, na Ukrajine a dokonca v Maďarsku, zaznamenávame od roku 1992 niekoľko pokusov aj o vytvorenie rusínskej spisovnej normy⁴. Tieto rodiace sa snahy týkajúce sa rusínskeho spisovného jazyka, ktoré sa vyskytovali v rôznych štátoch, boli spočiatku pomerne izolovanými skutkami individuálnych autorov. Ich výsledkom bol vznik takmer toľkých noriem, koľko bolo autorov, zostavovateľov a redaktorov. V úsilí koordinovať tieto snahy, bol do Bardejovských kúpeľov 6. – 7. novembra 1992 zvolaný pracovný seminár o rusínskom jazyku. Rusínski spisovatelia a redaktori z Ukrajiny, Poľska, Slovenska, Juhoslávie a Maďarska sa pripojili k vedcom z týchto krajín a k vedcom z USA, Švédska, Švajčiarska a Monaka. Diskutovali o: 1. teoretických problémoch týkajúcich sa jazykovej stavby predovšetkým „malých národov“, 2. praktických spôsoboch akými môžu rusínski kodifikátori koordinovať svoje úsilie.

Seminár z novembra 1992, ktorý vošiel do povedomia ako Prvý kongres rusínskeho jazyka⁵, doporučil prijať tzv. romanšký model (Romanšov vo Švajčiarsku) formovania rusínskeho spisovného jazyka na základe hovorenej podoby najrozšírenejších nárečí osobitne pre každú oblasť (t. zn. štát), kde žijú Rusíni. Z toho vyplynulo, že na Ukrajine, na Slovensku a v Poľsku sa budú tvoriť vlastné osobitné varianty, ktoré sa budú používať v danej oblasti, súčasne s tým sa začnú práce nad celorusínskym spisovným jazykom pre všetkých Rusínov. Dohodlo sa, že bez ohľadu na to, aká norma sa utvorí, mala by byť realizovaná v azbuke a mala by sa opierať o živý jazykový materiál z každého regiónu, kde Rusíni žijú (Podkarpatsko, Lemkovská oblasť, Prešovský región, Vojvodina). Prvý kongres rusínskeho jazyka navrhol tiež vytvorenie vedeckého inštitútu teoretického a praktického zamerania, ktorý skutočne vznikol v Prešove o dva mesiace neskôr. Od januára 1993 Inštitút rusínskeho jazyka a kultúry slúžil ako koordinačné centrum práce kodifikátorov rusínskeho jazyka zo všetkých krajín, kde títo žijú. Za dva roky intenzívnej práce pripravil ku kodifikácii rusínskeho jazyka na Slovensku to najzákladnejšie minimum, ktoré si takýto akt vyžaduje, jednak odborné publikácie (normatívne jazykové príručky ako sú Pravidlá rusínskeho pravopisu a Ortografický slovník rusínskeho jazyka), jednak základné školské učebnice (šlabikár a čítanka), ale aj publikácie z histórie Rusínov na Slovensku⁶, ukážky umeleckej literatúry, publicistiky, katechizmus pre deti⁷ atď.

Na základe toho sa uskutočnil slávnostný akt kodifikácie rusínskeho jazyka na Slovensku - 27. januára 1995 v Bratislave - a bol pre mnohých aktom nečakaným, ktorý jedných prekvapil príjemne, druhých – menej. Informácia o kodifikácii sa objavila nielen v masovokomunikačných prostriedkoch, ale aj v mnohých vedeckých časopisoch. Zborník z tohto slávnostného aktu i z následného vedeckého seminára bol vydaný v roku 1996⁸. Sme osobitne hrdí na to, že úvodné slovo k tejto publikácii napísal vynikajúci slavista akademik Nikita Iľjič Tolstoj, z ktorého si dovolím zacitovať aspoň jednu vetu: „Príspevky…, ktoré sú publikované v tomto zborníku, presviedčajú nás o tom, že idea tohto spisovného jazyka nie je výplodom fantázie alebo predstáv jednotlivcov či skupiniek ľudí, ale demonštruje prirodzené želanie ľudí mať taký jazyk, ktorý by nebol iba akousi mŕtvou písomnou formou komunikácie, ale aby to bol jazyk značne funkčný, t. zn. taký, ktorý by sa zoširoka využíval vo všetkých sférach života.“

Aké su v stručnosti perspektívy rozvoja rusínskeho jazyka na Slovensku? Praktické využívanie spisovného rusínskeho jazyka sa už realizuje v týchto sférach:

Rodinná sféra (sféra každodennej bežnej komunikácie). Výsledky výskumu u nás⁹, ukazujú, že s prihlásením sa k rusínskemu materinskému jazyku úzko súvisí jeho používanie v rodine, hlavne tam, kde človek vyrastá a prežíva svoje detstvo. Prevažná väčšina respondentov z rusínskych rodín komunikuje po rusínsky denne v rodinnom kruhu, príbuzenskom, so známymi a priateľmi, na stretnutiach rôzneho druhu, a to so všetkými, čo hovoria po rusínsky a kde to dovoľuje či vyžaduje situácia. Kontakty v materinskom jazyku majú bezprostredný charakter. Pri komunikácii sa zvyčajne nepoužíva kodifikovaný variant jazyka, ale niektorý z dialektov alebo istá forma interdialektu. Často sa však stretávame so spontánnym používaním rusínskeho jazyka v oficiálnych aj v neoficiálnych situáciách na verejných miestach, napr. obecný úrad, pošta, obchod, reštaurácia, krčma a pod. Dá sa však tvrdiť, že komunikácia v rusínskom jazyku sa zmenšuje: a/ od domu (bytu), od rodiny k verejným miestam; b/ od najstaršej generácie k najmladšej generácii; c/ od homogénnych k heterogénnym manželstvám¹⁰.

Školská sféra. Rozvoj tejto sféry sa považuje od samého začiatku obrodzovania rusínskej národnosti a rusínskeho jazyka za najdôležitejší. Rusíni sú si vedomí, že pre rozvoj národnostného cítenia má veľký význam pestovanie a rozvoj rusínskeho jazyka a zároveň je to jediný spôsob záchrany rusínskeho jazyka pred hrozbou asimilácie, preto prostredníctvom svojich kultúrno-spoločenských organizácií sa snažia robiť všetko pre to, aby sa rozšírilo jeho vyučovanie na základných a stredných školách tam, kde o to rodičia prejavia záujem.

Prioritou pre Rusínov v školskej sfére je nielen rozširovanie vyučovania rusínskeho jazyka na obidvoch stupňoch základných a niektorých stredných školách v regióne severovýchodného Slovenska, ale aj výchova budúcich kvalifikovaných pedagógov pre tento predmet. Mnoho sa už podarilo z týchto plánov zrealizovať v oblasti základného školstva, rusínsky jazyk sa už vyučuje aj na strednej škole ako aj na vysokej škole vo forme prehlbeného štúdia, výučbu ktorého zabezpečuje Oddelenie rusínskeho jazyka a kultúry Ústavu národnostných šúdií a cudzích jazykov Prešovskej univerzity. No najzákladnejším problémom v tejto sfére v súčasnosti je otvorenie študijného programu pre prípravu kvalifikovaných učiteľov rusínskeho jazyka, ktorého absolventi by sa mohli uplatniť nielen v školstve, ale aj v iných sférach kultúrno-spoločenského i národnostného života Rusínov. Založenie katedry rusínskeho jazyka a literatúry - mimochodom na materiálne vybavenie ktorej ešte v 1994 roku štát poskytol účelovú dotáciu 1,5 mil. Sk pre Filozofickú fakultu v Prešove – ako aj otvorenie študijného programu rusínsky jazyk a literatúra teda aj naďalej ostáva prioritou vo sfére školstva, pretože bez kvalifikovaných odborníkov nie je možné zvyšovať úroveň ovládania jazyka a jazykovej kultúry¹¹.

Mediálna sféra.Táto sféra je reprezentovaná hlavne periodikami – týždenníkom „Narodny novynky“ a dvojmesačníkom - časopisom „Rusyn“. Obidve tieto periodiká zohrali významnú úlohu pri formovaní normy rusínskeho spisovného jazyka a pri uvádzaní jeho kodifikovanej podoby do života. Hlavne noviny sú tým periodikom, kde sa viedli a vedú diskusie na národnostné, cirkevné, ale aj jazykové témy, ku ktorým sa môžu slobodne vyjadrovať ako ich stáli čitatelia, tak aj širší okruh Rusínov zo Slovenska, ale aj zo zahraničia.

Kultúrno-spoločenskému životu Rusínov na Slovensku slúžia aj dve elektronické verejnoprávne médiá – národnostné vysielania v rozhlase a televízii. Zatiaľ čo v STV po istom prechodnom období pochopili aktuálnu situáciu a začali rešpektovať zákon pri príprave samostatných rusínskych magazínov, problém sa veľmi dlho nedarilo vyriešiť v Slovenskom rozhlase. Napriek existencii kodifikovaného rusínskeho jazyka, napriek zvýšeným počtom občanov SR hlásiacich sa k rusínskej národnosti a materinskému rusínskemu jazyku pri sčítaní obyvateľstva, v bývalej Hlavnej redakcii NEV Sro v Prešove sa dlho umelo udržiavalo tzv. rusínsko-ukrajinské vysielanie s dominanciou jazyka ukrajinského, čo bolo v rozpore so zákonom. Na základe zvýšenej iniciatívy Rusínov na začiatku 21. storočia nastala požadovaná zmena aj tu, a hlavne s presťahovaním tejto redakcie do Košíc v septembri 2003 rusínske vysielanie nadobudlo kvalitatívne vyššiu úroveň.

Konfesná sféra. Porevolučný vývoj mal pozitívny vplyv najmä na Gréckokatolícku cirkev na Slovensku. Napriek tomu, že jej najvyššie kruhy čoraz viac menia svoju orientáciu na proslovenskú – i v obciach s prevahou rusínsky hovoriaceho obyvateľstva prostredníctvom kňazov Nerusínov sa zavádza vysluhovanie aj neliturgických časti cirkevných obradov v slovenčine, čo vyvoláva značnú nevôľu u mnohých gréckokatolíkov-Rusínov – z druhej strany, v tej istej cirkvi existuje významná skupina kňazov, ktorí akceptujú požiadavku Rusínov prekladať bohoslužobné knihy a Sväté písmo do ich materinského jazyka a využívať ich ako pri bohoslužbách, tak aj na hodinách náboženstva v školách¹².

Čo sa týka pravoslávnej cirkvi, tá je vo vzťahu k danej problematike zdržanlivá. Nakoľko v histórii Rusínov 20. storočia jej existencia sa viaže s negovaním ich národnej a cirkevnej identity a tým aj ich materinského jazyka, po 1989 roku oficiálne nevyjadrila svoje stanovisko k otázke zavádzania rusínskeho jazyka do užívania v pravoslávnych chrámoch.

Pritom je očividné, že vrchnosti obidvoch cirkví východného obradu, ku ktorým sa hlási dominantná časť Rusínov, sú orientované každá iným smerom, a najviac ich oficiálnych publikácií je vydávaných v jazyku slovenskom. Len Rusíni ostávajú kdesi uprostred odkázaní často na milosť či nemilosť cirkevných hierarchov pri rešpektovaní národnostného cítenia svojich veriacich. Hoci v poslednom období je to práve gréckokatolícka cirkev, ktorá v máji 2003 po niekoľkoročných urgenciách Rusínov zriadiť úrad biskupa špeciálne pre Rusínov, urobila voči nim významný ústretový krok v podobe zriadenia aspoň úradu biskupského vikára pre túto národnostnú menšinu a uvažuje o zriadení cirkevného gymnázia v Prešove s dvoma triedami s vyučovaním rusínskeho jazyka.

Literárna sféra. Táto sféra je jedinou, kde absentuje prerušenie kontinuity používania rusínskeho jazyka na Slovensku medzi minulosťou a súčasnosťou. Rusínska literatúra mala vždy osobnosti, ktoré mali istý vplyv na celospoločenskú literárnu scénu.

Literatúra tvorená v rusínskom jazyku vznikala v dobe kedy všetci Rusíni žili v jednom štáte a nemali žiadne zábrany hlásiť sa k rusínskej národnosti. Nebyť rôznych jazykových vplyvov a orientácií ako dôsledku politických nátlakov zo susedných krajín, rusínska literatúra by sa mohla pýšiť omnoho väčším počtom autorov a samozrejme aj vyššou umeleckou úrovňou. No napriek ťažkej situácii a stagnácii rozvoja hlavne v 60. – 80. rokoch 20. storočia, rusínska literatúra stále žila. Samozrejme svoje obrodenie zaznamenáva až po roku 1989, kedy sa menia celkové podmienky rozvoja národnostného života Rusínov. Vďaka podpore štátu sa objavujú literárne diela autorov píšúcich po celý život len po rusínsky, ale aj autorov predtým píšúcich po ukrajinsky alebo po rusky, ktorí v novej situácii si uvedomujú potrebu začať pre Rusínov tvoriť kvalitnú literatúru v ich materinskom jazyku¹³. O súčasnej úrovni autorov rusínskej literatúry na Slovensku hovorí fakt, že až traja z nich sú nositeľmi prestížnej medzinárodnej Ceny Alexandra Duchnoviča za najlepšie literárne dielo v rusínskom jazyku, ktorá sa udeľuje od 1997 roku¹⁴.

Umelecká sféra. Pod ňou budeme rozumieť hlavne činnosť jediného rusínskeho profesionálneho divadla vo svete – Divadla A. Duchnoviča v Prešove. Vo svojej histórii toto divadlo bolo zaujímavé tým, že sa stalo prvou ukrajinskou kultúrnou inštitúciou v prešovskom regióne po 2. svetovej vojne. Ironicky, práve ono v polovici 80. rokov 20. storočia sa stáva prvou kultúrnou inštitúciou zameranou na používanie rusínskeho jazyka. K rusínskemu jazyku sa vracia najmä preto, lebo ako zájazdové divadlo je odkázané hlavne na publikum z regiónov severovýchodného Slovenska, ktorého základ tvorí rusínske etnikum s materinským jazykom rusínskym. Takže prechod od ukrajinčiny k rusínčine je dôsledkom neprijatia divadelných predstavení v ukrajinskom jazyku obyvateľmi dedín s dominanciou občanov SR rusínskej národnosti a priamej požiadavky na zrozumiteľnosť jazyka. Hoci spočiatku po roku 1989 vedenie divadla sa snažilo zaraďovať do svojho repertoáru aj hry v ukrajinskom jazyku, neschopnosť ich „predať“ v teréne medzi Rusínmi predurčila jeho prechod výlučne na repertoár v jazyku rusínskom, v ktorom sa objavuju tituly zo svetovej klasiky, slovenských ale aj miestnych rusínskych autorov. Moderný prístup hosťujúcich režisérov v spojení s používaním pre bežného diváka zrozumiteľného jazyka priniesol tejto kultúrnej inštitúcii za posledných vyše 10 rokov významné úspechy na domácich i zahraničných scénach. Nakoniec neklamným svedectvom povedaného v posledných dvoch rokoch je už dvojnásobná nominácia jedného z členov činohry práve tohoto divadla na prestížne ocenenie v rámci Slovenska Divadelná osobnosť sezóny (v skratke DOSky).

Položme si teda záverečnú otázku: Majú Rusíni na Slovensku, ale aj vo všeobecnosti, v súčasnosti predpoklady zachovať, zdokonaliť a rozšíriť sféru fungovania svojho materinského jazyka? Odpovedať na ňu môžeme takto: Myslíme si, že áno, ale za predpokladu, či sa im podarí pripraviť pre uskutočnenie uvedených zámerov kvalifikovaných a presvedčených o správnosti tejto veci ľudí. Samozrejme, bude to záležať od európskeho politického kontextu, ako aj od prístupu nášho štátu Slovenskej republiky k riešeniu zásadných problémov národnostných menšín, rusínsku pritom nevynímajúc.

PhDr. Anna PLIŠKOVÁ

POZNÁMKY:

1. Juraj Vaňko, The Language of Slovakia’s Rusyns. New York, Carpatho-Rusyn Research Centre 2000.

2. Paul Robert Magocsi, ed. A New Slavic Language Is Born. The Rusyn Literary Language of Slovakia. New York, Carpatho-Rusyn Research Centre, 1996.

3. Na Ukrajine to bol Otčij chram (Užhorod 1990 – 91) a Podkarpats’ka Rus’ (Užhorod 1992 – dodnes) Spoločnosti karpatských Rusínov (Obščestvo karpats’kych rusynov); na Slovensku Rusyn (Medzilaborce a Prešov 1990 – dodnes) a Narodny novynky (Prešov 1991 – dodnes), ktoré vydáva Rusínska obroda (Rusyn’ska obroda) a v Poľsku časopis Besida (Krynica 1989 – dodnes) vydávaný Spoločnosťou Lemkov (Stovaryšynja Lemkiv).

4. Na Ukrajine: Ihor Kerča a Vasyľ Sočka-Boržavyn, Rusyns’kyj jazyk: očerk kompleksnoji praktyčnoji gramatyky (neuverejnený strojopis 1992); Ivan Petrovcij, Dialektarij, abož myla knyžočka rusins’koji bysidy u viršach (Užhorod 1993); v Poľsku: Myroslava Chomjak, Gramatyka lemkivskoho jazyka (Legnica 1992) a Lemkivska gramatyka dlja dity (Legnica 1992); Jaroslav Horoščak, Peršyj lemkivsko-poľskij slovnyk/Pierwszy slownik lemkowsko-polski (Legnica 1993); na Slovensku: Jurij Paňko, Normy rusyns’koho pravopysu (Prešov 1992) a Rusyns’ko-rus’ko-ukrajin’sko-sloven’sko-poľskyj slovnyk lingvističnych terminiv (Prešov 1994); Vasyľ Jabur a Jurij Paňko, Pravyla rusyn’skoho pravopysu (Prešov 1994); Jurij Paňko a kol., Orfografičnyj slovnyk rusyn’skoho jazyka (Prešov 1994); Jan Hryb, Bukvar’ pro rusyn’sky dity (Prešov 1994) a Čitanka pro rusyn’sky dity (Prešov 1994).

5. „Vědecký seminář o kodifikaci rusínskeho jazyka“. In: Slovanský přehled 2. Praha 1993, s. 232.

6. Paul Robert Magocsi, Rusíni na Slovensku. Rusínska obroda, Prešov 1994.

7. František Krajňak, Malyj grekokatolyckyj katechizm pro rusyn’sky dity. Rusínska obroda, Prešov 1993.

8. Pozri bod 2.

9. Sebareflexia postavenia a vývoja Rusínov na Slovensku. Niektoré výsledky etnosociologického výskumu na severovýchodnom Slovensku v roku 2002. Združenie inteligencie Rusínov Slovenska. Prešov 2002.

10. Tamže.

11. Anna Plišková, „Rusyn’skyj jazyk na Sloven’sku po 10 rokach aktivnoho fungovaňa“. In: Rusyn’skyj narodnyj kalendar’ na rik 2002. Rusínska obroda, Prešov 2001.

12. Apostoly ne nedili i svjata ciloho roku o. d. F. Krajňak preložil do rusínskeho dialektu oblasti Medzilaboriec v 1985 roku a Jevanhelija na nedili i svjata ciloho roku v roku 1986. Knižne boli vydané v kodifikovanom rusínskom jazyku v roku 1999. Okrem toho F. Krajňak do kodofikovaného rusínskeho jazyka preložil Tajny: kreščiňa, miropomazaňa, evcharistija, pokajaňa, manželstvo, jelejopomazaňa (1986); Krestna doroha Hospoda našoho Isusa Christa (1988); Molytvenyk svjatoho ružancja (1992); Jevanhelija podľa Ioana (2003); Malyj grekokatolyc’kyj katechizm pro rusyn’sky dity (1984), ktorý vydala Rusínska obroda v Prešove v 1993 r. F. Krajňak sa v sučasnosti naplno venuje aj iným prekladom, spomenieme: Trebnyk, Akafist i Moleben ku blaženomu Vladykovy P. P. Gojdičovy, ČSVV, Krestna doroha, rozpracované sú aj ostatné Evanjeliá a Jektenie na bohoslužbách.

13. Štefan Suchý je autorom troch kníh v rusínskom jazyku: zbierok básní Rusyn’skyj spivnyk (1994), Endi sidať na mašynu vičnosty (1995) a zbierky poviedok Jak Rusnaky relaksujuť (1997); Juraj Charitun vydal básnickú zbierku Husli z javora (1995); Mária Maľcovská je autorkou troch zbierok poviedok: Manna i oskomyna (1994), Pid rusyn’skym nebom (1998), Rusyn’sky arabesky (2002) a rozprávkovej knihy pre deti Prypovidkova lučka (1995); Mikuláš Kseňák je autorom troch kníh v rusínskom jazyku: O Kamjuňskych majstrach (1994), Bida Rusyniv z domu vyhaňala (2002) a zbierky bájok Vybrany bajky (2002).

14. Štefan Suchý dostal ocenenie v roku 1998, Mária Maľcovská r. 2000 a Mikuláš Kseňák v r. 2002. Ocenenie udeľuje Karpatskorusínske výskumné centrum v Ocale (USA).

V roku 2006 vyšli ďalšie 3 rusínske učebnice

V auguste 2006 Rusîn a Narodny novînky za financovania Ministerstva školstva SR vydali tri nove rusínske učebnice, a to pre 2. triedu škôl s vyučovacím jazykom rusínskym a s vyučovaním rusínskeho jazyka. Konkrétne: BUKVAR´ (šlabikár) a ČÍTANKU známeho autora rusínskych učebníc – Jána Hriba a PRACOVNÝ ZOŠIT autora Mgr. Marka Gaja, učiteľa rusínskeho jazyka na Základnej škole v Radvani nad Laborcom. Prvé dve učebnice vyšli s ilustráciami Anny Gajovej, rusínskej akademickej maliarky.

Začali sa prípravy 3. kongresu rusínskeho jazyka

Prvý medzinárodný kongres rusínskeho jazyka bol zorganizovaný z iniciatívy Svetového kongresu Rusínov 6. – 7. novembra 1992 v Bardejovských Kúpeľoch. Jeho hlavnými organizátormi boli: Rusínska obroda v ČSFR a Karpatskorusínske výskumné centrum v USA. Kongres podporili taktiež: Švédska akadémia zo Štokholmu, Romanšská liga zo Švajčiarska a Akadémia dialektných jazykov z Monaka. Jeho cieľom bolo koordinovať začiatky práce na formovaní štandardného rusínskeho jazyka. Prebiehal v dvoch sekciách: vedecko-teoretickej a v praktickej, v ktorých významní svetoví slavisti, sociológovia a historici hovorili o skúsenostiach iných národov z kodifikácie. Povedané slovami profesora Alexandra Duličenka z Estónska, 12 bodov Uznesenia z prvého jazykového kongresu svedčilo o tom, že Rusíni môžu ísť podobnou cestou, ako skoro 40-tisícová národnosť Retorománov, ktorí vyše 50 rokov používali 6 variantov spisovného jazyka a tieto všetky sa učili aj v školách. Na ich základe až v roku 1982 sa sformoval spoločný spisovný jazyk rumantsch grischun, ktorý od 1996 sa stal štvrtým úradným jazykom Švajčiarska popri nemeckom, francúzskom a talianskom. Rusínsky spisovný jazyk sa mal začať formovať analogicky na základe hovorových variantov tých regiónov (štátov), kde žijú Rusíni, spočiatku jednotlivo pre každý z nich, ale postupne na ich základe sa mal začať tvoriť jeden spoločný, celorusínsky spisovný jazyk. Výsledkom tohto kongresu a práce lingvistov a novinárov z redakcie Rusín a Ľudové noviny bolo to, že 27. januára 1995 v Bratislave bolo slávnostné vyhlásenie kodifikácie rusínskeho spisovného jazyka na Slovensku so svojimi pravidlami pravopisu, ortografickým slovníkom, slovníkom lingvistickej terminológie, prvým šlabikárom a čítankou.

● Účastníkovy interregionálneho Programového výboru 3. kongresu rusínskeho jazyka 28. septembra 2006 v Ústave regionálnych a národnostných štúdií Prešovskej univerzity privítal jeho riaditeľ prof. PaedDr. Štefan Šutaj, Dr.Sc (štvrtý zľava). Na fotografii s ním sú zľava: Dr. hab H. Fontanski, Mgr. M. Chomjak z Poľska, prof. Dr. Michal Fejsa zo Srbska a PhDr. A. Plišková s Mgr. A. Blichovou zo Slovenska ● Po skončení dvojdenného zasadnutia výboru, ktoré prebiehalo v salóniku Domova mládeže A. Duchnoviča, sa jeho účastníci sfotografovali na pamiatku pred ním. Zľava doprava: doc. PhDr. V. Jabur, CSc., A. Plišková, manželka H. Fontanského Alica, M. Chomjak, H. Fontanski, PhDr. M. Maľcovská, M. Fejsa, A. Blichová A Mgr. V. Paďak, CSc.

Fotky: A. Z.

Druhý medzinárodný kongres rusínskeho jazyka z iniciatívy akademika, prof. Dr. Paula Roberta Magocsiho, PhD., a vďaka finančnej pomoci Karpatskorusínskeho výskumného centra v USA, ktorého bol a je prezidentom, bol zorganizovaný 16. – 17. apríla 1999 na Prešovskej univerzite v spojitosti so vznikom Oddelenia rusínskeho jazyka a kultúry v rámci Ústavu národnostných štúdií a cudzích jazykov PU ako vedecko-pedagogickej inštitúcie. Tento kongres v prijatom uznesení potvrdil hlavné princípy prijaté na prvom kongres vo vzťahu budovania jazyka a každá z regionálnych sekcií (Slovensko, Podkarpatsko, Poľsko, Maďarsko) si dala za cieľ starať sa o rozširovanie fungujúcich sfér používania jednotlivých variantov rusínskeho jazyka, pričom za prioritnú bola stanovená sféra školská. Uznesenie zdôraznilo význam novovzniknutej vedecko-pedagogickej inštitúcie v ďalšom rozvoji rusínskeho jazyka a kultúry. Následne Medzinárodná rada pre výskum a výmenu (IREX) ustanovila Prešovskú univerzitu za vzdelávacie centrum pre akademických pracovníkov zaoberajúcich sa rusinistikou.

Prípravy na Tretí medzinárodný kongres rusínskeho jazyka sa začali nedávno v Prešove, hoci kongres bude až na druhý rok v Krakowe. Jeho prípravnou fázou – zostavením programu – sa zaoberal interregionálny Prípravný výbor, ktorý 28. – 29. septembra 2006 zasadal v salóniku Domova mládeže Alexandra Duchnoviča a organizátorom tohto zasadnutia bol Svetový kongres Rusínov za finančnej pomoci zorganizovanej prostredníctvom prof. P. R. Magocsiho. Vychádzajúc z fungovania jednotlivých variantov rusínskeho jazyka a významnosti školskej sféry pre národnostný život Rusínov v celku, jeho členovia sa zhodli na tom, že nasledujúci kongres by mal zase dvojaké zameranie: ako vedecko-teoretické, tak aj pedagogicko-praktické. Výbor tvorili vedeckí a pedagogickí pracovníci z krajín, kde žijú Rusíni: zo Slovenska – doc. PhDr. Vasiľ Jabur, CSc., PhDr. Anna Plišková, Mgr. Alena Blichová, Mgr. Marek Gaj a Mgr. Štefan Suchý; z Poľska – prof. Dr. hab. Henrik Fontanski, Mgr. Miroslava Chomjak; zo Srbska – prof. Dr. Michal Fejsa; z Ukrajiny – Mgr. Valerij Paďak, CSc., Mgr. Michal Almašij; z Maďarska – doc. Dr. Michal Kapraľ, doc. Dr. Gergej Benedek (pozn.: žiaľ, že všetci nemohli na zasadnutie prísť, ale svoje návrhy niektorí z nich poslali). Keďže jednou z tém budúceho kongresu bude aj problematika celorusínskej jazykovej normy, boli navrhnuté témy zbližovania rusínskej azbuky, ktorá v jednotlivých variantoch nie je totožná. Jednotlivé varianty používajú taktiež rozdielnu lingvistickú terminológiu, a to napriek tomu, že slovník lingvistických termínov z roku 1994 bol výsledkom konsenzu interregionálnej lingvistickej komisie a bol predložený ako jedná zo základných publikácií ku kodifikácii variantu rusínskeho jazyka na Slovensku. Vyzerá to tak, že niektorými jazykovými problémami vyriešenými už na minulých kongresoch, sa bude zase zaoberať aj tretí kongres. Novou bude téma fungovania rusínskeho jazyka v edukačnom systéme jednotlivých krajín, ku ktorej sa budú vyslovovať hlavne učitelia rusínskeho jazyka od materskej až po vysokú školu. Jej cieľom bude taktiež zvoliť postup zbližovania základných metodicko-pedagogických dokumentov z rusínskeho jazyka a literatúry, pri koncipovaní učebníc, pri výbere učebných pomôcok a študijnej literatúry, z metodiky vyučovania a pod. Základný komplex navrhnutých tém vychádza z hlavných cieľov budúceho kongresu, ktorými sú proces zbližovania rusínskych jazykových variantov a posilňovanie pozície rusínskeho jazyka. Za významný výsledok zasadnutia Programového výboru možno považovať aj to, že bol jeho členmi vyslovený jednoznačný súhlas pokračovať v práci interregionálnej jazykovej sekcie, ktorá fungovala pred kodifikáciou rusínskeho jazyka na Slovensku.

PhDr. Anna PLIŠKOVÁ, členka prípravného výboru a hlavná organizátorka spomenutého zasadnutia

(Skrátené a upravené A. Z. , celý článok pod názvom „Začalî prîpravy 3. kongresu rusîn´skoho jazyka“ si môžete prečítať v rusínskej verzii našej webovej stránky v rubrikách: JAZYK a KONGRES – Akciji.)

4. 10. 2006

Nové učebnice rusínskeho jazyka

Cez prázdniny 2005 vyšli nové učebnice rusínskeho jazyka a literatúry, ktoré vydal Rusín a Ľudové noviny. Prvá je učebnica Rusínsky jazyk a literatúra pre 9. ročník základných škôl s vyučovaním rusínskeho jazyka, je od známeho autora Jána Hriba. Kniha má 128 strán.

Ďalšou učebnicou je Rusínsky jazyk pre 4. ročník stredných škôl s vyučovaním rusínskeho jazyka autorov Doc. PhDr. Vasiľa Jabura, CSc. a PhDr. Anny Pliškovej. Jej obsah na 96 stranách tvoria dva tematické okruhy: 1. informácie z jazykovedy s prihliadnutím na vznik a rozvoj rusínskeho jazyka, 2. oblasť rétoriky a rétorického štýlu. Na konci učebnice je zhrnutie učiva od 1. po 4. ročník SŠ.

Najdôležitejšou je kniha autorov Doc. PhDr. Vasiľa Jabura, CSc. a PhDr. Anny Pliškovej - Rusínsky jazyk v zrkadle nových pravidiel pre základné a stredné školy s vyučovaním rusínskeho jazyka, ktorá vychádza po 10 rokoch od kodifikácie rusínskeho jazyka. Je výsledkom niekoľkoročných diskusii jazykovej komisie Oddelenia rusínskeho jazyka a kultúry Ústavu národnostných štúdií a cudzích jazykov Prešovskej univerzity. Pravidlá platia od 1.9.2005.

Učebnice do vypredania zásob si môžete objednať (cena 300,- Sk) v redakcii Rusín a Ľudové noviny, Duchnovičovo nám. 1, 080 01 Prešov, alebo: rusyn@stonline.sk

Rusínsky jazyk vo svetle prvých zmien pravidiel pravopisu

27. januára 1995 sa v Bratislave uskutočnilo slávnostné vyhlásenie kodifikácie rusínskeho spisovného jazyka na Slovensku, ktorý sa sformoval na základe jedného z rusínskych dialektov. Boli vytvorené štandardné normy rusínskeho jazyka pre Rusínov na Slovensku, ktoré sa po kodifikácii stali štandardizovaným, kodifikovaným, spisovným jazykom. Boli vydané „Правила русиньского правопису“ (Pravidlá rusínskeho pravopisu, Rusínska obroda, Prešov 1994) a „Орфоґрафічный словник русиньского яызка“ (Ortografický slovník rusínskeho jazyka, RO, Prešov 1994). Ich cieľom bolo: na základe písma (grafiky) a pravopisu (ortografie) predložiť systémový opis grafických prostriedkov, ktorými sa fixuje primárna reč, t. j. zvuková podoba jazyka, čím sa vytvára jeho písomný prejav. Od samého začiatku pri kodifikácii pravidiel rusínskeho pravopisu sme sa snažili pridržiavať ako súčasných trendov modernej lingvistiky, tak aj vychádzať z overených princípov pravopisu iných slovanských jazykov, hlavne fonematického (fonologického) princípu, podľa ktorého každej fonéme (či jej zvukovej realizácii) zodpovedá samostatná graféma. Veríme, že Pravidlá rusínskeho pravopisu z roku 1994 úspešne splnili svoju úlohu pri formovaní základných pravidiel rusínskeho pravopisu v oblasti grafickej fixácie ústneho jazykového prejavu, hoci zaiste neboli nesporné a bezchybné.

Bolo nám jasne, že mnohé pravidlá a ustanovenia budú potrebovať ďalšie doplnenia, zmeny, hlbšie rozpracovanie alebo aj celkom iný prístup k niektorým javom. Zato sme poprosili všetkých čitateľov rusínskych textov rôzneho charakteru, poslucháčov rusínskeho hovoreného slova, všetkých tých, ktorí majú v úcte a láske rusínsky jazyk, aby nám posielali svoje pripomienky, úvahy, myšlienky, návrhy a upresnenia o problémoch jazyka, ktoré sme vďačne prijali a maximálne objektívne posúdili. Prišlo ich vyše 50 a za všetky sme Vám veľmi vďační. Z nich vidieť, že problematika rusínskeho spisovného jazyka, jazykových noriem nie sú pre nás ľahostajné, nie je nám jedno nielen čo píšeme, ale aj ako píšeme. Nad problematikou zmien sme sa zamýšľali dosť dlho, lebo príčin k tomu bolo tiež mnoho.

Berúc do úvahy vyššie spomenuté, jazyková komisia pri Oddelení rusínskeho jazyka a kultúry Ústavu národnostných štúdií a cudzích jazykov (dnes premenovaný na Ústav regionálnych a národnostných štúdií) Prešovskej univerzity vyriešila zrealizovať v pravidlách rusínskeho pravopisu niektoré zmeny, plný súpis ktorých nájdete v nedávno vydanej publikácii „Русиньcкый язык в зеркалї новых правил русиньского языка“ (Rusínsky jazyk v zrkadle nových zmien pravidiel rusínskeho pravopisu, vydavateľ: Rusín a Ľudové noviny, Prešov 2005, schválené Štátnym pedagogickým ústavom v Bratislave a Ministerstvom školstva SR, ktoré toto vydanie finančne podporilo), knihu je možné si kúpiť za výhodnú cenu 300,- Sk u vydavateľa do vypredania zásob).

Spolu všetkých zmien v nových pravidlách je okolo 30, čo je dosť veľký zásah do doterajších pravidiel. No veríme, že nové normy rusínskeho pravopisu budú prijaté s takým porozumením a priazňou, ako prvé vydanie našich pravidiel. Vopred Vám, všetkým užívateľom nových pravidiel pravopisu, zato ďakujeme a tešíme sa na Vaše ďalšie pripomienky a návrhy zmien zamerané na vylepšovanie našich spoločných pravidiel rusínskeho pravopisu.

Doc. PhDr. Vasiľ JABUR, CSc., PhDr. Anna PLIŠKOVÁ,

Ústav regionálnych a národnostných štúdií Prešovskej univerzity

(Z rusínčiny preložil, skrátil a upravil: A. Z., celý článok si môžete prečítať v rusínskej mutácií našej webovej stránky v rubrike TLAČ: „Народны новинкы“ č. 35 – 41 / 2005, str. 2.)

Každý jazyk si zaslúži podporu

7. – 9. októbra 2005 v Šamoríne, okres Dunajská Streda, sa uskutočnila medzinárodná konferencia pod názvom Menej používané jazyky v nových členských štátoch Európskej únie. Hlavným organizátorom konferencie bola Organizácia pre menej používané jazyky na Slovensku, ktorá vznikla v Šamoríne v roku 2004. Konferenciu podporili: Európska organizácia pre menej používané jazyky so sídlom v írskom Dubline (existuje od r. 1982), Kancelária podpredsedu vlády SR pre európske záležitosti, ľudské práva a menšiny, Fórum inštitút pre výskum menšín a Základná umelecká škola Štefana Németha-Šamorínskeho v Šamoríne. Cieľom konferencie bolo prediskutovať súčasný stav menej používaných jazykov v Slovenskej, Českej, Poľskej a Maďarskej republike a v Európskej únii. Účastníkmi konferencie boli, resp. mali byť, predstavitelia organizácií a inštitúcií 12 oficiálne registrovaných a uznaných národnostných menšín na území Slovenskej republiky. Za rusínsku menšinu boli na konferencii prítomní: Mgr. Alexander Zozuľák (Rusín a Ľudové noviny, Svetový kongres Rusínov), PhDr. Anna Plišková (Oddelenie rusínskeho jazyka a kultúry Ústavu regionálnych a národnostných štúdií Prešovskej univerzity), Ing. Ján Lipinský (Združenie inteligencie Rusínov Slovenska) a doc. PhDr. Vasiľ Choma, CSc. (Spolok rusínskych spisovateľov Slovenska).

Pohľad na účastníkov medzinárodnej konferencie pod názvom Menej požívané jazyky v nových štátoch Európskej únie, ktorá sa uskutočnila 7. – 9. 2005 v Šamoríne. Vpredu zľava doprava: predseda Výboru NR SR pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien László Nagy, ombudsman v SR Ondrej Kandráč, podpredseda vlády SR pre európske záležitosti, ľudské práva a národnosti Pál Csáky so svojim asistentom.

Konferenciu oficiálne otvoril prezident Organizácie pre menej používané jazyky na Slovensku Lászlo Öllös a prezidentka Európskej federácie pre menej používané jazyky z Dublinu Neasa Ni Chinese. Obidvaja podčiarkli, že základný cieľ vzniku a činnosti organizácie je ochrana a rozvoj menšinových jazykov na Slovensku a v Európskej únii vo všeobecnosti. Prvý deň konferencii bol venovaný jazykovej politike v krajinách Európskej únie s akcentáciou na Slovenskú republiku. Tento blok svojim vystúpením otvoril člen Európskej komisie zodpovedný za sféru vzdelávania, odbornej prípravy, kultúru a multilingvizmus Ján Figeľ, ktorý hovoril o potrebe prijatia spoločnej európskej jazykovej politiky, pričom ako najoptimálnejšie riešenie by mal poslúžiť model „1+2“ v školskom systéme, t.z. akcentácia na vyučovanie materinského jazyka a ďalších dvoch jazykov – štátneho a jedného cudzieho. Podpredseda vlády SR pre európske záležitosti, ľudské práva a menšiny Pál Csáky okrem iného za pozitívny moment označil ratifikáciu Európskej charty regionálnych a menšinových jazykov Slovenskou republikou, ale zároveň ukázal na nedostatky pri jej aplikácii v praxi, keďže v súčasnosti až 8 slovenských zákonov je v rozpore s ňou. Za významný moment označil iniciatívu samotných etník vo väčšej miere využívať svoj materinský jazyk. Predseda Výboru Národnej rady SR pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien Lászlo Nagy hovoril o aktuálnej problematike národnostných menšín v SR 15 rokov po revolúcii. Ako pozitívum označil obrodenie rusínskej národnosti, jazyka a zavedenie materinského jazyka Rusínov do vzdelávacieho systému SR. Ale za najhlavnejší moment považuje to, aby sa etnické menšiny stali subjektom, nie trpiacim objektom národnostnej politiky, tak ako je to v prípade maďarskej minority.

Témou druhého dňa konferencie o menej používaných jazykoch v nových členských štátoch EU bolo – praktické používanie jazykov etnických menšín a prezentácia edukačných programov zameraných na cudzie jazyky. Z pohľadu rusínskej menšiny zaujímavé boli dve prezentácie – riaditeľky Štátneho pedagogického ústavu v Bratislave doc. PhDr. Anny Butašovej, CSc., a vedúceho oddelenia histórie Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach prof. PhDr. Štefana Šutaja, CSc. Prvá vystupujúca predstavila problematiku vyučovania materinského jazyka v školách, pričom ako nedostatky uviedla akademický prístup k tomuto vyučovaniu, ako aj to, že oveľa väčší dôraz sa kladie na literatúru ako na jazyk, no hlavne to, že vyučovanie cudzích jazykov ide na úkor materinského. Druhý zo spomenutých zase poukázal na rozvoj jazyka Rusínov pred a po roku 1989, a opierajúc sa o výsledky doterajšieho revitalizačného procesu v rámci rusínskej národnosti na Slovensku, vyzval, že je potrebný špeciálny prístup a špeciálna podpora rusinského jazyka zo strany štátu, s ohľadom na fakt, že Rusíni nemajú svoj materský štát, od ktorého by mohli takúto podporu očakávať.

Posledná časť konferencie prebiehala vo dvoch sekciách: témou prvej bolo postavenie národnostných menšín v štátoch V 4 a témou druhej – legislatíva upravujúca postavenie a používanie menšinových a menej používaných jazykov v krajinách V 4. Všeobecným záverom obidvoch sekcií, ako aj celej konferencie, bolo konštatovanie, že z pohľadu zachovania týchto jazykov je veľmi dôležité zabezpečiť ich používanie vo verejnom styku, hlavne v kontakte s úradmi. Je to dôležité z pohľadu zvyšovanie prestíže menšinových jazykov, ako aj pre maximálnu realizáciu občianskych práv osôb, ktoré patria k národnostným menšinám. Hoci v súvislosti so zákonom č. 211/2000 Zb. z. o slobodnom prístupe k informáciám úrady na južnom Slovensku podávajú rozličné informácie v maďarskom jazyku, bolo konštatované, že tieto texty majú nízku úroveň a nejednotnú terminológiu. V prípade iných jazykov, vrátane rusínskeho, situácia je podobná alebo horšia, napr. konkrétne rusínsky jazyk aj keď sa používa v ústnej komunikácií v úradoch s vysokou koncentráciou rusínskeho obyvateľstva, úradná písomná komunikácia v rusínskom jazyku neexistuje (s výnimkou vo vnútri národnostných organizácií).

Veríme, že závery medzinárodnej konferencie o menej požívaných jazykoch – ktoré vyzývajú na ochranu každého menšinového jazyka – budú prínosom ako pre jazyky etnických minorít vo všeobecnosti, tak aj pre jazyk rusínskej menšiny na Slovensku zvlášť, a že ďalšia medzietnická spolupráca na konkrétnych projektoch pomôže jeho zachovaniu a rozšíreniu sfér jeho používania.

PhDr. Anna PLIŠKOVÁ,

Prešov

(Z rusinčiny preložil, skrátil a spracoval: A. Z., celý článok je možne si prečítať na našej webovej stránke v rubrike TLAČ: „Народны новинкы“, č. 35 – 41 / 2005, str. 1.)

Obnovili sa diskusie o jednotnom pravopise

V procese obrodenia rusínskej identity prioritné miesto patrilo vyriešeniu otázky literárneho jazyka. S ňou sa pasujú Rusíni vo všetkých postkomunistických krajinách, kde žijú – v Poľsku, na Slovensku, na Ukrajine, v Maďarsku. Vyriešenie otázky literárneho jazyka si vyžiadala prax vydávania periodickej a neperiodickej tlače, zavedenie vyučovania rusínskeho jazyka do škôl, elektronických médií, jeho používanie v cerkvách a pod. Kodifikačné práce, ktoré sa realizovali v rozličných štátoch, spočiatku boli izolovanými tvorivými činmi individuálnych autorov, výsledkom čoho bol vznik všelijakých noriem – v závislosti od množstva autorov, ktorí písali po rusínsky, zostavovateľov, redaktorov. Vniesť poriadok do jazykového chaosu bolo cieľom Prvého kongresu rusínskeho jazyka v Bardejovských Kúpeľoch 6. – 7. novembra 1992, na ktorom sa diskutovalo o teoretických problémoch systému tzv. malých národov a o praktických spôsoboch koordinácie kodifikačných prác. Kongres vyriešil prijať „romanšský model“ tvorenia literárneho jazyka, podľa ktorého sa mali najprv rozvíjať štyri rusínske normy (už existujúca v bývalej Juhoslávii a nové na Slovensku, v Poľsku, na Ukrajine, eventuálne aj v Maďarsku, hoci Rusíni z Maďarska tu prehlásili, že príjmu slovenskú normu), ktoré by sa v ďalšej etape mali zbližovať, aby vytvorili základ pre piatu – spoločnú pre všetky regióny rusínsku literárnu normu – koiné. A hoci diskusie o jednotnej pravopisnej rusínskej norme sa začali ešte na samých začiatkoch obrodzovacieho procesu, v rokoch 1991 – 1992, po uznesení 1. jazykového kongresu sa prerušili a všetka energia sa koncentrovala na prípravu jednotlivých regionálnych noriem. Až po viac ako 12 rokoch tá istá otázka je nastolená zase. Do života ho prinavrátili praktické potreby – v podobe spoločných rusínskych projektov, kde sa vyžaduje mať jednotnú rusínsku pravopisnú normu.

Problém spoločnej pravopisnej rusínskej normy bol v poslednom čase hlavnou témou dvoch akcií, organizovaných v dvoch krajinách: 5. – 6. júna 2005 v Prahe (Česká republika) bola konferencia pod názvom Rusíni v novej Európe: Jednotná Európa – jednotné rusínske písmo, ktorú zorganizovala Spoločnosť Rusínov v Českej republike a Výskumné centrum karpatistiky pri Vydavateľstve V. Paďaka v Užhorode, a 13. – 14. júla 2005 v Užhorode (Ukrajina) bolo ďalšie zasadnutie k danej problematike, iniciátorom ktorého bolo spomínané výskumné centrum. Očividne to nie je náhoda, že práve vydavatelia rusínskej tlače sú nútení iniciovať diskusie o spoločnom rusínskom pravopise, lebo každodenná práca ich k tomu vyzýva.

O Valériovi Paďakovi, najväčšom v súčasnosti rusínskom vydavateľovi, ktorí vedie svoje Vydavateľstvo V. Paďaka v Užhorode od roku 200 a za ten čas vydal vyše 100 publikácií, sme už písali v časopise „Русин“ (M. Dronov: „Vydavateľ Valerij Paďak: „Ja realizovav svoju tužbu“, Rusyn č. 1 – 2 / 2004, s. 14 – 15). V poslednom čase sme mali možnosť držať v rukách naraz tri nové knihy z jeho vydavateľstva (H. Beskyd: „Nykolaj Beskyd na blaho Rusyniv“, a dve publikácie autora P. R. Magocsiho: „Ja Rusyn byl, jesm i budu...“ a „Naša otcjuznyna“) a boli sme na troch ich prezentáciách v troch krajinách: v Maďarsku (Beregdarócz, 18. 6. 2005), v Poľsku (Krynica, 24. 6. 2005) a na Ukrajine (Užhorod, 13. 7. 2005). Všetky sú o histórii Rusínov a sú dokumentmi o ich významných etapách na samoidetifikačnej ceste. Je symbolické, že ich autori – jeden v dôsledku zhody náhod, druhý cielene – aj hoci ne žujúc v Užhorode, zvolili si toto užhorodské vydavateľstvo symbolicky preto, že v minulosti veľa titulov našich autorov sa vydávalo práve tam. História sa očividne opakuje a V. Paďak tak v Užhorode buduje dobre základy pre šírenie rusínskej národnej idei. S týmto cieľom za významné považujem hlavne vydávanie učebníc pre rusínske nedeľné školy na Podkarpatsku, z ktorých doteraz vydal napríklad praktickú gramatiku s čítankou M. Almašija – „Slovo za slovo“ a „Žyvoje slovo“, alebo „Naša otcjuznyna“ P. R. Magocsiho. Keďže na Podkarpatsku vznikli už minimálne tri pravopisné normy (Kerča – Sočka, 1992; Kerča – Popovič, 1999; Almašij – Pop – Sydor, 2001), ktorých akceptácia užívateľmi, ako sa vidí, nie je dostatočná, vydavateľ preto prezentuje svoje vydania podľa vlastnej normy. Ale s cieľom širšieho použitia vydaní v rusínskom svete a ich prestíže Paďak cíti potrebu intenzívne pracovať nad unifikovanými normami. Priamou výzvou k tomu zámeru poslúžili aj dva zamýšľané projekty, ktoré v poslednom čase naberajú reálnejšie kontúry. Prvá je ponuka od francúzskeho vydavateľstva, ktoré vydáva mini slovníky malo používaných jazykov, na vydanie francúzsko, resp. anglicko-rusínskeho slovníka, kde z praktických príčin by bolo potrebné rusínsku časť prezentovať podľa jednotného pravopisu, a druhou sú prípravy na vydanie rusínskej jazykovej verzie Encyklopédie histórie a kultúry Rusínov, pričom z praktických príčin najideálnejšie by bolo použiť taktiež už unifikovaný pravopis.

To znamená, že zbližovanie jazykových štandardov je práca, ktorá čaká rusínskych lingvistov, vydavateľov a iných používateľov súčasných rusínskych pravopisných variantov. No zdá sa, že to nebude ľahký proces, hlavne keď vezmeme do úvahy neakceptovanie, alebo nedostatočné akceptovanie už existujúcich regionálnych noriem, čo jasne vidieť napríklad v časopise „Rusyn“, hlavne v rubrike Podkarpatsko, ale aj v publikáciách iných vydavateľstiev na Slovensku či na Ukrajine, redaktori ktorých z rozličných príčin nezodpovedne preferujú akési personálne normy, ale nie prijatý štandard. Žiaľ, zväčšovaniu prestíže jazykovej ani národnostnej tento fakt zaiste nenapomôže. Preto bude zaujímavé sledovať, do akej miery sa podarí zladiť názory pri koncipovaní celorusínskej pravopisnej normy.

PhDr. Anna PLIŠKOVÁ,

preklad z rusínskeho jazyka do slovenského: A. Z.

Karpatské rusínske nárečia

Pod pojem karpatské rusínske nárečia zahŕňame dialekty Rusínov žijúcich na severovýchodnom Slovensku, v juhovýchodnom Poľsku, na Zakarpatskej Ukrajine a v časti rumunského Maramorošu, t. j. v okolí Sihote a v údolí riek Vyšavy a Ruskovy . (Lokalizácia týchto nárečí je samozrejme identická s miestom, kde žijú zakarpatskí Rusíni, preto ako pomôcku využívame mapu P. Magocsiho, znázorňujúcu oblasti Karpát obývané Rusínmi , pozri s. ). Doposiaľ sa v odbornej literatúre na označenie týchto nárečí najčastejšie používal prívlastok ukrajinské, čím sa mala vyjadriť ich príslušnosť k ukrajinskému jazykovému areálu.

Jednou z príčin nárečovej diferenciácie jazyka Rusínov bola skutočnosť, že rusínske etnikum spomenutého regiónu nikdy nebolo súčasťou jediného a jednotného politicko-administratívneho útvaru, resp. nevytváralo jeho dominantný etnicko-jazykový základ. Ďalšími príčinami nárečového štiepenia boli vnútorná migrácia rusínskeho obyvateľstva, nekompaktné osídlenie územia kontaktujúceho so západoslovanským a neslovanským obyvateľstvom, ako aj geografický charakter krajiny obývanej Rusínmi, t. j. takmer výlučne hornatý alebo horský terén.

Klasifikácia karpatských rusínskych nárečí

Prvé pokusy opísať a klasifikovať rusínske nárečia karpatského regiónu sa objavujú v 1. polovici 19. storočia (Mychajlo Lučkaj, Jakiv Holovac’kyj, Jevhenij Sabov, Volodymyr Hnaťjuk a iní), ale ich systematický výskum sa začal až koncom 19.storočia, keď sa v jazykovede začala presadzovať lingvogeografická metóda, ktorá umožnila stanoviť centrum a perifériu určitých nárečových útvarov, vzájomné hranice medzi jednotlivými nárečiami, interferenčné javy a pod. V tejto súvislosti treba spomenúť najmä práce nórskeho slavistu Olafa Brocha (1897, 1899) a Ivana Verchratského (1899, 1901). Verchratského klasifikáciu rusínskych nárečí karpatského regiónu na nárečia s voľným prízvukom a nárečia so stálym prízvukom akceptuje aj súčasná dialektológia. Výskum karpatských rusínskych nárečí sa zintenzívnil v prvej polovici dvadsiateho storočia, pričom pozornosť dialektológov sa neorientovala iba na opis ich jazykovej štruktúry, ale aj na miesto karpatských nárečí v rodine východoslovanských jazykov, na vzťah k iným, najmä susedným nárečiam a jazykom a napokon aj na ich vzájomný vzťah. Väčšina bádateľov ich spolu s nárečiami Haliče, Bukoviny a dialektmi niektorých susedných regiónov začleňovala do juhozápadnej ukrajinskej skupiny; N. Durnovo (1927) podporoval stanovisko Moskovskej dialektologickej komisie (1915), ktorá ich pokladala za samostatnú nárečovú skupinu, pričom zdôrazňoval ich príbuznosť so západoukrajinskými nárečiami; G. Gerovskij (1934) sa pri klasifikácii karpatských nárečí pokúša najmä na základe prítomnosti veľmi archaickej hlásky ы a ďalších staroruských a staroukrajinských archaizmov zblížiť ich s veľkoruskými nárečiami. Za všeobecne prijatú sa dosť dlho pokladala klasifikácia Ivana Paňkevyča, ktorý v známej práci Ukrajins’ki hovory Pidkarpatskoji Rusy i sumežnych oblastej (1938), južnokarpatské nárečia delí na tri skupiny: lemkovskú (od Tatier do rieky Laborec), bojkovskú (od rieky Laborec do rieky Teresvy) a huculskú (na východ od Teresvy). Táto klasifikácia bola neskôr korigovaná, a to tak, že v bojkovskej skupine zostáva iba úzke pásmo nárečí na Verchovine pozdĺž hrebeňa Karpát a väčšina územia Zakarpatskej oblasti Ukrajiny sa pokladá za osobitnú skupinu stredných zakarpatských nárečí. Tie sa tiahnu od rieky Teresvy do rieky Uh; odtiaľ až po rieku Laborec pokračuje prechodné pásmo nárečí stredozakarpatsko-lemkovského typu a od Laborca na západ sa rozprestiera oblasť lemkovských nárečí. Čo sa týka huculských nárečí, ktoré sa na Zakarpatsku sformovali v priebehu 17. - 18. storočia, väčšina bádateľov (Žylko, 1958; Deže, 1967 a i.) ich vyčleňuje spomedzi karpatských nárečí a zaraďuje ich do tzv. huculsko-pokutskej skupiny. Huculské nárečia, ktoré sa sformovali v dôsledku kolonizácie v 17. - 18. storočí, sa vyznačujú veľkým počtom takých javov, ktoré nie sú typické pre ostatné karpatské nárečia a ku skupine karpatských nárečí sa začleňovali skôr teritoriálne. F. T. Žylko v práci Hovory ukrajins’koji movy (1958) karpatské nárečia delí na bojkovské, zakarpatské (stredozakarpatské) a lemkovské. Na rozdiel od Paňkevyča nedáva do jednej skupiny bojkovské a zakarpatské (stredozakarpatské) nárečia, keďže medzi nimi sú dosť závažné rozdiely.

Intenzívny výskum karpatských rusínskych nárečí, pri ktorom sa najmä od 2. polovice 20. storočia čoraz viac používali metódy zaznamenávania jednotlivých nárečových javov do lingvistických atlasov (Latta, 1991), viedol aj k ich detailnejšej klasifikácii. Platí to najmä pre výskum karpatských nárečí na území Ukrajiny a Slovenska. Podrobnejší opis a klasifikáciu nárečí Zakarpatskej oblasti Ukrajiny hlavne na základe lexiky urobil J. Dzendzelivs’kyj (1958 - 1960, 1981) a nárečia Rusínov žijúcich na území východného Slovenska detailnejšie klasifikovala Z. Hanudeľová (1981 - 1989, 1993).

Ťažkosti pri klasifikácii karpatských rusínskych nárečí vyplývajú najmä z toho, že jednotlivé nárečové územia sú navzájom prepojené tými istými izoglosami a ťažko sa nájdu teritóriá, ktoré by uzatváral väčší počet kompaktných izoglos. Na zreteľ treba preto brať izoglosy dominujúce na jednom území a okrajovo zasahujúce do iného nárečového teritória, v ktorom z lingvistického hľadiska predstavujú viac-menej perifériu. Okrem toho aktuálny stav používania karpatských rusínskych nárečí v každodennom živote, ktorý je daný viacerými sociolingvistickými či extralingvistickými faktormi, ukazuje, že pri opise a klasifikácii karpatských rusínskych nárečí by sa malo viac než doposiaľ vychádzať zo skutočnosti, že karpatskí Rusíni žijú v súčasnosti v rozdielnych, resp. rozličných lingvo-kultúrnych spoločenstvách v rámci viacerých štátnych útvarov (Ukrajina, Slovensko, Poľsko, Rumunsko, čiastočne aj Maďarsko; okrem toho karpatskými rusínskymi nárečiami hovoria aj Rusíni žijúci v Juhoslávii, USA a v Kanade). Vzhľadom na to pri synchrónnom opise jazykového systému karpatských rusínskych nárečí a pri ich klasifikácii by bolo treba brať na zreteľ aj zakotvenie týchto nárečí v odlišnej jazykovej a kultúrnej sfére. Táto skutočnosť vyžaduje opísať ich jazykovú štruktúru a jej fungovanie v jazykovej praxi z hľadiska vzťahu s najbližšími kontaktujúcimi jazykovými útvarmi, ako aj z hľadiska vplyvu rozličných lingvistických i mimolingvistických faktorov na jazyk karpatských Rusínov.

Vychádzajúc z lingvistických faktorov, daných predovšetkým určitými izoglosami nárečových javov charakteristických pre jedno územie a odlišných od iného nárečového teritória, ako aj zo spomenutých extralingvistických či socilolingvistických faktorov, karpatské rusínske nárečia by sme mohli v zásade rozdeliť na dve skupiny: západnú a východnú. Západnú skupinu tvoria lemkovské nárečia (severné a južné) a východnú skupinu zakarpatské alebo stredozakarpatské a severozakarpatské (bojkovské) nárečia. Aj jedna aj druhá základná skupina sa pritom diferencujú na menšie nárečové podskupiny. Hlavnú izoglosu medzi západnou a východnou skupinou karpatských rusínskych nárečí predstavuje umiestnenie prízvuku: kým v lemkovských nárečiach je prízvuk stály, fixovaný na predposlednej slabike slova (podobne ako v poľštine, resp. východnej slovenčine), vo východnej skupine je prízvuk voľný, pohyblivý (podobne ako v ukrajinčine). S týmto základným diferenčným javom však korešpondujú aj ďalšie javy (pozri o tom ďalej), ktoré karpatské rusínske nárečia rozčleňujú na dve veľké skupiny: východnú, viac-menej príbuznú s ukrajinčinou, a západnú, resp. severozápadnú s viacerými západoslovanskými prvkami (najmä východoslovenskými a čiastočne aj poľskými). Hranicu, aj keď nie celkom presnú, medzi západnou a východnou skupinou tvorí rieka Laborec. Medzi Laborcom a Cirochou leží prechodné pásmo nárečí, ktoré má na jednej strane javy typické pre lemkovské nárečia a na druhej strane prvky charakteristické pre nárečia nad Uhom.

Východnú hranicu západných (lemkovských) karpatských rusínskych nárečí tvorí rieka Laborec, odkiaľ sa tieto nárečia šíria v západnom smere (zhruba po osi Snina -Medzilaborce - Svidník - Bardejov - Stará Ľubovňa - Poprad) po rieku Poprad, ktorá je ich západnou hranicou. Lemkovské nárečia majú svoje pokračovanie na území Poľska v severných Karpatách pozdĺž hraníc so Slovenskom , a to od riečky Solinky na západ (pravda, v súvislosti s presídlením obyvateľstva tohto regiónu po druhej svetovej vojne na iné miesta etnicko-jazyková štruktúra je tu značne narušená).

Západnú hranicu východných karpatských rusínskych nárečí možno zhruba určiť pri rieke Laborec s tým, že od Uhu do Laborca sa rozprestiera pásmo prechodných nárečí stredozakarpatsko-lemkovského typu. Z lingvistického hľadiska dominantou je územie Zakarpatskej Ukrajiny, na ktorom sú situované zakarpatské (stredozakarpatské) nárečia. V ich rámci možno podľa Dzendzelivského (1958 - 1960, 1981) vyčleniť štyri skupiny nárečí: mramorošské (medzi Rikou a Šopurkou), boržavské (medzi Rikou a Latoricou), verchovinské (juhovýchodná časť Veľkoberezňanského a Voloveckého okresu a juhozápadná časť Medzihorského okresu), ktoré je na jednej strane späté so susednými bojkovskými nárečiami na sever od Karpát a na západe s lemkovskými nárečiami) a užanské nárečie (medzi Latoricou a Uhom), v ktorom sú prítomné lemkovské aj bojkovské prvky.

Ďalšie väčšie nárečové celky v rámci východných karpatských nárečí tradične predstavujú bojkovské nárečia na severných svahoch Karpát, huculsko-pokutské nárečia vo východných Karpatách a na Zakarpatsku (na východ od rieky Šopurky); nadsianske nárečia, ktoré sú rozšírené hlavne na pravom brehu rieky Siany, na sever od Przemyslu v Poľsku a čiastočne aj v Ľvovskej oblasti, majú veľa spoločných čŕt so západnými karpatskými (lemkovskými) nárečiami, resp. aj s bojkovskými a naddnestrovskými nárečiami.

Pre celkovú charakteristiku súčasného stavu karpatských rusínskych dialektov je relevantný najmä ten fakt, že väčšina lemkovských nárečí je situovaná na území Slovenska a menšia časť na území Poľska a Ukrajiny. Na druhej strane prevažná väčšina karpatských rusínskych nárečí patriacich do východnej skupiny sa rozprestiera na území Zakarpatskej Ukrajiny.

Hlavné znaky karpatských rusínskych nárečí

Väčšina doterajších výskumov karpatských rusínskych nárečí poukazuje na to, že tieto nárečia geneticky vychádzajú z východoslovanského a konkrétne z ukrajinského jazykového základu.

K spoločným jazykovým javom karpatských rusínskych nárečí, ktoré poukazujú na ich východoslovanskú jazykovú príslušnosť, patria najmä tzv. polnoglasie, t. j. zmena psl. skupín *tort, tolt, tert, telt na torot, tolot, teret, telet, ako je to napr. v slovách korova, vorona, holova, moloko, bereh, vereteno, čelenkў; zmena psl. skupín *tj (kt), dj na č, dž, resp. ž: svička, sviču, medža, chodžu, sydžu, resp. meža, chožu, syžu (v bývalej Mramorošskej župe, v Užskej a Berežanskej župe, ako aj na východ od rieky Latorica); azda najpríznačnejšou hláskou karpatských rusínskych nárečí je zadná samohláska ы (v prepise do latinky ju budeme označovať znakom ў), pochádzajúca z rozličných praslovanských vokálov a vyskytujúca sa vo viacerých pozíciách: ako reflex praslovanského y: mў, vў, sўn; ako reflex psl. ъ a ь v skupinách ъjь a ьjь: dobrўj, velykўj, starўj ; ako reflex ъ v predponách vъ-, zъ-, obъ-, odъ-: vўšol, zўšol, obўšol, odўšol; ako reflex ъ a ь v skupinách trъt, tlъt, trьt, tlьt; tъrt, tъlt, tьrt, tьlt: drўva, slўza, blўcha, chўrbet, okўršўna; ako pokračovateľ psl. y po velárach: rukў, nohў, chўža; ako reflex i po š a ž: žўty, šўty, šўrokўj.

K ďalším spločným javom patria striednice za psl. nosovky *ę >’a, ą > u: des’ať, s’atўj, zub, buduť (výnimky v niektorých nárečiach sú iba pri striednici za ę, napr. pieť, mn’eso v tzv. huculských nárečiach; meso v tzv. lemkovských nárečiach) a niektoré ďalšie.

Z morfologických javov, ktorými sa karpatské rusínske nárečia zaraďujú do skupiny východoslovanských jazykov, treba spomenúť najmä koncovku -u v 1. os. sg. prézenta: nesu, vezu, stoju, pyšu (ale čitam, spivam, hram - pozri o tom ďalej); koncovku -ť, resp. -t v 3. os. pl. prézenta: nesuť/nesut, pyšuť/pyšut, čitajuť/čitajut, stojať/stojat; zakončenie činného príčastia prítomného na -čyj/-čij, -ča, -če/-čoje, ako aj zakončenie prechodníka na -čy/-či: spivajučij ftach, chramľučyj zajac’, nechoťača baba, koľačij drit, kўpjača voda, nevyďače ďivča; chodyt plačuči, ide spivajuči, bih revučy; unifikáciu pádových koncoviek substantív všetkých rodov v dat., lok. a inštr. pl.: vovkam, vovkach, vovkamy - ďivkam, ďivkach, ďivkamy - slovam, slovach, slovamy a i.

Pokiaľ ide o lexiku, karpatské rusínske nárečia si na jednej strane zachovali všeslovanské a východoslovanské dedičstvo, vrátane lexiky charakteristickej pre ukrajinčinu, a na druhej strane v dôsledku dlhodobého kontaktu s inými (nevýchodoslovanskými, resp. i neslovanskými) jazykmi a kultúrami prevzali veľa lexikálnych jednotiek zo slovenčiny, poľštiny, ale aj z maďarčiny, nemčiny a rumunčiny. Túto skutočnosť možno napr. ilustrovať na lexike rusínských nárečí na východnom Slovensku: pomenovania vecí a javov, ktoré boli v slovanskom svete známe a rozšírené až v neskoršom, historicky novšom období, majú rusínske nárečia na východnom Slovensku spoločné s východoslovenskými alebo slovenskými nárečiami vôbec, kým najstaršia rusínska lexika vychádzajúca z praslovanského základu je identická s ukrajinskou, resp. s východoslovanskou lexikou.

Jednou z najtypickejších syntaktických vlastností karpatských rusínskych nárečí je nepoužívanie pronominálneho podmetu aj v tých prípadoch, keď je slovesný prísudok v tvare minulého času: Robyl jem tam calўj den’, porov. ukr. Ja tam pracjuvav cilyj deň. K ďalším spoločným syntaktickým črtám patrí napr. vyjadrovanie posesívnosti pomocou osobných tvarov slovesa maty (mam korovu; mam dobru ženu - porov. ukr. u mene korova; u mene dobra žinka), používanie konštrukcií typu bolyť ňa holova/mene bolyť holova; fkral mu koňa (porov. v spisovnej ukrajinčine u mene bolyť holova; vin u ňoho vkrav koňa) a pod.

Ďalšiu skupinu jazykových javov charakteristických pre všetky karpatské rusínske nárečia predstavujú také prvky ich jazykovej štruktúry, ktoré sú v rámci východoslovanskej jazykovej skupiny známe iba v ukrajinčine a nevyskytujú sa v ostatných slovanských jazykoch. Patria k nim najmä: 1. zmena praslovanských o a e v nových zatvorených slabikách najčastejšie na i: kiň, siľ, viz, sim; známe sú však aj iné striednice: u (iu), ü, ы, y: kuň, kiuň, kün’, spoza hыr; vezu - viuz, vüz, viz; 2. reflex i za praslovanské ě (jať): sino, ľito; 3. stredná samohláska y za pôvodné psl. i: myska, vyty, robyty, prynesty.

K spomenutým javom možno zaradiť aj kombináciu tvrdých (depalatalizovaných) slabík de, te, ne, le a mäkkých (palatalizovaných) slabík d’i, t’i, n’i, l’i (de, tebe, neďiľa, leťity, ďityna, poťim, ľito). Je pozoruhodné, že tieto javy pretrvali napr. v jazyku Rusínov na východnom Slovensku aj napriek stáročia trvajúcej izolácii od ukrajinčiny a napriek ich dlhodobému kontaktu so slovenskými nárečiami a slovenským spisovným jazykom. Možno to pokladať za ďalší dôkaz známeho lingvistického poznatku a faktu, že fonologické javy sú najpevnejšie, nemenné a odolné voči vplyvom susedných alebo kontaktujúcich jazykov.

Západné karpatské rusínske nárečia

K najcharakteristickejším črtám západných (lemkovských) nárečí patria:

1. stály prízvuk, a to na predposlednej slabike slova;

2. zakončenie 3. os. sg. a pl. prézenta na tvrdé -t : chodyt, robyt, sydyt - choďat, robjat, syďat (vo východnej skupine chodyť, robyť, sydyť);

3. koncovka l v 3. os. sg. mask. préterita: chodyl, robyl, spal (vo východnej skupine prevažuje zakončenie u: chodyu, robyu, spau);

4. slovesá s príponou -uva v infinitíve (kupuvaty, chosnuvaty) majú pri časovaní tvary s príponou -iju- , kým vo východnej skupine sú tvary s príponou -uju-, porov. kupiju - kupiješ - kupije - kupijut (vo východnej skupine kupuju, kupuješ...);

5. nom. pl. adj. má koncovku ў: starў babў, velykў lukў;

6. koncovka -om v inštr. sg. fem. subst., adj. a zámen (od Ondavy až do konca etnografickej hranice za Popradom): s tom dobrom susidom (okolo Laborca a ďalej na východ je v tomto prípade koncovka ou: s tou dobrou susidou);

7. totožnosť tvarov lok. a inštr. sg. mask. a neut. adj. a zámen: o tўm dobrўm chlopovy/ďivčatu - s tўm dobrўm chlopom/ďivčatom;

8. duálové podoby inštr. pl. adj. a zámen na -ўma: s tўma dobrўma chlopamy, babamy;

9. gen. sg. fem. adj. má tvar -oj: staroj babў, šumnoj ďivkў (vo východnej skupine sú nekontrahované podoby typu staroji);

10. pre lemkovské rusínske nárečia sú príznačné špecifické zákonitosti o používaní koncoviek prvej osoby singuláru prézenta; ide o koncovky -u a -m.

Koncovka -u v 1. os. sg. sa používa v týchto prípadoch:

a) po prézentnom kmeni zakončenom na konsonant, v ktorom kontrakcia neprichádza do úvahy: yty -ydu, nesty - nesu, vesty - vedu, vezty - vedu. V tom sa rusínske nárečia zhodujú so stavom v spisovnej ukrajinčine: idu, nesu, vedu. Platí to aj pre slovesá s infinitívnym kmeňom zakončeným na -y, teda bez intervokalického j: nosyty - nos’u, robyty - robju/robľu, kosyty - kos’u;

b) po nekontrahovaných slovesných kmeňoch so skupinami -oja, -ija: stojaty- stoju, bojaty s’a - boju s’a, smijaty s’a - smiju s’a;

c) ak infinitívny kmeň má sufix -uva-/-ova-, ktorý sa pri konjugácii mení na -uj-: kupuvaty/kupovaty - kupuju/kupiju, študuvaty - študuju/študiju, holoduvaty - holoduju/holod’iju.

Koncovka -m sa v 1. os. sg. používa v tých prípadoch, keď sa slovesné kmene končia na -a, pričom v nich nastala kontrakcia skupiny -aju-, -aje-: čitaty - čitam, čitaš, čitat; čitame, čitate; padaty - padam, sluchaty - slucham. Kontrakcia tejto skupiny je typická pre západoslovanské a južnoslovanské jazyky. Spisovná ukrajinčina a ostatné východoslovanské jazyky si zachovali skupinu -aje-: čytaju, padaju, sluchaju.

11. Používanie koncoviek -u a -m v 1. os. sg. korešponduje s otázkou používania dvoch paralelných koncoviek v tretej osobe singuláru, a to koncovky -ť/ -t a nulovej koncovky:

a) prípona -ť/-t sa používa po stiahnutých slovesných kmeňoch alebo po slovesných kmeňoch, v ktorých kontrakcia neprichádza do úvahy, keďže nemajú skupinu obsahujúcu intervokalické j: čitaty - čitat, padaty - padat, sluchaty - sluchat; syd’ity - sydyť/sydyt, robyty - robyť/robyt; porov. ukr. čytaty - čytaje, padaty - padaje, sluchaty - sluchaje, pretože nenastala kontrakcia skupiny -aje-, ale sydity - sydyť, robyty - robyť, pretože slovesné kmene neobsahujú skupinu s intervokalickým j;

b) nulová prípona (čiže nie prípona -ť/-t) sa používa v takých prípadoch, ak sa kmeň končí na -e: nese, vede, plače, porov. l. os. pl.: nes - e - me, ved - e - me.... Tá istá koncovka sa v tomto prípade používa aj v ukrajinčine, porov.: nese, vede, plače;

12. v lemkovských nárečiach sú dva analytické tvary budúceho času slovies nedokonavého vidu:

a) určitý tvar pomocného slovesa bўty plus infinitív plnovýznamového slovesa: budu chodyty, budu robyty, budu spaty (táto podoba je charakteristická hlavne pre východnú podskupinu, v okolí Laborca);

b) určitý tvar pomocného slovesa bўty plus l-particípium: budu robyl, budu chodyl, budu spal (hlavne na západ od Laborca).

K ďalším charakteristickým javom západnej skupiny karpatských nárečí možno ešte zaradiť:

14. neprítomnosť epentetického l po perniciach: robju, spju, kupju (ale zemľa);

15. zánik pôvodného i v tvare imperatívu: choď, yď/iď, rob, voz’ (’vezmi!’ aj voz!);

16. v lemkovských nárečiach sa zachovala druhá palatalizácia v nom. pl. maskulín , ktorých kmeň sa končí na k, g, h, ch, ako aj iné maskulína (pomenúvajúce osoby) z pôvodných o-kmeňov: borsug - borsudzy, vovcy, zbijnycy, paribcy, chrobacy, cerkivnycy, Rusnacy;

17. používanie krátkych (enklitických) foriem osobných zámen mi, ti, si, mu, ji (daj mi, povidž ji, kupju ti), n’a, ťa, sa/s’a, ho, ju/jej (vydyt n’a, čuje ťa, sluchat ho; bojit sa jej), pričom v západných rusínskych nárečiach je enklitická forma v datíve pri zámene ja jedinou formou (dlhá podoba typu ukr. meni sa tu nevyskytuje), porov. pryšol gu mi;

18. z numerálnej morfológie možno uviesť podoby typu dvomy/dvome, tr’omy/tr’ome, štir’me/štirme, pjaťme, šesťme, devjaťme, des’aťme, ktoré sa používajú iba s osobnými maskulínami počítaných substantív, porov.: dvomy chlopy, tr’omy princove, pjaťme šandare. Číslovky od 5 vyššie sa však používajú aj v ich základnej podobe, t. j. pjať, šisť, devjať s genitívom plurálu počítaných substantív: pjať chlopiv.

K charakteristickým javom lemkovských nárečí niektorí autori zaraďujú napr. aj kontrahované tvary adjektív stredného rodu typu zelene lysťa oproti východným tvarom s nekontrahovanými skupinami -oj, -oje, -oji, ale kontrahované tvary nie sú typické iba pre lemkovské nárečia; vyskytujú sa aj na východ od rieky Rika na Zakarpatsku i vo väčšine ukrajinských nárečí na území Ukrajiny a v spisovnej ukrajinčine. Podobne aj prípona -me v 1. os. pl. prézenta (chodyme, robyme) sa okrem lemkovských nárečí vyskytuje aj v bojkovských, zakarpatských a huculských nárečiach.

Pri charakteristike lemkovských nárečí by bolo možné uviesť aj niekoľké ďalšie osobitosti, ako je napr. platálne ť v koncovke neurčitku pred i (chodyťi, robyťi, spaťi), platálnosť sykaviek s, z pred i pochádzajúceho z ě alebo pred a < ę (š’ino, ž’iľa, boju š’a, š’atўj), depalatalizácia mäkkých dentál t, d, n v prípadoch typu pjat, ked, den a pod. Ide však o javy, ktoré necharakterizujú lemkovský región ako celok, lež iba jeho časť.

Lexika západných karpatských rusínskych nárečí je azda najvýstižnejšie predstavená v reči východoslovenských Rusínov. Táto lexika sa vyznačuje hlavne týmito charakteristickými črtami:

1. veľa slov je spoločných so slovenskými nárečiami patriacimi do severovýchodného slovenského nárečového makroareálu; ide pritom o lexiku pochádzajúcu z praslovanskej lexikálnej bázy, ako sú napr. názvy obilnín a ďalšie názvy z botanickej sféry, názvy niektorých zvierat, pomenovania rozličných prírodných javov a pod.: SVS (severovýchodoslovenské) žito, RN (rusínske nárečia) žўto - JZS (juhozápadoslovenské) raž; SVS pšenica, RN pšen’ic’a - JZS žito; SVS sosna, RN sosna - JZS borovica; SVS kura, RN kura - JZS sliepka; SVS puľka, RN puľka - JZS moriak; SVS borsuk, RN borsuk - JZS jazvec;: SVS zachodiť, RN zachodyty - JZS zapadať; SVS chmára, RN chmara- JZS oblak/mračno; SVS zimná (voda), RN zymna - JZS studená;

2. do jazyka Rusínov na Slovensku prenikajú zo slovenčiny najmä slová z oblasti ekonomiky, kultúry, techniky, politiky a mnohých ďalších sfér spoločenského života. Všetky tieto lexikálne jednotky sa však prispôsobujú fonetickým a morfologickým zákonitostiam rusínskych nárečí, porov. napr.: slk. vlak, RN vlak - ukr. pojizd; podobne aj všetky pomenovania jednotlivých typov vlaku sú prebraté zo slovenčiny: osobnўj vlak, nakladnўj vlak, richlyk - slk. osobný vlak, nákladný vlak, rýchlik. Ukrajinské pomenovania pasažyrs’kyj, tovarnyj/vantažnyj, švydkyj/kurjerskyj pojizd sú v jazyku slovenských Rusínov neznáme.

S procesom preberania a adaptovania určitých slovenských slov do slovníka Rusínov je tesne spojený aj analogický proces preberania a adaptovania celých konštrukcií obsahujúcich dané slovo, porov..: slk. nastúpiť do vlaku, RN nastupyty do vlaku - ukr. sisty u pojizd; slk. vystúpiť z vlaku, RN vўstupyty z vlaku - ukr. vyjty z pojizdu a pod.

Veľa výpožičiek zo slovenčiny je aj z oblasti administrácie, riadenia, súdnictva a pod., porov.: slk. občiansky preukaz, RN občanskўj preukaz - ukr. pasport; slk. členský preukaz, RN členskўj preukaz - ukr. člens’kyj kvytok; slk. vodičský preukaz, RN vodyckўj preukaz - ukr. prava vodija; slk. daň, RN dan’ - ukr. podatok; slk. daňový úrad, RN dan’ovўj ur’ad - ukr. viddileňňa zboru podatkiv; slk. predseda vlády, RN preceda vladўj - ukr. holova ur’adu; slk. vedúci odboru, RN veducўj odboru - ukr. zavidujučyj viddilom; slk. uznesenie súdu, RN uznesin’a sudu - ukr. rišeňňa susu a pod.

3. Do systému slovnej zásoby RN je integrovaných veľa slovenských slov spätých s každodenným životom, ako je napr. pomenovanie odevu a jeho časti, pomenovanie obuvi, nábytku, názvy obchodov, slová referujúce o zdraví človeka a pod., porov.: slk. košeľa - RN košuľa - ukr. soročka; slk. oblek, RN oblek, oblečin’a - ukr. oďah/kosťum; slk. sako, RN sako - ukr. pidžak; slk. vetrovka, RN vetrovka - ukr. štromivka/kurtka; slk. topánky, RN topankў - ukr. čerevyky; slk. obliekať sa, RN obľikaty s’a - ukr. oďahatys’a; slk. zobliekať sa, RN zobľikaty s’a - ukr. rozďahatys’a; slk. skriňa, RN skrin’a/skryn’a - ukr. škafa; slk. chladnička, RN chladnyčka - ukr. cholodyľnyk; slk. cukráreň, RN cukrarn’a - ukr. kondyters’ka; slk. drogéria, RN drogerija/drogeryja - ukr. aptekars’kyj mahazyn; slk. holičstvo, RN holyčstvo - ukr. perukarňa; slk. mám chrípku, RN mam chrypku - ukr. u mene hryp ; slk. má hnačku, RN mat hnačku - ukr. u ňoho ponos; slk. je chorý na pľúca, RN je chvorўj na pľuca - ukr. vin chvoryj na leheni a pod.

4. Rusínske nárečia na území východného Slovenska preberajú zo slovenčiny nie iba jednotlivé lexémy, ale aj určité slovotvorné prvky, ktoré vytláčajú pôvodné východoslovanské formanty, napr. prípona -areň (v RN samohlaska a je samozrejme krátka): vynaren’, kolkaren’, ošiparen’ ( niektoré z nich si však zachovávajú príponu -alňa, - arňa: elektraren’, jedaln’a); prípona -ysta/-ista (pri slovách cudzieho pôvodu): huslysta, fodbalysta, hokejista; prípona -yčka/-ička: tlmočnyčka, čašnyčka, kadernyčka, dojička a veľa ďalších.

Spomenutá lexika, ako aj naznačené slovotvorné postupy sú svedectvom tesného, prirodzeného a dlhodobého vzťahu Rusínov žijúcich na Slovensku so slovenským politickým, sociálnym, kultúrnym a spoločenským životom vôbec. Neprítomnosť analogickej ukrajinskej lexiky a slovotvorných postupov v slovnej zásobe slovenských Rusínov svedčí o absencii spomenutého priameho a dlhodobého kontaktu so spoločenským životom na Ukrajine a s ukrajinským jazykom.

Preberanie slovenských pomenovaní spojených s rozličnými aspektami moderného životného štýlu a ich prispôsobovanie sa fonologickým a morfologickým zákonitostiam rusínskych nárečí je jednou z najvýraznejších čŕt súčasného rusínskeho jazykového procesu na východnom Slovensku. Aj keď tento vývin do značnej miery zbližuje rusínsku lexiku so slovenskou, nemožno ho jednoznačne kvalifikovať ako proces poslovenčovania jazyka Rusínov. Pomenovacie jednotky prevzaté zo slovenčiny sa totiž adaptujú k hláskoslovným i morfologickým normám rusínskeho jazyka a tak sa pevne integrujú do rusínskeho jazykového systému.

Z javov, ktoré sú charakteristické pre syntax západných rusínskych nárečí, treba spomenúť najmä tie, ktoré sa na jednej strane líšia od analogických javov v ukrajinčine a na druhej strane sú typologicky príbuzné alebo totožné so západoslovanskými a čiastočne aj s južnoslovanskými jazykmi, napr.:

1. Vety s nulovým pronominálnym subjektom: Robyl jem tam calўj den’.

2. Deagentné, resp. pasívne vetné štruktúry s reflexívnymi tvarmi slovesa: Strašn’i s’a tam striľalo. - Tota luka s’a mi ťaško kosyla.

3. Bezpredložkové a predložkové konštrukcie sa zhodujú s analogickými konštrukciami v slovenčine a líšia sa od ukrajinských, resp. východoslovanských, porov. porov.: Nevid’il jem tam nyjakў ženў. - Slk. Nevidel som tam nijaké ženy. - Ukr. Ja tam ne bačyv nijakych žinok.; RN: Nestarajuť s’a o chudobnўch. - Slk. Nestarajú sa o chudobných. - Ukr. Vony ne piklujuť pro bidnych.

4. Konštrukcie s datívom commodi/incommodi alebo s posesívnym datívom, porov.: Mama jim napekla kolačiv. - Fkraly mu kon’a. - Žena mu porodyla chlopc’a.

5. Adverbiálne predložkové konštrukcie sú totožné so slovenskými a odlišné od ukrajinských, porov.: Ydu do školў. - Slk. Idem do školy. - Ukr. Ja idu v školu. RN Stoju pry studn’i. - Slk. Stojím pri studni. - Ukr. Ja stoju biľa kolodc’a. RN Ydu gu stolu. - Slk. Idem k stolu. - Ukr. Ja idu do stola a pod.

6. Výrazné rozdiely medzi rusínskymi nárečiami na východnom Slovensku a ukrajinčinou, resp. východoslovanskými jazykmi vôbec sú najmä v oblasti syntaktickej sémantiky. Ide najmä o rozdiely:

6. 1. vo vyjadrovaní posesívnosti: v RN sa posesívnosť vyjadruje substantívom v nominatíve označujúcim posesora plus sloveso maty/maťi v príslušnom kongruenčnom tvare, ktoré sa viaže s akuzatívom substantíva označujúceho privlastňovanú substanciu: Susid mat velyku zahorodu. Tá istá štruktúra je typická aj pre slovenčinu, porov.: Sused má veľkú záhradu. V ukrajinčine je táto štruktúra iba variantom častejšie používanej posesívnej konštrukcie, ktorú tvorí predložka u + genitív substantíva označujúceho vlastníka a nominatív substantíva (alebo genitív v prípade záporného slovesa) označujúceho privlastňovanú substanciu : U susida velykyj sad. U neji nema svojeji chaty;

6. 2. v kladných (lokálne-) existenčných konštrukciách sa v RN zvyčajne používa sloveso jest, napr. Jest dachto doma?, kým v záporných typoch viet sa používajú podoby nyt/n’it alebo nejest. V kladnej vete je podmet v nominatíve (pozri predchádzajúci príklad), kým v zápornej vete sa používa genitívny podmet, porov.: Ci to jest dajaka polehota, ci to nyt už inakšoj polehotў? - Moho muža nit doma. - Korunkў nejest;

6. 3. V lemkovských nárečiach (podobne ako v slovenčine) sa zvratné podoby nezvratných slovies používajú v recipročnom význame takmer bez obmedzenia, a to i v takých prípadoch, keď sa tvar zámena s’a/sa, si dá nahradiť výrazmi jeden druhoho, jeden druhomu a pod., porov.: čuty s’a, viďity s’a, nenavyďity s’a, hladkaty s’a. Vyjadrovanie reciprocity v spisovnej ukrajinčine a vo väčšine ukrajinských nárečí pomocou reflexívneho zámena sja je však v porovnaní s RN a so slovenčinou podstatne obmedzenejšie. V spisovnej ukrajinčine sa v podobných prípadoch reciprocita vyjadruje iba pomocou výrazov odyn odnoho, porov.: (vony) čujuť, bačať, nenavyďať, hlaďať odyn odnoho. Ešte výraznejšie sa tento rozdiel prejavuje pri slovesách so zámenom v datíve. V západnej skupine karpatských rusínskych nárečí podobne ako v slovenčine je reciprocita pri slovesách s datívnou väzbou prakticky neobmedzená, porov. RN pomahaty si, škodyty si, otuščaty si, pris’ahaty si, šepkaty si, rozumyty si, nadavaty si - slk. pomáhať si, škodiť si, odpúšťať si, prisahať si, šuškať si, rozumieť si, nadávať si... V spisovnej ukrajinčine a v ukrajinských nárečiach sa v podobných prípadoch reciprocita vyjadruje takmer vždy výrazmi odyn odnomu: vony pomahajuť, škoďať, proščajuť odyn odnomu.

7. V súvetných štruktúrach sa používajú tie isté spojky ako v slovenčine: že, žebў, kebў, kyď/ked: Neznal jem, že prydeš. - Nepryšla bў’ m, kebў jem toto znala. - Ponahľajut s’a, žebў jich nezastyhnul doč.

Východné karpatské rusínske nárečia

Najzávažnejší diferenčný príznak medzi východnou a západnou skupinou karpatských rusínskych nárečí je v oblasti prízvuku: ako sme už spomenuli, v západných (lemkovských) rusínskych nárečiach je prízvuk stály, a to vždy na penultime, kým v karpatských rusínskych nárečiach na východ od rieky Laborec je prízvuk pohyblivý a mení sa v súvise so zmenou slovného tvaru, porov. nohá - na nózi, nestý - nésu.

Z odlišných javov v hláskosloví možno (okrem už spomenutých) uviesť najmä:

1. vo východných karpatských rusínskych nárečiach sa popri reflexe i a ў za pôvodné o v nových zatvorených slabikách vyskytujú aj reflexy u (iu), ü, y: kuň, kiuň, kün’, spoza hўr; vezu - viuz, vüz, viz; v západných karpatských rusínskych nárečiach je v týchto prípadoch striednica i, na severnom Spiši aj ў (kin’, n’is; sўľ);

2. výskyt palatálnych z’, s’, c’ v príponách -z’k-, -s’k-, -c’k’, -ec’-, -yc’a-: berez’kyj, rus’kyj, čes’kyj, brac’kyj, kupec’, hornec’ udovyc’a;

3. popri fonéme /e/ je rozšírený aj jej pozičný variant úzkeho e pred mäkkými spoluhláskami: chlopec’, žnec’, den’, teper’, des’ať;

4. dosť častý je prechod pôvodných e, ь na /y/ v pozícii pred slabikou s mäkkou spoluhláskou: dyn’, pyn’, otyc’, vyr’ba, zymľa;

5. fonéma /o/ sa v pozícii pred i a u, ako aj pred mäkkými spoluhláskami vyslovuje ako úzke /ô/: rôzum, dôbri, loküť, na kôn’i, ôs’in’;

6. samohláska ў sa najmä po perniciach značne labializuje a jej výslovnosť sa približuje k /o/: bўla, mў, vў, rўba;

Morfológia východnej skupiny karpatských rusínskych nárečí sa líši od západných rusínskych nárečí najmä týmito javmi:

1. koncovkou -ou v inštr. sg. fem. substantív, adjektív, adjektívnych zámen a čísloviek oproti koncovke -om v západnej skupine, porov.: z mojou treťou dobrou kamaratkou (oproti z mojom treťom dobrom kamaratkom v západných nárečiach);

2. podstatné mená stredného rodu s psl. príponou -at majú na území okolo rieky Cirochy a ďalej na východ v datíve singuláru koncovku -y (teľaty), zatiaľ čo v západných rusínskych nárečiach sa v tomto prípade používa prípona -atu/-aťu: (malomu teľatu), a to pod vplyvom o-kmeňov;

3. budúci čas slovies nedokonavého vidu pozostáva z osobného tvaru pomocného slovesa bўty a neurčitku plnovýznamového slovesa (budu robyty), kým v západných rusínskych nárečiach prevažuje typická lemkovská podoba, t. j. osobné tvary slovesa bўty + l-ové particípium: budu robyl;

4. zakončenie tvaru minulého času na -v (vo výslovnosti u): chodyv, robyv, syd’iv. V západných rusínskych nárečiach je v tomto prípade prípona l: chodyl, robyl, syd’il;

5. mäkké zakončenie -ť v 3. os. sg. prítomného času (s malými výnimkami): chodyť, robyť, sydyť oproti tvrdému -t v západných rusínskych nárečiach: chodyt, robyt, sydyt.

6. (zväčša) nepalatalizované podoby nom. pl. mask. s kmeňom na h, k, ch: paribky, ptachy, sluhy, pauky (namiesto západných tvarov paribcy, ptasy, sluzy, paucy);

7. maskulína s príponou -ar’ majú v nom. pl. prevažne koncovku -y (koňary, rўbary, voľary) oproti koncovke -e v západnej skupine (koňare, rўbare, voľare).

8. nekontrahované podoby substantív stredného rodu v nom. sg. typu syn’eje nebo;

9. nekontrahované tvary gen. sg. adj. fem. typu do mojeji dobroji susidy (porov. lemkovské do mojoj dobroj susidў);

10. diferenčné tvary lokálu a inštr. sg. mask. a neut. adjektív a adjektiválií: z tym dobrym - na tomu dobromu (oproti lemkovským tvarom z tўm dobrўm - na tўm dobrўm).

V syntaxi východnej skupiny karpatských rusínskych nárečí sú oproti západnej skupine napr. tieto odlišnosti:

1. namiesto lemkovských konštrukcií typu mam jednoho sўna vyjadrujúcich posesívnosť sa v smere na východ častejšie vyskytujú koštrukcie u mene je jeden (odyn) sўn;u našoho kuma je ďivka;

2. vo východnej skupine rusínskych karpatských nárečí sa vyskytuje tzv. ablatívny genitív po slovesách odcudzenia s predložkou v (u): volў v n’oho zabere; gazdy u gazdu braly; v jennoji udovyc’i ďivka pomerla. V lemkovských nárečiach sa v týchto prípadoch používajú iba konštrukcie s bezpredlžkovým datívom (incommodi): vz’aly mu zemľi; susidovy merla žena;

3. na vyjadrovanie pohybu smerom k určitej veci alebo k osobe sa v západnej skupine používa predložka gu/ku (ydu gu kamaratovy), kým vo východnej predložky yd, id, ud, d s datívom alebo do s genitívom: dochodyt yd tomu veďmakovy; a vin prykladau ucho yd zemly; pryjdeme d n’omu; idu do susida;

4. na vyjadrenie pohybu smerom do prostriedku určitého objektu sa vo východnej skupine krapatských rusínskych nárečí používajú konštrukcie s predložkou v/u + ak. (pišov u pole; ydu v selo; vernuv s’a v Chust), kým v západnej skupine sa používajú iba konštrukcie s predložkou do + gen. (ydu do Svydnyka; ponahľat sa do školў; vošol do chўžў), resp. na + ak. (pryšly na pole; yde na poštu);

5. deliberatívny objekt po slovesách typu dumaty, zabўty, hovoryty, spivaty, znaty sa vo východnej skupine rusínskych nárečí vyjadruje predložkou za + ak., resp. pro + ak.(dumav za zymľu; a za volў zabўv; spivaly za ňu; pro d’ivča ja dumaju; ja pro ňu nyč ne znam; budu pro vas hovoryty); v západných nárečiach sa v tomto prípade používajú konštrukcie o + lok., ktoré sú typické pre slovenčinu (ja o tўm n’ič ne znam; bisiduvaly o n’i veľo; ne rozmўšľal jem o tўm) alebo po slovesách dumaty, zabўty konštrukcie na + ak., ktoré sú takisto charakteristické pre slovenčinu a jej nárečia (už na ňoho ne dumaj; ale ona na ňoho ne zabўla);

6. vo východnej skupine rusínskych nárečí sa bežne používajú konštrukcie s predložkou čerez + ak., vyjadrujúce priestorové, príčinné a časové vzťahy: kuň skočyv čerez štachetky; pereskočyly čerez kapuru; dvi noči ne spala čerez ňoho; lyšyla ho čerez chlopc’a molodoho; čerez rik prychoďat mama; mў pryjšly čerez dyň pozad vas. V západných rusínskych nárečiach sa predložka čerez nevyskytuje; v analogických konštrukciách sa používajú predložky prez (preskočil prez pľit; prez zymu ne bўlo robotў), pro (cylu ňič pro ňoho ne spala)a o + ak. (vernu sa o rik).

V lexike východných karpatských rusínskych nárečí podobne ako v západných rusínskych nárečiach je veľa slov charakteristických pre východoslovanskú slovnú zásobu ako celok, pričom v niektorých prípadoch ide o lexiku z praslovanského základu. Obidve skupiny nárečí si napr. dobre zachovali staré východoslovanské pomenovania členov rodiny a príbuzenských vzťahov, porov. pomenovanie otca: ňaňo, ňeňo, ňyňo, ňaňko, tato; séma ’otec matky’ alebo ’otcov otec’ sa vyjadruje lexémou ďido; ’otcov brat’lexémami strўko, strўj, stryko. Obidve skupiny nárečí majú veľa spoločných prvkov aj v oblasti horskej pastierskej terminológie. Východná skupina karpatských rusínskych nárečí má však niekoľko odlišných, špecifických lexém, napr. bortyc’a, porylyc’a (v lemkovských nárečiach krťic’a) ’krt’; drahanec’ (v lemkovských nárečiach studňa), žalyva (v západných nárečiach kopryva), korč (v západnej skupine kr’ak), ožyc’a (v západnej skupine najčastejšie lўžka) a pod.

Najviac rozdielov medzi obidvoma skupinami rusínskych nárečí je však v tej sfére lexiky, ktorá je spätá so súčasným takpovediac moderným spôsobom života. Kým rusínske nárečia na území Slovenska preberajú túto lexiku zo slovenčiny (pozri o tom vyššie), rusínske nárečia na územi Ukrajiny sa v tejto sfére orientujú na spisovnú ukrajinčinu, resp. (za sovietskej éry) na ruštinu a podobne lemkovské nárečia na území Poľska slovnú zásobu z oblasti ekonomiky, administratívy, politiky a pod. preberajú z poľštiny, prispôsobujúc ju fonetickým a morfologickým zákonitostiam svojho nárečia.

Presídlenecké rusínske ostrovčeky a disperzie si vcelku zachovávajú základné črty jazyka pôvodného areálu, ale pod vplyvom nového etnického a jazykového prostredia sa postupne od východiskového jazyka vzďaľujú a často vytvárajú autonómne jazykové systémy. Platí to napr. pre karpatskorusínske nárečia v severnom Maďarsku, ktoré sa charakterizujú disperznosťou a podliehajú silnému tlaku maďarčiny.

Celkový jazykový charakter karpatských rusínskych nárečí, ako aj tendencie ich ďalšieho vývinu sú dané najmä týmito faktormi: 1.karpatské rusínske nárečia sa nachodia na periférii východoslovanského, a to konkrétne ukrajinského jazykového územia; 2. sú dostatočne izolované od ostatných ukrajinských nárečí a niektoré z nich (najmä rusínske nárečia na území Slovenska) nezaznamenali nijaký vplyv súčasnej spisovnej ukrajinčiny); 3. delia ich rozličné politicko-administratívne hranice; 4. viaceré z nich sú v živom kontakte s inými (neukrajinskými, resp. aj neslovanskými) jazykmi a nárečiami. V súvise s tým si karpatskorusínske nárečia na jednej strane zachovávajú vo svojej štruktúre veľký počet východoslovanských (a v tomto rámci aj ukrajinských), archaických čŕt a na druhej strane pod vplyvom susedných (západoslovanských) jazykov a nárečí nadobudli celý rad nových prvkov. Niektoré javy typické napr. pre rusínske nárečia na území východného Slovenska boli známe aj v starej ukrajinčine, ale v procese vývinu ukrajinského jazykového systému sa buď dostali na perifériu alebo boli nahradené inými prvkami.

V dôsledku spomenutých faktorov autochtónny karpatskorusínsky areál predstavuje nárečovú oblasť, v ktorej smerom na západ slabnú, resp. vytrácajú sa juhozápadné (zakarpatské) ukrajinské prvky, pričom v mnohých prípadoch sa nahrádzajú prvkami západoslovanskými (na území Slovenska slovenskými, resp. východoslovenskými, na území Poľska poľskými). Spomenuté jazykové i mimojazykové činitele reflektujú špecifickú pozíciu karpatských rusínskych dialektov zakotvených medzi dvoma slovanskými jazykovými skupinami - východnou a západnou -a zároveň nachádzajú svoju paralelu aj v iných sférach života Rusínov, ako je náboženstvo, kultúra, tradície, životný štýl a pod., ktoré hlavne v prípade Rusínov žijúcich na Slovensku a v Poľsku (ale aj v Maďarsku a Juhoslávii) nesú znaky východoslovanskej a západoslovanskej kultúry.

Prof. PhDr. Juraj VAŇKO, CSc., Nitra

Literatúra:

Deže, L.: Očerki po istoriji zakarpatskich govorov. Budapest 1967.

Dzendzelivs’kyj, J. O.: Linhvistyčnyj atlas ukrajins’kych narodnych hovoriv Zakarpats’koji oblasti URSR (tretí diel má pozmenený názov „... narodnych hovoriv Zakarpats’koji oblasti Ukrajiny“). Leksyka I-III. Užhorod 1958 - 1993.

Dzendzelivs’kyj, J. O.: Dialektna vzajemodija ukrajins’koji movy z inšymy slovjans’kymy movamy v karpats’komu areali. Kyjiv 1973.

Gerovskij, G.: Jazyk Podkarpatské Rusi. In: Českoslovesnká vlastivěda. III. Jazyk. Praha 1934, s. 460 - 517.

Habovštiak, A.: Zo slovensko-slovanských lexikálnych vzťahov. Bratislava 1993.

Hanudeľ, Z.: Linhvistyčnyj atlas ukrajins’kych hovoriv Schidnoji Slovaččyny I-II. Bratislava - Prešov 1981 - 1989.

Hanudeľová, Z.: Územné členenie ukrajinských nárečí východného Slovenska. Slavica Slovaca, Bratislava 1993, 28, 1-2, s. 178-184.

Latta, V.: Atlas ukrajins’kych hovoriv Schidnoji Slovaččyny. Bratislava 1991.

Paňkevyč, I.: Ukrajins’ki hovory Pidkarpatskoji Rusi i sumežnych oblastej. Č. I. Praha 1938.

Paňkevyč, I.: Narys istoriji ukrajins’kych zakarpats’kych hovoriv. Praha 1958.

Sttieber, Z.: Atlas językowy dawnej Łemkowszczyzny. Zesz. I-VIII. Łodź, 1956-1964.

Vaňko, J.: The Language of Slovakia’s Rusyns. Jazyk slovenských Rusínov. New York 2000.

Žylko, F T.: Hovory ukrajins’koji movy. Kyjiv 1958.

Žylko, F. T.: Narysy z dialektolohiji ukrajins’koji movy. Kyjiv 1966.

Cirkevnoslovanský jazyk

Cirkevnoslovanský jazyk – bohoslužobný a literárny jazyk karpatských Rusínov a iných prívržencov východného (byzantského) kresťanstva (väčšinou východných a južných Slovanov). Cirkevnoslovanský jazyk má svoj základ v južnoslovanských dialektoch Makedónska, rodných pre byzantských misionárov Konštantína a Metóda, ktorí v 9. st. priniesli kresťanstvo Slovanom Veľkej Moravy. Najstaršia forma tohto jazyka známa ako staroslovanská je zafixovaná len v niekoľkých nápisoch a rukopisoch, ktoré pochádzajú z územia južno-východného Balkánu (Bulharský chanát) a datujú sa 10. – zač. 11. st. Sú písané cyrilikou a hlaholikou.

Od samého začiatku cirkevnoslovanský jazyk nebol prísne kodifikovaným a rozvíjal sa do jednotlivých variantov na veľkom území svojho používania. Odlišujú sa nasledujúce varianty známe tiež ako redakcie: srbský variant, ruský, ukrajinský a iné. Odlišovali sa medzi sebou prijímaním gramatických a slovníkových znakov nárečí (hovorového jazyka) regiónu, odkiaľ pochádzal autor (prepisovateľ) daného textu. V 17. st. štandard cirkevnoslovanského jazyka zaviedla gramatika Melatia Smotrického (1619). Tento štandard mal vplyv na literárny jazyk nielen východných Slovanov (pre ktorých aj bola daná gramatika), ale aj Slovanov južných.

Prvé cirkevné a svetské literárne diela, ktorých karpatsko-rusínsky pôvod bol presvedčivo dokázaný, boli napísané cirkevnoslovanským jazykom cyrilickým písmom. Podkarpatský variant cirkevnoslovanského jazyka sa využíval taktiež v prvých šlabikároch a gramatikách, vydaných pre karpatských Rusínov. V 18. st. podkarpatský variant cirkevnoslovanského jazyka, všeobecne založený na princípoch gramatiky M. Smotrického, prevzal isté gramatické a lexikálne rysy hovorového jazyka karpatských Rusínov. Ako aj u iných východných Slovanov, daná etapa rozvoja cirkevnoslovanského jazyka je známa ako „slovansko-ruský jazyk“.

Na začiatku národného obrodenia v polovici 19. st. cirkevnoslovanský jazyk je postupne vytláčaný rusínskym hovorovým jazykom alebo ruským jazykom vo funkcii literárneho jazyka podkarpatských spisovateľov. Tieto zmeny prebiehali postupne. Cirkevnoslovanské elementy sa pokračovali používať v rusínskych textoch, umožňujúc rozvoj literárneho jazyka známeho ako „jazyčije“ – termín, ktorý označoval nekodifikovaný jazyk ako výsledok zmiešovania rôznych jazykových elementov.

Cirkevnoslovanský jazyk sa aj teraz aktívne využíva v rusínskych cerkvách ako bohoslužobný jazyk, jazyk náboženskej literatúry a v niektorých prípadoch – aj v kázňach. Cez svoje tesné spojenie s východno-byzantským kresťanstvom, ktoré sa považovalo za jeden zo základných znakov rusínskeho národného samouvedomenia, cirkevnoslovanský jazyk a jej tradičná azbuka (cyrilika) zostávajú dôležitými symbolmi pre rusínske národnostné hnutie. V národnostnom hnutí po roku 1989 používanie cirkevnoslovanského jazyka ako jazyka liturgického v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi sa považuje ako svetskými, tak aj cirkevnými lídrami za dôležitý prvok podpory rusínskeho národného samouvedomovania.

Použitá literatúra:

Riccardo Picchio, „Church Slavonic“, in A. M. Schenker a Stankiewicz, eds., The Slavic Literary Languages (New Haven, Conn. 1980), s. 1 – 33,
Alexander M. Schenker, „The Dawn of Slavic“ (London a New Haven, Conn. 1995),
Peter Žeňuch, „Cirkevnoslovanský jazyk vo východoslovenskom kultúrnom dedičstve“ in Matúš Kučera, ed., „Slováci v centrálnom dunajskom regióne od 6. do 11. storočia“ (Bratislava 2000), s. 217 – 225.

Paul Robert MAGOCSI

Jazyčije

Jazyčije – znevažujúci termín (priblížny význam – makaronický žargón) pre označenie literárneho jazyka, ktorý používali karpatskí Rusíni v rôznom čase 19. – 20. storočia. Rozvíjalo sa z literárneho alebo knižného jazyka začiatku 18. až 19. st., známeho ako slovansko-ruský jazyk, fakticky cirkevnoslovanský jazyk s elementmi rusínskeho hovorového jazyka. Počas národného obrodenia v 2. pol. 19. st. rusínski spisovatelia väčšinou vymenili cirkevnoslovanskú lexiku za ruskú, zmeňujúc ju v niektorých prípadoch lexikou miestneho hovorového jazyka. Tento jazyk nikdy nebol kodifikovaný a množstvo ruských, rusínskych a cirkevnoslovanských elementov v ňom záležalo od toho ktorého autora.

Jeho prívrženci ho charakterizovali ako tradičný karpatsko-ruský jazyk („tradycijnyj karpatorusskyj jazyk“); kritici ho nazývali makaronickým žargónom alebo „jazyčijem“. V 20. st. termín „jazyčije“ používali prívrženci každej jazykovej orientácie vo vzťahu k jazyku svojich oponentov. Miestni rusofili považovali ukrajinský jazyk za zmes („jazyčije“) „haličsko-ruského“ hovorového jazyka s poľským; ukrajinofili považovali snaženie Rusínov písať a rozprávať ruským jazykom „nekultúrnou zmiešaninou“ („jazyčijem“) ruského jazyka s miestnym hovorovým jazykom, ktorý oni považovali za ukrajinský; a obidve skupiny: rusofili a ukrajinofili sa vysmievali so snáh stvoriť kodifikovaný literárny jazyk na základe miestneho rusínskeho hovorového jazyka, nazývajúc výsledok zmiešaninou miestneho jazyka s ruskými, cirkevnoslovanskými, slovenskými, poľskými alebo maďarskými slovami, amalgamom („jazyčijem“), ktorým nehovoria obyvatelia žiadnej obce na Podkarpatskej Rusi.

Paul Robert MAGOCSI