 |
|
|
|
V čase československej štátnej správy na Podkarpatskej Rusi karpatskí Rusíni mali svoju vlastnú národnú hymnu, ktorú hrali alebo spievali pri rôznych rusínskych kultúrnych podujatiach a pri príležitosti niektorých oficiálnych štátnych udalostí. Hoci sa tak dialo na Podkarpatskej Rusi a v prešovskom regióne od začiatku 20. rokov 20. storočia, len v roku 1937 vláda Československa vydala nariadenie o tom, že rusínska hymna sa má hrať alebo spievať na Podkarpatskej Rusi po štátnych (českej a slovenskej) hymnách.
Text rusínskej národnej hymny bol „Подкарпатскіи русины / Оставьте глубокій сонъ“ (Podkarpatskí Rusíni / Zanechajte hlboký sen) a jeho autorstvo sa pripisuje národnému buditeľovi Rusínov v 19. st. – Alexandrovi Duchnovičovi. Hoci autorstvo A. Duchnoviča nie je isté, k hymne zložil hudbu Stepan Fencîk v máji roku 1919 počas návštevy Prahy, kde sa zúčastnil oficiálneho zasadnutia venovaného otázke pripojenia Podkarpatskej Rusi k Československu. Melódiu tejto hymny uverejnil Fencîk v prvom diele svojej zbierky „Пѣсни Подкарпатскихъ русиновъ“ (Piesne podkarpatských Rusínov) (1921) a v následne v aranžovanej verzii pre štyri hlasy s rusínskym textom a maďarským prekladom „Гимнъ карпаторуссовъ“ / „Kárpátorosz himnusz“ (Hymna Karpatorusov) (1939). Alternatívnu melódiu pochodového typu spievali rusínski emigranti v USA a jej úprava „Podkarpatskiji rusyny: hymn i marš“ (1927) patrí haličskému rusofilovi Iljovi Tjorochovi. Rusínska národná hymna počas povojnovej komunistickej éry verejne sa prezentovala, hoci ju spievali rusínski emigranti a ich potomkovia v USA a po páde komunistickej vlády (1989) pokračujú ju spievať na niektorých podujatiach Rusínov na Podkarpatsku a v prešovskom regióne.
Viac populárnou je však iná melódia, základy ktorej tvorí najznámejšia báseň Alexandra Duchnoviča, ktorá sa začína slovami „Я русин былъ, єсмъ і буду“ (Ja som bol Rusínom, som a budem“). Prvýkrát bola uverejnená v roku 1851 pod názvom „Вручаніе“ (Venovanie), druhýkrát sa objavila v roku 1857 pod názvom „Піснь народна русска“ (Piseň národná ruská, pozn.: rozumej – rusínska). Bezprostredne po jej uverejnení bola k nej zložená hudba (skladateľ zostal neznámy) a spievala sa pri príležitosti rôznych podujatí Rusínov už v priebehu druhej polovice 19. st. S. Fencîk uverejnil melódiu na slová „Я русин былъ...“ vo svojej zbierke z roku 1921 a následne upravovali Ilja Tjoroch (1927), O. Kîzîma (1928), Mîchajlo Hoer (1942) a Vinko Žhanec (1946, 1996). Táto „druhá“ rusínska národná hymna je populárna najmä medzi americkými Rusínmi a je známa aj Rusínom vo Vojvodine (Srbsko) či lemkovským Rusínom v Poľsku. Počas komunistickej éry hymna „Я русин былъ“ bola na Karpatskej Rusi zakázaná verejne spievať (s výnimkou národného festivalu vo Svidníku v Československu počas Pražskej jari roku 1968). Po páde komunistickej vlády je prezentovaná na rusínskych akciách na Ukrajine a na Slovensku, hoci nemá oficiálne postavenie.
Niekoľko melódií sa stali natoľko populárne v niektorých rusínskych regiónoch, že získali postavenie lokálnych národných hymien. Takou je medzi Lemkami pieseň „На Лемківщині“ (Na Lemkovine) Jaroslava Trochanovského na slová Ivana Rusenka; „Ружи, червени ружи“ (Ruže, červené ruže) Jakima Sivča, pôvodne napísaná pre každoročný festival vojvodinských Rusínov – Červená ruža.
Bibliografia: „Націоналиный гімнъ і прапоръ Подкарпатской Руси“ (Národná hymna a zástava Podkarpatkej Rusi), Ruskí (pozn.: rozumej – rusínsky) národný kalendár Spoločnosti Alexandra Duchnoviča na rok 1927, Užhorod 1926, str. 147 – 151. Pavel Róbert Magocsi
Karpatské „prostopinije“ je unikátna forma vokálnej liturgickej hudby v Karpatskej Rusi. V protiváhe bohoslužobnej polifónickej hudbe, ktorá sa interpretovala pomocou zboru, karpatské „prostopinije“ alebo „cerkovnoje pinije“, cirkevný spev sa spieval unisono všetkými veriacimi pod vedením „pivcoučiteľa“ (kantora). Korene karpatského „prostopinija“ môžeme nájsť v byzantskej liturgickej hudbe skomponovanej vo 8. st. Ioannom Damaskinom a ktoré je postavené na základe osemtónového systému. V tom čase ako cirkev rímskeho (latinského) obradu unifikovala „prostopinije“ (gregoriánsky spev), vo východnej, byzantskej cirkvi nachádzame rôzne typy „prostopinija“, zapájajúc ruský „znamennîj“, kyjevskí, počajevský, srbský a karpatský (karpatsko-rusínsky) spev známy ako užhorodský a mukačevský spev. Karpatské „prostopinije“ má niekoľko spoločných charakteristík s inými druhmi spevu typickými pre byzantské tradície, ale príznačné je to, že oni sa nachádzajú pod vplyvom miestnych rusínskych ľudových melódií, aj počas spievania, často využívajúc harmonické prostriedky príznačné pre ľudovú tvorbu.
Cirkevný spev sa začal oficiálne kultivovať v Karpatskej Rusi v 18. st. Prvýkrát sa začal učiť v Bohosloveckej škole v Mukačeve (1744) a v Gréckokatolíckom učiteľskom seminári v Užhorode, založenom 1794 roku biskupom Andrejom Bačinským (školskom zariadení pre prípravu kantorov a učiteľov). Približne v tom istom čase profesionálny hudobník, kantor, zapisovateľ melódií – Ivan Juhasevič-Skľarský stvoril sedem rukopisných kníh cirkevnej hudby („irmoloji“).
Na začiatku hudba pre liturgiu a iné služby sa interpretovala len kantorom. Ale od 2. pol. 19. st. jej texty sa začali vydávať a postupne sa stali prístupnými pre veriacich. Alexander Duchnovič je zostavovateľom populárnej knihy cirkevných hymnických piesní a spevov „Clib dušî“ (Clieb duše) (1851), Andrej Popovič (1809 – 1901) – zborník hymnických piesní pre rannú, večernú, nedeľnú a sviatočné služby „Velîkyj sbornîk“ (Veľký zborník) (1866). Ako zborník A. Duchnoviča, tak aj kniha A. Popoviča mali veľa vydaní (napríklad Chlieb duše bol vydaný 11-krát v Európe a niekoľkokrát v USA), čo prispelo k popularizácii tohto typu spevu a urobilo z neho normu vo všetkých cerkvách Karpatskej Rusi. Práve táto tradícia, viac ako ktorákoľvek iná, odlišovala Rusínov (ako gréckokatolíkov, tak aj pravoslávnych) od iných východoslovanských národov. Cirkevný spev zabezpečoval duchovné zjednocovanie a súčasne dával každému pocit duchovného naplnenia. Ďalšou hudobnou charakteristikou karpatského spevu počas liturgií je záverečná melódia „Amiň“ (Amen), čo sa opakuje vo viac ako 20 bohoslužobných textoch adresovaných Kristovi a Svätej Trojici. Téma „Amen“ má rôzne melodické variácie s ôsmimi tónmi vo sviatočných melódiách.
Na konci 19. st. biskup Julij Fircak zostavil dve knihy s cieľom unifikovať „prostopinije“ Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie. Výsledkom toho bol „Užhorods’kîj pisennîk“ (Užhorodský spevník) (niekoľko vydaní, 1902 – 1913), ktorý mal 180 textov zostavených Ivanom Siľvajom (publikoval pod pseudonymom Urijil Meteor). Prvým všetko zachytávajúcim pomocníkom z karpatského „prostopinija“ bola kniha Ivana Bokšaja, základ pre ktorú poslúžil spev kantora Užhorodského katedrálneho chrámu Osîfa Malînîča (zomrel v r. 1910) pod názvom „Cerkovnoje prostopinije“ (Cirkevný spev). Antológia Bokšaj – Malinič bola niekoľkokrát vydaná a stala sa systematickým pomocníkom karpatského „prostopinija“ v Mukačevskom, Prešovskom, Hajdurorožskom a Križevackom gréckokatolíckom biskupstvách, ale taktiež v byzantských (ruténskych) a niektorých pravoslávnych biskupstvách v USA, ako aj v Byzantskom slovenskom biskupstve v Kanade. Dodatočné zborníky boli vydané pre byzantskú (ruténsku) gréckokatolícku cirkev v USA Teodorom Racinom („Prostopinije“, 1925), Andrewom Sokolom („ Plain Chant“, 1946; „Basic Chant“, 1955), Viliamom Levkuličom („Byzantine Liturgical Chant“, 1970), Jerrym Jumbom („Marian Humnal“, 1984), Michaelom Sloveskom („Divine Liturgy of St. John Chrysostom“, 1988, 1998); pre Prešovské gréckokatolícke biskupstvo Štefanom Papom a Nikiforom Petraševičom („Irmolohion“, 1970) a Georgiom Bobákom („Pisneslov ili Eîrmolohion“, 1978); pre Užhorodsko-makačevské pravoslávne biskupstvo Fedorom Kopincom i Deziderijom Zadorom („Zbirnîk zakarpats’k bohoslužbovîch cerkovnîch pisnespiviv“, 1994); a pre Križevacké gréckokatolícke biskupstvo Joakimom Chološňajom a Marijov Chološňaji („Zbornjik bohoslužebnoho rozspîvu“, 1996).
Použitá literatúra:
Jerry JUMBA Paul Robert MAGOCSI
Koledy – vianočné spevy, ktoré sa spievajú na rusínske melódie. Sú rozšírené taktiež medzi inými slovanskými a neslovanskými národmi. Ich texty oslavujú narodenie Ježiša. Podľa tradícií koledy spievali v rusínskych obciach ako neoddeliteľnú súčasť každoročného cyklu vianočných obradov betlehemcov (jasličkárov), ktorí boli oblečení tak, aby korešpondovali s vianočnými povesťami, chodili od domu k domu a hrali betlehemské hry spojené s narodením Božieho syna.
Prvé tlačené texty rusínskych kolied sa objavili v zborníkoch rusínskych cirkevných a duchovných spevov, ktoré začali vychádzať na konci 19. st. Medzi prvé zborníky špeciálne venované tomuto žánru a vytlačené pre potreby Mukačevského gréckokatolíckeho biskupstva patrili „Koľady, abo pisňi na roždestvo Chrîstove“ (1936, ďalšie vydanie 1997); prvú knihu rusínskych kolied s textami a hudbou zostavil Filaret Kolessa (1938). V čase komunistickej vlády (1945 – 1989) verejná prezentácia kolied v zemiach, kde žili Rusíni, bola zakázaná, hoci gréckokatolíckemu duchovnému Československa – Štefanovi Papovi sa podarilo vydať zborník cirkevných spevov („Grekokatolicki duchovňi pisňi“, 1969), v ktorom bolo aj niekoľko kolied. V postkomunistickom období spievanie kolied zase bolo možné, začali sa aj vydávať zborníky a hudobné zápisy kolied.
Použitá literatúra:
P. R. M. |