 |
|
|
|
RUSNACI – hľadanie stratených domovov (2.) RUSNACI – hľadanie stratených domovov (1-)
RUSNACI – hľadanie stratených domovov (2.)
2. júla 2006 vo výstavných priestoroch Matice slovenskej otvorili výstavu od názvom Rusnaci – hľadanie stratených domovov. Vizuálno-hudobný projekt pod rovnakým názvom iniciovala rusínska fotografka Lucia Nimcová, ktorá je aj kurátorkou výstavy.
Samostatná výstava fotografií je výsledkom takmer ročnej práce šiestich mladých ľudí, potomkov rodín vysťahovaných zo siedmych obcí pre stavbu VN Starina. Autori projektu – Jaroš Basoš, Lucia Danková, Jozef Fundak, Silvia Hulajová, Števo Koco a Ivana Lempeľová zachytávali prostredníctvom fotoaparátov súčasný život Runínov zameraný najmä na vysídlencov zo Stariny, Zvaly, Smolníka, Veľkej Poľany, Ruského, Dary a Ostružnice. „Fotografovali sme svoju rodinu, známych, stretávali sme sa na stretnutiach rodákov jednotlivých obcí. Spoločne sme navštívili aj obce Miková a Ladomírová“, hovorí jedna z autoriek projektu Ivana Lempeľová.
Súčasťou projektu je aj zbieranie starých rodinných fotografií z obdobia pred vysídlením spomínaných obcí. Súčasné a archívne fotografie tak vytvárajú komplexný celok a pomáhajú nahliadnuť či skôr poukázať na život vysťahovaných rodín. Je to subjektívny pohľad mladých ľudí, ktorých rodičia a starí rodičia žijú s pocitom, že ich neoprávnene vyhnali z ich domovov. Táto výstava je putovná a svoju premiéru mala v marci 2006 v prešovskej Šarišskej galérii, odkiaľ sa máji premiestnila do humenského Vihorlatského múzea. Snina je jej poslednou zastávkou na východnom Slovensku. Výstava by mala ďalej pokračovať smerom na západ, uvažuje sa aj nad prezentáciou v iných krajinách. Na samotnej výstave si návštevníci popri fotografiách môžu pozrieť aj amatérske filmy z obdobia vysídľovania a vypočuť autentické nahrávky rusínskych ľudových piesní. Na projekte, ktorý vznikol s finančnou podporou grantového programu EÚ Mládež, spolupracovali aj Daniela Kapraľová a Roman Babjak.
Špecifikom otvorenia výstavy v Snine bol krst publikácie pod názvom Rusnaci. Kniha obsahuje niekoľko textov od autorov projektu a najmä vybrané súčasné a archívne fotografie z výstavy. Súčasťou každého výtlačku je aj hudobný CD obsahujúci 29 autentických rusínskych ľudových piesní. Knihu Rusnaci pokrstili starinskou vodou najbližší príbuzní autorov projektu. /lemp/ 11.07.2006 Ukážky textov zo spomenutej výstavy a knihy
Rusnáci – hľadanie stratených domovov (1.)
Taký je názov projektu Lucie Nimcovej a skupiny RUSNÁCI a výstavy ako výsledku tohto projektu, ktorá slávnostne bola otvorená 16. marca 2006 v Šarišskej galérii v Prešove. Spolu s ňou bola aj vernisáž výstavy z celoživotnej tvorby najznámejšieho a najoceňovanejšieho slovenského maliara 20. storočia – Martina Benku.
Ale poďme poporiadku. Zo začiatku slávnostného otvorenia s dvomi slovenskými ľudovými pesničkami vystúpilo päť dievčat zo speváckej skupiny Základnej umeleckej školy Š. Mojzesa v Prešove pod vedením svojho vedúceho a v jeho hudobnom sprievode hrou na akordeóne – Jozefa Piroha, čím vytvorili slávnostnú atmosféru, takže potom už si mohla vziať slovo riaditeľka Šarišskej galérie Marta Hrebíčková, ktorá predstavila obe otvárané výstavy a ich hlavných protagonistov a potom ako prvej odovzdala slovo kurátorke výstavy z tvorby Martina Benku – Anne Olahovej. Táto predstavila tvorbu významného slovenského maliara a urobila slovnú prehliadku 122 maliarskych diel autora, ktoré na výstavu boli prepožičané z Galérie Martina Benku z Martina a doplnené boli aj tromi obrazmi zo Šarišskej galérie v Prešove. Ide o skutočne reprezentatívnu a cennú výstavu, ktorú ne tak často je možné v takomto rozsahu uvidieť v Prešove, naposledy to bolo pred 37 rokmi. Výstava je inštalovaná pri príležitosti 35. výročia od smrti umelca. Oplatí sa vidieť túto výstavu.
Pred vystúpením autorky projektu druhej výstavy – Lucie Nimcovej s dvomi rusínskymi ľudovými piesňami zase vystúpilo kvinteto prítomných speváčok, čím vytvorili prekrásnu atmosféru, ktorá strhla k tancu mladých ľudí, prítomných členov Rusnáci – Luciu Nimcovú, Štefana Koca, Silviu Hulajovú, Ivetu Lempeľovú a Jozefa Fundáka, ktorí vzali do kola aj riaditeľku galérie, aj kurátorku prvej výstavy, a to sa tak často nevidí na vernisáži výstavy výtvarného či fotografického umenia. Ale bolo to sympatické, čo prítomná verejnosť ocenila búrlivým potleskom. Je vidieť, že mladí Rusíni a Rusínky majú vo svojich génoch rusínsky temperament. Potom k prítomným sa prihovorila už spomenutá autorka projektu, ktorá predstavila expozíciu vystavených fotografií a videoprodukcie Rusnáci – hľadanie stratených domovov, nainštalovanej v pivničných priestoroch galérie. Tu sú farebné fotografie väčších rozmerov, ktoré vytvorili aj členovia spomínanej skupiny, ale aj malé čierno-biele archívne fotografie z vysídlených obcí Starina, Veľká Poľana, Smolník, Ruské, Ostružnica, Zvala a Dara, ktoré pozbierali už spomínaní mladí ľudia spolu s neprítomnými na tejto výstave členmi skupiny – Luciou Dankovou, Jarekom Bosošom a spolupracovníkmi Danielou Kapraľovou a Romanom Babjakom. Výstava a iniciatíva sú sympatickým počinom mladej generácie, hlavne Rusínov, ktorým ako je vidieť osud týchto vysídlených obcí pre výstavbu vodného diela Starina, ako aj rusínstva, dedičstva predkov nie je ľahostajný. To treba vysoko oceniť. K výstave mám len jednu pripomienku, že inštalácia malých čierno-bielych fotografií na tehlových stenách nie je najšťastnejším riešením, lebo tieto fotografie na takomto podklade zanikajú. Ale možno v ďalších mestách ich inštalácia bude lepšia, napríklad v Humennom, kde by tiež mala byť táto výstava otvorená po Prešove. Mladí Rusíni ukázali ostatným, že keď sa chce, tak sa dá niečo urobiť na poli kultúrnom a umeleckom, čo sa im podarilo s finančnou pomocou Európskej únie v programe Mládež, Českého centra a súkromných sponzorov.
Po štyristo až päťsto rokoch existencie siedmych rusínskych obcí boli v druhej polovici 70. rokov a v prvej polovici 80. rokov 20. storočia (poslední ľudia odtiaľ odišli v roku 1986) za čias socializmu násilne vysťahovaní Rusíni pre výstavbu strarinskej priehrady. Tak boli stáročné korene s touto zemou Rusínov pretrhnuté, ale nie celkom, o čom svedčí aj počin skupiny mladých Rusínov. Za nich presvedčivo hovoria slová autorky projektu:
„Najkrajšiu časť svojho detstva som prežila na mieste, ktoré už viac neexistuje a táto skúsenosť sa stala aj mojim životným pocitom. Stále hľadám svoj stratený domov. Vždy môžem povedať, že domov je tam, kde mám rodičov, priateľov, lásku, alebo miesto, kde sa ráno zobudím. Nech je to kdekoľvek. Ale ten zvláštny pocit straty vo mne aj tak zostane. Možno sa mi dostal do tela cez tragické osudy našej rodiny. Možno ho moja mama primiešala do nedeľnej slepačej polievky slzami pri počúvaní rusnáckych pesničiek z rádia. Ťažko povedať...“
Na otvorení tejto výstavy, ktorú by sme si mali pozrieť práve my, Rusíni, a je to možné do 8. mája 2006, boli aj príbuzní vystavovateľov, napríklad aj matka autorky projektu, ktorá už 29 rokov žije s rodinou v Humennom, ale na rodnú Starinu nijako nemôže zabudnúť, ona sa jej zjavuje nielen vo snách, ale aj v každodenných predstavách za bieleho dňa. Na rodný kraj nie je možné zabudnúť, to potvrdila pani Božena Nimcová, rodáčka zo Stariny, ale aj jej kamarátka z tejto obce – Ela Chalachánová, rodená Smoľáková, ktorá tiež už tri desaťročia žije v Humennom, ale rodná Starina, jazyk, kultúra, folklór, tradície jej predkov sú zakódované v nej, ale aj v jej potomkoch, ktorí ako je vidieť sa nehanbia za svoje rodné – rusínske a vystupujú ako skupina pod názvom Rusnáci. Keby sme mali viac takých mladých, tak by sme sa nemuseli obávať o osud rusínstva a Rusínov ako samostatnej svojbytnej národnostnej menšiny na Slovensku. A. ZOZUĽÁK, fotografia autora
|
