DIVADLO ALEXANDRA DUCHNOVIČA V PREŠOVE

back

Rusínske Divadlo A. Duchnoviča – v Slovenskom národnom divadle

Populárny nielen ako humorista

Uskutočnil sa 3. ročník KARPAT FESTU

Do plánu sa nedostala žiadna hra rusínskeho autora

Pomohla Rusínom blysnúť sa vo svete

Aňa, ako ju poznáme

„Z tohto miesta atakoval márnosť bytia...“

Bratislavčania, zase k Vám príde DAD,..

DO TRETICE VŠETKO DOBRÉ ...

Caligula – 324. premiéra DAD

Hoci dvakrát bez elektriny, ale veselosť a dobrá nálada zostali...

Veľká vďaka všetkým, ktorí obohacujú náš duchovný život

323. premiéra činohry Divadla A. Duchnoviča – ČERTOVSKÉ ROZTOPAŠE

Pozitívne hodnotenia hry UJO VÁŇA – 322. premiéry DAD

Zomrel Vasiľ Turok, dramaturg DAD

60. výročie Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove

Členovia umeleckého kolektívu DAD

Divadlo medzi troma hranicami

Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove S hlbokým žiaľom a smútkom oznamujeme, že nás náhle a nečakane opustil vo veku nedožitých 45 rokov náš kolega, člen činohry Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove   SERGEJ HUDÁK *19.10.1964 – †29.5.2009   Narodil sa 19.októbra 1964 v Prešove. Už počas stredoškolského štúdia na Gymnáziu v Prešove bol aktívnym členom divadelného súboru Študent. V roku 1985 nastúpil ako elév do činohry vtedajšieho Ukrajinského národného divadla v Prešove. Po absolvovaní štúdia na Vysokej škole divadelného umenia Karpenka-Kareho v Kyjeve (1986 – 1990) sa stal stálym členom divadelného súboru novo pomenovaného Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Medzi jeho najvýznamnejšie herecké úlohy patria: Bartolo v Barbierovi zo Sevilly, Lackaň v insenácii Agafija, popova dcéra, Stecko v Podivných pytačkach, Falalej v Dedine Stepančíkovo, Ondráš Machuľa v hre Neprebudený, Chronos v La musice, Ježiš Mária v Rovine Tortilla, Osol v hre Don Quijote de la Mancha, Luko v Orchestri Titanic, Fedor v Okresnom špitáli, Nenad v Počuješ, mama..., Parfen Rogožin v Idiotovi, Ilja Iljič Telegin v Ujovi Váňovi, Caligula v rovnomennej hre Caligula, postava Osifa v Revízorovi, Klešč v hre Na dne. Sergeja Hudáka poznali diváci nielen z javiska, ale mali možnosť ho počuť aj rozhlasoví poslucháči, hlavne v rusínskom národnostnom vysielaní a taktiež si ho zapamätáme ako herca vo viacerých úlohách vo filmoch, ako Zdivočelá země, Anjel milosrdenstva, Cesta do Budína, Četnícke humoresky, Želary. V jeho  osobe odchádza príslušník silnej hereckej generácie, ktorý patril k oporám činohry Divadla Alexandra Duchnoviča. Vičnaja jemu pamjať ! Rozlúčka so zosnulým sa bude konať v piatok 5. júna 2009 o 11. 00 hod. v Dome smútku v Prešove.

Uskutočnil sa 3. ročník KARPAT FESTU

V dňoch 3. – 6. októbra 2006 sa uskutočnil 3. ročník medzinárodného divadelného festivalu KAPAT FEST 2006, ktorý za finančného prispenia Ministerstva kultúry SR zorganizovalo Združenie priateľov Divadla Alexandra Duchnoviča a samotné Divadlo A. Duchnoviča (DAD). Na festivale okrem domáceho divadla a Divadla Jonáša Záborského z Prešova vystúpilo tanečné teleso Blesk z Banskej Bystrice, Divadlo Petra Rizniča ĎAĎA z Ruského Kerestura (Srbsko), Divadlo Wandy Sjemaszkowej z Rzseszowa (Poľsko), Oblastné ukrajinské hudobno-dramatické divadlo Oľgy Kobîľans´koj z Černivcov (Ukrajina). Okrem vystúpení na scéne DAD v rámci festivalu divadlo z Ukrajiny sa predstavilo aj bardejovskému publiku a herci z Ruského Kerestura vystúpili pred Sabinovčanmi. Neskoré večere divadelníci využívali na diskusné fóra, ktoré pod názvom Pod reflektorom prebiehali na malej scéne DAD.

– ak –  7.10.2006

Do plánu sa nedostala žiadna hra rusínskeho autora

Na 20. októbra 2006 Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove naplánovalo premiéru hry slovenského autora Jozefa Makoša Verná nevera  (pracovný názov). Z prekladom zo slovenského do rusínskeho jazyka sa popasoval známy rusínsky literát Štefan Suchý, do réžie sa s hercami činohry pustil dobre známy prešovskému publiku hosťujúci režisér Matúš Oľha.  Ako naznačuje samotný názov, pôjde o komédiu, s ktorej, veríme, že budeme mať pekný umelecký zážitok.

Inscenácie minulej divadelnej sezóny, ale nie len minulej, svedčia o tom, že v divadle hra prím inonárodná dramatická tvorba a že skoro žiadne miesto v DAD nemá miestna rusínska dramatická literatúra, hry ktorej sa skoro vôbec neobjavujú na scéne tohto rusínskeho divadla. Aj Gogoľov Revízor, ktorého bude režírovať ďalší hosť – Svetozár Sprušanský  a premiéra tejto hry v DAD je naplánovaná na 15. decembra 2006, je toho dôkazom.

Zaiste, niekedy je bližší kabát ako košeľa, nie naopak. Ale za akú cenu? Za cenu straty národnej identity jediného vo svete rusínskeho profesionálneho divadla? Jedno s druhým je spojené, potrebná je aj reklama divadla. Ale či nie je najpotrebnejšie to, aby si naše divadlo udržalo svoje rusínske „ja“?!

PhDr. Mária MAĽCOVSKÁ

(Skrátené a upravené A. Z., celý článok pod názvom „Do planu sja ne distala nîjaka hra rusîn´skoho avtora“ si môžete prečítať v rusínskej verzii našej webovej stránky v rubrike TEATER.)

20. 9. 2006

Pomohla Rusínom blysnúť sa vo svete

16. augusta 2006 vo veku 87 rokov odišla do večnosti Melánia Nemcová, významná choreografka na Slovensku. Bola pochovaná v Bratislave 22. augusta 2006.

Mala som tu česť osobne spoznať Melániu, keď som o nej písala, ale aj jej prácu na scéne divadla. Bola to citlivá žena a profesionálka na svojom mieste. Do sŕdc ľudí východného Slovenska, hlavne Rusínov, sa zapísala  ako veľká milovníčka slovenského, rusínskeho a ukrajinského folklóru, profesionálna choreografka, ktorá vdýchla tancu svojbytnú kultúru, ktorá dodnes nebola prekonaná. Jej meno je spojené hlavne s vtedajším Poddukelským ukrajinským ľudovým súborom, ktorému Melánia Nemcová odovzdala najkrajšie svoje roky ako choreografka, režisérka a umelecká vedúca. Nastúpila do súboru v roku 1957 a pod jej rukami ako choreografky každý rok ožívali nové premiéry súboru až do roku jej odchodu – 1972.

Počas jej pôsobenia PUĽS zažil svoju najväčšiu slávu doma, v Európe a Amerike, hoci snaha jej choreografky nie vždy bola náležite ocenená.

Avšak jedno zostáva v histórii: pani Melánia Nemcová pomohla Rusínom, ktorých v tom čase nazývali Ukrajincami, blysnúť sa vo svete. Nejeden bývalý tanečník alebo tanečnica PUĽS-u sú jej zato vďačné. Vďační sme jej zato aj my, súčasníci-Rusíni.

Vičnaja jej pamjať!

PhDr. Mária MAĽCOVSKÁ

(Skrátené a upravené A. Z., celý článok pod názvom „Pomohla Rusînam blîsnutî sja u sviťi“ si môžete prečítať v rusínskej verzii našej webovej stránky v rubrike TEATER.)

20. 9. 2006

Aňa, ako ju poznáme

(Vybrane z článku pod takým istým názvom v rusínskej verzii našej webovej stránky.)

Srdečnosť, bezprostrednosť a hlavne veľká schopnosť vypočuť toho druhého a odovzdať mu svoje rady – tak by sa dalo v krátkosti charakterizovať našu dobrú priateľku, veľkú podporovateľkou rusínskeho hnutia v prešovskom regióne – Annu SEDLÁČKOVÚ-JAČANINOVÚ. Ona sa živo zaujíma o rusínske veci, o spoločenské dianie... Aňa, ako ju v redakcii Rusîna a Narodnych novînok poznáme, zanechala za sebou stopu svojou prácou. Mladá generácia zaiste o tom málo vie, ale nielen mladá, že Aňa Jačaninová z Cigle Bardejovského okresu, svojimi nôžkami kliesnila cestičku rusínskemu tancu v bývalom Československu ako sólistka operety a neskôr Poddukelského ukrajinského ľudového súboru v Prešove, kde „odtancovala“ 10 rokov svojho mladého života. Zatancovala si v „Trembiťi“, „Marus´i Bohuslavcˇi“ a v iných premiérach až do 60. rokov minulého storočia.

13. júna 2006 členovia redakcie Rusîn a Narodny novînky pozdravili svoju dlhoročnú spolupracovníčku, ktorej kyticu kvetou a skromný darček odovzdal šéfredaktor A. Zozuľák.

Potom istý čas pracovala v činohernom súbore, skade nadobro odišla zo scény... Na divadelné časy má Aňa krásne spomienky. Na scéne zažiarila ako kométa. Pekná, mladučká dievčina z dediny, ktorej ladnosť pohybu, dokonalosť línií tela mohla závidieť nejedná žena. Mali záujem o ňu. Nemohol sa neobrátiť na ňu aj vtedajší riaditeľ Národného divadla v Bratislave, bard slovenského divadla – Andrej Bagár, ktorý ju chcel angažovať do najvýznamnejšieho slovenského umeleckého telesa. Neodišla. Nedôverovala si? Bála sa veľkého sveta? Nevedieť. Zostala doma, ako mnoho iných rusínskych talentov... Keď sa na jej významné jubileum (nar. 13. júna 1931) zišli jej dve sestry a brat, bolo cítiť potrebu takýchto stretnutí aj v budúcnosti... Aňa dostala do vienka od matky krásu, od babky múdrosť a od otca rusínsku dobrotu. Boh jej dal talent, ktorý nežiaril dlho, ale zasiahol tisícky sŕdc divákov. A to je dosť. Na mnohaja i hlahaja ľita, Aňa!

Mária MAĽCOVSKÁ,

fotka autorky

28. 6. 2006

„Z tohto miesta atakoval márnosť bytia...“

Aj takouto vetou môžeme krátko charakterizovať asi najviac kontroverznú a súčasne najznámejšiu osobnosť rusínskeho obrodeneckého hnutia, ktoré sa začalo po nežnej revolúcii v 1989 roku – Vasila TUROKA-HETEŠA. Pamätnú tabuľu s takýmto nadpisom tomuto významnému človekovi v novodobom národnostnom živote Rusínov odhalili 14. júna 2006 (keď podľa svetského kalendára meniny má Vasil), na príznačnom pre neho mieste – v reštaurácií Agát v Prešove.

Na slávnosti odhlenia pamätnej tabule V. Turokovi bol aj tento jeho portrét od Michala Rebeja. Na odhalení tabule Vasilovi Turokovi-Hetešovi prítomných privítal a pár slov o mimoriadnej osobnosti divadelnej dramaturgie povedal autor, scénarista, režisér a organizátor podujatia Miloš Karásek a jeho syn Roman Turok. Pani Elena Turoková obetovala svoje roky manželovi a svojim dvom synom. Hoci V. Turok nebol vzorným typom pre rodinný život, ale pani Elena bola pre neho ostrovom istoty do posledného dňa života, chápala jeho životné poslanie a s neobyčajnou trpezlivosťou tolerovala jeho slabostí. Za to jej patrí veľká vďaka.

Zišla sa tu rodina, známi, priatelia, blízki spolupracovníci ako z Divadla A. Duchnoviča, tak aj jeho „spolubojovníci“ na poli obrodeneckého procesu Rusínov nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia, lebo meno Vasila Turoka je spojené nielen z aktivitami na Slovensku, ale aj so Svetovou radou Rusínov, ktorej bol prvých desať rokov predsedom, so svetovými kongresmi Ruisínov, medzinárodnou organizáciou Maisons de Pays a množstvom aktivít, ktoré presiahli hranice Slovenskej republiky. Bol to človek, ktorý pre svoje rečnícke schopností dokázal za svoju pravdu bojovať a pritiahnuť tým na svoju stranu mnohých Rusínov, z ktorých v tom čase (tesne po revolúcii) málo kto vedel tak jednoducho a súčasne zrozumiteľne a jasno formulovať myšlienky, ale plánovať budúcnosť Rusínov nielen na Slovensku, ale i za jeho hranicami...

.... Divadlo A. Duchnoviča malo tú česť a šťastie, že aj zásluhou Vasila Turoka začal ako jeden z prvých neistú, experimentálnu cestu, ktorou prerazil nielen na slovenských scénach, ale bol žiadaný aj v zahraničí. Ako sa na tie roky pozerá organizátor tohto podujatia dramatik a režisér Miloš Karásek?

– Novú éru v DAD začal vtedajší riaditeľ Jaroslav Sisák, ktorý ponúkol miesto dramaturga V. Turokovi. Ten vlastne rozbehol naštartovaný motor a trend divadla posunul na vyššiu úroveň, pritiahol do tohto divadla dramatikov, režisérov a scénografov ako Jozef Pražmári, Blaho Uhlár, ale aj mňa...

Reštaurácia Agát sa stala pre Vasila Turoka miestom jeho každodenného bytia. Každý, kto ho chcel stretnúť, vedel, že ho tam nájde a on bol ochotný obetovať svoj čas, odpovedať na jeho otázky, diskutovať, polemizovať na rôzne témy. Bol vlastne akýsi nenásilný diskusný klub pre tých, ktorí chceli komunikovať, ktorí mali čo povedať, alebo hľadali odpovede na svoje otázky.

Takým prirodzeným, bez akýchkoľvek oficialít bolo aj stretnutie v Agáte na Vasilove meniny. Nepadali tam pompézne slová, ľudia, ktorí sa chceli zísť, prišli, diskutovali, spomínali... Tak, ako za čias Vasila Turoka-Heteša.

(Skrátené, celý článok je v rusínskej verzii, v rubrike „Театер“ našej webovej stránky.)

Kvetoslava KOPOROVÁ, fotky autorky

28.06.2006

DO TRETICE VŠETKO DOBRÉ ...

Necelých päťsto kilometrov medzi západom a východom našej republiky je často, najmä v divadelných súradniciach, neprekonateľná vzdialenosť. Nie preto, že by na trase medzi Bratislavou a Košicami a ďalšími východoslovenskými mestami, v ktorých pôsobia divadlá, nebolo vlakové, cestné alebo nebodaj letecké spojenie. Príčina je prozaickejšia. Niet toho, kto by bol ochotný vyslať kritika alebo novinára na cestu, aby podal správu o divadelnom živote. O živote,  ktorý akoby natruc pulzuje aj za bratislavským chotárom.  A za obidvoje, teda cestu a správu, mu ešte aj zaplatil.  Keď tento problém začali „vidiecke“ divadlá riešiť, prišli na dva spôsoby, ako divadelnej kritike a širšej verejnosti predviesť, čo v istom časovom období vytvorili. Boli to interné prehliadky tvorby alebo zájazdy do Bratislavy. V prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča na konci divadelnej sezóny 2001/2002 už po tretí raz dali prednosť druhej zo spomenutých možností.

VPUSTIŤ CUDZÍ ELEMENT

Ak si však niekto myslí, že nájsť v Bratislave priestor, v ktorom by boli ochotní na niekoľko dní prepustiť svojej javisko „cudzincom“, je jednoduchá záležitosť, tak mu treba povedať, že sa hlboko mýli. Okrem iného preto, že ten, kto sa chce dostať na niektorú z renomovaných bratislavských scén, nebýva žiaden milionár, ale divadelný súbor, ktorý má hlboko do vreca. Bohatý je len jediným – vlastnou tvorbou, ktorá by mohla byť zárukou zisku pre hostiteľa. Keby mal istotu, že divák nepohrdne ponukou „vidieckeho“ divadla.  Lenže práve taká záruka neexistuje. Skôr je pravdepodobné, že v hľadisku bude sedieť veľmi skromný počet divákov. A to je potom hneď niekoľkonásobné fiasko.

DVA POBYTY V STOKE

Divadlo Alexandra Duchnoviča je divadlom národnostným. Na rozdiel od niektorých iných podobných súborov sa však neusiluje deklarovať svoju „cudzosť“, ako už nie raz upozornila odborná kritika,  v slovenskom divadelnom kontexte. Veď, na čo by to bolo?  S kým by  v tom prípade konfrontovalo kvalitu svoje tvorby? Udržiavalo kontakty? Takto má na výber. A sympatické je, že sa chce porovnávať s najlepšími nielen na domácej pôde.

Keď sa divadlo v roku 1994 rozhodlo urobiť prvý krok smerom k veľkej Bratislave, obrátilo sa na svojho rodáka a bývalého režiséra Blaha Uhlára. Za obdobie, keď v ňom pôsobil na režisérskom poste, naučil tamojších hercov nielen inak divadelne myslieť a hrať, ale najmä nebáť sa experimentu. Hoci takého, aký si práve vtedy  naplánovali urobiť. Prísť hrať z východu na západ. Z malého do veľkého mesta.                

Uhlár pamätajúc si, že v Prešove mal možnosť vytvoriť viaceré svoje zaujímavé inscenácie, im vtedy už ako šéf bratislavskej alternatívnej scény ponúkol zázemie vo svojej Stoke. Zrodili sa prvé Dni rusínskeho divadla. Duchnovičovci, ako ich zvyknú v divadelných kruhoch familiárne nazývať,  sa vtedy predstavili piatimi inscenáciami - M. Karásek: Skrat, N. V. Gogoľ: Ženba, L. Smoček: Bludisko, N. Machiavelli: Mandragora, B. Uhlár, M. Karásek: Záha.  

Divadlo A. Duchnoviča hosťovalo v Stoke aj o päť rokov neskôr. V roku 1999, keď sa uskutočnil druhý ročník Dní rusínskeho divadla. „Sme presvedčení, že mnohí Bratislavčania ešte nemali možnosť počuť ako znie materinský jazyk ich spoluobčanov rusínskej národnosti žijúcich na severovýchode Slovenska,“ mohli sme si vtedy prečítať v bulletine. A bola to pravda.  Pred uvedením každej zo štyroch inscenácií (F. M. Dostojevskij: Dedina Stepančikovo, E. Ionesco – Plešatá speváčka, A. P. Čechov: Pytačky a Svadba, M. J. Saltykov-Ščedrin: Dejiny jedného mesta) ste v malej sále veľa Bratislavčanov, ktorí by nemali rusínske korene,  nevideli. Tí, čo v nej sedeli, boli zväčša rodáci alebo kritici. Žeby zo zdvorilosti? Lebo úprimne povedané, nie každý pretrpí fakt, že do divadelného hľadiska musí prejsť cez krčmu s klientelou inej krvnej skupiny a ona je jeho súčasťou. To si radšej na divadlo nechá zájsť chuť. Tobôž ak nepatrí medzi priaznivcov alternatívnych metód tvorby, s ktorými sa v Stoke pracuje a o umeleckých výsledkoch akéhosi divadla z východu toho veľa nevie.

GENERÁLNY ÚTOK NA BRATISLAVU

Putovať za bratislavským divákom aj do tretice do Stoky? Ponúknuť potenciálnemu publiku zvyknutému sedieť v pohodlných kreslách opäť iba miesta na tvrdých stoličkách? Nepoučiť sa z predchádzajúcich pobytov? Ignorovať fakt, že divadlo mnoho ľudí  považuje za spoločenskú záležitosť, a preto tam, kde podľa nich nemôžu mať stretnutia s umením  patričnú úroveň, jednoducho neprídu?

Neviem si predstaviť tvrdší oriešok, ktorý  musel ansámbl cieľavedome vedeného DAD tento rok rozlusknúť. Pretože svoje zohrávala vďačnosť za predchádzajúce prichýlenia, ale aj vedomie, že je čas na ambície vstúpiť do širších divadelných konfrontácií. „Dozreli sme a nepochybne patríme k tomu lepšiemu, čo je v súčasnom slovenskom divadelníctve,“ nechali sa počuť na začiatku divadelnej sezóny 2001/2002 prešovskí divadelní tvorcovia. A bolo to treba dokázať.

Tretí ročník Dní rusínskeho divadla v Bratislave sa začal 4. júna. Podujatie, ktoré malo svoj prológ na Malej scéne SND, pokračovalo a zavŕšilo sa ku koncu prvého júnového týždňa v Divadle Astorka – Korzo ´90, zaštítilo a finančne podporilo Ministerstvo kultúry SR.   Divadlu A. Duchnoviča však na obidve tieto prestížne scény dopomohol aj chýr o progresívnej dramaturgii. Prvé zmienky o nej sú však podstatne staršieho dáta a vyslovili ich tí, čo mali možnosť tvorbu divadla dlhodobejšie sledovať. Pripomína ich aj tento citát: „Divadlo A. Duchnoviča si uvedomuje odkázanosť na divákov vo svojom zájazdovom regióne, preto v každej sezóne pripravuje aspoň jeden titul s neskrývanou ambíciou uplatniť ho najmä mimo svoje sídlo.“

PROLÓG

Päťdňová prehliadka alebo menší festival tvorený výberom z najlepších inscenácií posledných dvoch sezón sa začal na pôde Slovenského národného divadla predstavením Za jasných nocí. Vzniklo dramatizáciou šiestich poviedok Vasilija Šukšina. Autorom dramatizácie Šukšinových obrazov zo života sovietskeho dedinského človeka bol dramaturg Vasiľ Turok, ktorý už takmer dve desaťročia formuje repertoár divadla, prekladá preň do rusínskeho jazyka diela svetových klasikov i súčasných autorov a píše hry. Šije texty súboru priamo „na telo“.

Inscenáciu, tiež rozdelenú do šiestich častí (Utrpenie mladého Vaganova, Skaličený, Tvrdohlavý, Mille pardone, madame!, Materinské srdce, Modlitba za náhradný život), medzi ktorými nebola výrazná vzájomná súvislosť, režijne pripravil Matúš Oľha. Alebo, že by predsa, aj keď v nich nevystupovali spoločné postavy, nezobrazovala sa rovnaká téma ... Osamelosť!

Priznám sa, práve v ten večer som očakávala najprázdnejšie hľadisko. A zaručene som nebola jediná. Otvorenie prehliadky s najmenej známou inscenáciou sa nedalo brať inak ako vabank. O to príjemnejší bol pohľad do sály, ktorý mohol potešiť aj prešovský súbor. Na ich herecké výkony v bizarných postavičkách šiestich príbehov, sa prišli pozrieť aj omnoho známejší bratislavskí kolegovia a zástupcovia odbornej obce. Hra o všetko vyšla. Po Bratislave sa na hosťovanie divadla začalo šíriť priaznivé echo.

DNI V ASTORKE

Štyri z piatich titulov, ktoré DAD zo svojho bežného repertoáru do Bratislavy priviezlo, odohralo v priestoroch Divadla Astorka – Korzo ´90 na Suchom mýte.  Boli to Schillerovi Paraziti,  Gončarovov Oblomov, Steinbeckova Planina Tortilla a La musica Karola Horáka.  V článkoch, ktoré o nich písali, autori upozorňovali okrem iného na fakt, že išlo napospol o náročné a kvalitné predlohy, ale vybrané a interpretované tak, aby rovnako dobre ako festivalové výberové poroty oslovili aj priemerne divadelne rozhľadeného diváka. Zájazdové obecenstvo v dedinách a dedinkách na severo-východnom cípe Slovenska, ktorých pomaly na mapách niet. Pritom skúste nájsť hru preloženú do rusínskeho jazyka. Nenájdete. Takže divadlu neostáva iné ako si preložiť, prípadne aj upraviť a zdramatizovať každého autora, ktorého sa rozhodnú hrať.

Jozef Tkáč (Pablo) (zľava) a Sergej Hudák (Ježiš Mária) sa spolu s ďalšími

zaskveli v hre Johna Steinbecka PLANINA TORTILLA a v preklade Vasiľa Turoka.

Nemenej zaujímavé však bolo, že všetky tieto inscenácie, ktorých výpovede (zjednodušene povedané o ľuďoch - ich slabostiach, radostiach, láskach, snoch, túžbach či charakteroch) navzájom pôsobili vo zvláštnej symbióze a syntéze, pripravili v Prešove dvaja hosťujúci režiséri, o ktorých je známe, že sú z dvoch generácií.  Tri naštudoval mladší Rastislav Ballek, dve inak profilovaný a svojský Matúš Oľha.  

Režisér Ballek rozšíril rady tých, ktorí neodolali príležitosti pracovať s hereckým potenciálom divadla vtedy, keď  prijal ponuku inscenovať dramatizáciu Schillerových Parazitov s podtitulom Óda na radosť.  Komédiu z úradníckeho prostredia. Keby sa však divákom neprezradil autor literárnej predlohy, určite by neverili, že vznikla pred viac ako dvesto rokmi.  Toľko sa v nej dostalo na scénu nečakaných obrazov zo súčasného života.  Toľko to vzbudzovalo predstáv a asociácií. Ide totiž o to, že minister, ktorý  práve nastupuje do úradu si chce preveriť pracovitosť, lojalitu a charakterové vlastnosti svojich úradníkov, aby jedného z nich mohol vymenovať za veľvyslanca v susednom štáte.

Ako žiť a prežiť bez zavrhnutia vlastnej identity, ako sa dostať k svojmu cieľu bez toho, aby to bolo na úrok iného, v rozpore  ....o tom neboli len Paraziti. Bol to aj Oblomov a ďalšie inscenácie.

„Je úplne iné inscenovať dramatizáciu románu, ako postaviť hru pôvodne napísanú, ktorá už má isté scénické tradície,“ charakterizoval prácu na Oblomovovi pred jeho premiérou režisér Matúš Oľha, ktorý v tomto divadle vytvoril už viacero zaujímavých inscenácií. Oblomov, tragikomický príbeh „zbytočného človeka“,  je práve jedna z nich.  Divadlo A. Duchnoviča sa s ňou dostalo napríklad na festival Setkání / Stretnutie do českého Zlína. A predstaviteľ Oblomova, Eugen Libezňuk, bol za svoj výkon v postave nominovaný v ankete Dosky 2001 na cenu za  najlepší mužský herecký výkon. Eugen Libezňuk ho však musel podať najmä na jednom, povedzme trochu zvláštnom mieste – v posteli. Veď aj v bulletine sa k inscenácii z Oľhovej tvorivej dielne píše: „Ležanie u Iliu Iljiča nebolo ani nutnosťou ako u chorého alebo ako u človeka, ktorému sa chce spať, ani náhodou ako u toho, kto ustal v robote, ani príjemným stavom ako u lenivcov: ležanie bolo u neho normálnym stavom. Oblomov keď bol doma – a on bol skoro stále doma – len ležal a ležal, stále v tej istej izbe, ktorá mu slúžila ako spálňa, kabinet i ako hosťovský salón.“ 

Pravda hercov, keď už sme pri nich, ktorí bratislavské publikum za pár minút vždy vtiahli do deja, by som mala menovať viac. Vlastne všetkých, lebo to inak nejde - E. Libezňuk, S. Hudák, J. Tkáč, Ľ. Lukačíková, Ľ. Mindoš, J. Sisáková, T. Kučerenková, M. Marko, S. Škovranová, I. Stropkovský, V. Rusiňák, A. Kučerenko, I. Latta, D. Rusinková, Z. Haľamová, J. Pantlikáš. Boli takpovediac stavebnými kameňmi každého predstavenia. Svojim hereckým prejavom sa postarali o to, že rusínčina nebola pre divákov cudzí jazyk, ale čosi ako lahôdka, ktorou mohli servírovať interpretáciu svetovej klasiky, súčasnej dramatickej spisby aj pôvodnej slovenskej tvorby.  Poskytli nám príležitosť zaviesť reč na Rusínov naozaj s kadekým. Jedným z nich bol Nikita Slovák, ktorý práve vtedy s Rusínmi doslova žil. S režisérom Jakubiskom ako scenárista pripravoval o nich pre Európsku úniu dokumentárny film pod názvom Farebné kamienky. A tak slovo dalo slovo - až sme sa dostali k úvahám na tému: čo pre Rusínov môže znamenať ich divadlo. Povedal: „To divadlo je pre nich akoby nádrž so živou vodou. Je to tepna, cez ktorú prúdi životodarné slovo v rusínčine. Sú to ľudia, ktorí tak ako kedysi v stredoveku komedianti, dnes vyrážajú na cesty, aby aj do tých najodľahlejších dediniek priniesli ľudom ich slovo.“

EPILÓG

Po Parazitoch Rastislav Ballek v Divadle Alexandra Duchnoviča vytvoril ďalšie dve predstavenia. Inscenoval Steinbeckovu Rovina Tortilla aj hru súčasného slovenského dramatika Karola Horáka  La musica.

Aj na začiatku druhej spolupráce tandemu Turok – Ballek bolo literárne dielo. Román o živote kalifornských chudákov španielskeho pôvodu, ktorým na seba po prvý raz upozornil  americký spisovateľ John Steinbeck.  A výsledok?  Predstavenie, v ktorom účinkuje  niekoľko na všetko (úskoky, lži, krádeže, chudobu) odhodlaných chlapov, ktorí sa z „lepšej spoločnosti“ dobrovoľne vyradili. Podľa diváckych reakcií úspešný kasový komediálny kus, v ktorom sa ide postavám až pod kožu. Na kožu hercom v istom momente dovidíte určite.

„Napísať dramatický text a nechať ho v šuplíku neznamená pre autora nič. Mám šťastie, že v DAD-e o mňa majú záujem“, konštatoval dramatik Karol Horák pred premiérou svojej hry La musica v Prešove. Príležitostne mu tento kompliment dramaturg divadla Vasiľ Turok vrátil: „Aby mohol vedľa takých veličín ako Šukšin, Schiller, Steinbeck a Gončarov figurovať súčasný slovenský dramatik, to si vyžaduje, aby ten autor bol autor.“

Hru La musica tvorí akýsi prierez životom jednej malej rodiny na pozadí svetových dejín a hudby ako symbolu večnosti.  Keďže v tomto divadle sa pracuje viac s významnými scénickými prvkami (rebríky v Parazitoch, posteľ a bicykel v Oblomovovi) ako s veľkými výpravami,  tento príbeh  je inscenovaný len za pomoci klavírneho krídla. Hudobného nástroja, z ktorého môžu plynúť lahodné tóny, na ktorom môže stáť soška Chronosa (neskôr ožije a neúprosne každému vymeria čas), do ktorého možno kohosi ukryť alebo tiež pochovať.

Klavír je tak priestorom domova, zbožňovaným aj nenávideným hudobným nástrojom, kusom nábytku, svedok vtipne naznačeného ľúbostného aktu, „truhlicou“ spomienok na konkrétny historický čas (vojny, fašizmus, komunizmus....) a s ním spojené kompromisy, ktorých sa človek dopustí v snahe prežiť...  

  „Kto nechce vidieť divadlo, vyhovorí sa na jazyk“, skonštatoval ktosi pred tretími Dňami rusínskeho divadla v Bratislave. Nevyhovoril sa nikto. Nikto ani z bratislavských predstavení Divadla Alexandra Duchnoviča neodišiel.  Nemal dôvod. Bolo to „dobré divadlo“.  Hrané po rusínsky. Čo na tom? Nič. Ba, predsa. Práve u nás vraj pôsobí jediné profesionálne divadlo, ktoré hrá v jazyku Rusínov žijúcich kade-tade po svete a mnohí o tom nevedia. Zobrali ho „za svoje“... To je najdôležitejšie na tejto polvete z posledného záznamu, ktorý som si urobila o tretích Dňoch rusínskeho divadla v Bratislave.

KATARÍNA DUCÁROVÁ

Hoci dvakrát bez elektriny, ale veselosť a dobrá nálada zostali...

Kde? Na oslavách 60. výročia založenia Ukrajinského národného divadla, od 15. 10. 1990 Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove, 50. výročia  založenia Poddukelského ukrajinského ľudového súboru, teraz Poddukelského umeleckého ľudového súboru, a 60. výročia prvej premiéry v divadle pod názvom „Oj, ne chodî, Hrîc’u“. S týmito tromi jubileami sú spojené tri dátumy: 24. 11. 1945, 6. 12. 1955 a 2. 3. 1946, ktoré boli oslávené v jeden deň – 25. 3. 2006 najprv vo veľkej sále divadla, potom v estrádnej sále v budove nad kinosálou Club v Prešove.

A prečo dvakrát bez elektriny? Lebo toľkokrát vypadol elektrický prúd, a to počas vystúpenia folkovej skupiny Žobráci i počas vystúpenia PUĽS-u. Túto situáciu žartovným príbehom okomentoval protagonista Žobrákov Michal Hudák. Ale že to v divadle nebol žart, o tom sme sa presvedčili, keď sme v nasledujúcich  dňoch prechádzali okolo divadla, kde elektrikári opravovali elektrické zariadenie, aby sa takéto výpadky v budúcnosti neopakovali. Ale vráťme sa na začiatok slávnostného dňa.

Pekným hlasom a nádhernými rusínskymi ľudovými piesňami všetkých potešila talentovaná Marianna Železná.

Otvorili ho svojimi príhovormi ešte vo foyeri divadla na otvorení výstavy fotografií pracovník Divadelného ústavu v Bratislave Oleg Dlouhý, riaditeľka tohto ústavu Sylvia Hroncová a riaditeľ DAD Marián Marko, ďalej vo veľkej sále svojimi vstupmi najprv moderátori Jaroslava Sabolová-Sisáková a Jozef Michal, ktorí prečítali aj pozdravné listy, medzi nimi aj od bývalej úspešnej choreografky PUĽS-u Melánie Nemcovej  (celý text je opublikovaný  nižšie), a potom príhovory riaditeľa divadla Mariána Marka (jeho celý príhovor uvádzame nižšie) a vedúcej odboru kultúry Prešovského samosprávneho kraja, od ktorého divadlo dostáva financie – Evy Arvajovej. Tieto body tvorili oficiálnu časť sviatočného dňa.

Trocha sa chcem pristaviť pri spomenutej výstave fotografií z histórie divadla so zameraním hlavne na ďalších štyroch jubilantov, ktorí už nie sú medzi nami, ale ktorí urobili veľa pre divadlo a stali sa známymi – na hercov Pavla Simka (7. 4. 1926, Čukalovce – 9. 12. 1981, Prešov), Mikuláša Simka (7. 6. 1921, Čukalovce – 1. 4. 1982, Prešov), Jozefa Feľbabu (taktiež režisér a riaditeľ divadla, 12. 4. 1921, Verbiaž na Ukrajine – 2. 11. 1988, Prešov). To boli výrazné osobnosti tohto divadla a vyšlo tak, že u všetkých štyroch si tohto roku pripomíname nedožité jubileum, takže nakoniec tých jubileí sa pripomínalo až sedem. Autor expozície tejto fotovýstavy z archívu spomínaného ústavu O. Dlouhý si zaspomínal na to, ako sa jeho osud spojil s jubilujúcim divadlom, ale aj s jubilujúcimi hercami, o ktorých hovoril s veľkou úctou a uznaním. Tak isto poďakoval manželkám dvoch zo zosnulých hercov-jubilantov – Anne Simkovej a Márii Korbovej (tiež bývalým herečkám tohto divadla) a zaťovi J. Feľbabu, hercovi divadla Alexandrovi Kučerenkovi, ako aj bývalému hercovi, režisérovi a riaditeľovi tohto divadla – Jaroslavovi Sisákovi, ktorí na výstavu zapožičali fotografie zo svojich súkromných archívov, čím sa celá výstava obohatila.

Veľkou zábavou bolo vystúpenie folkovej skupiny Žobráci so svojim protagonistom a šoumenom Michalom Hudákom, ktorý na scénu v ten deň vyvolal aj riaditeľa Mariána Marka, aby mu odovzdal päťhviezdičkovú Metaxu, lebo v tento jubilejný deň bolo ešte navyše aj Mariána v kalendári.

Po otvorení výstavy vo foyeri a otvorení osláv na scéne veľkej sály divadla začal sa tu pekný kultúrny program, v ktorom vystúpili kolegovia z Divadla Jonáša Záborského v Prešove, speváci s ukážkami z muzikálov – Jana Maľová a Slavomír Benko, bubeníci-tanečníci Ján Ivan a Štefan Turanský, folková spevácko-hudobná skupina Žobráci na čele so šoumenom večera – Michalom Hudákom, mladším, mladá speváčka-sólistka Marianna Železná, všetci herci činohry DAD s krátkou ukážkou z hry Idiot F. M. Dostojevského a nakoniec speváci a tanečníci PUĽS-u. Program sa publiku páčil, o čom svedčili dlhé aplauzy, len trocha ho narušilo spomínané vynútené zatmenie v sále. Ale aj tak ľudia boli veselí, šťastní a takíto odchádzali zo sály na slávnostnú recepciu a záverečnú zábavu pri rezkých tónoch hudby do estrádnej sály v budove nad kinosálou Club. Ja, no možno nielen ja, som očakával viac od činoherného súboru divadla, ktorý dnes patrí medzi uznávané profesionálne divadelné súbory nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Koľko majú za sebou úspešných premiér, repríz, vystúpení, ktoré prekvapili aj náročného diváka a milovníka divadla, dokonca aj toho „zhýčkaného“ z Bratislavy. Ten ale sa na slávnostnom galavečeri predstavil veľmi skromne – s jedným krátkym úryvkom z Idiota. A práve od neho sa očakávalo, že bude na scéne dominovať, excelovať, veď má s čím!

Slávnostný deň prešiel do slávnostného večera a skončil sa pre mnohých až nad ránom, lebo zábava bola dobrá a z nej sa ťažko odchádzalo. Ale všetko sa raz skončí, tak sa skončili aj oslavy spomenutých jubileí rusínskej inštitúcie a Rusínov. A na všetkých v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove a  v Poddukelskom umeleckom ľudovom súbore zase čaká každodenná lopotná práca, neľahká príprava, aby zase potešili divákov v Prešove, po našich obciach a mestách, no aj v zahraničí. Prajeme všetkým tým, ktorí robia radosť a duchovne nás obohacujú, ako aj obohacujú rusínsku kultúru a kultúru celkove, aby sa im to darilo vždy lepšie a lepšie a ešte dlhé, dlhé roky.

A. Z., fotky autora

Veľká vďaka všetkým, ktorí obohacujú náš duchovný život

(Slávnostný príhovor riaditeľa Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove – Mariána Marka pri príležitosti osláv 60. výročia  založenia divadla, 50. výročia založenia PUĽS-u a 60. výročia prvej premiéry divadla.)

Dobrý večer, vážení hostia, milí kolegovia,

Pochopil som, že divadlo potrebuje riaditeľa na to, aby pri takýchto príležitostiach, aká je dnes, keď si pripomíname 60 rokov od založenia nášho divadla, 50 rokov od vzniku nášho súboru a 60 rokov od prvej premiéry divadla, vystúpil na scénu a povedal niečo veľmi prešpekulované a nudné. Hlavne, aby tomu nikto nerozumel, a najlepšie ani on sám. Takže majte so mnou trochu strpenia.

Sadol som si za stôl a začal som písať ako to bolo koncom 1945 roku a začiatkom 1946 roku, ako sa zakladalo divadlo, aká bola prvá jeho premiéra, ako sa rozrastali a zdokonaľovali  obidva umelecké súbory. Potom som si uvedomil – komu to všetko chcem hovoriť a pripadalo mi to tak, že vajce chce učiť sliepku. Zato som sa radšej vrátil do svojho detstva, lebo v divadle ostávame po celý život deťmi.

Mali sme doma rádio s plátnom na čelnej strane, bolo väčšie ako tie dnešné, moderné, ale primalé na to, aby sa tam pomestili všetci, ktorých som tam počul. Zaiste si toto rádio niektorí pamätáte , lebo ste boli v ňom.  Nespomeniem si na všetky hlasy v ňom, ale videl som tu dnes pani Aňku Simkovú, Nasťu Juhásovú, Aňku Bittnerovú, Mašu Korbovú, Marku Mačoškovú, Rudolfa Smotera, Mašu Hrabovskú, Reginu Jaroščákovú, Jara Sisáka, Mikiho Ľaša a iných. Ich hlasy a títo ľudia boli pre mňa niečím, čo sa nedá opísať... svetlom, slnkom, potôčikom, lúkou, lesom..., niečím veľmi veľkým.

Tak som si uvedomil, že keď inštitúcia má sviatok – to nie sú stroje, zariadenie, budovy, ale konkrétni ľudia, ktorí ju zakladali, rozvíjali, pestovali, ktorí aj teraz sa snažia, aby toto naše divadlo slúžilo všetkým ľuďom. A chcel by som spomenúť každého, lebo dobre viete, že divadlo – to nie sú len umelci, ktorých vidíte na scéne, to sú desiatky ľudí obrazne povedané – za kulisami: dramatici, dramaturgovia,  režiséri, scénografi, autori kostýmov a hudby, vedúci súborov, choreografi, korepetítori, kapelníci, zvukári, osvetľovači, scénickí technici, garderobierky, maskérky, stolári, vodiči, upratovačky, vrátnici, šatniarky, kuriči, hasiči, administratívni pracovníci, sekretárky atď. Všetci sa snažia, aby každá premiéra, každá repríza, každé naše predstavenie bolo čo najlepšie, čo najzaujímavejšie, aby naša práca prinášala ľuďom radosť a šťastie.

A pre mňa je veľkým šťastím, že môžem tu stáť, veľkou cťou, že sa Vám môžem poďakovať. Moja vďaka patrí všetkým tým, ktorí aspoň malým zrniečkom prispeli k tomu, že dnes môžeme oslavovať také pekné jubileá. S úctou sa skláňam pred tými, ktorí zakladali toto divadlo, ktorí v ťažkých časoch roznášali radosť nielen po našom regióne, ale aj po celom svete. Veľa z nich už nie je medzi nami, aj im patrí vďaka. Skláňam sa pred tými, ktorí aj teraz sú ochotní robiť všetko preto, aby obohatili náš duchovný život. Skláňam sa aj pred tými z toho plateného rádia. Všetkým Vám z celého srdca ďakujem!!! A želám Vám šťastie, úspechy a pevné zdravie. A nášmu divadlu a súboru veľa úspešných premiér, stovky repríz a nekonečné aplauzy.

Sláva umelcom, ktorých ohnivý duch bojuje za česť svojho národa

(Pozdravný list niekdajšej úspešnej choreografky Poddukelského ukrajinského ľudového súboru, dnes Poddukelského umeleckého ľudového súboru – Melánie Nemcovej.)

Vážení a milí moji bývalí kolegovia,

oslavujúci dnes pekné a vzácne jubileum súboru, v ktorom sme spoločne prežili niekoľko krásnych rokov a chvíľ. Dovoľte mi, aby som Vás všetkých zo srdca pozdravila a popriala Vám ešte veľa zdravia a pekné slnečné dni života.

V starobe niet krajšej útechy, než tej, že sme všetku silu svojej mladosti vložili do diela a tvorby, ktoré s nami nezostarlo.

S nevšednou láskou som po celé tie roky v súbore vyberala to najlepšie, najpotrebnejšie z folklóru, bohatstvo nad bohatstva, aby sme patrili medzi tých najlepších reprezentantov. A my sme spolu naozaj  boli tí najlepší. Myslím, že sa nám to darilo, čoho dôkazom bolo 170 choreografií, ktoré sme spolu zrealizovali v 17 celovečerných premiérach. Často ma moji priatelia z nášho fachu prehovárali, aby som odišla z PUĽS-u, že budem mať väčšie možnosti atď..., ale moja odpoveď však vždy znela „pracovať sa dá všade a mne sa tu páči, tu je moje miesto!“ Zostala som. A nikdy som to neoľutovala. Ako by som mohla nechať „moje deti“, na ktoré som bola síce niekedy príliš prísna, ale chcela som len dobre a bez toho by sme sa neboli zaskveli s úspechom takmer po celom svete. Nedalo sa túto prácu nemilovať, nedalo sa nemať rád ľudí, ktorí hodiny a hodiny dreli na sále, nedalo sa  neprenášať skvosty cez Vás, moji milí tanečníci, chlapci a dievčatá, na javisko a nezanechať cez Vás čosi aj ďalším generáciám. Taká nevšedná láska to bola. Keď som tvorila a vymýšľala tance a kompozície, vždy sa mi zdalo, že sa prenášam do rodného domu, že počujem cimbal mojej mamy, že počujem nesmierne množstvo krásnych piesní ľudí, ktorých som spev zachytila na magnetofónovú pásku a preniesla do 11 kníh, že objímam svoj rodný kraj, nadovšetko milý môjmu srdcu. Považujem sa za šťastného človeka, pretože som mala možnosť pracovať s talentovanými ľuďmi, z ktorých väčšina cítila tak ako ja a nech som robila čokoľvek s Vami, týkalo sa to vždy toho, čo som mala najradšej – našu zem, nášho človeka s jeho tradíciami a jeho veľké srdce.

Oslavujte a buďte hrdí na to, čo ste stvorili, zachovali a nesmierne hodnoty naše ukázali svetu. Sláva umelcom, ktorých ohnivý duch bojuje za česť svojho národa.

S vrúcnym pozdravom

Vaša Melánia Nemcová

323. premiéra činohry Divadla A. Duchnoviča –

ČERTOVSKÉ ROZTOPAŠE

V 60. divadelnej sezóne vo veľkej sále Divadla Alexandra Duchnoviča sa 24. februára 2006 uskutočnila premiéra rozprávky Jána Drdu – Čertovské roztopaše v réžii Rastislava Balleka ako hosťujúceho režiséra.

Traja protagonisti premiéry rozprávky Čertové roztopaše: (zľava doprava) Ľubomír Mindoš (čert Omnimor), Sergej Hudák (Martin Kabát – vojak vo výslužbe) a Jozef Tkáč (čert Karborund).                     

Fotka: Ladislav Cziky

Autor túto rozprávku napísal počas II. Svetovej vojny a stala sa námetom pre slávny český film Hrátky s čertem. Hosťujúci režisér ju teraz naštudoval s hercami činohry DAD, ktorý dodal, že so spomínanou filmovou verziou sa určite nesnažil porovnávať. Na tlačovej besede pred premiérou zdôraznil: „Samotný text dáva priestor od bezbrehej zábavy až po filozofické podobenstvo. Každý, kto na predstavenie príde, mal by si z neho zobrať niečo pre seba. Záleží tiež od veku, či sú to deti v predškolskom veku, ktoré reagujú úplne spontánne, alebo sú to starší školáci, ktorých zaujíma, aký človek vo svojej podstate je. Našim cieľom je pobaviť, potešiť, poučiť každého. Samozrejme, aj dospelého, ktorý sem privedie svojho potomka“. Postavu vojnového veterána Martina Kabáta, ktorú vo filmovej verzii stvárnil Jozef Bek, naštudoval Sergej Hudák, ktorého režisér poveril aj svojou asistenciou. Hudbu a dramaturgiu má na starosti Robert Mankovecký. Výprava je v rukách Štefana Hudáka. Preklad urobil Ivan Stropkovský, zvuk Milada Tuplová, svetlá Anton Miščík a Iveta Čellarová, garderóbu a účesy: Irena Brodová a Anastázia Anderková. V rozprávke vystupujú skoro všetci členovia činohry. Riaditeľ DAD Marián Marko upozornil, že v rozprávke z pekelného prostredia nechýbajú svetelné efekty, ktoré dotvárajú atmosféru nevyhnutne patriacu k čertom a pekelníkom, preto s hrou nebudú môcť vystupovať na všetkých vidieckych scénach, takže pre deti bude väčším lákadlom prísť na predstavenie do Prešova.                  

A.Z.

Pozitívne hodnotenia hry UJO VÁŇA – 322. premiéry DAD

Hra Ujo Váňa v premiére činohry Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove sa uskutočnila 2. decembra 2005 na jeho veľkej scéne. Média priniesli veľa pozitívnych hodnotení na danú premiéru, z ktorých vyberáme:

„Premiéra klasického titulu svetovej drámy Ujo Váňa od ruského autora A. P. Čechova pripravil činoherný súbor DAD v Prešove. Inscenáciu v rusínskom jazyku s hercami naštudoval hosťujúci režisér Svetozár Sprušanský  z Nitry. Ako sám režisér pred premiérou povedal, využil ponuku vtedajšieho dramaturga DAD Vasiľa Turka, ktorý v čase prípravy premiéry nečakane zomrel. Podľa neho, Ujo Váňa, ale aj iné hry od Čechova, sú geniálne v tom, že dávajú priestor na to, aby vnútorné svety ľudských duší, ich pocity podali svojim majstrovstvom práve herci. Sprušanský hosťuje v DAD po prvýkrát, no s Čechovom to nie je jeho prvé stretnutie. Do titulnej úlohy obsadil Eugena Libezňuka, ktorí sa v podobnej úlohe už raz predstavil – v Oblomovovi, za ktorého stvárnenie bol nominovaný na cenu za najlepší herecký výkon – Dosky. Premiéra bola súčasťou osláv 60. výročia založenia divadla“.

(TASR, 2. decembra 2005)

„Ujo Váňa“ od Čechova je hra o hneve čestného človeka, postaveného tvárou v tvár arogancii. Svoju bezradnosť neobracia hrdina len k sebe samému ako Trepľov z Čajky, ale potrebuje svojho nedobrožičlivca – profesora Serebriakova, vlastného švagra zastreliť, keď ten mu chce ukradnúť ešte aj strechu nad hlavou. Banuje, že ne trafil, ale nik ho neberie vážne – Váňa je predsa taký „čestný blázon a čudák“, bez funkcie a bez titulu. Inscenácia tejto hry v prešovskom DAD má svoj šarm nielen pre mäkkú rusínčinu, o ktorú sa postaral nebohý Vasiľ Turok, ale aj herci, hoci aj nie sú mediálne hviezdy (okrem Michala Hudáka), dokázali z textov vytvoriť niečo viac ako len postavu – výrazný divadelný obraz. Serebriakov Vasiľa Rusiňáka s rozstrapatenými vlasmi zaúčinkoval na diváka strašne, ale zároveň komicky, nie je možné zabudnúť na jeho výstup medzi zrkadlami. Ľudmila Kozmenková-Lukačiková – krásna a rafinovaná Jelena bola dobrým protipólom spravodlivej Soni. Vladimíra Brehová zahrala v prvom rade Soninu skrytú emotívnosť“.

(KULTÚRA.SME.SK)

„Veľké herecké osobnosti v DAD v Prešove pritiahli k spolupráci režiséra Svetozára Sprušanského. Z inšpiratívneho stretnutia vznikla nová inscenácia s podtitulom Obrazy z panoptika stracajúceho sa sveta. Ideálni predstavitelia hlavných úloh vyriešili vybrať práve tento titul. Podľa realizátorov hry a s odstupom rokov hovoria o životných situáciách a súčasníkoch, o hľadaní životného šťastia. Režisér ne chcel vytvoriť vernú kópiu Čechova a jeho doby, nechal sa inšpirovať aj prostredím, konkrétnym regiónom. V tom mu bola nápomocná aj jeho spolupracovníčka z nitrianskeho divadla, autorka scény a kostýmov Alexandra Grusková. Tvorcovia venovali hru pamiatke bývalého dramaturga DAD Vasiľa Turka, ktorý stal pri jej zrode“.

(Regionálne spravodajstvo, Košice)

Zomrel Vasiľ Turok, dramaturg DAD

... jeden y prvých, ktorý po roku 1989 pochopili, že sa konečne môžeme prihlásiť k svojej – rusínskej národnosti, ku svojmu rusínskemu materinskému jazyku. Ale on  to pochopil nielen svojim rozumom, ale aj srdcom, bol hrdým  Rusínom z Habury pri Medzilaborciach, kde uzrel svetlo sveta v najťažších  vojnových časoch – 8. januára 1940.

Po stredoškolských a vysokoškolských štúdiách  v Bratislave sa vrátil na východ, kde bol pedagógom dlhé roky sprvu na Strednej všeobecno-vzdelávacej škole na ul. vtedy Revolučnej (dnes Dilongovej), neskôr aj na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove. Avšak najväčší jeho prínos je v procese obrodenia rusínstva, renesancie identity Rusínov,  všetkého, čo s tým súviselo. Neodškriepiteľný je jeho významný prínos v divadelníctve, najmä ako dramaturg, prekladateľ i režisér v jedinom na svete profesionálnom Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove. Bol  pri zrode prvej rusínskej kultúrno-národnostnej organizácie vo vtedajšom Československu – Rusínskej obrody, bol  prvým predsedom Svetovej rady Rusínov (SRR) ako výkonného výboru prvej medzinárodnej rusínskej organizácie – Svetového kongresu Rusínov, kde udával ton rozvoja rusínstva prvých desať najťažších rokov vo svetovom kontexte....

O Vasiľovi Turokovi-Hetešovi by sme mohli toho napísať mnoho, aj celú publikáciu, ale akékoľvek slová už ho nenavrátia medzi jeho blízkych, priateľov, kolegov. Jeho náhly odchod do večnosti 7. novembra 2005, zaskočil všetkých, ktorým bude chýbať. Nech Ti je zem ľahká . „Vičnaja Tobi pamjať, Vasîľu!

A. Z.,  fotka autora

Hlavným organizátorom 2. ročníka medzinárodného festivalu KARPAT FEST bolo Divadlo A. Duchnoviča v Prešove.

Členovia DAD tu vystúpili s hrou Miguela Servantesa DON QUIJOTE DE LA MANCHA (20. októbra 2004), v hlavnej úlohe s J. Tkáčom.

Foto: M. Oľha

2003 

Prvý medzinárodný divadelný festival KARPAT FEST (Prešov, Slovensko) sa uskutočnil v dňoch  4. – 8. júna 2003 v rámci kultúrnych podujatí 7. Svetového kongresu Rusínov v Prešove na Slovensku. Festival sumou 1 000 USD podporil Steven Chepa.

Na festivale sa na domácej scéne predstavilo Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove (DAD) hrou K. Horáka Adolf Ivanovič Dobrjanskij (uprostred E. Libezňuk v hlavnej úlohe).

V rámci 1. ročníka KARPAT FESTU v Divadle Jonáša Záborského v Prešove vystúpili aj dvaja herci DAD: E. Libezňuk (vpravo) a V. Rusiňak (uprostred) spolu s členom činohry DJZ J. Stražanom.

Foto: A. Žižka

60. výročie Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove

Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove vzniklo 24. 11. 1945 na základe rozhodnutia Ukrajinskej národnej rady v Prešove. Bolo zapísané do obchodného registra ako "Ukrajinské národné divadlo, družstvo, s. r.o. v Prešove". Vznik divadla bol na báze družstevníctva. Od roku 1969 do 31. 12. 1997 divadlo riadilo Ministerstvo kultúry SR. Od 1. 1. 1998 - 31. 3. 2002 Krajský úrad v Prešove a od 1. 4. 2002 je zriaďovateľom divadla Prešovský samosprávny kraj. Zmena názvu divadla na Divadlo Alexandra Duchnoviča sa uskutočnila 15. 10. 1990 rozhodnutím ministra kultúry SR. Divadlo má dva umelecké súbory – činohru a Poddukelský umelecký ľudový súbor (PULS).

Divadlo Alexandra Duchnoviča je jediným rusínskym profesionálnym divadlom na svete, kultúrnou a umeleckou ustanovizňou v oblasti divadelnej a folklórnej činnosti. Základným poslaním divadla je utváranie podmienok pre vznik a verejné šírenie divadelných diel a folklórnych programov s osobitým zameraním na rozvoj kultúrneho života Rusínov a Ukrajincov žijúcich na území Slovenskej republiky. Vo svojich začiatkoch divadlo hralo po rusky a tomu zodpovedal aj dramaturgický repertoár, prevažne ruská klasika. V 50.rokoch sa divadlo preorientovalo na ukrajinský jazyk. Až v 80. rokoch minulého storočia v divadle nastáva generačná výmena a divadlo postupne prechádza na rusínsky jazyk. Divadlo od svojho vzniku doposiaľ uviedlo 322 činoherných premiér (k 1.11.2005) a PUĽS od svojho vzniku (5. 12. 1955) okolo 50 premiér. Folklórny súbor PUĽS bol počas svojej existencie veľmi úspešný v rokoch 1965 - 1980. V tomto období opakovane vystupoval takmer vo všetkých štátoch Európy a v r. 1969, 1972, 1978 aj v USA a Kanade.

Členom obidvoch umeleckých súborov Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove želáme veľa úspešných premiér a vystúpení, ako aj množstvo spokojných divákov.

Členovia umeleckého kolektívu DAD

Marián Marko riaditeľ DAD	Vasiľ Turok dramaturg	Jozef Tkáč umelecký vedúci	Alexander Kučerenko	Daniela Rusinková
Eugen Libezňuk	Igor Latta	Jaroslava Sabolová Sisáková	Jozef Pantlikáš	Sergej Hudák
Svetlana Škovranová	Tatiana Kučerenková	Vasil Rusiňák	Vladimíra Brehová	Zuzana Haľamová
Ľubomír Mindoš	Ľudmila Kozmenková-Lukačiková
Poddukelský umelecký ľudový súbor - PUĽS

Divadlo medzi troma hranicami

Divadlom medzi troma hranicami nazval kedysi Ukrajinské národné divadlo – tak sa od založenia roku 1946 až do roku 1990 volalo dnešné Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove – jeho vtedajší dramaturg Jozef Rešovský. Divadlo vtedy existovalo asi desaťročie, jeho činnosť nebola významnejšie zakotvená v širšom povedomí slovenskej divadelníckej obce, ale už vtedy sa pociťovalo, že sa v jeho umeleckých aktivitách stretajú viaceré umelecké vplyvy. 

Multietnické a viackulturálne východiská boli prítomné už pri zakladaní, prvých sezónach a prvotnom umeleckom formovaní divadla, čo sa všetko udievalo, žiaľ, aj za výdatného pôsobenia negatívnych politických vplyvov povojnového vývinu. Z tohto hľadiska bude potrebné znova bližšie preskúmať činnosť prvých priekopníkov najmä iniciátora a zakladateľa Ivana Hryca-Dudu, ktorého postihli nepriaznivé dôsledky pofebruárového politického vývinu. Ten na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov v Ukrajinskom národnom divadle privodil paradoxnú situáciu. Pozvaná skupina ruských divadelníkov (bývalých ruských emigrantov a členov parížskeho a potom pražského Ruského divadla) zohrala v súbore významnú pedagogickú a formujúcu umeleckú misiu, ale súčasne bola aj nástrojom jeho politicky podmieňovanej, z dnešného hľadiska ťažko akceptovateľnej rusifikácie. Pravda, ruská divadelná kultúra mala svoj zvuk a najpoprednejší člen ruskej skupiny, vynikajúci herec, v UND režisér a umelecký šéf Jurij Petrovič Zagrebeľskij poznal zo Západu napríklad aj Michaila Čechova, ale s hlbšou znalosťou veci mohol aplikovať aj podnety vtedy, žiaľ, politicky a ideologicky fedrovaného Stanislavského. Zagrebeľskij súbor formoval, vychovával a viedol v duchu tradícií ruského realistického a psychologickorealistického divadla. Pokiaľ to situácia umožňovala položil základy náročnejšej, hlbšej a metodicky podloženej hereckej i divadelnej tvorby. Na starších hercov vplýval ako režisér v tvorivom procese, mladých či začínajúcich vychovával (aj s ďalšími ruskými divadelníkmi) v Odbornom divadelnom kurze, ktorý sa v prešovskom UND vytvoril roku 1951 analogicky k rovnakým kurzom v Bratislave a Košiciach.

Školením v "ruskej realistickej dielni" prešiel aj Zagrebeľského odchovanec, herec a režisér, neskorší umelecký vedúci a riaditeľ UND Jozef Feľbaba, rodák zo Zakarpatskej Ukrajiny, mukačevský maturant a zanietený ochotník. Hoci v samotnom divadle rozvíjal Zagrebeľského odkaz, jeho zástoj sa dá pociťovať už ako oveľa bližší slovenskému divadlu a v komplexnejšom pohľade ho treba s istým oneskorením (spolu s Józsefom Konrádom z komárňanského Maďarského oblastného divadla) priradiť k plejáde slovenských realistických režisérov, ktorí vyšli z Borodáčovej realistickej školy a v päťdesiatych rokoch zohrávali významnejšiu úlohu v profesionalizácii, ale aj v riadiacich a organizačných aktivitách činoherného divadla na Slovensku. Zrejme z politických dôvodov sa takmer nehovorilo o Feľbabovej blízkosti k širšiemu stredoeurópskemu priestoru, ktorá súvisela s Feľbabovými dobrými znalosťami maďarčiny a s jeho pobytom v Budapešti (1941 – 1944; štúdium medicíny a činnosť v Új Magyar Színház). Jozef Feľbaba však maďarské divadlo podľa možností sústavnejšie sledoval, o čom svedčia aj mnohé tituly maďarských predlôh v repertoári UND.

Koncom päťdesiatych rokov, po doznievaní tvrdého politického a ideologického dogmatizmu, intenzívne vývinové zmeny iniciovali mladí divadelníci - dramaturg Jozef Rešovský a režisér, potom aj umelecký šéf Ivan Ivančo, ktorí prišli do UND po štúdiách na bratislavskej Divadelnej fakulte VŠMU. Prišli nielen so vzdelaním, ale aj s celkovým rozhľadom a prehľadom o slovenskom činohernom divadle, ktoré malo po roku 1956 za sebou viaceré významné, ak nie vynikajúce výsledky. Rešovského dramaturgia dovtedajšiu prevažujúcu a stuhnutú dramaturgickú orientáciu na ruskú, ukrajinskú či sovietsku dramatiku a repertoár UND postupne obohacovala - napriek politickým a ideologickým zreteľom a direktívam v UND rešpektovaným a vyznávaným možno intenzívnejšie ako hocikde inde – o novší, pestrejší výber zo slovenskej, ale aj európskej či svetovej dramatiky, čo súviselo s Ivančovým úsilím robiť divadlo sugestívnejšie, expresívnejšie, poetickejšie a divácky pútavejšie. Nesporne sa v tom zrkadlila skutočnosť, že Ivančovými pedagógmi na VŠMU boli vynikajúci slovenskí divadelníci Jozef Budský a Karol L Zachar. Okrem súvislej línie inscenácií slovenských dramatikov treba spomenúť Ivančove inscenácie ukrajinskej klasiky, zväčša spojené s hudbou a spevom. V nich v mnohom nadväzoval na pohostinskú a krátkodobú internú činnosť režiséra Jurija Šeregija (v prvom desaťročí UND) divadelne zakotveného v podkarpatskoruskom divadelníctve v období prvej Československej republiky. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sa vo vývine činohry UND zjavuje významný vývinový fenomén. Zrejme nevidiac sľubnejšie perspektívy spolupráce s bratislavskou VŠMU zodpovedný prístup k personálnemu zabezpečovaniu a generačnému dopĺňaniu hereckého súboru vedenie UND riešilo v rámci vtedajších medzištátnych dohôd tak, že adeptov vysielalo študovať do vtedajšieho Sovietskeho zväzu na Divadelný inštitút Karpenka-Karého do ukrajinského Kyjeva. Medzi prvých absolventov, ktorí už pred štúdiom dlhšie pôsobili v UND, patril režisér, ale aj herec, neskorší umelecký šéf a riaditeľ UND Jaroslav Sisák. Do divadelnej tvorby súboru vniesol úsilie o jednoznačnú svojbytnosť javiskového diela a v rámci neho podnety pripomínajúce mnohé z pozoruhodných progresívnych tendencií, ktoré sme mohli vídať vo vtedajšom sovietskom (pravda, zväčša v ruskom, moskovskom) divadle. Spomeňme iba všestrannú vizualizáciu divadelného tvaru a s ňou spojenú metaforizáciu výrazových prostriedkov. Zarezonovali najmä vtedy, ak sa vymanili z nadvlády politizujúcich a ideologizujúcich tendencií repertoáru (metaforické poňatie pohyblivých briez a výrazne vizualizované vývinové premeny Nataše v inscenácii Čechovových troch sestier, 1979).

V priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov absolvovala kyjevský divadelný inštitút dobrá dvadsiatka hercov, z nich väčšina patrila už k celkom mladej začínajúcej generácii a tretina - poniektorí mimoriadne talentovaní - po istom čase strávenom v UND napokon hľadala uplatnenie mimo divadla. Tí z mladších, ktorí ostali, sa presadzovali akosi pomaly. Vtedajší režiséri akoby boli v spolupráci s hereckým súborom zaťažení akýmsi "sovietskym akademizmom", dávali jednoznačnú prednosť generáciám starším, osvedčeným. Až prišiel, nielen v samotnom generačnom vývine, ale aj v celkovom smerovaní súboru, zlom priam revolučný. V niečom ho signalizovala už spolupráca s protikonvenčne zameraným režisérom Jozefom Pražmárim, ktorý dlhšie čeril názorovú hladinu aj v slovenských profesionálnych i ochotníckych súboroch. Revolučný zlom však zásadne iniciovala a zavŕšila dvojica mladých divadelníkov Blaho Uhlár a Miloš Karásek, výdatne a programovo podporovaná dramaturgom činohry UND Vasiľom Turokom. Slovenský režisér Blaho Uhlár mal za sebou vynikajúce obdobie v trnavskom divadle, ktoré sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch včlenilo medzi najvýznamnejšie slovenské divadelné kolektívy. Dodnes ostáva takmer nepochopiteľným zázrakom Uhlárovo odhodlanie ísť takpovediac hlavou proti dobovému múru a bez váhania prijať interné angažmán kdesi na divadelnej periférii, dokonca v národnostnom divadle. Odvaha sa však rentovala obojstranne. Pre súbor, ale aj pre samotného režiséra. Od jeho činnosti v UND viedla už priama cesta k jeho bratislavskému divadlu Stoka. Čo však Uhlár na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov v UND, či vlastne už v Divadle Alexandra Duchnoviča zasial, prináša ovocie dodnes. V hereckom súbore rozpoznal jeho originalitu, hlboko skryté, priam netušené možnosti. Výsledky tejto spolupráce presahovali hranice samotného divadla aj regiónu. Prešovské aktivity Blaha Uhlára a jeho spomínaných najbližších spolupracovníkov podporoval vtedajší riaditeľ divadla Jaroslav Sisák. Vynikajúcim spôsobom sa ohlásili už na oslavách štyridsiateho výročia trvania divadla, príznačne nazvaných Dni experimentálneho divadla. Z hľadiska bezprostrednej perspektívy za ich kľúčovú udalosť musíme označiť jednorázové predvedenie kolektívnej „dekomponovanej“ improvizácie divadelne stvárnenej situácie odohrávajúcej sa na železničnej stanici Kysak. (Zabudnutiu a zapadnutiu tejto veľmi významnej iniciačnej epizódy predišla stať o predstavení v diplomovej práci Mirona Pukana Transformácia hodnôt, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2002).

Bol to prvý Uhlárov dotyk so súborom, ktorý predznamenával neklamné možnosti budúcej sľubnej spolupráce. Prelomovú etapu v UND významne iniciovali aj Uhlárovi blízki spolupracovníci. V pozadí projektu a netradičných aktivít nepochybne stál aj Vasiľ Turok, od roku 1984 činoherný dramaturg UND. Absolvent Filozofickej fakulty bratislavskej univerzity, vynikajúci znalec rusínčiny, ruštiny a ukrajinčiny, ale aj kultúry spojenej s týmito jazykmi, mal po príchode do UND prehľad a jasno aj v zásadných otázkach súčasného moderného divadla. Najmä v tom, čím by sa mala vyznačovať skutočná tvorivá divadelná dielňa, nekonvenčné divadlo dokonca alternatívneho typu, v čom spočíva moderne poňatá funkcia dramaturga, ktorý nie je len literátom či dokonca úradníkom, ale predovšetkým aktívnym divadelníkom a konkrétnym spolutvorcom, ovládajúcim nielen literu textu, ale aj jazyk divadla. Príchylnosť k slovenskej divadelníckej generácii šesťdesiatych rokov v mnohom potvrdzovali aj jeho neskoršie režisérske pokusy, v ktorých preukázal priam obrazoborecký a recesný prístup k slovenskej i ukrajinskej klasike. Nečudo, že budil kontroverzný ohlas. Scénograf, výtvarník, architekt a vlastne aj režisér (zdá sa, že v tejto oblasti debutoval práve v UND), vzdelaný, rozhľadený a mimoriadne agilný Miloš Karásek, pôvodom Čech, usadený na Slovensku, vyškolený v Moskve na Moskovskom inštitúte architektúry, bol pred nástupom do UND o jeho existencii a tvorbe prakticky neinformovaný. Dokázal však okamžite rozpoznať nielen možnosti a kvality súboru, ale aj paradoxnú pozitívnu stránku súborovej izolácie spôsobenej jazykovou bariérou, pretože kolektív takmer odkázaný na jedinú umeleckú a pracovnú postať nie je narúšaný, vykrádaný, rozptylovaný, umelecky profanovaný zárobkovými "bokovkami", môže pracovať sústredene, systematicky, keď treba aj úporne a oddane. Potvrdilo sa napokon aj Karáskovo presvedčenie, že dotyky s tvorbou a umením netradičným (či dokonca avantgardným) majú miesto aj tam, kde by sme to - aj z pohodlnosti a zabehanosti - vonkoncom nepredpokladali. Karásek sa stal Uhlárovi rovnocenným a inšpiratívnym partnerom (nič na tom nemení ich neskorší rozchod, čo je vec v umeleckej tvorbe a umeleckom vnímaní úplne prirodzená), nielen na javisku, ale aj pri formulovaní povestných dvoch divadelných manifestov, ktoré sa zrodili za ich spolupráce v UND. Odmietajú v nich diktát dramatického autora a divadlo založené na realizácii jeho literárnodramatického diela, uznávajú iba taký typ divadla, ktoré sa bez nich zaobíde, nazývajú ho divadlom "dekomponovaným".

Po ochotníkoch z Trnavy-Kopánky si Uhlár metódu kolektívnej improvizácie, v ktorej inscenácia od počiatkov vrátane textu vzniká v priamej spolupráci s hereckým kolektívom a ako jej autori a autori textu - až dodatočne zaznamenaného - sa uvádzajú všetci zúčastnení, rozvinul a prehĺbil práve v UND. Až potom na získané skúsenosti nadväzoval aj v profesionálnom a ochotnícom divadle trnavskom.

Uhlárove prešovské a trnavské inscenácie, ale aj Karáskov režisérsky debut v UND, vytvárané metódou kolektívnej improvizácie patria k cenným umeleckým a divadelným dokumentom, ktoré zachytávali a analyticky komentovali spoločenskú atmosféru pred novembrom 1989, ale aj bezprostredne po ňom. Práve v zachytení a analýze problémov, ktoré si spoločnosť či presnejšie jej príslušníci niesli ako hlbokú a ťažko prekonateľnú záťaž z totalitnej minulosti, sa Uhlárove inscenácie z odstupu času javia priam ako prorocké. Ich prínos však nespočíval iba v rovine aktuálnej spoločenskej výpovede. Mali svoj obrovský význam umelecký, tvorivý a nadovšetko pedagogický. Boli medzníkom v umeleckom vývine činohry UND a otvorili výhľad do ďalšej pozoruhodnej vývinovej etapy, pretrvávajúcej už pod hlavičkou Divadla Alexandra Duchnaviča vlastne až do súčasnosti. Uhlár našiel oporu a vynikajúcich spolupracovníkov najmä v mladšej vlne absolventov kyjevskej divadelnej školy. Z nich vlastne sformoval kolektív, schopný postupne prevziať v deväťdesiatych rokoch vedúce postavenie v profilovaní umeleckej tvorby súboru, ale pracoval aj s viacerými členmi starších generácií odchovaných dôslednou realistickou školou, ktorí mali odvahu a chuť prikloniť sa k "rizikovým" aktivitám. Talentovaní predstavitelia mladšej vlny kyjevských absolventov veľmi skoro pochopili, že Uhlárove divadlo nie je divadlom realistických portrétov a psychologických štúdií, že všetko sa v ňom odvíja od exponovanej témy, ktorej rozvedenie v celku i jednotlivých kreáciách vyžaduje variabilné, dynamické, mnohotvárne herectvo syntetizujúce verbálnu moduláciu s neverbálnymi prostriedkami. Čo všetko tiež logicky vedie k hereckému nadhľadu, opretému dokonca o rozumové či priam intelektuálne dispozície a nemôže v ňom celkom vystať ani aktivita, ktorú by sme mohli nazvať spoločenským názorom a občianskym postojom.

Bude ešte potrebné dôkladnejšie preskúmať, v čom spočívala a aký charakter mala príprava absolventov kyjevskej vysokej divadelnej školy. Zdá sa, že obsahovala aj istý nádych akademickosti a vznosného či exponovaného (možno až mierne exaltovaného) citového pátosu. Stretnutie kyjevských divadelných odchovancov s avantgardne priebojným režisérom slovenského (či presnejšie československého) alternatívneho divadla neprebehlo však ako popierajúca sa a vzájomne sa vylučujúca konfrontácia, ale ako vzájomne prepojené ovplyvňovanie. Ak predovšetkým kyjevskí absolventi pochopili a s dôverou prijali režiséra Uhlára, ten za zdanlivým akademizmom prípravy objavil nielen veľmi solídny profesionálny základ a nemalú technickú i remeselnú výbavu, ale pod povrchom aj originalitu a svojráznu sugestivitu osobných či osobnostných dispozícií, neopakovateľné typové uspôsobenie, schopné napovedať i rozvíjať postavenú a stvárňovanú tému. Bez toho, aby výsledky končili ako vypreparované schémy. Už v Uhlárových inscenáciách sa zračilo, čo sa potom bohato rozvinulo v "pouhlárovských" vývinových obdobiach. V súvislosti s herectvom či vôbec charakterom tvorivej dielne, aká sa v deväťdesiatych rokoch vytvorila v prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča, sa častejšie spomínali niektoré analógie s činohrou Divadla na korze či dokonca pražského Činoherného klubu. Možno ich vidieť a pociťovať napríklad aj v tom, čo sa vyslovilo o herectve a hercoch Divadla na korze. Že totiž v najhlbších vrstvách vlastne ľudsky súcitili s postavami, ktorých tienisté zákutia nemilosrdne odhaľovali a osvetľovali, z ktorých sa vysmievali a pranierovali ich. Zrejme je to groteska spoločnej slovanskej proveniencie. 

Prínos uhlárovskej „nadstavbovej“ divadelnej školy, postavenej na spoľahlivých "kyjevských" školských základoch, prerástol hlboko do tvorivej podstaty, do štýlu a slohu hereckého súboru deväťdesiatych rokov. Mimoriadne tešilo zistenie, že v priebehu deväťdesiatych rokov a na prelome storočí sa s ním intenzívnejšie zblížili aj tí protagonisti a príslušníci najstaršej generácie kyjevských absolventov, ktorí k nemu pôvodne ani zďaleka neinklinovali a hlboko v sebe niesli pôvodné východiská tradičného realizmu a psychologizmu. Model hereckej tvorby postavenej na čitateľnosti výrazného osobitého hercovho typu napovedajúceho tému, ktorú herec rozpracúva v bohatých a tvorivých variáciách, prítomnosť zjavného tvorivého nadhľadu, ktorý s prehľadom a presne reguluje sugestívne emocionálne zázemie postáv, našiel nielen funkčné, ale aj svojrázne uplatnenie v pouhlárovskej vývinovej etape, ked sa nevyhnutne musela vrátiť k práci s klasickým literárnodramatickým textom. Prapôvodné uhlárovské inšpirácie a východiská možno vycítiť aj v inscenáciách režisérov, ktorí zásadne profilovali divadelnú tvorbu duchnovičovcov po Uhlárovom odchode. Platilo to pre inscenácie skúseného režiséra kyjevských divadiel a moskovského MCHAT-u Valentina Kozmenka-Delinde, ktorý bol v DAD-e zásadne aj scénografom svojich inscenácii. Vo výtvarne výnimočne kultivovaných, priam vycibrených inscenáciách, v postupoch magického realizmu využíval sugestívnu plastiku hereckého prejavu, ale aj schopnosť uvedomelého pointovania inscenačných sekvencií. Dlhoročný proflujúci režisér martinského Divadla SNP Matúš Oľha si mimoriadne porozumel s kolektívom rusínskeho divadla. Inscenácie, ktoré v prešovskom DAD-e vytvoril, možno označiť za značne rovnocennú súčasť Oľhovho umeleckého profilu. Pravda, Oľha v ničom nemenil klasickejší typ svojho režisérskeho rukopisu. V každom prípade mu konvenovala prítomnosť citeľného hereckého nadhľadu a súčasne presné dávkovanie emocionality hereckého prejavu, čo by sme inými slovami mohli nazvať aj postupmi silne transformovaného psychologického realizmu či psychologickej skratky. V Oľhových inscenáciách vari najintenzívnejšie rezonuje, v čom je práca hereckého kolektívu DAD-u pozoruhodná a príťažlivá. Herecké kreácie tu totiž nebývajú iba jednoduchými javiskovými či divadelnými obrazmi. Sú súčasne svojráznym divadelným posolstvom o zložitosti ľudského údelu. S osobitou intenzitou zarezonovali prazáklady uhlárovskej divadelnej školy inscenáciách mladého Rastislava Balleka. V nich herecký súbor preukázal evidentné kompozičné dispozície, schopnosť nielen formulovať výpoveď o postave a probléme, ale aj využiť, všestranne zdôvodniť a naplniť satiricky hyperbolizujúce či tragizujúce odtiene divadelnej grotesky. 

Pozoruhodná divadelná tvorba prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča, ktorú sledujeme už viac ako jedno desaťročie, je výsledkom sústredeného úsilia o udržanie charakteru tvorivej divadelnej dielne. O viac ako mizerných podmienkach, v akých divadlo existuje, pri tejto príležitosti radšej pomlčme a skôr pripomeňme, že všetko pozoruhodné, čo tu vzniklo, je aj výsledkom plodného multikultúrneho stretávania.

Ján JABORNÍK