|
back
Gréckokatolícka cirkev
DRUHÁ VEĽMI NALIEHAVÁ URGENCIA
Vyhlásenie k udalostiam z 2. augusta 2008 v Prešovskom baziliánskom
monastyre
Z biskupov – prvý na svete
Nová kanonická organizácia Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku
Žiadosť delegátov a hostí 9.
Svetového kongresu Rusínov o uznanie Rusínskej gréckokatolíckej cirkvi
sui iuris na Slovensku a o vymenovanie jej rusínskeho biskupa
Charta rusínskych veriacich
SIGNATÁRI
CHARTY RUSÍNSKYCH GRÉCKOKATOLÍCKYCH VERIACICH 2007:
Slávnosť 60. výročia biskupskej vysviacky blahoslaveného Vasiľa
Hopka
Prečo podporujem Chartu 2007
PODPORNÉ STANOVISKO RUSÍNSKEJ INTELIGENCIE ZO SVIDNÍKA
OTVORENÝ LIST preosvietenému vladykovi Mons.
Milanovi Chauturovi,
Odpoveď na
otvorený list od Mons. Chautura
Podporujem
Otvorený list Mons. M. Chauturovi
Biskup sypal popol na
hlavy kňazov
Národným buditeľom sa človek nestáva len z vlastnej vôle
PRED 80 ROKMI
VYSVÄTILI VLADYKU GOJDIČA
60. výročie
vysvätenia biskupa ThDr. Vasiľa Hopka
Krátka
chronológia udalostí v Krásnobrodskom
monastyre
Zvečnená pamiatka
na biskupa Jozefa Gaganca
Vyšiel Akafist blahoslavenému Pavlovi Petrovi Gojdičovi
V obci Čirč otvorili rusínske národno-náboženské múzeum
Veria, že ich
odvolanie sa dostane ku pápežovi
Posledná nedeľná liturgia o. Františka Krajňáka v Medzilaborciach
Otvorený list biskupovi Jánovi Babjakovi
Sinkel
pre Rusínov oslávil päťdesiatku
"Sága Timkovič" sa
končí
Zomrel bazilián Marián Ján
POTÁŠ
Slávnosť
ustanovenia ktitorov v Miroli
Pravoslávna cirkev
Sväté ostatky Alexandra Nevského na
Slovensku
Pripomenutie si 1600. výročia zosnutia sv. Jána Zlotústeho
XII. snem Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku
Pravoslávna cirkev bude mať tlačovú agentúru
Spoločný koncert
dobrých duší
Novým metropolitom sa stal Jeho Vysokopreosvietenosť Kryštof
Pravoslávna
cirkev má nového arcibiskupa Jána
Odišiel do
večnosti Jeho Blaženosť NIKOLAJ
Cirkevnoslovanský
jazyk
Jazyčije
Gréckokatolícka cirkev
o. ICLic. PhBc. ThBc. Jozafát
Vladimír Timkovič, OSBM,
o. ThLic. Ing.
Gorazd Andrej Timkovič, OSBM,
Štefanikova ulica č.
11, Košice, 040 01, Slovensko
V. E. vladyka
Milan Chautur, CSsR,
Košická
gréckokatolícka eparchia
Dominikánske nám.
2/A
043 43 Košice,
Slovensko
|
|
v Košiciach,
dňa
3. decembra 2008
Vec
DRUHÁ
VEĽMI NALIEHAVÁ URGENCIA
o odpoveď na našu žiadosť o zaradenie do pastorácie
(zamestnania)
Vaša Excelencia,
týmto urgujeme našu Žiadosť z 28. augusta 2008 o
zaradenie do pastoračnej činnosti (do zamestnania) vo Vašej
Košickej gréckokatolíckej eparchii.
Keďže ste nám na
túto oficiálnu žiadosť neodpovedali, tisnutí ťažkými
ekonomickými podmienkami, sme túto žiadosť urgovali
Urgenciou zo 17. 9. 2008. V tejto Urgencii sme Vás
žiadali, aby ste sa jasne vyjadrili, že ak nás nepotrebujete vo
svojej eparchii (pre údajný absolútny prebytok kňazov), tak aby
ste nám dovolili zamestnať sa v civilnom zamestnaní (lebo
z niečoho žiť treba) so zachovaním nášho funkčného kňazstva.
Dodnes, i keď už ubehlo takmer pol roka, sme neobdržali
nijakú odpoveď, ani od Vás a ani od nikoho Vami
povereného vo Vašom mene.
Do
dnešného dňa sme sa neprevinili nijakým priestupkom ani voči
Božiemu zákonu a ani voči cirkevnému právu. Svätú
rímskokatolícku Cirkev vo Vatikáne dnes gniavi duch nemoty a
hluchoty (porov. Mk 9,25) – ignoruje našich päť odvolaní priamo
na osobu pápeža rímskeho a šliape po svojom vlastnom cirkevnom
práve (nedodržiava can. 1059
§1
CCEO) – «rozmnoží sa neprávosť a vychladne láska»,
(porov. Mt 24,12).
V can. 1059 §1 CCEO pápež Benedikt XVI. dáva akémukoľvek
veriaciemu (teda o to viac jeromníchovi) právo sa odvolať
v akejkoľvek záležitosti priamo na jeho osobu na báze tak
ospevovaného a zdôrazňovaného pápežského primátu… V tej istej
záležitosti sme sa na jeho osobu odvolali dokonca päťkrát! Pápež
nám vôbec neodpovedal, ba naopak, intrigami nás v poslednom čase
prenasleduje cez cirkevnú hierarchiu. Ak by sme žili v časoch
nemeckého Hitlera, alebo čilského Pinotcheta a
napísali by sme odvolanie hociktorému z týchto dnes zavrhovaných
osobností, bol by nám určite odpovedal on, alebo nejaký jeho
úradník. Od pápeža Benedikta XVI. sme dodnes z Vatikánu nijakú
odpoveď nedostali. Odpoveď pápeža Benedikta XVI. bola len
nepriama: zneužijúc Okresný súd Prešov nás metropolita-jezuita
Ján Babjak spolu s provinciálom V. J. Sedláčkom, OSBM, dňa 2.
augusta 2008 protiprávne doslovne vyhodili na ulicu. Následne
sme sa presťahovali do domu nášho rodného brata do Košíc a už
takmer pol roka sa hlásime u Vás.
Sv.
Cirkev vedená pastiermi trpiacimi od ducha nemoty a hluchoty –
na naše volanie o pomoc a o spravodlivosť mlčí, prípadne len
poza náš chrbát nás verejne očierňuje a ohovára (cez
metropolitu-arcibiskupa ThDr. Jána Babjaka, SJ). Ak by
sme vyvádzali na území Vašej Košickej gréckokatolíckej eparchie
podobne ako skupina naokolo o. (teraz už episkopa) ThDr.
Eliáša A. Dohnala, OSBM (už
najmenej deväť! platne, ale bez dovolenia od pápeža rímskeho
Benedikta XVI. vysvätených episkopov),
tak by gréckokatolícky sídelný episkop Košickej eparchie Milan
Chautur určite nemlčal, ale reagoval…
Mimochodom, naše tretie odvolanie na pápeža rímskeho z 13.
decembra 2002, na ktoré pápež tiež dodnes mlčí, sa týkalo práve
spomínaného ThDr. E. A. Dohnala, OSBM a kruhu naokolo neho (pozri
publikované dokumenty o tejto matérii v knihe Rusíni na
Slovensku v cirkevných dokumentoch, 1. diel, Užhorod, 2006,
str. 132-235).
Ak by Vatikán netrpel duchom nemoty a hluchoty (porov. Mk 9,25),
k dnešnej škandalóznej situácii a schizme na Ukrajine by nikdy
nedošlo.
Za
poznamenanie stojí aj fakt, že po intrigárskom zásahu rímskej
Kongregácie pre východné Cirkvi, na ktorú má ešte stále
veľký vplyv dôchodca kardinál Jozef Tomko, v baziliánskom
Katalógu na rok 2007, ktorý bol publikovaný v apríli roku
2008, sa ThDr. Eliáš A. Dohnal a spol. (dnes už všetci biskupi)
uvádzajú ako baziliáni (porov. Catalogus Ordinis basiliani
Sancti Iosaphat 2007, Romæ, 2008, str. 118), kým naše osoby
odvolané na pápeža(!) už vyškrtli z tohto Katalógu.
Papier znesie všetko, ale papier aj usvedčuje!
Cirkevné právo
hovorí jasne, že ktorýkoľvek kňaz (a o to viac jeromních) sa
môže zamestnať v civilnom zamestnaní len po dovolení od
miestneho biskupa. Ak by sa zamestnal bez jeho dovolenia, biskup
ho má podľa cirkevného práva suspendovať (pozbaviť funkčného
kňazstva), lebo takýto kňaz opovrhol sv. tajomstvom (sviatosťou)
kňazstva. Vatikán (pápež
Benedikt XVI., ktorý je o všetkom informovaný poštou doporučene
a do vlastných rúk s doručenkou)
tento zákon zneužíva na našu fyzickú likvidáciu vyhladovaním a
zamrznutím. Najprv nás – mníchov s večnými sľubmi! – 2. augusta
2008, zneužijúc úrady Slovenskej republiky (Okresný súd Prešov)
fyzicky vyhodil z Prešovského baziliánskeho monastyra (na
Vajanského 31) a potom intrigami potichy (cez apoštolského
nuncia) prikázal Vašej osobe, aby nám v nijakom prípade
neodpovedala. Dnes je už december 2008, ubehlo temer pol roka.
Ako kňazov a mníchov nás svätá katolícka Cirkev ignoruje a
zároveň nám nechce dať ani dovolenie zamestnať sa civilne, aby
sme mohli nejako fyzicky prežiť. Súčasťou tejto neľudskej
mašinérie (likvidácie vyhladovaním a zamrznutím) sa, ako sa zdá,
stala aj Vaša osoba.
Teraz máme len dve
možnosti:
1)
alebo nastúpiť do civilného zamestnania a
byť suspendovaní
2)
alebo zomrieť od hladu a mrazu
(je december a pred nami je zima!).
Cirkevní Otcovia
jasne učia, že každé prenasledovanie sv. Cirkvi je trestom Božím
za jej neprávosti a iné hriechy, ktoré napáchali jej
predstavitelia. To isté učia dokonca i židovskí rabíni ohľadne
fašistického holokaustu Židov – že bol trestom Božím za ich
nedodržiavanie Mojžišovho zákona. Preto,
touto DRUHOU
URGENCIOU, nachádzajúc sa v stave krajnej hmotnej núdze,
Vás opätovne žiadame o urýchlenú (pozitívnu,
alebo aspoň negatívnu)
konkrétnu a jasnú odpoveď, či nás do pastoračného
pracovného pomeru vo svojej Košickej gréckokatolíckej eparchii
beriete, alebo neberiete. V druhom prípade Vás žiadame o
dovolenie sa zamestnať v civilnom zamestnaní, s tým, že naďalej
zostávame aktívnymi a plnoprávnymi gréckokatolíckymi kňazmi.
Nestaňte sa aktívnou
súčasťou príčiny najbližšieho prenasledovania svätej katolíckej
Cirkvi. Za akúkoľvek písomnú a právne relevantnú odpoveď Vám
vopred ďakujeme.
S pozdravom Slava
Isusu Christu!
o. Jozafát Vladimír Timkovič, OSBM
o. Gorazd Andrej Timkovič, OSBM
(Vladimír Timkovič)
(Ing. Andrej Timkovič)
Na vedomie:
1.)
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, Slovensko;
2.)
Pápež rímsky Benedikt XVI., Vatikán, Taliansko.
|
o. Jozafát V. Timkovič, OSBM, o. Gorazd A. Timkovič, OSBM
Štefanikova ul. č. 11, Košice, 040 01, Slovensko
V Košiciach 3. augusta 2008
Vyhlásenie
k udalostiam z 2. augusta 2008 v Prešovskom baziliánskom
monastyre, Vajanského ulica č. 31, Prešov
1.) Otcovia baziliáni Jozafát V. Timkovič a Gorazd A. Timkovič
sa odvolali na pápeža rímskeho Benedikta XVI. v jednej a tej
istej kauze celkovo päťkrát. Piate odvolanie adresované priamo
pápežovi Benediktovi XVI. do Vatikánu odoslali 28. júna 2006. I
napriek tomu, že pápež rímsky dal každému veriacemu právo
priameho odvolania sa na jeho osobu (primát pápeža rímskeho v
praxi podľa kánona 1059 §1 CCEO), ani na jedno z odvolaní otcov
Timkovičovcov dodnes neodpovedal ani pápež rímsky Benedikt XVI.
a ani nikto pápežom rímskym poverený…
2.) Okresný súd Prešov odpovedal v mene Slovenskej republiky
otcom Timkovičovcom namiesto pápeža Benedikta XVI. na ich piate
odvolanie z 28. júna 2006. V rozsudku z 23. januára 2008 (čj.
11C/23/2007 – 128-130) Okresný súd Prešov rozhodol namiesto
pápeža rímskeho, že odvolanie Timkovičovcov na pápeža z 28. júna
2006 odvolaním nie je, ale je vraj len akýmsi trestným
oznámením… Následne Okresný súd Prešov vyniesol rozsudok, ktorý
nadobudol platnosť 14. júla 2008. Otcovia Timkovičovci sa o tom
dozvedeli 1. augusta 2008. Podľa tohto právoplatného rozsudku v
mene Slovenskej republiky, pred Slovenskou republikou prestali
byť baziliánmi a v zmysle rozsudku boli povinní do troch dní od
nadobudnutia platnosti rozsudku Prešovský baziliánsky monastyr
opustiť.
Otcovia Timkovičovci tak aj urobili v sobotu, 2. augusta 2008,
keď opustili Prešovský baziliánsky monastyr a odsťahovali sa do
Košíc do domu, ktorý je vo vlastníctve ich rodného brata.
Adresa: Štefanikova ulica č. 11, Košice, 040 01.
3.) Prečo sú vlastne otcovia Timkovičovci prenasledovaní?
Všetky dokumenty k problematike sú publikované v knihe: J.V.
Timkovič, Rusíni na Slovensku v cirkevných dokumentoch, 1. diel,
Užhorod, 2006, 638 strán. Táto kniha je k dispozícii širokej
verejnosti vo všetkých vedeckých knižniciach na Slovensku a vo
všetkých národných knižniciach na celom svete. Túto knihu
vlastní vo svojej osobnej knižnici i pápež Benedikt XVI. a
devätnásť pravoslávnych patriarchov (Konštantinopol, Alexandria,
Antiochia, Jeruzalem, Rusko, Gruzínsko, Srbsko, Rumunsko,
Bulharsko, Cyprus, Grécko, Albánsko, Poľsko, České zeme a
Slovensko, Amerika, Sinaj, Fínsko, Japonsko a Ukrajina).
|
|
o.
Jozafát V. Timkovič, OSBM |
o.
Gorazd A. Timkovič, OSBM |
Na vedomie:
- pápež rímsky Benedikt XVI., Città del Vaticano, Taliansko. |
Z biskupov – prvý na
svete
|
● Pavel
Peter GOJDIČ – významný syn rusínskeho národa,
blahoslavený biskup-mučeník Gréckokatolíckej cirkvi na
Slovensku, ktorý ako prvý biskup na svete bol ocenený
izraelským vyznamenaním za záchranu Židov počas 2.
svetovej vojny – Spravodlivý medzi národmi, ktoré z rúk
veľvyslanca Izraelu v SR, jeho Excelencie Zeeva Bokera
prevzal vnuk brata nebohého biskupa – Ing. arch. Ivan
Gojdič z Bratislavy. |
Deviati ľudia,
ktorí počas druhej svetovej vojny zachránili život mnohým Židom,
boli dňa 27. januára 2008 v Primaciálnom paláci v Bratislave
boli ocenení titulom Spravodlivý medzi národmi.
Medzi nimi bol aj blahoslavený gréckokatolícky prešovský
biskup Pavel Peter GOJDIČ, OSBM. Je to prvý biskup, ktorý dostal
toto ocenenie medzi 22 tisícmi ocenenými na svete.
Spravodlivý medzi národmi – to je najvyššie ocenenie
štátu Izrael, ktoré sa dáva ľuďom nežidovského pôvodu. Na
slávnosti udelenia tohto ocenenia boli prítomní najvyšší ústavní
činitelia Slovenskej republiky – prezident Ivan Gašparovič,
premiér Róbert Fico, predseda Národnej rady SR Pavol
Paška, ako aj ďalší predstavitelia politického a kultúrneho
života štátu, no i hostia zo zahraničia. Medzi prítomnými bol aj
prešovský biskup Mons. Ján Babjak, SJ. Z rúk veľvyslanca
štátu Izrael Zeeva Bokera prevzal ocenenie in memoriam
vnuk brata nebohého eparchu Gojdiča – Štefána, Ing. arch.
Ivan Gojdič, ktorý potom cenu podaroval eparchovi Babjakovi,
aby ju uložil do pamätnej zbierky artefaktov, zriadenej na
počesť biskupa Gojdiča v priestoroch biskupskej rezidencie
v Prešove.
V bulletine,
ktorý pri tejto príležitosti vydalo Veľvyslanectvo Izraela na
Slovensku, sa okrem iného píše: „Biskup Gojdič otvorene
protestoval proti deportácii a zachránil život desiatkam
slovenských Židov. Je aj mnoho ďalších, ktorým biskup Gojdič
zachránil život, a ich svedectvá sa ďalej zbierajú. Biskup
Gojdič pomáhal židovským bratom a sestrám aj takým spôsobom, že
v rezidencii biskupstva ukrýval cenností, ktoré im patrili, aby
ich zachránil pred odobratím. Svojim duchovným prikázal, aby
Židom pomáhali aj tak, žeby ich krstili, aby pre nich
vypracovávali falošné krstné listy. Mnoho Židov skrýval,
vybavoval im výnimky u vtedajšieho prezidenta, žiadal, aby
židovské deti boli vyložení z už naložených transportov do
koncentračných táborov s tým, že budú vychovávaní v katolíckych
kláštoroch. Židia, ktorí sa vďaka Gojdičovi zachránili, dnes
žijú v Izraeli, Kanade, Nemecku, Česku či na Slovensku.“
Dr. Peter
KRAJŇÁK,
29. 2. 2008
|
|
Nová kanonická organizácia Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku
|
● Z
Intronizácie prešovského arcibiskupa a metropolitu Mons.
Jána Babjaka v Mestskej hale v Prešove 17. februára
2008: odovzdávanie novému arcibiskupovi a metropolitovi
insígnií prefektom Kogregácie pre východné cirkvi
v Ríme, kardinálom Leonadrom Sandri, na čestné stolce
potom zasadli traja noví hodnostári Gréckokatolíckej
cirkvi na Slovensku: (zľava) košický biskup M. Chautur,
prešovský arcibiskup a metropolita J. Babjak
a bratislavský biskup P. Rusnák.
Fotky:
M. Žarnayiová |
Ako rozhodol
pápež Benedikt XVI., 30. januára 2008 bola zriadená
Gréckokatolícka metropolia so sídlom v Prešove. Za prvého
gréckokatolíckeho prešovského arcibiskupa a metropolitu Svätý
Otec vymenoval doterajšieho biskupa Prešovskej eparchie Mons.
Jána Babjaka, SJ. Pápež Benedikt XVI. súčasne povýšil
Košický apoštolský exarchát na Košické biskupstvo na čele
s doterajším košickým exarchom Mons. Milanom Chauturom, CSsR,
ktorý sa stal košickým biskupom. Vyčlenením z Prešovského
biskupstva, pápež ustanovil nové Gréckokatolícke biskupstvo
so sídlom v Bratislave. Za prvého gréckokatolíckeho
bratislavského biskupa vymenoval Mons. Petra Rusnáka.
Ako povedal nový metropolita mons. Ján Babjak, „Svätý otec
Benedikt XVI. touto organizáciou Gréckokatolíckej cirkvi na
Slovensku zavŕšil 190-ročnú etapu v histórii Prešovského
biskupstva, ktoré bo 22. septembra 1818 vyčlenené z Mukačevského
biskupstva.“
Nový
bratislavský biskup Mons. Peter Rusnák bol vysvätený
16. februára 2008 v Mestskej hale v Prešove. Svätiteľmi
boli. kardinál Jozef Tomko, emeritný prefekt Kongregácie
pre evangelizáciu národov v Ríme, prešovský arcibiskup
a metropolita Mons. Ján Babjak a košický eparcha Milan
Chautur.
Svätá
archijerejská liturgia v spojitosti s povýšením Prešovského
biskupstva na metropoliu a intronizácia prešovského arcibiskupa
a metropilitu Mons. Jána Babjaka sa konala v nedeľu,
17. februára 2008 za účasti vyše 8 tisíc ľudí. Na slávnosti
boli prítomní: kardinál Lonardo Sandri, prefekt
Kongregácie pre východné cirkvi v Ríme, kardinál Ľubomír
Huzar z Kyjeva, hlavný arcibiskup Ukrajiny, kardinál
Stanislaw Dziwisz, krakovský arcibiskup, vyše 30 biskupov
a arcibiskupov z Európy a Ameriky, predstavitelia iných cirkví,
predstavitelia štátnej správy, samosprávy a diplomatických
zastupiteľstiev. Pápežskú bulu o zriadení Prešovskej metropolie
a o intronizácii prešovského arcibiskupa a metropolitu Jána
Babjaka prečital predstaviteľ Vatikánu, kardinál Sandri. Zo
slávnosti bol poslaný ďakovný list pápežovi Benediktovi XVI.
V pondelok,
18, februára 2008 v košickom katedrálnom chráme bola
slávnosť povýšenia Košického apoštolského exarchátu na
Košické biskupstvo spojené s intronizáciou Mons. Milana
Chautura na košického biskupa
Dr. Peter
KRAJŇÁK,29. 2. 2008
|
|
Sighetu Marmaţiei, 23.
6. 2007
Jeho Svätosť
pápež Benedikt XVI.
Vatikan
Žiadosť delegátov a hostí 9. Svetového kongresu Rusínov
o uznanie Rusínskej gréckokatolíckej cirkvi
sui iuris na Slovensku a o vymenovanie jej rusínskeho
biskupa
Vaša Svätosť,
my, podpísaní členovia Svetovej rady Rusínov, ktorí sme
zástupcami rusínskych kultúrnych organizácií z desiatich krajín
sveta, združených vo Svetovom kongrese Rusínov a zišli sme sa
22. – 23. júna 2007 na 9. kongresovom zasadnutí v meste Sighetu
Marmaţiei v Rumunsku, v prvom rade Vás pozdravujeme, Vaša
Svätosť, a zároveň Vám nesieme od Rusínov-gréckokatolíkov
úprimné modlitby, ktorými vyprosujeme u Boha všemohúceho pre
Vás, námestníka Ježiša Krista na tejto zemi, zdravie a hojnosť
Božích milostí.
Na svetovom kongresovom zasadnutí boli
prerokované problémy života Rusínov vo svete, hlavne ich
kultúrno-národnostného rozvoja, uznania ich národnostných práv
v jednotlivých krajinách, kde žijú vo veľkej miere. Medzi
prejednávanými problémami bola aj situácia
Rusínov-gréckokatolíkov na Slovensku, ktorí pociťujú krivdu
v podobe neuznávania ich práva na používanie materinského
rusínskeho jazyka v liturgických obradoch, práva obsadzovania
farností s rusínskymi veriacimi rusínskymi kňazmi, práva
prípravy rusínskych bohoslovcov na pastoráciu medzi rusínskymi
veriacimi v rusínskom jazyku. Rusínsky kňazi sa už v roku 1997
a neskôr v roku 2003 obrátili na Vášho predchodcu, Svätého Otca
Jána Pavla II. s požiadavkou o oficiálne uznanie Rusínskej
gréckokatolíckej cirkvi sui iuris na Slovensku, ale tiež so
žiadosťou o ustanovenie rusínskeho biskupa pre túto Cirkev.
Avšak predložená vec dodnes nebola vyriešená. Rusíni si
uvedomujú zložitosť riešenia ich žiadosti, ale považujú ju za
oprávnenú a spravodlivú podľa svetských aj cirkevných zákonov.
Preto s dôverou a nádejou sa obraciame na
Vás, Svätý Otec, a veríme, že naše prosby budú vypočuté. Naše
nádeje v tomto čase sú povzbudené Vašim zvýšeným záujmom
o dianie v katolíckej cirkvi na Slovensku, o ktorom ste boli
informovaný pri nedávnej návšteve biskupov zo Slovenska vo
Vatikáne, ale aj o snahe vytvoriť tu nové biskupstvá. Aj keď
bola v roku 1968 Rusínska gréckokatolícka cirkev sui iuris
prepísaná v Annuario Pontifico na slovenskú, pôvodná
rusínska cirkev sui iuris neprestala existovať, naopak, táto
cirkev si chce zachovať svoju identitu a rozvíjať náboženské
a kultúrne dedičstvo svojich rusínskych predkov. O tom svedčí aj
skutočnosť, že sa pri poslednom sčítaní obyvateľstva na
Slovensku v roku 2001 k materinskému rusínskemu jazyku sa
prihlásilo 35 tisíc gréckokatolíkov.
Vaša Svätosť, v mene
Rusínov-gréckokatolíkov, verných nositeľov cyrilo-metodského
odkazu a najsvätejších tradícií východného cirkevnoslovanského
obradu, ktoré spájajú gréckokatolíkov-Rusínov nielen na
Slovensku, ale aj na Ukrajine, v Poľsku, Srbsku, Chorvátsku,
Maďarsku, Česku, USA, Kanade, ale aj inde vo svete, ktorých
predstavitelia reprezentujú svojich bratov a sestry aj na 9.
Svetovom kongrese Rusínov v Rumunsku, prosíme Vás, aby ste
z pozície Vášho Najsvätejšieho úradu rímskeho pontifexa maxima
vypočuli hlas gréckokatolíkov-Rusínov zo Slovenska a obnovili
Rusínsku gréckokatolícku cirkev na Slovensku. Za tento skutok
Vám budú vďační a Vaše rozhodnutie budú blahorečiť nielen
súčasní rusínski gréckokatolícki veriaci, ale aj ich potomkovia.
Slava Isusu Christu!
S úctou členovia Svetovej rady Rusínov
ako výkonného orgánu Svetového kongresu
Rusínov:
Predseda
Paul
Robert Magocsi (Sev. Amerika)
Podpredseda Djura Papuga (Srbsko)
Členovia SRR:
Mychail Almašij (Ukrajina)
Marianna Ljavinyec
(Maďarsko)
Gheorghe Firczak
(Rumunsko)
Agáta Pilátová
(Česko)
Vladimír Protivňák
(Slovensko)
Andrzej Kopcza
(Poľsko)
Natalija Hnatko
(Chorvátsko)
Tajomník SRR
Alexander Zozuľák
(Slovensko)
|
|
|
Charta
rusínskych veriacich
|
SIGNATÁRI
CHARTY RUSÍNSKYCH GRÉCKOKATOLÍCKYCH VERIACICH 2007:
(K 31.
12. 2007 sa pod Chartu 2007 podpísalo 1.436 ľudí.
Prepáčte niektorí, ak sme
Vaše meno alebo priezvisko skomolili, lebo niektorí nepekne
píšete a potom je ťažko to rozlúštiť. Takže vo vlastnom záujme
píšte krajšie, píšte aj celé meno, aby bolo menej
„prekrstených“. Ďakujeme za porozumenie.)
-
Adamišin
Mikuláš Krásny Brod
-
Adamišinová
Natália Krásny Brod
-
Ambruchová
Elena Medzilaborce
-
Andreanin
Ján Volica
-
Andrejaninová Anna Volica
-
Andrejco
Michal Ruská Poruba
-
Babej Milan Svidník
-
Bajcurová
Anna Medzilaborce
-
Baník Ján Krásny Brod
-
Baníková
Helena Krásny Brod
-
Baranková
Mária Medzilaborce
-
Barna
Ivan Roškovce
-
Barna
Ivan Medzilaborce
-
Barnová
Anna Roškovce
-
Barnová
Anna Medzilaborce
-
Baťko Milan Medzilaborce
-
Baťková
A. Medzilaborce
-
Baťková
Daša Medzilaborce
-
Bega Ivan Čabalovce
-
Begová
Tatiana Čabalovce
-
Bejda
Vasiľ Bratislava
-
Bejdová
Mária Bratislava
-
Belej Michal Medzilaborce
-
Belej Jozef Medzilaborce
-
Belejová
Mária Medzilaborce
ďalší podpísaní:
|
Slávnosť 60.
výročia
biskupskej vysviacky blahoslaveného Vasiľa Hopka
V prešovskej Katedrále sv. Jána Krstiteľa sa v
nedeľu 13. mája konala eparchiálna odpustová slávnosť pri
príležitosti 60. výročia biskupskej vysviacky blahoslaveného
biskupa mučeníka Vasiľa Hopka, ktorú prijal v tejto katedrále
11. mája 1947.
|
Pohľad na významných účastníkov eparchiálnej odpustovej
slávnosti a archijerejskej svätej liturgie 13. mája 2007
v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa pri príležitosti
60. výročia tu uskutočnenej biskupskej vysviacky
blahoslaveného biskupa mučeníka-Rusína Vasiľa Hopka:
(zľava) prvý prezident SR Michal Kováč s manželkou,
emeritný pražský pomocný biskup J. E. Kočiš, apoštolsky
nuncius na Slovensku H. J. Nowacki, prešovský eparcha J.
Babjak a emeritny biskup prešovský J. Hirka.
Fotky: A. Zozuľák |
Bol pomocným biskupom blahoslaveného prešovského biskupa
mučeníka Pavla Petra Gojdiča, OSBM. Bol jeho pravou rukou a
nasledoval ho verne až po obetu vlastného života. Archijerejskú
svätú liturgiu slávil prešovský eparcha Ján Babjak, SJ v
spoločenstve s apoštolským nunciom na Slovensku Mons.
Henrykom Józefom Nowackim, emeritným prešovským biskupom
Jánom Hirkom, emeritným pražským apoštolským exarchom
Ivanom Ljavincom, emeritným pražským pomocným biskupom
Jánom Eugenom Kočišom, spolu s mnohými kňazmi, rehoľníkmi,
rehoľnými sestrami a veriacimi. Na slávnosti sa zúčastnila aj
provinciálna predstavená Inštitútu milosrdných sestier svätého
Kríža sr. Benjamína Novotná. Sestrám sv. Kríža bol bl.
Vasiľ Hopko duchovným vodcom počas svojho núteného pobytu v
domove dôchodcov v Oseku a aj blahorečený bol spolu s jednou z
nich – blahoslavenou sr. Zdenkou Schelingovou.
Homíliu predniesol apoštolský nuncius na Slovensku. Vyzdvihol
obetu a vernosť biskupa mučeníka Vasiľa Hopka, ktorý dal život
za bratov. Pripomenul, že Boh žiada vernosť tiež od nás v
dnešnej situácii, v akej sa nachádza Európa, svet a náš život.
Musíme pochopiť, povedal ďalej, že máme vážnu misiu vo svete, v
Cirkvi, v rodine. Každý z nás tu má vnášať svoj vlastný
príspevok. Žijeme pre druhých. Kto sa obetuje za bratov, ten
prináša ovocie. V závere homílie zdôraznil, že nie je možné
vybudovať nový poriadok vo svete bez obnoveného človeka. Naša
zbraň proti zlu je modlitba a evanjeliový štýl života, teda
láska.
Zo slávnosti bol Svätému Otcovi Benediktovi XVI. zaslaný
pozdravný list, v ktorom sa uvádza: „V hlbokom posolstve
posynodálnej apoštolskej exhortácie Sacramentum caritatis
upriamujete našu pozornosť na Ježiša Krista v Eucharistii. Obaja
naši biskupi mučeníci boli veľkými šíriteľmi eucharistickej
úcty. Vychádzajúc z Vašej exhortácie a z ich príkladu chceme aj
my vnímať Eucharistiu ako prameň a vrchol nášho kresťanského
povolania“.
Na slávnosti sa zúčastnil aj prvý prezident SR Michal Kováč,
predseda PSK Peter Chudík, poslanec NR SR Stanislav
Kahanec, rektor Prešovskej univerzity v Prešove František
Mihina a ďalší vzácni hostia.
Blahoslavený biskup mučeník Vasiľ Hopko sa narodil 21. apríla
1904 v Hrabskom v okrese Bardejov. Od roku 1943 bol profesorom
na Vysokej škole bohosloveckej v Prešove. V roku 1950 bol
zatknutý a odsúdený na 15 rokov väznenia a ďalšie tresty,
pretože ostal verný Bohu a Cirkvi. Zomrel na následky väzenia
23. júla 1976 v Prešove. Blahorečený bol Svätým Otcom Jánom
Pavlom II. počas jeho tretej apoštolskej cesty na Slovensku 14.
septembra 2003 v Bratislave-Petržalke.
ThDr. Ľubomír PETRÍK, PhD.,
14. 5. 2007
|
Prečo podporujem Chartu 2007
Prekvapilo ma
nekvalifikované, povrchné a argumentačne irelevantné vyjadrenie
prešovského biskupského úradu k Charte. Vysvetlenie je možné minimálne
z dvoch dôvodov: l. Neznalosti problematiky vyše l5-ročnej kalvárie,
ktorú absolvovali doteraz Rusíni pri presadzovaní ich národnostných
požiadaviek voči biskupskému úradu v Prešove 2. Úmyselné programové
ignorovanie požiadaviek rusínskej národnostnej menšiny, ktoré
predstavujú prekážku pri realizácii zámerov poslovenčenie liturgických
obradov a dosiahnutia „čistoty“, či národnostnej „ jednofarebnosti „
gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, ktorá má byť vnímaná
z národnostného hľadiska ako cirkev „sui iuris“ slovenská v rozpore
s jej historicitou ako cirkvou „ sui iuris“ ruthénskou. Je potrebné,
aby si predstavitelia prešovského biskupstva v záujme poznania
a objektívneho posudzovania problematiky uplatňovania nárokov svojich
veriacich rusínskej národnosti uvedomili, že problém eskaluje po mnohých
rokoch nespokojnosti a nie je záležitosťou posledných rokov od nástupu
Mons. Jána Babjaka do úradu eparchiálneho biskupa. Už jeho predchodca
Mons. Ján Hirka čelil sťažnostiam rusínskych veriacich na bezohľadnú
slovakizáciu v rusínskych farnostiach, na odmietavé postoje kňazov
slovenskej národnosti, resp. slovenskej orientácie rešpektovať
starosloviensky jazyk v liturgických obradoch, neskôr aj požiadavky
veriacich na pastoráciu v rusínskom jazyku týkajúcu sa čítania
Evanjelií a Apoštolov, krstenia, sobášenia, pohrebov, kázania,
vyučovania náboženstva, atď. Rusínska obroda na Slovensku už vyše 15
rokov eviduje množstvo listov, sťažností a pripomienok veriacich,
ktorí kriticky poukazujú na situáciu v tomto smere. Môže to potvrdiť
redakcia periodickej tlače ( Národné noviny, Rusín, ale tiež redakcia
INFORusín ) ako aj funkcionári ROS a jej aktivisti z osobných
kontaktov s nespokojnými a „bezmocnými“ veriacimi, ktorí v svojich
farnostiach nemajú možnosť a prostriedky účinne sa národnostnému ataku
brániť. Výraz „agresívna“ realizácia slovakizácie uvedený v Charte
plne vystihuje správanie sa slovenských kňazov v rusínskych farnostiach.
Sú dôkazy až o urážajúcich vyjadreniach niektorých správcov farností na
adresu národnostne uvedomelých a svoje práva uplatňujúcich rusínskych
veriacich, v niektorých prípadoch až na hrane trestnoprávneho
charakteru, resp. porušovania ústavných práv občanov SR. S najväčšou
pravdepodobnosťou majú títo kňazi odvahu takto pristupovať k svojim
rusínskym veriacim, lebo sú si vedomí podpory a názorovej jednoty s ich
predstavenými na prešovskom biskupskom úrade, správajú sa tak s „tichým“
súhlasom nadriadených a nemusia mať obavy z akéhokoľvek postihu, či
odsúdenia. Je pochopiteľné, že východiskom z danej situácie by bolo
vymenovanie biskupa pre Rusínov, ktorý by garantoval a zastával ich
národnostné práva v cirkevnom živote. S touto požiadavkou sa od roku
1998 niekoľkokrát reprezentácia Rusínov obrátila písomne, ale aj
osobnými návštevami na Apoštolskú nunciatúru v Bratislave, vrátane aj
žiadosti o prijatie u Svätého Otca vo Vatikáne. Vymenovanie vikára pre
Rusínov v osobne baziliána Petra Pavla Haľka napriek skupinou rusínskych
kňazov navrhovanej osoby iného kandidáta doterajšia prax potvrdila ako
rozhodnutie chybné, špekulatívne a krátkozraké. Už pri úvahách
o vymenovaní o. Hálku muselo byť zrejmé, že tento kandidát nemá znalosti
o problematike, ktorú by mal ako vikár riešiť v prospech Rusínov a jeho
povahové vlastnosti a schopnosti ho predurčujú do pozície štatistu,
servility a pasivity vo funkcii, ktorá si vyžaduje energické a dôsledné
presadzovanie požiadaviek svojich rusínskych veriacich, ktorých
reprezentuje.
K danej problematike
by bolo možné zaplniť niekoľko strán Internetu, či už z pohľadu genézy
vývoja rusínskeho národnostného hnutia po r. 1989 a súvisiacich faktov,
ako aj aktivít Rusínskej obrody na Slovensku a ďalších rusínskych
kultúrnych organizácií, poznatkov z radov ich aktivistov, ale aj skupiny
rusínskych uvedomelých kňazov a radových veriacich. Vyššie načrtnuté
stanovisko je stanoviskom len čiastočne vyčerpávajúcim všetky aspekty
polemiky. V každom prípade chcem zdôrazniť, že je ťažké viesť vecný
dialóg s ľuďmi neinformovanými, ľahostajnými a o to viac s ľuďmi, ktorí
sú v osídlach svojho nacionalistického presvedčenia a protirusínskeho
myslenia. Je to o to tragickejšie pre našich rusínskych veriacich, ak
takýto ľudia majú postavenie, funkciu a právomoc rozhodovať o ich
národnostnom osude, konkrétne v ich náboženskom živote.
Som názoru, že
skutočnosti uvedené v Charte sú nevyvrátiteľné a neoddiskutovateľné.
Jediným spravodlivým riešením je priznať rusínskym veriacim ich právo na
materinský jazyk (!) v liturgických obradoch v zmysle záverov II.
vatikánskeho koncilu, ale aj ich ústavných práv občanov SR a realizáciu
tohto práva z pozície vedenia gréckokatolíckej cirkvi podporovať. Je
prirodzené, že pastorácia rusínskych veriacich by mala byť upravená
aj jurisdikčne príslušnou hierarchickou a územnou štruktúrou. Som
presvedčený, že takýto postoj vedenia prešovského biskupstva by upevnil
jednotu gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku a jej veriacich. Uznanie
historicity Rusínov v spoločenstve gréckokatolíkov vedľa veriacich
slovenskej národnosti a ostatných národností by posilnilo v súčasnosti
otrasenú dôveru rusínskych veriacich k vedeniu svojej cirkvi, osobitne
k svojmu biskupovi. V opačnom prípade neústupčivosť a kontradiktórnosť
postojov prešovského biskupstva spôsobí vleklý a gréckokatolícku cirkev
oslabujúci konflikt medzi veriacimi a ich cirkevnými predstavenými,
ktorý v dnešnej dobe prezentovaný z politického hľadiska ako konflikt
národnostný môže mať nežiaduce následky. Som presvedčený, že na
perspektíve takéhoto vývoja a problémov v gréckokatolíckej cirkvi na
Slovensku nemá úprimne nikto zo zainteresovaných strán záujem.
JUDr. Peter
KRAJŇÁK, Prešov,
7. 3. 2007
(Autor príspevku je
dlhoročným aktivistom Rusínskej obrody, bývalým členom Výkonného výboru
ROS a istý čas aj jej hovorcom a v súčasnosti dopisovateľom rusínskej
periodickej tlače.)
|
PODPORNÉ STANOVISKO RUSÍNSKEJ INTELIGENCIE ZO SVIDNÍKA
CHARTY 2007
GRÉCKOKATOLÍCKYCH VERIACICH
SNAŽIACICH SA O ZACHOVANIE CIRKEVNOSLOVANKÝCH A RUSÍNSKYCH LITURG.
OBRADOV A CIRKEVNEJ TRADÍCIE
My, gréckokatolícka rusínska
inteligencia vážiac si odkaz slovanských vierozvestcov sv. Cyrila
a Metoda, kultúrne a náboženské dedičstvo našich predkov
a v snahe pokračovať v diele našich
rusínskych gréckokatolíckych (gr.kat.) mučeníkov Prešovskej eparchie –
vladykov Petra Pavla Gojdiča a Vasiľa Hopka, týmto vyjadrujeme hlboké
znepokojenie nad prehlbujúcim sa asimilačným až likvidačným tlakom na
tisíce veriacich Rusínov zo strany vedenia biskupstva, exarchátu
a mnohých gr. kat. duchovných.
S ľútosťou konštatujeme, že naša
dlhoročná trpezlivosť a snaha o konštruktívny dialóg i prosby, písomné
žiadosti a sťažnosti doteraz nenašli pozitívnu odozvu na žiadnom
stupni cirkevnej hierarchie Katolíckej Cirkvi. Súčasný stav neslobody
rusínskych gr.kat. veriacich a duchovných na Slovensku je v mnohom
podobný k spoločenskej situácií a postaveniu intelektuálov v
Československu pri vzniku Charty 77.
Na listy gr.kat. veriacich, adresovaných
biskupom, nunciovi či do Vatikánu, nedostávame ani len odpovede. Cez
antirusínskych duchovných sa stupňuje snaha urýchliť našu asimiláciu.
Nepodstatné „ústretové“ kroky súčasnej cirkevnej hierarchie sú len
taktickou manipuláciou s verejnou mienkou za účelom zdania, že rusínskym
veriacim sa vychádza v ústrety. Ale na podstatné záležitosti a návrhy
vrchnosť nereaguje. Stretávame sa s nežičlivosťou, neochotou i nezáujmom
cirkevných predstaviteľov o spravodlivé právne riešenie postavenia
rusínskych veriacich. Napr. aj dosadenie vikára pre Rusínov (v r.2003)
s nejasnou národnostnou orientáciou a neschopného riešiť nepriaznivú
situáciu veriacich len potvrdzuje naše neblahé a bolestné skúsenosti.
Na základe uvedeného NAVRHUJEME z radov
signatárov charty vybrať našich zástupcov a požiadať o ich prijatie
Svätým Otcom Benediktom XVI.
My signatári prehlásenia Charty 2007
týmto žiadame cirkevnú vrchnosť:
I.
DODRŽIAVAŤ RELATU SEMPER a
CIRKEVNÉ PRAVO (CCEO)
Dňa 21.09. 1818 pápežskou bulou Pia
VII. Relatou Semper (rozhodnutím
navždy), odčlenením z Mukačevskej, vznikla Prešovská eparchia
Diocesis Eperiesensis Ruthenorum (Biskupstvo prešovské pre
Rusínov). Obidve eparchie (biskupstva) boli oficiálne vedené
a uznávane ako rusínske.
-
V r.1963 v pápežskej ročenke Annuario
Pontifico bola naša eparchia svojvoľne administratívnym prepisom
istého kňaza označená ako eparchia sui iuris Slovenska.
-
Cieľavedomé už od r. 1968 boli a
dodnes sú rusínski duchovní (tradicionalisti) z vedenia biskupstva
vytláčaní a šikanovaní. Terajší biskupi nie sú dokonca ochotní
v rusínskej farnosti na odpustových slávnostiach ani len prečítať Evanjelium v rusínskom jazyku.
-
Rusínom gréckokatolíkom ani po r. 1989
(keď štátom bola po rokoch totality opäť uznaná rusínska národnosť)
nebolo umožnené vytvoriť hierarchickú štruktúru s patričnými
farnosťami. To vnímame ako hrubý prejav neúcty k blahosloveným
Vladykom mučeníkom.
II.
rešpektovať
DEKRÉT ORIENTALIUM ECCLESIARUM
o východných katolíckych
cirkvách, prijatý II. Vatikánskym koncilom dňa 21.novembra 1964
V úvode citovaného
dokumente sa uvádza, že: „Katolícka Cirkev má vo veľkej vážnosti
ustanovizne, liturgické obrady a spôsob života východných cirkví.“
A ďalej sa v bode 4. prikazuje: “Preto nech sa
všade na svete urobia opatrenia v záujme ochrany a rozvoja všetkých
miestnych cirkví a za tým cieľom nech sa ustanovia farnosti a vlastná
hierarchia, kde si to vyžaduje
duchovné dobro veriacich.“
Prečo potom rusínskym veriacim na
Slovensku sú dlhé roky odopierané tieto práva?
-
V prešovskom seminári bohoslovci nie sú
vedení k pastorácií medzi rusínskymi veriacimi, skôr naopak. Tu
nikdy nepočuli kázeň v rusínskom jazyku, pričom väčšina bohoslovcov
po vysvätení na kňazov je biskupom prešovskej eparchie menovaná na
rusínske farnosti, kde mnohí spôsobujú bolesť veriacim.
·
V r.1995 bol oficiálne kodifikovaný rusínsky
jazyk. Pri sčítaní ľudu v r.2001 sa k materinskému rusínskemu jazyku
prihlásilo 35.000 gr.kat. veriacich. Z okolo 250 obcí na Slovensku, kde
sa dodnes hovorí dialektmi rusínskeho jazyka (lingua ruthenica)
v oficiálnom sčítaní v takmer 100 obciach , si vyše 50 percent gr.kat.
veriacich uviedli materinský jazyk rusínsky.
· Tisíce
Rusínov migrovalo zo svojich rodných obcí do mnohých miest celého
Slovenska. Vo Svidníku tiež nemajú rusínskeho kňaza, ktorý by pastoroval
v ich materinskom jazyku, hoci najmenej v 10
mestách by veriaci akútne potrebovali svojich kňazov.
Pokiaľ v čo najkratšom čase pre duchovné
dobro veriacich Rusínov v gr. kat. cirkvi na Slovensku sa nezačne viesť
seriózny dialóg a spravodlivo konať v súlade s cirkevným pravom(CCEO) a
historickou pravdou, sme rozhodnutí cez vybratých hovorcov pravidelne
informovať o našich problémoch širokú verejnosť. Formou otvorených
listov a organizovaných podujatí budeme sa snažiť získavať podporu
kresťanov a širokej verejnosti doma i v zahraničí za zachovanie
cyrilometodského dedičstva v Gréckokatolíckej cirkvi.
Charta 2007 je zverejnená na
internetovej stránke
www.rusynacademy.sk. Každý, kto dosiahol vek 18 rokov,
uvedením mena, priezviska, adresy a svojim podpisom môže podporiť
prehlásenie a našu snahu o nápravu vyššie uvedených bolestných
skutočností.
Podpísaní:
Ing. Michal Kosť, riaditeľ n.o. Drevené
chrámy pod Duklou, 0915 942 172
Bac. Milan Babej, Svidník
PaeDr. Ivan Rusinko, Svidník
Mgr. Mária Gobanová, Štefurov
Ing. Pavol Tirko, Nižný
Komárnik
|
OTVORENÝ LIST
preosvietenému
vladykovi Mons. Milanovi Chauturovi, apoštolskému exarchovi
v Košiciach
11. III. 2007
Preosvietený
vladyko,
dovoľujeme
si Vám napísať tento otvorený list ako reakciu na niektoré Vaše
vyjadrenia v nedeľnej relácii Rádia PATRIA (4. 3. 2007), kde
ste hovorili okrem iného aj o rusínskych prekladoch. Niektoré
Vaše názory nás zamrzeli a zarmútili, lebo nie sú pravdivé
a akoby ignorovali dlhoročné – a ako svedčí i každodenná prax –
aj bohumilé prekladateľské dielo rusínskych duchovných
a rusínskej inteligencie.
Najsamprv
reakcia na Vašu poznámku o nedostatku rusínskych duchovných:
Na teológii
za totality i v dnešnom demokratickom čase študovali vždy aj
bohoslovci z rusínskych obcí. Keby sa dnes väčšina z nich
hlásila k Rusínom a chcela uskutočňovať svoju pastoračnú činnosť
v rusínskych obciach a v rusínskom jazyku, nebol by nedostatok
rusínskych duchovných.
Cirkevná
vrchnosť by mala čestne priznať, že do roku 1989 bol od samotnej
cirkevnej hierarchie presadzovaný v bohoslužbách slovakizačný
trend. Cirkevnoslovanský jazyk bol prezentovaný ako
nezrozumiteľný, zastaraný, nemoderný, na škodu misijnej veci
Cirkvi. A za takých boli označovaní aj bohoslovci a duchovní,
ktorí stali na strane cirkevnej slovančiny. Ďalej naša odpoveď
na Vaše názory ohľadom rusínskych prekladov liturgických textov:
Keď rusínski
duchovní a rusínska inteligencia po roku 1989 začala aktívnejšie
pracovať nad cirkevnými prekladmi do zrozumiteľného rusínskeho
materinského jazyka, tak nenašli dostatočné porozumenie
u cirkevnej hierarchie. Prekladatelia dlhé roky čakali na
cirkevné schválenie predložených kníh, no aj k dnešnému dňu bolo
schválené len minimum z toho, čo sa na schválenie dalo.
Starostlivosť o rusínskych gréckokatolíckych veriacich dodnes
nevychádza zo strany cirkevnej vrchnosti, ako by to malo byť,
ale zo strany rusínskych duchovných-rodoľubov, ktorí sú neraz aj
samotnou cirkevnou hierarchiou označovaní za rusínskych
nacionalistov, fanatikov a rozbíjačov biskupstva už len preto,
že čítajú na bohoslužbách sväté Evanjeliá po rusínsky.
Všetky
preklady dávané na schválenie sú v kodifikovanom rusínskom
jazyku a sú dielom prekladateľského tímu, ktorý 25 rokov robí na
tomto poli. Od roku 1995, keď bol kodifikovaný rusínsky jazyk,
každý preklad je prekontrolovaný po jazykovej stránke Oddelením
rusínskeho jazyka a kultúry Ústavu regionálnych a národnostných
štúdií Prešovskej univerzity – najkompetentnejšou rusínskou
jazykovednou inštitúciou na Slovensku.
Do Ríma na
cirkevné schválenie boli v rusínskom jazyku roku 2005 predložené
tieto sviatosti: Krst, Birmovanie, Manželstvo.
Pripravila ich rusínska sekcia pri
Gréckokatolíckej liturgickej komisii a odobrila ich Liturgická
komisia Prešovského biskupstva a Košického exarchátu, ale
taktiež aj Oddelenie rusínskeho jazyka a kultúry ÚRaNŠ
Prešovskej univerzity.
Pýtame sa
Vás, preosvietený vladyko Milan: Poznáte iných
a kompetentnejších ľudí, ktorí by mali či vedeli urobiť túto
prácu?
V relácii
ste sa vyslovili, že do Ríma nemôžu ísť preklady len v
„nejakej hovorovej reči“ z „nejasnými“ jazykovými
pravidlami, aby sme nevyšli nasmiech. Tieto Vaše slová ranili
vedcov, ktorí v roku 1995 kodifikovali rusínsky jazyk a na
slávnostnom akte vyhlásenia kodifikácie videli sedieť aj Vás;
ranili tých, ktorí dobrovoľne a bez nároku na finančnú odmenu
pracujú už dlhé roky, aby ľudia počuli slovo Božie v materinskom
jazyku; ale ranili aj pracovníkov Oddelenia rusínskeho jazyka
a kultúry ÚRaNŠ na Prešovskej univerzite, ktorí robia všetko,
aby sa rusínsky kodifikovaný jazyk rozvíjal a prostredníctvom
štúdia rusínskeho jazyka náš národ mal aj svoju inteligenciu.
Vieme,
vladyko, že ste pre Gréckokatolícku cirkev vychovali mnohých
dušpastierov. No ruku na srdce: Koľko z nich slúži v rusínskych
obciach pre národ, z ktorého pochádzate aj Vy?
V poslednom
čase vidíme, že mnohí rusínski veriaci Gréckokatolíckej cirkvi,
ale aj veľa predstaviteľov rusínskej inteligencie zjavne a jasne
deklarujú svoje názory na rusínsku problematiku v našej Cirkvi.
Verím, že
cirkevná hierarchia bude akceptovať tieto náboženské potreby
a konštruktívne vyjde v ústrety svojim veriacim. Lebo doteraz,
žiaľ, počujeme z jej strany len invektívy.
Za bývalú
rusínsku sekciu Gréckokatolíckej liturgickej komisie:
o. František
Krajňák, Kamienka
o. Jaroslav
Popovec, Čirč,
o. Martin
Kostiľnik, Hunkovce
Za Oddelenie
rusínskeho jazyka a kultúry Ústavu regionálnych a národnostných
štúdií Prešovskej univerzity:
Doc. PhDr.
Vasiľ Jabur, CSc.
PhDr. Anna
Plišková, PhD.
Na vedomie:
-
Mons. Milan
Chautur, košický exarcha, Košice
-
Apoštolská
nunciatúra, Bratislava
-
Mons. ThDr.
Ján Babjak, SJ, prešovský eparcha, Prešov
-
Redakcia
Narodnych novînok a Rusîna, Prešov
-
Slovenský
rozhlas, Rádio Patria, Hlavná redakcia národnostno-etnického
vysielania, Košice
|
Odpoveď na otvorený
list os Mons. Chautura
Podporujem Otvorený list Mons. M. Chauturovi
V otvorenom
liste Mons. Milanovi Chuturovi z 11. marca 2007 vystupujú dve
seriózne inštitúcie. Za bývalú rusínsku sekciu
Gréckokatolíckej liturgickej komisie: o. ThLic. František
Krajňák (Kamienka), o. Jaroslav Popovec (Čirč), o. Martin
Kostiľník (Hunkovce). Za Oddelenie rusínskeho jazyka
a kultúry Ústavu regionálnych a národnostných štúdií Prešovskej
univerzity: Doc. PhDr. Vasiľ Jabur, CSc., PhDr. Anna
Plišková, PhD.
V Otvorenom
liste vladykovi Milanovi Chauturovi seriózne a s plnou vážnosťou
sa píše: „Cirkevná vrchnosť by mala čestne priznať, že do
roku 1989 samotná cirkevná vrchnosť presadzovala slovakizačný
trend.“ Na naše rusínske obce boli dosadzovaní slovenský
plebankovia. A výsledok je ten, že v niektorých obciach
evanjelia a apoštoly sa čítajú po slovensky. To je totálna
rímskokatolizácia a slovakizácia.
Na prosbu
členov bývalej rusínskej sekcie Gréckokatolíckej liturgickej
komisie, aby dovolil preložené cirkevné knihy poslať do
Vatikánu, preosvietený vladyka Milan Chautur sa vyslovil:
„Do Ríma nemôžu ísť preklady len „ v nejakej hovorovej reči s
nejasnými jazykovými pravidlami“, aby sme nevyšli na smiech“.
Svojho času
exarcha v rozhlase hovoril jazyčiom. Okrem iného povedal:
„Єму з очей віпала солза“. To čo za „солзa“? Prečo nie
„слызa“? Nie je to na smiech?
A na tomto
mieste sa chcem vrátiť trocha do minulosti:
Bolo to v lete.
Stojím na krasnobrodskej autobusovej zastávke. Netrpezlivo čakám
na autobus Stropkov – Medzilaborce, lebo som sa potreboval
dostať na laboreckú poštu ešte doobeda. Keď zameškám, bude treba
čakať asi dve hodiny.
Dolu briežkom
zo starej gréckokatolíckej fary vychádza na cestu akýsi mladý
pán. Ide k svojmu autu. Skoro som pobehol a pýtam sa, či nejde
do Medzilaboriec.
„Áno, –
odpovedá neznámy pán. – Sadajte.“
Z Krásneho
Brodu do Laborca cesta autom trvá päť minút. Za tých päť minút
som stihol „vyspovedať“ neznámeho pána. Čo je za jeden a kde
robí. Dozvedel som sa, že neznámy pán je medzilaboreckým
gréckokatolíckym kňazom. Potešil som sa a hovorím: „To je
dobre. Lem choďte v stopách našich buditeľov, pestujte k ním
lásku zbedačeného národa. Takými boli Duchnovič, Pavlovič,
Kralický zo susednej obce Čabiny, ktorý bol ihumenom
mukačevského kláštora, Stavrovský-Popradov, čo spí večným snom
na čertižnianskom cintoríne, v obci ktorého do samotnej smrti
bol kňazom.“
Mladý duchovný,
ako sa mi zdalo, milo sa usmieval. Rozlúčil som sa, potriasol
som ruku mladému farárovi, zaželal mu v jeho buditeľskej práci
veľa úspechov.
Lenže šidlo
vyšlo z vreca. Mladý pán prevelebný v tom čase do cerkvi
zaviedol hru na gitarách.
O tom sa
dozvedel jeho predstavený o. Dr. Marián Potáš a milého Milana
Chautura odšikoval kdesi do vzdialenej obce v sninskom regióne.
Tam sa mladý duchovný dlho neohrial. Akási nečistá sila akousi
raketovou rýchlosťou mladého kňaza vystrelila až do Ríma. Tam
študoval. Po akomsi čase Milan Chautur, teraz už ako exarcha,
prišiel do Košíc. Kvistlingov štedro odmeňujú za zradu vlastného
národa. Radí, „čo treba, a čo netreba“, aby totálne zničil
pradedovskú vieru Rusínov a ich národnosť.
Proti
drzosti sa treba odvážne postaviť, pokiaľ nebude neskoro!
Michal
ŠMAJDA,
Krásny Brod,
18. 4. 2007
|
Biskup sypal popol
na hlavy kňazov
Aj tak možno
nazvať homíliu biskupa Jána Babjaka, SJ, v gréckokatolíckom
katedrálnom chráme svätého Jána Krstiteľa v Prešove, ktorú
predniesol na Zelený štvrtok (5.4.2007). Upriamil sa na tému
kňazstva, eucharistie a zrade Judáša i Petra. Keďže na liturgii
boli prítomní skoro všetci kňazi y diecézy, jeho slová boli
zamerané predovšetkým na nich. Apeloval na význam ich kňazskej
vysviacky, odovzdanie ich života Bohu.
Kňaz sa nemá vyvyšovať
„Uvedomujete
si a prežívate to, čo ste od veľkonočného Krista dostali? Máte
moc vysluhovať sviatosti... spovedať, rozhrešovať, sláviť
eucharistiu, sv. liturgiu. Do ľudských sŕdc máte prinášať pokoj
Boží cez rozhrešenie. Ste zasvätenými služobníkmi oltára, vyňatí
spomedzi ľudí, prostredníci medzi Bohom a človekom. Služba
kňazstva je vedenie ľudí, ale vo vašej pokore a poslušnosti.
Vyvarujte sa presadzovaniu svojej osoby. Nenadraďujte sa
a nevyvyšujte sa medzi ľuďmi“,
adresoval
biskup Babjak kňazom z eparchátu a zároveň dodal:
„Kňaz musí
veriť v reálnu prítomnosť Krista v eucharistii a mať priestor
i na svoj duchovný život. Vo voľnom čase nepozerajte televíziu,
ale meditujte o Bohu. Vy máte byť tí, čo celý život hľadáte Boha
a ste zároveň blízki starostiam ľudí. K)az má byť svedkom Božej
lásky a aj v ťažkých časoch, viď 50-té roky prenasledovania
a príklad Petra Pavla
Gojdiča.“
Čierna ovca v rúchu kňazstva
Podľa slov
biskupa Babjaka aj kňaz môže zlyhať. A to vtedy, ak sa stane
remeselníkom, majstrom a svoje kňazstvo začne vykonávať zručne
bez myšlienok a uvažovania. Vtedy prestáva milovať Krista. Nie
je svedkom jeho lásky. Kňazstvo nie je bežná robota, ale vedomé
zasvätenie. Gréckokatolícka eparchia má kňazov, ktorí:
„Neposlúchajú nikoho a potom ich biskup musí suspendovať.
Modlite sa za nich. Ak kňaz spadne, nech sa snaží podobať
Petrovi. Vstane, oľutuje a ide ďalej.“
Svätý otec
Benedikt XVI. napísal:
„Kňazská
spiritualita sa prejavuje v stave a v živote kňazov. Semeno je
už v kňazových slovách. Odporúčam kňazom slúžiť každý deň
liturgiu, čerpať podnet z duchovnosti v eucharistii, ktorá je
formačná v pravom slova zmysle.“
Čo tým chcel biskup povedať?!
To apeloval
kňazom: „Nie ste povolaní za národných buditeľov...
Ste povolaní v Kristovom rúchu slúžiť vlastnú
eucharistickú službu ako pokornú službu Kristovi a jeho cirkvi.
Kto toto nepochopil, zmýlil sa. Darmo nosí kňazské rúcho, pod
ním je čosi iné, nie služobník Krista.! Táto veta biskupa
Jána Babjaka, SJ, ma zarazila. Keby som mohla, spýtala by som sa
ho prečo. Ak sa pozrieme do histórie a súčasnosti, práve
rusínske etnikum sa hlási k gréckokatolíckej (a pravoslávnej)
cirkvi. Práve kňazi (jediná inteligencia v minulosti) boli tí,
čo viedli ľudí nielen k láske k Bohu, ale aj k ich národnej
identite. Učili milovať Boha, ale aj to, čo národu dal – jazyk!
Pýtam sa, prečo sa tak hrdo hlásite k odkazu svätého Cyrila
a Metoda, keď...? Potom bola márna snaha gréckokatolíckeho kňaza
Alexandra Duchnoviča, rusínskeho Štúra, keď biskup zavrhuje
národné buditeľstvo v kňazstve. Nebol náhodou biskup Gojdič tým,
že sa k Rusínom hlásil aj príkladom, buditeľom úcty k národu?
Súhlasím, že kňaz nemôže robiť všetko iné, len nie to, na čo
tu je, prečo prijal kňazstvo, ale... Kto má aj naďalej
udržiavať reč a obrad tých, ktorí sa k gréckokatolíckej viere
hlásia, keď nie kňazi? Gréckokatolícky „popovia“ nie sú
poväčšine aj Rusíni? Načo nám je potom staroslovansky obrad, keď
vymiznú Rusíni, ktorí ho oddávna praktizovali? Áno, rodič má byť
ten, kto naučí dieťa modliť sa „Otče náš iže jesi na
nebesich...“, ale kňaz má byť ten, kto ho v tom utvrdí, že je to
správne.
Miroslav
LACOVÁ-HUPCEJ
(Prešovský
večerník, 11. apríla 2007)
Fotoportrét
Mons. Jána Babjaka: A. Z. |
HISTÓRIA
RUSÍNOV JE SPOJENÁ S NÁRODNOSTNE UVEDOMELÝMI KŇAZMI
Národným buditeľom sa človek nestáva len z vlastnej vôle
V súvislosti
s článkom Biskup sypal popol na hlavy kňazov,
ktorý bol uverejnený v jednom z nedávnych čísiel
Prešovského večerníka, je namieste otázka, či je
národnostná angažovanosť kňazov v súlade s poslaním kňaza –
pokorne slúžiť Kristovi a jeho cirkvi, ako zdôraznil
v prednesenej homílii na Zelený štvrtok (5. 4. 2007) Mons. Ján
Babjak, SJ., čo je z jeho strany prirodzene požiadavka
nespochybniteľná a oprávnená. Autorka článku, redaktorka
prešovského večerníka Miroslava Lacová-Hubcej zareagovala však
na jeho apel kňazom svojej eparchie: „Nie ste povolaní za
národných buditeľov...“, keď poukázal na skutočnosť, že
práve gréckokatolícki rusínski kňazi boli v minulosti tými,
ktorí viedli ľudí nielen k láske k Bohu, ale aj národnej
identite. Na tomto mieste ju chcem zároveň doplniť, že najväčšia
osobnosť v tomto smere – kňaz, národný buditeľ Ruisínov
Alexander Duchnovič, pochovaný v krypte Katedrálneho chrámu sv.
Jána Krstiteľa v Prešove, istý čas pôsobil ako kanonik aj
v prešovskom biskupstve. Mohol by som pokračovať celým radom
ďalších kňazov, rusínskych rodoľubov, ako napríklad Alexander
Pavlovič, Emil Kubek, Dr. Mikuláš Beskyd, Július
Stavrovský-Popradov, Teodor Rojkovič, biskupi Jozef Gaganec,
Pavol Peter Gojdič, Vasiľ Hopko a ďalší, ktorí boli požehnaním
pre svoj veriaci ľud a viedli ho nielen k Bohu, ale aj kultúrne
ho dvíhali a šírili v jeho radoch osvetu. Náboženstvo ostalo pre
karpatských Rusínov najdôležitejším aspektom ich života, stalo
sa synonymom ich národnostnej identity a viery. Ale aj história
národnostného života Slovákov je spojená s kňazmi-národovcami,
ktorí ako prví pripomínali a presadzovali identitu slovenského
národa, jeho národnostné práva a požiadavky a boli kodifikátormi
slovenského spisovného jazyka. Mená ako Anton Bernolák, Ján
Hollý, Ján Kollár, Andrej Sládkovič, Samo Chalúpka, ale aj
ďalších národovcov 19. storočia pozná každý študent z učebníc
slovenského jazyka a literatúry, ako aj učebníc dejepisu. Rusíni
za posledných sedemnásť rokov od nežnej revolúcie prešli obdobím
národnostného obrodenia. Po období takmer 40-ročného
administratívneho zákazu tejto národnosti si uplatňujú svoje
národnostné práva, ktoré im štát garantuje aj v Ústave SR
a príslušné štátne orgány ich rešpektujú. Bolo by na škodu veci,
keby paradoxne zo strany cirkvi narážali na nepochopenie a
prekážky v rozvoji svojej identity a jazyka. V tomto procese sú
národnostné uvedomelí kňazi, plniaci si zodpovedne svoje kňazské
povinnosti, súčasťou národa, ku ktorému sa hlásia, slúžia jeho
duchovným potrebám a ostávajú mu verní, pričom sa nespreneverujú
svojmu kňazskému poslaniu. Tak ako je to akceptované a oceňované
u kňazov angažovaných v radoch slovenského národa. Na margo
môjho príspevku chcem zdôrazniť ešte jednu myšlienku –
národným buditeľom sa človek nestáva len z vlastnej vôle, ani sa
sám za neho nemôže vyhlasovať. O tom, kto ním je, rozhodujú
ľudia, ich sympatie a podpora tým, ktorí sa pre národ angažujú,
pracujú pre jeho dobro, pre rozvoj jeho identity, kultúry
a jazyka. Takýto príklad nám dal blahoslavený Pavol Peter
Gojdič, hlásiaci sa k rusínskej národnosti, ktorého slová pri
príležitosti otvorenia Gréckokatolíckeho ruského gymnázia
v Prešove v roku 1936 sú veľavravné: „Otvorením gymnázia
dávame možnosť našim veriacim, aby sa ich dietky vychovali
v našom náboženskom a národnostnom duchu, aby sa z nich stali
verné deti katolíckej cirkvi, milujúce svoj podkarpatský
národ...“ Kiežby mala cirkev viacej kňazov zmýšľajúcich
v takom duchu. Bez ich nároku – stať sa národnými buditeľmi.
Dr. Pater
KRAJŇÁK,
Prešov, 30. 4.
2007
|
PRED 80 ROKMI
VYSVÄTILI VLADYKU GOJDIČA
Navýznamnejšia osobnosť v histórii Gréckokatolíckej cirkvi na
Slovensku, blahoslavený mučeník Pavol Peter Gojdič pred 80
rokmi, presne 25. marca 1927 v Chráme sv. Klimenta v Ríme, bol
vysvätený za biskupa,
namiesto svojho predchodcu Dionýza Naragya, biskupa
križevackého, povereného administrátora aj pre prešovské
biskupstvo.
Zachovali sa
fotografie z vtedajšieho slávnostného prijatia biskupa Gojdiča
v Prešove, ktoré svedčia nielen o cirkevnom, ale aj
o spoločenskom význame jeho príchodu na prešovský biskupský
stolec.
Pri
príležitosti 80 rokov od jeho biskupského vysvätenia 23. – 25.
marca 2007 uskutočnila sa Púť veriacich do Ríma, na ktorej sa
zúčastnilo okolo 600 veriacich a vyše 80 duchovných.
Všetci si
pripomenuli vysvätenie biskupa Gojdiča v Chráme sv. Klimenta,
kde svätú liturgiu celebroval prešovský gréckokatolícky eparcha
Mons. Ján Babjak, SJ, ktorú obohatilo vystúpenia Zboru
bohoslovcov sv. Romana Sladkopevca z Prešova. Kázeň mal Jozef
kardinál Tomko. Môj pohľad však je taký, že vhodnejším kazateľom
by bol predstaviteľ východnej kongregácie, lebo Vladyka Gojdič
bol dôstojným reprezentantom východnej cirkvi a obradu, bol
vasiliánom a veľkým Rusínom.
Prešovskí
gréckokatolícki veriaci, ale aj iní, na biskupa-mučeníka Gojdiča
spomínajú s veľkou úctou a láskou. Stal sa symbolom vernosti
svojej cirkvi a národu.
Dr. P.
KRAJŇÁK,
Prešov, 18. 4.
2007
|
60.
výročie vysvätenia biskupa ThDr. Vasiľa Hopka
11. mája
2007 uplynie 60 rokov od biskupského vysvätenia ThDr. Vasiľa
Hopka, blahoslaveného mučeníka Gréckokatolíckej cirkvi na
Slovensku, pomocného svätiaceho biskupa Prešovskej
gréckokatolíckej eparchie.
Jeho telesné ostatky spočívajú, spolu s ostatkami biskupa P. P. Gojdiča,
v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove.
Biskupské
vysvätenie prijal V. Hopko (1947) z rúk P. P. Gojdiča. V jeho
biskupskom erbe boli slová: „Aby všetci jedno boli“,
ktoré napĺňal príkladom jednoty svojho kňazského života a lásky
ku Kristovi, k svojej gréckokatolíckej cirkvi, k sv. Otcovi,
k svojim veriacim a rusínskemu národu. Ako učiteľ teológie
rozvíjal u svojich žiakov lásku a úctu k cyrilometódskemu obradu
a odkazu . So svojimi veriacimi bol v neustálom
kontakte nielen na Slovensku, ale aj na Morave, aj v Česku, kde
často putoval.
V pamäti
gréckokatolíckych veriacich a Rusínov navždy zostane pamiatka na
tohto arcipastiera, cirkevného hodnostára a národu verného
veľkého duchovného.
P. KRAJŇÁK,
Prešov, 18. 4. 2007
|
Krátka
chronológia udalostí v Krásnobrodskom monastyre
(Veľký Kláštor
-
v maďarčine nazývaný Nagymonostor)
Do 9. storočia
bol centrom pohanského kultu býka;
9. storočie
-
podľa S. Pappa monastyr založil rusínske knieža Laborec;
14. storočie
-
monastyr zničil Karol Robert z Anjou... zázrak ikony Theotokosa z
Krásnobrodského monastyra, vďaka významnému finančnému príspevku
rusínskeho kniežaťa Theodora Koriatoviča bol monastyr zrekonštruovaný;
Do 17.
storočia -
veľký cirkevný komplex (Nagymonostor so svojim vlastným archimandritom-biskupom);
1603
-
monastyr vyhorel a zrekonštruoval ho protestantský gróf Valentín Drugeth;
1614
-
gróf George Drugeth sa pokúsil o úniu; udalosť je známa ako Krásnobrodská "únia";
1651-1664
-
cirkevná rezidencia gréckokatolíckeho biskupa P. Petroviča, OSBM;
1703-1711
-
ústup monasticizmu a zničenie monastyra počas Rákoczyho povstania;
1729
-
Krásnobrodský monastyr osídlený mukačevskymi Baziliánmi;
1750-1752
-
výstavba kamennej cerkvi Zostúpenia Svätého Ducha;
1759
-
výstavba kamenného monastyra a kaplnky Svätej Ochrany - Pokrova;
1747-1820
-
podniknutie úvodných krokov pre založenie
vysokej školy
filozofie a ikonografických štúdií pri Krásnobrodskom monastyre;
1806
-
pápež udeľuje výnimočné odpustky;
1821
-
vysvätenie prvého prešovského gréckokatolíckeho biskupa G. Tarkoviča;
1915
-
monastyr zničený počas 1. svetovej vojny;
1949-50
-
likvidácia Rádu Sv. Bazila Veľkého počas komunistického režimu;
1968
-
obnovenie gréckokatolíckych pútí;
1990
-
obnovenie pútí v ráde Baziliánov;
1998-2001
-
vybudovanie novej budovy baziliánskeho monastyra neďaleko jeho pôvodného
miesta;
2002
-
objekt obnoveného monastyra vysvätili štyria gréckokatolícki biskupi;
2004
-
začiatky výstavby novej cerkvi v objekte kláštora.
x x x
V bývalom
Podkarpatskom regióne (v severovýchodnej časti súčasného územia
Slovenska) v blízkosti mesta Medzilaborce ležia ruiny jedného z
najstarších baziliánskych monastyrov na Slovensku, monastyr Zostúpenia
Ducha Svätého v Krásnom Brode.
Podľa
tradície ho založil knieža Laborec v 9. storočí a neskôr znovu obnovilo
knieža Teodor Koriatovič (+1414).
Koncom 18. a
začiatkom 19. storočia prekvital ako Baziliánska filozoficko-teologická
univerzita.
Vo
svojej veľkolepej histórii bol monastyr štyrikrát zničený: 1.) v 14.
storočí 2.) na začiatku 17.
3.) začiatkom 18. storočia a 4.) ešte raz v roku 1915. Po každom zničení bol
monastyr
znovu vybudovaný. Naposledy bol obnovený v rokoch 1999-2002; avšak nie
na svojom pôvodnom mieste (aby sa zachovali staré historické ruiny), ale
o 50 metrov ďalej. Nový baziliánsky monastyr má 20 izieb pre mníchov.
V
súčasnosti v monastyr
žijú
traja kňazi-mnísi: V. J. Sedláček, M. M. Bilančík, J. S. Lučák a jeden
brat-novik N. M. Antoňák.
Ak sa o
slávnej minulosti tohto baziliánskeho monastyra chcete dočítať viac,
siahnite po knihe: J. V. Timkovič, Letopis Krasnobrodskeho monastiera
alebo kúsok zo slávnych dejín gréckokatolíkov na Slovensku, Prešov,
1995, 126 str. Kniha je napísaná v slovenčine s mnohými poznámkami v
origináli. Pripravené je do tlače aj jej druhé revidované vydanie, bude
mať vyše 250 strán.
Zdroj:
www.geocities.com/timkovic/
Môžete ju získať na adrese: o. J. V.. Timkovič,
OSBM, Monastyr sv. Bazila Veľkeho, Vajanského 31, 080 01 Prešov,
Slovensko, email:
cisloone@yahoo.com
Zvečnená pamiatka
na biskupa Jozefa Gaganca
|
V maďarskom Sátoraljaújhely bola slávnostne
odhalená pamätná tabuľa greckokatolickému bisupovi J.
Gagancovi, ktorú odhalil Dr. T. M. Popovič, CSc., za
prítomností rusínskych duchovných z prešovskej
gréckokatolíckej diecézy:
(zľava
doprava) V. Lapihusku, M. Jasíka, I. Pančáka a za
prešovské grec.-kat. biskupstvo P. Šturáka, ako aj domácich
na čele s primátorom mesta Péterom Samosveldym (7.
sprava).
|
27. septembra 2006
maďarské prihraničné mestečko Sátoraljaújhely privítalo ctených hostí zo slovanského sveta. V ten deň na
piaristickom kláštore, ktorý je súčasťou Kostola Svätej Panny
Márie, za účasti širokej cirkevnej a svetskej verejnosti z Maďarska
a spoza hraníc bola slávnostne odhalená pamätná tabuľa biskupovi
Jozefovi Gagancovi, jednému z najznámejších prešovských rusínskych
gréckokatolíckych biskupov, rusínskemu národnému buditeľovi. Tento
sa pred 200 rokmi učil práve v tomto piaristickom kláštore (1805 –
1807), bol pokrstený 10. 4. 1793 v obci Vyšný Tvarožec terajšieho okresu
Bardejov, bol duchovným v Ruských Pekľanoch, terajšieho okresu Prešov,
rodnej obci blahorečeného biskupa Pavla Petra Gojdiča.
V tento sviatočný deň
Kostol Svätej Panny Márie do svojich priestorov prijal aj Rusínov zo
Slovenska, veriacich z Roškoviec a Ruskej Poruby, ako aj Rusínov
z Maďarska a iných predstaviteľov prešovskej gréckokatolíckej diecézy:
o. Vladimíra Lapihusku (celebroval službu Božiu), o. Milana
Jasíka, o. Igora Pančáka a za prešovské gréckokatolícke biskupstvo
prof. o. Petra Šturáka.
Po skončení slávnostnej
liturgie nasledovala ceremónia odhalenia pamätnej tabule J. Gagancovi na
fasáde piaristického kláštora v Sátoraljaújhely , ktorú so všetkými
poctami slávnostne odhalil hlavný organizátor tejto akcie a fundátor
tabule Dr. Tibor Mikloš Popovič, CSc., riaditeľ Rusínskeho
vedeckého ústavu v Budapešti, predseda Rusínskeho kultúrneho spolku
Buditelia, predseda rusínskej menšinovej samosprávy XI. časti
Budapešti. Ten potom mal hlavné slovo aj na vedeckom seminári pri tejto
príležitosti, kde okrem neho vystúpili aj Rusíni zo Slovenska – Mgr.
Gabriel Beskyd a o. Milan Jasík.
Biskup J. Gaganec už
dávno odišiel do večnosti, ale jeho dielo pretrváva dodnes a vďaka
takýmto entuziastom, akým je T. M. Popovič, všetkým prítomným na
slávnosti, cirkevným a svetským predstaviteľom duch J. Gaganca žije aj
naďalej a tabuľa na jeho počesť bude vždy pripomínať jeho úsilie pre
blaho Rusínov, z rodu ktorých aj sám vzišiel.
PhDr. Mária
MAĽCOVSKÁ,
fotky autorky
(Skrátené a upravené
A. Z., celý článok pod názvom „V piarističnim chrami zvučalo
rusîn´ske slovo“ si môžete prečítať v rusínskej verzii našej
webovej stránky v rubrike CER´KOV – grec´kokatolîc´ka.)
4. 10. 2006
Vyšiel Akafist blahoslavenému Pavlovi Petrovi Gojdičovi
Medzi významné publikácie
Spolku sv. Joana Krstiteľa so sídlom v Mezilaborciach patrí
nedávne vydanie AKAFISTU svjačenomučenîkovî PAVLOVî PETROVî GOJDIČOVî,
prjašivskomu jepiskopovî (1888 – 1960), ktorý vyšiel v rusínskom
jazyku latinkou ako „najmladší“ Akafist medzi niekoľkými existujúcimi
Akafistami, z ktorých najstarší je k Bohorodičke z konca 5. storočia.
Autorom najnovšieho Akafistu je známi prekladateľ liturgicko-cirkevných
textov do rusínskeho jazyka, náš básnik a spisovateľ – Jozef Kudzej
z Ňagova (nar. 24. 2. 1950). Imprimatur na používanie tohto Akafistu
dal gréckokatolícky eparcha – Mons. Ján Babjak. Akafist je
oslavnou modlitbou svätého života biskupa Gojdiča, jeho utrpenia
a najvyššej obete, ktorú priniesol pre svoju cirkev, svojich veriacich
a svoj rusínsky národ, ktorý miloval a hrdo sa k nemu hlásil.
Vydaný Akafist by nemal chýbať ani v jednej
gréckokatolíckej rodine, ale ani v knižnici nijakého dobrého
a uvedomelého Rusína.
Dr. Peter KRAJŇÁK
20. 9. 2006
V obci Čirč otvorili rusínske národno-náboženské múzeum
Obec Čirč má v
okrese Stará Ľubovňa niekoľko priorít v národno-náboženskom význame:
patrí k obciam s výrazným nárastom – skoro 300-percetným – obyvateľov,
ktorý sa prihlásili k rusínskej národnosti pri poslednom sčítaní ľudí
(rok 1991 – 100, rok 2001 – 373), k významným pútnickým miestam vrchného
Šariša, kde v minulosti dochádzalo k zjaveniam a k bohatým na históriu
a tradície obciam, ktoré svoje duchovné
bohatstvo sa rozhodlo zachrániť vo vlastnom národno-náboženskom múzeu.
|
● Počas eperchiálneho odpustu na Mariánskej
hore v obci Čirč 2. septembra 2006 slávnostnú svätú liturgiu
celebrovali:
(zľava
doprava) o. Ivan Barna z Ladomírovej
a o. Jaroslav Popovec z Čirča ● Na čirčiansku Mariánsku horu
každoročne prichádzajú stovky pútnikov domácich
a zahraničných ● Počas odpustových udalostí bolo 2.
septembra v Čirču slávnostne otvorené rusínske
národno-náboženské múzeum. Okrem množstva pútnikov na jeho
otvorení boli prítomní duchovní otcovia gréckokatolíckych
farnosti: J. Popovec, F. Krajňák, J. Duda, V. Lapihuska, I.
Barna a iní.
Fotky: A. Z.
|
Čirč na prelome mesiacov
august a september vždy ožíva odpustovým sviatkom, v spojitosti s ktorým
každoročne na čirčiansku Mariánsku horu prichádza procesia ľudí
domácich a zo zahraničia, hlavne z neďalekého Poľska. Tak tomu bolo aj
tohto roku počas eparchiálneho odpustu 2. – 3. septembra
2006. Okrem množstva gréckokatolíckych veriacich do obce prišlo aj
niekoľko rusínskych duchovných, ktorý celebrovali jednotlivé služby
Božie – František Krajňak, Igor i Vladimír Pančakovci, Martin
Kostiľník, Jozef Duda, Vladimír Lapihuska, Milan Jasík a Ivan Barna.
Na druhý deň, v nedeľu do Čirča zavítali aj gréckokatolícky eparchovia
z Prešova – biskup Mons. Ján Babjak a sinkel pre Rusínov
Peter
Pavel Haľko. Akcia prebiehala hlavne v réžii domáceho duchovného
o. Jaroslava Popovca, ktorý je v Čirču druhý rok a snaží sa svojou
činnosťou navrátiť obci jeho rusínsku pečať. V intenciách toho sa
niesla aj sobotňajšia liturgia v Kostole na Mariánskej hore nad
Čirčom, ktorú celebroval spolu s o. Ivanom Barnom, novovysväteným z Ladomírovej.
Za najdôležitejšiu
udalosť tohoročného eparchálneho odpustu v Čirču možno považovať slávnostné otvorenie Gréckokatolíckeho parochiálneho múzea ThDr. Mirona
Podhajeckého. Múzeum za účasti duchovných z rusínskych
gréckokalíckych farností, starostu obce Jána Labáša, predsedu
Slovenskej asociácie rusínskych organizácií Mgr. Alexandra Zozuľáka,
obyvateľov obce Čirč a množstva pútnikov slávnostne otvoril o.
Jaroslav Popovec, ktorý vo svojom vystúpení zdôraznil, že toto malé
vytvorené dielo „nie je ani na moju slávu, ani na slávu vašu,
čirčiansku. Bolo stvorené preto, aby nám v prvom rade pripomínalo
kvalitu života vzácnych osobností, našich vladykov Pavla Gojdiča a Vasiľa
Hopka, ako aj otcov duchovných, ktorí sa zapísali do vedomia miestneho
obyvateľstva. Toto dielo má nám pripomenúť aj minulé generácie našich
predkov, hlavne ich duchovné kvalíty, akými boli: pracovitosť,
spravodlivosť, talent. Je to len mala omrvinka toho, čo by sa dalo
vystaviť, ale ešte nie je možné ukázať všetko.“
Ako starosta Labáš, tak aj o. Popovec potvrdili, že
cieľom múzea je cez poznanie histórie obce spoznávať históriu národa
a tým pestovať v ľuďoch ich národnú hrdosť.
PhDr. Anna PLIŠKOVÁ
(Skrátené a upravené
A. Z. , celý článok pod názvom „V Čirču otvorîlî rusîn´skyj
norodno-religijnyj muzej“ je možné si prečítať v rusínskej
verzii našej webovej stránky v rubrike CER´KOV – grec´kokatolîc´ka.)
20. 9. 2006
Veria, že ich
odvolanie sa dostane ku pápežovi
|
|
o.
Gorazd
Timkovič |
o. Josafat
Timkovič |
V minulých týždňoch medzi
prešovskými gréckokatolíkmi rezonovala téma oznámenia biskupa Mons.
Jána Babjaka, SJ, o vylúčení mníchov, bratov Gorazda a Josafata
Timkovičových, OSBM, z Rádu sv. Bazila Veľkého, kláštor ktorého je
na ulici Vajanského č. 31 v Prešove, a taktiež téma odňatia im práva
celebrovať sväté liturgie a iné pastoračné častí. List prešovského
eparchu bol prečítaný veriacim v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa
v Prešove a v gréckokatolíckych farnostiach Prešovského biskupstva.
K tomu vážnemu kroku sa pristúpilo preto, že spomínaní mnísi
nerešpektovali výzvu presťahovať sa do iného kláštora a že vraj písali
nepravdy a hanobili predstaviteľov bratstva a svojho biskupa. Reakcia
časti gréckokatolíckych veriacich hovorí, že takýto krok nevie pochopiť
a považuje ho za nespravodlivý... Ako sa bratia Timkovičovci vyslovili,
„už po piatykrát sa odvolali k Svätému otcovi v Ríme, veríme, že už
teraz náš list dostane. Veriaci nás naďalej podporujú. Nadriadení nám
hrozia deložovaním. Ale kanonické právo musí rešpektovať aj cirkevná
hierarchia.“ Očividne, že kauza Timkovičovcov sa tak skoro neskončí
a budeme čakať na definitívne rozhodnutie Svätého otca, ktoré by malo dať bodku za celou
kauzou a medzi veriacich vniesť pokoj.
Dr. Peter KRAJŇÁK
(Skrátené a upravené
A. Z., celý článok pod názvom „Virjať, že jich odklîkaňa s´a
distane k papovî“ si môžete prečítať v rusínskej verzii našej
webovej stránky v rubrike CER´KOV – grec´kokatolîc´ka.)
Posledná nedeľná liturgia o. Františka Krajňáka v Medzilaborciach
Účastníci druhej nedeľnej Služby Božej v Cerkvi sv. Vasilija Veľkého
v Medzilaborciach, svätosť symbolického prijímania tela Božieho prijala
od o. Františka Krajňák okrem iných aj podpredsedníčka Spolku rusínskej
mládeže Slovenska Mgr. Alena Blichová a nakoniec členovia kurátorského
zboru sa na pamiatku sfotografovali pred ikonostasom s o. F. Krajňákom
a jeho pani Vierou.
Fotky: A. Z.
16. júla 2006 v Gréckokatolickej
cerkvi sv. Vasilija Veľkého v Medzilaborciach svoju poslednú nedeľnú
Službu Božiu odslúžil o. František Krajňák.
Dlho avizovaná správa
o jeho preložení do inej farnosti v týchto dňoch sa potvrdila. Stáva sa
tak v roku, keď o. František oslavil dva významné jubileá:
50. narodeniny a 25 rokov aktívnej dušpastiersej služby.
x x x
F. Krajňák
v Medzilaborciach prežil najvýznamnejšiu časť svojho života – 21
rokov. Za ten čas sa výrazne dostal do povedomia Medzilaborčanov,
veriacich gréckokatolíckej cirkvi, mládeže a vo všeobecnosti prívržencov
rusínskeho národnostného života. Počas „medzilaboreckého“ obdobia sa
stal jednou z najvýznamnejších osobností v novodobej národnej histórie
Rusínov, ale aj v novodobých dejinách „rusínskej“ Gréckokatolíckej
cirkvi na Slovensku s dosahom za hranice našej republiky, Tak ako sa
dielo Duchnoviča a Pavloviča, aj jeho dianie zapálilo iskru v ľuďoch
jednako mysliacich: kňazov a laikov. Výbor rusínskych gréckokatolíckych
duchovných Prešovského biskupstva v rámci tejto cirkvi hoci je skôr len
symbolickou inštitúciou, ale nie bez vplyvu na rozvoj rusínskej
pastorácie, a tým aj identity Rusínov. Zomknutý kolektív spolutvorcov
prekladov cirkevných kníh do rusínskeho jazyka, časopisu Artos
a Gréckokatolíckeho rusínskeho kalendára pod jeho vedením doteraz urobil
kus dobrej práce, ktorá nemá v rusínskej cirkevnej histórii paralelu.
Takým aktívnym spôsobom sa spolu snažili povýšiť len v 20. storočí
kodifikovaný rusínsky jazyk na liturgický – v súlade s cirkevnými
a svetskými zákonmi. Tým začali stavať ochranný múr pred čim ďalej
agresívnejšou asimiláciou, s ktorou sú Rusíni nútení bojovať ako na
cirkevnom poli, tak aj v civilnom živote. V spojení síl – cirkevných
a svetských národnostných inštitúcií – pre Rusínov sa ukazovala nádej na
ich záchranu pred totálnou asimiláciou. Veľkú nádej vkladali do
obnovenej po 1968 roku práve Gréckokatolíckej cirkvi, od ktorej sa
očakávalo pokračovanie pronárodnostných snáh blahoslaveného biskupa
Pavla Petra Gojdiča. Ale presadzovanie slovakizačných tendencií
obnovenej cirkvi pod vedením Mons. Jäna Hirku vyvolalo ešte väčšiu
aktivizáciu pronárodných rusínskych osobností v nej, ktoré
spolupracovali s civilnými etnickými organizáciami, hlavne po roku 1989
s Rusínkou obrodou, sa aktívne dožadovali v rámci danej cirkvi
ustanovenie biskupa pre Rusínov, ktorý by bral ohľad na etnickú
príslušnosť významného percenta jej veriacich-Rusínov. Ale namiesto toho
sa dočkali prekladania z farnosti do farnosti, t.j. podľa nás skôr
perzekúcie, rusínskych dušpastierov, ktorá mala za cieľ prestať „živiť“
rusínske korene v tejto cirkvi. Ale objavovaním sa na svet, aj hoci
v ťažkých psychologických a materiálnych podmienkach, preklady Apoštolov
a Evangélií do rusínskeho jazyka, ako aj iných kníh dôležitých pre
rozvoj rusínskej pastoračnej praxe na Slovensku, znamenalo, že Rusíni sa
neplánujú vzdať svojich zákonných práv. Hoci namiesto požadovaného postu
biskupa ešte za úradovania minulého biskupa, až nový biskup Ján Babjak
v tichosti v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove v máji 2003
uviedol do funkcie nakoniec aspoň vikára (sinkela) pre Rusínov – o.
Pavla Petra Haľka, no od samého počiatku bolo jasné, že okrem krstných
mien s blahosloveným biskupom Gojdičom budú mať len málo spoločného...
O. F. Krajňák
v Medzilaborciach vybudoval, podľa nás, silné pastoračno-národnostne
základy, na ktorých, uvidíme, či bude budovať jeho nástupca. No nielen
v samotnom meste je vidieť jeho stopy, ale aj v celom laboreckom
rusínskom regióne, v ktorom nakoniec sa pre neho „nenašla“ farnosť. Jeho
odchod z regiónu bude zároveň veľkou skúškou pre Rusínov Medzilaborecka
– či vydržia chrániť tieto základy a na nich ďalej stavať. A pre o.
Krajňáka sa rodí nová výzva – rusínske základy vybudovať a z „hlbokého
spánku“ prebudiť skoro totálne slovakizovaný staroľubovniansky región.
x x x
Od 20. júla 2006 sa
novým pastoračným miestom pre o. Krajňáka stáva Kamienka, kde odslúži
svoju prvú Službu Božiu.
(V tom čase do
Medzilaboriec príde a svoju prvú službu o. Ján Blaško, doteraz kňaz
v neďalekom Ňagove, rodák z Ruskej Poruby.) Vieme, že Kamienka je
rusínska obec s rusínskymi tradíciami, len, žiaľ, z národnostnej stránky
zanedbaná. Aj keď tu badať narastajúcu tendenciu obyvateľov rusínskej
národnosti – z 92 v 1991 roku ich „vzrástlo“ na 237 v 2001 roku, no na
veľkú obec s vyše 1 500 obyvateľmi je to málo...
Jediným záchytným bodom,
od ktorého bude možné v tomto regióne začať odvíjať národnostnú rusínsku
líniu, javí sa nám Spoločnosj sv. Joana Krestîľa, ktorá má vo svojom
programe za cieľ – náboženský, národnostný a kultúrny rozvoj Rusínov.
Navyše, keď predsedom tejto organizácie je o. Jaroslav Popovec, duchovný
v Čirču, t. j. práve v Staroľubovnianskom okrese...
x x x
Na poslednej nedeľnej
Službe Božej – ďakovnej – v Medzilaborciach sme boli prítomní. Bola to
pre nás možnosť zase sa stretnúť s týmto významným človekom, ktorým je
o. František Krajňák a poďakovať odvedenú prácu na cirkevnom
a národnostnom poli. Veríme, že aj staroľubovniansky región so svojimi
čestnými Rusínmi mu jednak prirastie k srdcu, podobne ako medzilaborecký
(F. Krajňák je rodák z Prešova) a že regionálne rusínske tradície pod
jeho vedením tu znovu ožijú.
(Skrátené, v plnom
rozsahu môžete tento článok prečítať v rusín skej verzii našej webovej
stránky, v rubrike „ЦЕРЬКОВ“.)
Anna PLIŠKOVÁ
Otvorený list
biskupovi Jánovi Babjakovi
Vážený pán Mons. Babjak,
„gratulujeme Vám
k veľkému úspechu“, že sa Vám podarilo vyhnať z Medzilaboriec o.
Františka Krajňáka. Odľahlo Vám zaiste na srdci, že sa konečne tak stalo
a Vy budete b očiach katolíckej vrchnosti uznávaným vodcom Prešovského
gréckokatolíckeho biskupstva.
Žijeme v 21.
storočí a na každom kroku počujeme slovo demokracia. Aj teraz boli
parlamentné voľby a podľa politických predstaviteľov boli demokratické,
lebo takí politici budú vládnuť, akých si ľudia vybrali. Tak to platí
v politike a tak by to malo platiť všade, to znamená, že aj v cirkvi.
Žiaľ, cirkev, a to hlavne tá dominantná, sa vrátila asi o 100 rokov
dozadu a v nej doteraz vládne diktatúra. Známe slovo, proti ktorému sme
protestovali. Ale Vy aj v dnešnej dobe diktatúru praktizujete a tak
robíte zmeny, ktoré ľudí poburujú, ako teraz v Medzilaborciach. Nevieme,
či vo svojich 47 rokoch dobre vidíte a počujete, ale prácu o. Krajňáka
v Medzilaborciach nechcete vidieť ani o nej nič počuť. My,
Medzilaborčania, vieme, prečo a začo sme o. F. Krajňákovi povďační
a budeme na neho spomínať len a len v dobrom. O. Krajňák niekomu bije do
očí, že sa angažuje nielen ako duchovný, čoho dôkazom sú mladí kňazi,
ktorí sa hrdo hlásia k rusínskej národnosti a všetkému rusínskemu
a vyšli práve z Medzilaborecka. Aj on sám urobil veľa a smelo by sme ho
mohli nazvať medzilaboreckým Duchnovičom, ale Vám táto práca, ktorú o.
Krajňák robil a robí, srdí. O. František Krajňák má aj ďalšiu „smolu“,
že má brata Petra v Prešove, ktorí je nielen dobrým bratom, ale aj
podporovateľom toho, čo jeho brat ako duchovný a národnostný
predstaviteľ robí, že JUDr. Peter Krajňák ako aktívny člen Rusínskej
obrody na Slovensku neúnavne bojuje za práva Rusínov a za ustanovenie
rusínskeho biskupa. Aj to sú príčiny na likvidáciu o. Krajňáka
v Medzilaborciach. Nevieme, akú pamäť máte Vy, ale my si dobre pamätáme,
ako 23. októbra 1991 o. Krajňák prevzal od pravoslávnych gréckokatolícky
kostol v Medzilaborciach. Koľko nadávok a poníženia sa mu ušlo od vtedy
rozhnevaných pravoslávnych veriacich a nebyť ochrany policajtov,
pomocou ktorých sa dostal do policajného auta, nevieme ako by vtedy
dopadlo s jeho zdravím. Vtedy o. Krajňak bol dobrý aj Vášmu
predchodcovi, Mons. Jánovi Hirkovi. Neskôr aj Mons. Hirka sa obrátil
chrbtom k o. Krajňákovi.
Nevieme odkiaľ
biskupský úrad berie zákon, že kňazi nemôžu byť dlho na jednom mieste.
Poznáme príklady, že v jednej farnosti kňaz krstil prvé dieťa v roku
1903 a posledné v roku 1930 a tam aj zomrel. V cirkvi by mal platiť taký
zákon, že keď sú veriaci spokojní so svojim duchovným, tak nech tam
bude, kde je až do smrti. Ale grobiani, ktorí teraz prichádzajú do
našich obcí, kde robia všelijaké zmeny, títo by tam nemali byť ani 24
hodín. Žiaľ, niektorí naši ľudia sú aj takí, ktorí grobiansku prácu
podporujú, a dôkazom o tom máme dosť. Aj vďaka nim rusínske detí, ktoré
teraz prichádzajú z miest do dedín na prázdniny ku starým rodičom,
rozprávajú už len po slovensky. Toto je cieľom, Mons. Babjak, súčasnej
Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá len plní príkazy všemocnej cirkvi a my
sme pod ich diktátom vďaka Vám. Nevieme, či ste pre o. Krajňáka vybrali
dosť „bezpečnú“ farnosť pre jeho prácu, lebo on bude chcieť pre Rusínov
robiť aj tam to, čo v Medzilaborciach, hoci Kamienka nie sú
Medzilaborce, lebo už tam duje silný slovenský vietor zo Starej Ľubovne,
kde z 16 227 obyvateľov je len 555 Rusínov. V Kamienke to o. Krajňák
bude mať oveľa ťažšie, ako v Medzilaborciach, takže si môžete
pogratulovať, že sa Vám podarilo toho, ktorý sa veľmi ozýval, „zavrieť
do klietky“ a Vy môžete „hlúpym Rusnákom“ v našich obciach diktovať
svoje slovenské predstavy, a mnohí ľudia to s pokorou prijímajú a
„diktátorov“ počúvajú. Potom nám je jasné, odkiaľ ste sa naučili
takémuto diktátu a v tomto duchu riadite cirkev, keď ste mali súd
s nebohým pánom Langošom. Ostatné si domyslíte...
Gréckokatolícky veriaci
z Medzilaboriec
14.07.2006
Sinkel
pre Rusínov oslávil päťdesiatku
30. júna 2006
sa dožil 50-ročného životného jubilea sinkel
(vikár) pre Rusínov Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva o. Peter
Pavol Haľko, OSBM. Vladyka Ján Babjak, SJ, 22. júna 2006
v Seminárskej kaplnke v Prešove pri tejto príležitosti odslúžil ďakovnú
Službu Božiu spolu s oslávencom, protoihumenom bazilánov o. Vladimírom
Sedláčkom, OSBM, protosinkelom o. Mojžišom, protosinkelom o. V. Tomkom
z košického exarchátu a ďalšími kňazmi. Na liturgii a na pohostení boli
prítomní aj dobrí priatelia o. Petra, aj blízki príbuzní.
Pán Boh nech blahorečí
jubilanta, aby mohol vykonať veľa dobrej práce pre dobro Cirkvi
a rusínskeho národa. Na mnohaja i blahaja lita!
(Blahovistnik, č.
6/2006)
14. 7. 2006
VATIKÁN ĎALEJ POKRAČUJE V „PRÁCI“
S FALOŠNÝMI ÚDAJMI...
Teror v Prešovskom
baziliánskom monastyre
„Timkovičovci, do 24 hodín vypadnite z Prešovského monastyra, inač
zavolám na Vás políciu!“
27. júna 2006 bratia
Jozafat a Gorazd Timkovičovci
dostali
v Prešovskom baziliánskom monastyre z rúk protoihumena o. Vladimíra J.
Sedláčka a v prítomnosti dvoch baziliánov-svedkov (o. Metóda M.
Bilančíka a o. Markiána M. Greška) dekrét s dátumom 17. júna 2006 od
generálneho protoarchimandritu Rádu sv. Vasilija Veľkého, o. Basilia
Koubetcha z Ríma, v ktorom mu sa píše, že do 24 hodín od jeho prevzatia
Timkovičovci majú opustiť monastyr (pokiaľ sa v ňom náhodne zdržiavajú),
a keďže si dodnes nenašli biskupa a neodvolali sa na Svätého Otca, sú
automaticky suspendovaní (pozbavení) z kňazstva.
Ale tento dekrét je
neplatný, prečo:
-
Nemá adresáta,
na vedomie
je daný Východnej Kongregácií, nunciovi Nowackému a biskupovi J.
Babjakovi... O Timkovičovi hovorí v tretej osobe jednotného čísla,
teda sa dá detektívnym spôsobom vydedukovať, že bol adresovaný asi
potoihumenovi o. V. Sedláčkovi. Teda Timkovičovci nielen, že
nedostali nijaký dekrét, ale bol im doručený nejaký dekrét, ktorý
bol určený komusi inému.
2.
V dekréte sa
odvoláva generálny predstavený na dekrét y marca 2005 (!!!),
ktorý bol .vraj doručený Timkovičovcom v marci 2005, čo je lož.
Timkovičovci
tento dekrét dostali až o rok a dva mesiace neskôr, teda 15. mája 2006!
Teda sa jedna o falšovanie dátumov a údajov s požehnaním
Kongregácie.
Dekrét, ktorý je najnovší, je napísaný diplomaticko-diabolským štýlom,
lebo 90
percent z neho vyplývajú falošné údaje:
-
že vraj
Timkovičovci po obdržaní dekrétu o vylúčení z Rádu baziliánov
v marci 2005, urazili sa, hodili so všetkým a odišli
z monastyra;
-
následne o rok
nato, 27. apríla 2006 tento fakt zobrala na vedomie Východná
Kongregácia a keďže sa Timkovičovci neodvolali na pápeža v marci
2005, generálny predstavený Koubetch 17. júna 2006 napísal
najnovší „dekrét“ protoihumenovi Sedláčkovi, že keďže si vraj
Timkovičovci nenašli ya rok a tri mesiace biskupa, sú nielen
vylúčení z Rádu baziliánov, ale aj suspendovaní z kňazstva. Ale
ak sú falošné údaje v akomkoľvek dekréte, aj preto tento dôvod
je automaticky neplatný.
-
Timkovičovci sa ešte v rokoch 2001-2003 odvolali 4-krát na pápeža.
Podľa cirkevného práva, ak sa niekto odvolá na pápeža a nedostane
odpoveď, nemôže byť trestaný, pokiaľ pápež nedopovie-.
Pápež dodnes neodpovedal. Preto je celé halo ya posledné dva roky
protiprávne.
Koubetch poslal
Timkovičovcom sprievodný list v taliančine, v ktorom priamo potvrdzuje,
že to, čo s Timkovičovcami robil biskup Babjak v marci 2006, keď sa ich
pokúsil suspendovať z kňazstva, bolo riadené vatikánskou Východnou
Kongregáciou.
PRETO BRATIA
TIMKOVIČOVCI ODMIETLI POSLÚCHNUŤ TENTO NEPLATNÝ DEKRÉT,
ktorý chce vytvoriť
dojem, že Timkovičovci boli vyhodení z Rádu baziliánov ešte za
pontifikátu Jána Pavla II., ktorý zomrel 2. apríla 2005. A preto ich
kauza je uzavretá ešte za starého pápeža a jie nového Benedikta XVI.
Otec Jozafat V. Timkovič, OSBM, sa preto vyjadril, že sa možno odvolajú
po piatykrát na pápeža, tentoraz na nového (na predchádzajúce štyri
odvolania na pápeža Jána Pavla II. V rokoch 2001-2003 nedostali
z Vatikánu nijakú odpoveď).
Skutočnou pravdou je
(pozri hore uverejnenú fotografiu z 27. júna 2006), že Timkovičovci
neprestajne dodnes žijú v Prešovskom monastyre, sú oblečení
v baziliánskych habitoch , slúžia Služby Božie, spovedajú a pod. Večer
27. 6. 2006 o. Markián M. Greško, OSBM – bývalý duchovný syn o.
Jozafata Timkoviča, povedal so zlosťou „svojmu otcovi“, že zavolajú
políciu a Timkovičovcov takto deložujú, prípadne zamkne m onastyr
a nepustí doň ľudí. Timkovič mu odpovedal:
„Výborne, aspoň 2.
diel knihy dokumentov o Rusínoch na Slovensku bude zaujívmavejší...“
Timkovičovci sa teda 28.
júna 2006 odvolali na pápeža Benedikta XVI. Vďaka tomu piatemu odvolaniu
Timkovičovcov násilne nedeložovali z Prešovského monastyra a naďalej
žijú a slúžia Božiemu ľudu. Čo bude ďalej? Sledujte webovú stránku
www.geocities.com/timkovic/ – v najbližších dňoch sa dozviete ďalšie
novoty o kríze v najvyšších kruhoch Vatikánu, ktorá sa prenáša nadol do
jednotlivých eparchií a medzi veriacich.
(Materiál bol prevzatý z
vyššie uvedenej webovej stránky.)
10.07.2006
"Sága
Timkovič" sa končí
15.
máj 2006, Prešovský baziliánsky monastyr – Timkovič v
prítomnosti protoihumena Sedláčka a mníchov Bilančika, Jacoša a
Greška dostal Dekrét podpísaný protoarchimandritom B. Kubečom z
Ríma. Dekrét pojednáva o VYLÚČENÍ o. Timkoviča z Rádu sv. Bazila
Veľkého.
Na Dekréte je frustrujúce to, že je datovaný spred JEDNÉHO ROKA A
DVOCH MESIACOV (14 mesiacov)! Dátum doručenia dekrétu je 14. marca
2005!!! Timkovič dostal aj kópiu listu od Východnej Kongregácie z
Vatikánu adresovaného protoarchimandritovi Kubečovi s dátumom 27.
apríl 2006, v ktorom Kongregácia povoľuje Kubečovi, aby vylúčil
Timkoviča z rádu, čo bude mať za následok okamžité POZBAVENIE KŇAZSTVA.
Viď list od protoihumena Sedláčka zo 16. mája 2006 ako doklad o
falošnosti hore uvedených dátumov...
Záver: Doručený dekrét o vylúčení Timkoviča z rádu je neplatný z
dôvodu FALOŠNÉHO DÁTUMU. Platnosť nadobudne, keď Timkovič dostane od
protoarchimandritu Kubeča z Ríma nový dekrét so skutočným dátumom. Takže
"nekonečná" sága Timkoviča sa blíži k záveru... Prečo používa Vatikán
falošné dátumy??? Čo sa skrýva za vatikánskym závesom?
Prešiel skoro mesiac a Timkovič nedostal nový platný Dekrét... Hra mačky
s myšou?
Do not forget to check my wesite: www.geocities.com/timkovic/ Rev. J. V. Timkovic, OSBM
http://www.geocities.com/cisloone/trap.html
http://www.geocities.com/cisloone/crime_in_Presov.html
http://www.geocities.com/timkovic2/causa_Vladimirus.html
http://www.geocities.com/timkovic2/babjak-spidlik.html
Zomrel bazilián Marián Ján
POTÁŠ
Vo veku 88 rokov 23.
februára 2006 v Prešove zomrel bazilánsky mních Marián Ján Potaš.
|
O. Marián Ján Potáš počas
celebrovania svätej liturgie na sviatok Rusaľa pred
zrúcaninami starého kláštora v Krásnom Brode začiatkom 90.
rokov 20. storočia.
Fotka: A. Z.
___________________________________________ |
Za kňaza ho v roku 1943
vysvätil blahorečený biskup Pavel Peter Gojdič. Za svojho života bol
politicky perzekvovaný, v 1950 ho odsúdili na 10 rokov do väzenia, bol
väznený v Prešove, Bratislave, Na Pankráci, v Ruzini, Leopoldove, Ilave,
Mladej Boleslave a Valdiciach. V období socializmu vydal množstvo
samizdatovej literatúry. V posledných rokoch vydal cenné publikácie,
medzi nimi o živote biskupa P. P. Gojdiča – Dar lásky, Martyr
Episcopus Presoviensis Pavel Peter Gojdič, OSBM a iné knihy.
Dlhé roky bol šéfredaktorom baziliánskeho časopisu Blahovistnik. Má zásluhu na exhumácii telesných ostatkov P. P. Gojdiča v 1968 roku
a ich prenesenie z Leopoldova do Katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa
v Prešove. Bol aktívnym taktiež v procese blahorečenia
biskupov-mučeníkov P. P. Gojdiča a Vasiľa Hopka. V 70. rokoch minulého
storočia bol tajne vysvätený za biskupa, ale po roku 1989 do tejto
funkcie oficiálne Vatikán ho neustanovil. M. J. Potáš za svojho života
bol za dôsledné dodržiavanie staroslovienskeho jazyka v liturgických
obradoch, zostal verný cyrilometodejským tradíciám gréckokatolíckej
cirkvi a kritizoval slovakizáciu liturgických obradov. Bol Rusínom
proukrajinskej etnickej orientácie, ale podporoval ideu ustanovenia
biskupa pre Rusínov, ktorý by bol dôstojným nasledovníkom biskupa
Gojdiča.
Pohrebný obrad za
zosnulým celebroval 27. februára 2006 v Katedrálnom chráme sv. Jána
Krstiteľa prešovský gréckokatolícky eparcha Mns. Ján Babjak za účasti
množstva veriacich, duchovných a zahraničných hostí.
JUDr. Peter Krajňák
Vyšiel časopis ARTOS 1/2006
Tento
časopis vydáva Spoločnosť sv. Jána Krstiteľa pod vedením šéfredaktora o.
Milana Jasika. V prvom tohtoročnom čísle spomínaného štvrťročníka sú
okrem príhovoru šéfredaktora také zaujímavé články, ako Vira ne mať bytî
zvyčajom (Viera nemá byť zvykom) o. Radoslava, Apostol Jakov
Alfejiv (Apoštol Jakov Alfejov) o. M. Jasika, Alumneum Obťestva
sv. Joana Krestîteľa – maťir’ pro bidny rusîňsky ďitî (Alumneum
Spoločnosti sv. Jána Krstiteľa – matka chudobných rusínskych detí),
Отець Франтїшек Крайняк – охранця материньского языка, незломный
бойовник за права русиньскых ґрекокатоликів і русиньского народа
(Otec František Krajňák – ochranca materinského jazyka, nezlomný
bojovník za práva rusínskych gréckokatolíkov a rusínskeho národa)
predsedu Spoločnosti sv. Jána Krstiteľa o. Jaroslava Popovca, Prîhody zo
žyvota sv. Vasîlija Velîkoho (Príhody zo života Vasila Veľkého) o. Štefan Pappa (tento materiál bol dlhé roky len v rukopise a prvýkrát
sa publikuje práve v tomto časopise) a rád ďalších. Treba oceniť
ten fakt, že všetky články sú písané po rusínsky a podľa nového
pravopisu, či sú písané azbukou alebo latinkou v transkripcii, na čom má
nemalú zásluhu autor jazykovej úpravy, učiteľ rusínskeho jazyka na ZŠ
v Radvani nad Laborcom – Mgr. Marek Gaj.
|
Spolok
svätého Jána Krstiteľa
v novembri
2005 vydal svoj druhý kalendár – Grekokatolîc ̉kyj
rusîňskyj kalendar ̉na 2006 rik. Je možné si ho kúpiť na
adrese: Gréckokatolícky farský úrad, kpt. Nálepku 36, 068 01
Medzilaborce. Je vydaný po rusínsky, ale časť azbukou a časť
latinkou. Okrem gregoriánskeho a juliánskeho kalendária
obsahuje veľa zaujímavých článkov a je bohato ilustrovaný. |
|
V októbri
2005 vyšlo 4. číslo 1. ročníka časopisu-štvťročníka
Obščestva sv. Joana Krestîteľa (Spolku sv. Jána Krstiteľa) –
ARTOS. Je písané po rusínsky, časť azbukou a časť
latinkou. Možno ho kúpiť za sumu 20,- Sk na adrese redakcie:
Artos, Gréckokatolícky farský úrad, 067 02 Čabiny. |
Slávnosť
ustanovenia ktitorov v Miroli
V obci Miroľa
Svidníckeho okresu 1. októbra 2005 sa konal 5. slávnostný akt
ustanovenia ktitorov, ktorí sa rozhodli finančne prispieť na záchranu
dreveného chrámu Pokrovy Presvjatoj Bohorodici z roku 1770.
Túto funkciu prijali
eurokomisár Ján Figeľ a generálna riaditeľka akciovej spoločnosti
Slovenská sporiteľňa Regina Ovesny-Straka.
Slávnosti predchádzala
tlačová beseda v motoreste Janka v Hunkovciach, na ktorej privítal
novinárov a hostí prednosta Okresného úradu vo Svidníku PhDr. Jozef
Harviš a predseda správnej rady neziskovej organizácie Drevené
chrámy pod Duklou, otec duchovný z Čirča Mgr. Jaroslav Popovec.
Akt ustanovenia ktitorov sa konal v chráme Pokrovy Presvjatoj
Bohorodici v Miroli, kde privítal nových ktitorov a hostí duchovný
správca gréckokatolíckej farnosti Miroľa, otec duchovný Mgr. Martin
Kostilník a starosta obce Jozef Kostilník. Prítomný bol aj
hlavný organizátor slávnosti a riaditeľ neziskovej organizácie Drvené
chrámy pod Duklou Ing. Michal Kosť. Táto organizácia udelila na
záver cirkevného obradu ustanovenia ktitorov tretí titul BLAHODITEĽ
riaditeľovi Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú
politiku, rodákovi z Beňadikoviec – PhDr. Alexandrovi Dulebovi, PhD.
Zároveň po prvýkrát bol udelený titul DOBRODITEĽ - Ladislavovi
Gogorovi, rodákovi z Mirole, ktorý už dlhú dobu finančne podporuje
farnosť a chrám v Miroli.
Drevené chrámy na
východnom Slovensku patria medzi vzácne pamiatky ľudovej architektúry
a sú zapísané do zoznamu pamiatok UNESCO a reprezentujú duchovnú kultúru
a východnú vieru Rusínov, ktorí si ich zachovali dodnes. Ich záchrana
pre budúce generácie patrí medzi jednu z hlavných úloh nás súčasníkov,
ktorí sme tieto sakrálne pamiatky zdedili po predkoch a vďaka neziskovej
organizácie Drevené chrámy pod Duklou sa ju darí zabezpečovať. Aj
vďaka doterajším ktitorom sa podarilo mnohé cerkvi zachrániť, ktoré
boli v havarijnom stave. Patrí im naša vďaka za toto blahorodné
dielo.
JUDr. Peter KRAJŇÁK
Pravoslávna cirkev
Sväté ostatky Alexandra
Nevského
na Slovensku
Posvätná
synoda Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku
s radosťou oznamuje, že v nedeľu
31. mája 2009 budú
na Slovensko prinesené
sväté ostatky (mošči) Alexandra
Nevského.
Časť svätých
ostatkov a ikona svätého, ako dar Ruskej pravoslávnej cirkvi,
budú uložené v Katedrálnom chráme svätého Alexandra Nevského
v Prešove pre duchovnú radosť a posilnenie pravoslávnych
veriacich na Slovensku.
Oficiálnu
delegáciu Ruskej pravoslávnej cirkvi vedie Jeho Preosvietenosť
Alexander, biskup dmitrovský, vikár Moskovskej eparchie.
Súčasťou delegácie sú aj zástupcovia Fondu Svjatoho Vsechvaľnoho
apostola Andreja Pervozvanoho z Moskvy.
Pri tejto príležitosti bude konaná archijerejská svätá liturgia
v Katedrálnom chráme svätého Alexandra Nevského v Prešove so
začiatkom o 10.00 hod.
Sväté ostatky a veľká procesijná ikona svätého budú veriacim
prístupné do 14.00 hod., ktoré potom budú prenesené do Košíc.
V Košiciach v novom rozostavanom chráme (ul. Československej
armády) o 16.00 hod. bude pred svätými ostatkami slúžený
akathist k svätému Alexandrovi Nevskému.
Po skončení
tejto bohoslužby delegácia so svätými ostatkami odcestuje do
Moskvy.
Pre
pravoslávnych veriacich na Slovensku je to veľká duchovná
radosť, pretože vo svätých ostatkoch prichádza k nám svätec,
ktorý svojím životom, pokorou, trpezlivosťou, úprimnou,
nezištnou službou svojej vlasti i Cirkvi je vzorom nasledovania
vo viere nielen pre ľudí postavených na vedúcich miestach, ale
aj pre každého z nás.
Svätý
Alexander Nevský bol ruským kniežaťom, ktorý svojou službou
zjednocoval všetky národy žijúce na vtedajšej Rusi. Svojou živou
vierou, vernosťou Christovmu Evanjeliu dokázal ochraňovať Rus od
násilia a duchovného útlaku cudzej nadvlády. Veril, že mravný
a duchovne slobodný človek v spolupráci s Christom zvíťazí
v zápase s nepravdou a násilím. Jeho služba je mravnou výzvou
každého z nás zostávať verný Christovmu Evanjeliu zmierenia –
duchovnej, kultúrnej a národnej identite a spolupracovať pri
zachovávaní pokoja vo svete pri zachovávaní podmienok možnosti
zdravého duchovného rozvoja jednotlivca i spoločnosti.
Mnohonárodnosť vtedajšej Rusi spojovalo sväté pravoslávie. To
dalo silu rozumne čeliť nepriateľskému tlaku spoza hraníc
vtedajšej Rusi.
Láskou
k blížnym, priateľom i nepriateľom duchovnou silou dokázal
osloviť nepriateľa tak, že kresťanská láska neraz otupila ostrie
kovového meča nepriateľa.
Po jeho
smrti sa zachovali správy o jeho zázračných zásahoch pri ochrane
Rusi.
Stručný životopis svätého
Svätý Alexander Nevský sa narodil 30. mája 1219 v Pereslave-Zalesskom,
ako syn veľkého kniežaťa vladimírskeho Jaroslava Vsevolodoviča.
V roku 1236 sa stal kniežaťom v Novgorode. Po víťazstve nad
Švédmi na rieke Neve 15. júla 1240 bol nazvaný Nevský.
Svätý
Alexander vložil všetky svoje sily a dary od Boha, talent
veliteľa, diplomata, múdreho správcu svätej veci do obrany
Ruskej zemi a svätého pravoslávia pred cudzími uchvatiteľmi. Pri
uzatváraní mierovej zmluvy so Zlatou Hordou – mongolo-tatarskou
nadvládou ponúkol svoj vlastný život za zachovanie mieru pre
Rus.
Po štvrtej
namáhavej návšteve Zlatej Hordy, knieža Alexander ťažko ochorel
a 14. novembra 1263 prijal mníšstvo s menom Alexej a onedlho
23. novembra 1263 zomrel.
Bol pochovaný v monastieri Narodenia Isusa Christa v meste
Vladimír.
Po smrti
Alexandra Nevského sa zachovalo niekoľko zvláštnych udalostí,
ktoré hovoria o jeho vynímočnosti a zásahu do dejín Ruska.
Napríklad 8. septembra 1380, to jest 117 rokov po smrti pri
hrobe svätého Alexandra sa sami zapálili sviečky. Bolo to tesne
pred tým, keď Dimitrij Donský začínal víťaznú bitku na Kulikovom
poli. Táto udalosť dala podnet na otvorenie hrobu Alexandra, kde
našli jeho ostatky neporušené.
Cár Peter
Veľký po svojom víťazstve nad Švédmi, 10. marca 1706, dal
v Petrohrade vystaviť Alexandro-Nevskú Lavru, kde 30. augusta
1724 boli uložené sväté ostatky.
V roku 1922
sovieti otvorili rakvu a zobrali ju do múzea. Sväté ostatky boli
uložené vo fondoch Múzea istorii religii i ateizma a samotná
rakva bola daná do Ermitáža. Pričinením dobrých veriacich časť
ostatkov sa nachádzala v Trojickej katedrále Alexandro-Nevskej
Lavry.
V máji 1988
sväté ostatky boli odovzdané Ruskej pravoslávnej cirkvi a 3.
júna 1989 prenesené do Sväto-Trojickej katedrály
Alexandro-Nevskej Lavry v Petrohrade, teda na pôvodné miesto.
Prof.
ThDr. Milan GERKA, CSc.,
hovorca
Pravoslávnej cirkvi na Slovensku
|
Pripomenutie si 1600. výročia zosnutia sv. Jána Zlotústeho
V priestoroch auly Pravoslávnej bohosloveckej fakulty Prešovskej
univerzity v Prešove sa v dňoch 23. – 24. apríla 2007 konala
vedecká konferencia s medzinárodnou účasťou pri príležitosti
1600. výročia zosnutia svätého Jána Zlatoústeho.
V úvode
konferencie vystúpil a zároveň ju otvoril prof. ThDr. Ján
Zozuľak, PhD., prodekan pre pedagogickú, výchovnú činnosť
a rozvoj PBF PU. Vo svojom príhovore poukázal na život a dielo
svätého Jána Zlatoústeho a jeho aktuálnosť pre dnešnú dobu.
Zároveň privítal všetkých prítomných. Za Prešovskú univerzitu
vystúpil prof. PhDr. František Mihina, CSc., rektor
Prešovskej univerzity, ktorý sa prítomným prihovoril a vyjadril
vďaku fakulte a organizátorom za zorganizovanie tohto podujatia.
Po ňom sa prítomným prihovoril dekan PBF PU v Prešove prof.
ThDr. Peter Kormaník, PhD., ktorý prítomných privítal na
pôde fakulty. Jeho Blaženosť Kryštof, arcibiskup pražský,
metropolita Českých krajín a Slovenska, sa vo svojom príspevku
venoval svätému Jánovi Zlatoústemu a zmienke o ňom v cirkevných
periodikách Pravoslávnej Cirkvi. Medicínu a sociálnu prácu
v byzantskej ríši priblížil doc. Dr. Alexander Lapin,
ktorý vystúpil s veľmi podnetným príspevkom v rámci spoločného
plenárneho zasadnutia.
Konferencia
sa po plenárnom zasadnutí rozdelila do dvoch sekcií. Prvá sa
venovala otázkam Praktického bohoslovia v diele svätého Jána
Zlatoústeho, ktorej predsedal prof. ThDr. Peter Kormaník, PhD.
V druhej sekcii sa prednášajúci venovali otázkam Systematického
bohoslovia v diele svätého Jána Zlatoústeho. Tejto sekcii
predsedal prof. ThDr. Štefan Pružinský, CSc.
V obidvoch
sekciách odznelo viacero prínosných, kvalitných vedeckých
príspevkov, ktoré sa venovali rôznym oblastiam zo života a diela
tohto významného svätca. Konfernecie sa zúčastnilo niekoľko
odborníkov z rôznych domácich i zahraničných fakúlt, z ktorých
môžeme spomenúť Cyrilometodějskú teologickú fakultu Univerzity
Palackého v Olomouci, Teologickú fakultu Katolíckej univerzity
v Ružomberku, či Gréckokatolícku teologickú fakultu Prešovskej
univerzity v Prešove, ako aj hostiteľskú Pravoslávnu
bohosloveckú fakultu Prešovskej univerzity v Prešove.
V rámci
konferencie sa nasledujúci deň konala slávnosť, ktorej čestnými
hosťami boli Jeho Vysokopreosvietenosť Ján, arcibiskup
prešovský a Slovenska, Jeho Excelencia Constantin Karabetsis,
veľvyslanec Gréckej republiky na Slovensku a rektor Prešovskej
univerzity v Prešove, prof. PhDr. František Mihina, CSc.
Organizátor podujatia prof. ThDr. Ján Zozuľak, PhD.
prítomných srdečne privítal a zároveň odovzdal slovo najvyššiemu
predstaviteľovi Pravoslávnej cirkvi na slovensku Jeho
Vysokopresvietenosti vladykovi Jánovi. Vladyka Ján
prítomných pozdravil a poukázal na život svätého Jána
Zlatoústeho, ako aj dôležitosť teologického vzdelávania. Po ňom
sa slova ujal rektor Prešovskej univerizty, ktorý aj v tento deň
pozdravil všetkých prítomných. Následne sa prítomným prihovoril
vzácny hosť Jeho Excelencia Karabetsis, ktorý poďakoval
za pozvanie a vyjadril presvedčenie, že sa kontakty medzi
Gréckym veľvyslanectvom na Slovensku, ako zástupcom Gréckej
republiky a Pravoslávnou bohosloveckou fakultou PU v Prešove
budú naďalej prehlbovať. Neskôr nasledovala diskusia, v ktorej
mali možnosť všetci prítomní vrátane študentov položit otázky,
na ktoré im pán veľvyslanec rád odpovedal.
Mgr.
Maroš ČERNÝ,
14. 5. 2007
|
XII. snem Pravoslávnej
cirkvi
v českých
krajinách a na Slovensku
V dňoch
8. – 9. marca 2007 sa v Prešove konal riadny XII. Snem
Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku,
ktorého ústrednou témou bolo „Pravoslávna cirkev v treťom
tisícročí“. Snem zároveň zvolil nových členov do
metropolitných rád Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách
a Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, ako aj členov kontrolných
a revíznych komisií.
Snemu
predchádzali eparchiálne zhromaždenia, ktoré zvolili členov do
jednotlivých eparchiálnych rád, delegátov na snem a navrhli
členov metropolitných rád a členov ich revíznych a kontrolných
komisií. Tým vlastne proces volieb, ktoré sa začali na
cirkevných obciach, kde sa volili aj členovia rád cirkevných
obcí, bol ukončený.
Snem otvoril
predseda snemu, Jeho Blaženosť Kryštof, arcibiskup
pražský, metropolita Českých krajín a Slovenska svojím úvodným
slovom. Vo svojom príhovore sa dotýkal otázok dejín Cirkvi, jej
poslaniu a nutnosti adekvátnych odpovedí na výzvy súčasnosti.
Rovnako sa zamýšľal nad otázkami perspektívy misie Cirkvi na
prahu tretieho tisícročia. Skonštatoval, že počet veriacich
Cirkvi sa neustále zväčšuje. Vyjadril vďačnosť Všemohúcemu
Bohu, ktorý ochraňuje a dáva silu svojim verným žiť v pravde a
svedčiť o pravde. Zároveň poukázal na povinnosť Cirkvi pracovať
na budovaní zdravých kresťanských rodín, dôslednejšie pôsobiť
pri výchove mládeže, ako aj pomáhať všetkým, ktorí sa
nachádzajú v núdzi, aby veriaci žijúci v modernej európskej
spoločnosti orientovali svoj život na duchovné hodnoty
a kritický pristupovali k tomu, čo im ponúka dnešná
sekularizovaná spoločnosť.
Na sneme
boli podané správy o živote a stave Pravoslávnej cirkvi
v Českých krajinách, ktorú predniesol prot. Mgr. Josef Hauzar
a Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, ktorú predniesol prot.
Mgr. Ladislav Bilý, kancelári Úradov metropolitných rád. Po
nich boli prednesené správy z revíznych komisií, prečítane prot.
Mgr. Eugen Freimann, PhD. a prot. Mgr. Kornel Furín.
Na základe týchto odznených správ bolo obidvom metropolitným
radám udelené absolutórium.
Po správach
predniesol Jeho Vysokopreosvietenosť Simeon, arcibiskup
olomoucko – brnenský hlavný referát na tému „Pravoslávna
cirkev v treťom tisícročí“. Referát sa dotýkal najmä
otázok pravých duchovných hodnôt, ktoré Cirkev má dostatočne
a zrozumiteľne hlásať a uplatňovať v praktickom živote
kresťanov. Podnetnými doplňujúcimi koreferátmi vystúpili Jeho
Preosvietenosť Tichon, biskup komárňanský. Prof. ThDr.
Peter Kormaník, PhD. podal Správu o stave a činnosti
Pravoslávnej bohosloveckej fakulty Prešovskej univerzity
v Prešove; za Bratstvo pravoslávnej mládeže na Slovensku podal
správu o. Mgr. Peter Kačmár a za Besedu pravoslávnej
mládeže v Českých krajinách podala Libuše Pípkova.
S ďalšími koreferátmi k téme prispeli prof. ThDr. Ján Šafin,
PhD., ktorý hovoril o Cirkvi a sekularizácii a Mgr. Roman
Juriga, riaditeľ Pravoslávnej akadémie vo Vilémove, ktorý
hovoril o Cirkvi a médiách.
Snem sa
niesol v hlbokej a plodnej diskusii, výsledkom čoho bolo vydané
posolstvo pre veriacich a uznesenia snemu. Základnou myšlienkou
posolstva a uznesení je budovanie duchovne zdravých rodín so
zvláštnym dôrazom na starostlivosť o kresťanskú výchovu mládeže,
otázky prípravy mládeže na štúdium teológie a kňazské povolanie
a o význame mníšstva v živote Cirkvi. Snem sa ďalej zaoberal
ďalšími otázky z oblasti cirkevného života ako sú otázky
filantropie, morálky, bioetiky, edičnej činnosti cirkvi,
ekonomického zabezpečenia aktivít Cirkvi. Pre túto prácu snem
uložil metropolitným radám zriadiť komisie na rozpracovanie
týchto otázok.
Snem pre
posilnenie života Cirkvi do svojich uznesení zapracoval aj
otázku prehĺbenia spolupráce metropolitných rád, eparchiálnych
rád, Pravoslávnej bohosloveckej fakulty a Kňazského seminára.
Taktiež sa zaoberal otázkou zriadenia tlačovej agentúry
a vydavateľskej činnosti cirkvi a zriaďovanie misijno –
pastoračných centier podľa aktuálnej potreby.
Pre študijné
katechetické a misijno-pastoračne potreby cirkvi snem sa
zaoberal otázkami prekladu bohoslužobných textov do ďalších
živých jazykov, ako aj otázkou sviatkovania Paschy podľa
východnej paschálie.
Prof.
ThDr. Milan GERKA, CSc., Mgr. Maroš ČERNÝ
- Tlačový odbor
Úrad
metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi na Slovensku,
16. 3.
2007
(Pozn. red.:
Veríme, že keď sa snem zaoberal aj otázkou „prekladu
bohoslužobných textov do ďalších živých jazykov“, tak sa to
týkalo aj rusínskeho spisovného jazyka, ktorý bol na Slovensku
kodifikovaný v roku 1995 na základe živého jazyka Rusínov.) |
Pravoslávna
cirkev bude mať tlačovú agentúru
Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku je jedinou
historickou cirkvou v bývalom Československu, ktorá stále zväčšuje počet
svojich veriacich. Za posledných desať rokov sa ich počet zvýšil o jednu
tretinu, hlavne vďaka prisťahovalcom a robotníkom z Ukrajiny a Ruska.
K
50 tisícom veriacich na Slovensku a 25 tisícom v Čechách pribudli tak
veriaci iných národností. Konštatoval to na XII. Sneme tejto cirkvi,
ktorý sa uskutočnil 8. a 9. marca 2007 v Prešove metropolita Kryštof,
arcibiskup pražský, metropolita Pravoslávnej cirkvi
v Českých krajinách a na Slovensku. Snem preto uložil duchovným
povinnosť hľadať veriacich na nových miestach, poskytnúť im pastoráciu,
vytvárať tu nové farnosti a podľa potreby aj nové biskupstvá. Tradične
veriaci vidiek sa vyľudňuje, nastal výrazný odliv pravoslávnych do
veľkých miest. V Českej republike tento proces už začal. Núka sa potreba
zriadiť nové eparchie v Komárne, v Karlových Varoch alebo v Mariánskych
Lazňach. Pravoslávna cirkev chce výraznejšou mierou pracovať s mládežou.
Prijala uznesenie podchytiť jej aktivity, rozvíjať duchovný život,
zriadiť nové monatiery pre duchovný život v kláštornom prostredí.
Aktuálny je monastier v Ladomirovej v okrese Svidník.
Podľa metropolitu Kryštofa, „cirkvi chýba komunikácia a to vo vnútri tak
aj navonok. Delegáti snemu preto prijali rozhodnutie o zriadení tlačovej
agentúry Pravoslávnej cirkvi, ktorá by poskytovala informácie vo vnútri
cirkvi zvlášť na Slovensku a zvlášť v Čechách, ktorá by tiež
komunikovala navzájom a zároveň by informovala aj verejnosť o činnosti
Pravoslávnej cirkvi. “
Vo vzťahu k veriacim XII. Snem prijal výzvu, v ktorej sa hovorí o
intenzívnejšej starostlivosti o deti a mládež, „ktorá je prítomnosť i
budúcnosť cirkvi“. Snem zdôraznil potrebu misijnej prípravy, prehĺbenia
sociálnej filantropie medzi veriacimi. V ďalšej časti sa hovorí o
negatívnom vplyve prudkého rozvoja vedy a techniky na človeka, jej
výdobytky prinášajú okrem pozitív aj veľké nebezpečenstvo, ktoré sa
prejavuje egoistickým zásahom do chodu na zemi, porušovaním pravidiel
ekológie. Snem upozornil na potrebu ochrany života vo všetkých formách a
podobách. Najvyšší pravoslávny duchovný zdôraznil, že cirkev je povinná
viac ochraňovať a pomáhať kresťanskej rodine, ktorá je v modernej
spoločnosti vystavená neprimeraným tlakom. Metropolita Kryštof vyzval
veriacich, „aby sa 26. mája zúčastnili na najväčšom stretnutí
pravoslávnych veriacich v Mikulčiciach v Českej republike, kde prijali
pozvanie aj významní hostí z radov pravoslávnych duchovných zo
zahraničia. “
Snem sa koná každých šesť rokov. Trval dva dni a zúčastnilo sa na ňom 64
najvyšších duchovných. Podľa Ústavy Pravoslávnej cirkvi je najvyšším
vieroučným, ústavodarným, správnym a cirkevno-kanonickým orgánom.
-mm- 12. 3.
2007
Spoločný koncert dobrých duší
V popoludňajšom čase za
pekného slnečného počasia 24. septembra 2006 v záhrade Pravoslávneho
seminára Ioana Bohoslova Prešovskej univerzity z iniciatívy tohto
seminára, jej Duchovného centra sv. Ioana Bohoslova na čele s jeho
riaditeľom Mgr. o. Emilom Jarkovským sa usklutočnil 1. ročník
Koncertu zborových duchovných piesní, v ktorom vystúpilo 8 zborov zo
Slovenska a hosťujúci zbor z Užhorodu na Podkarpatsku a na ktorom sa
zišli predovšetkým milovníci východného cirkevnoslovanského obradu.
|
● 24. septembra 2006 v Prešove bol 1. ročník
Koncertu duchovných piesní, v rámci ktorého sa ku prítomným
prihovorili:
(zľava
doprava) konferencierka a scénaristka akcie Jana
Sivá-Truščinská, riaditeľ Duchovného centra sv. Ioana
Bohoslova Mgr. o. Emil Jarkovský a pravoslávny arcibiskup
prešovský a Slovenska – Jeho Preosvietenosť Ján ● Im
a všetkým prítomným sa páčili vystúpenia zborov: (sprava
doľava) Pravoslávny zbor pri Chráme
sv. Petra a Pavla z Užhorodu a Pravoslávny katedrálny zbor
Alexandra Nevského z Prešova.
|
Ako zdôraznil pri
otvorení koncertu riaditeľ duchovného seminára o. Jarkovský, na odkaz
našich predkov, na cyrilo-metedejskú tradíciu nemôžme zabúdať. Výraz
úcty k tejto tradícii medzi Rusínmi je cirkevnoslovanský spev,
prezentujúcimi ktorého sú hlavne pravoslávna a gréckokatolícka cirkev.
Aby sa zdôraznil význam tohto spevu pre súčasníka, pre duchovné
obohatenie veriacich východného obradu, preto sa uskutočňuje táto
duchovná akcia.
Na koncerte bol prítomný
aj pravoslávny arcibiskup prešovský a Slovenska, Jeho Preosvietenosť
Ján, ako aj prešovský gréckokatolícky biskup Mos. Ján Babjak, SJ,
primátor mesta Ing. Milan Benč a rad iných významných cirkevných
a svetských predstaviteľov. Títo si s veľkým duchovným potešením
a precítením vypočuli také zbory, ako Pravoslávny katedrálny zbor
Alexandra Nevského z Prešova pod vedením Dr. Anny Derevjanikovej,
Pravoslávny zbor pri Chráme sv. Petra a Pavla v Užhorode
s dirigentkou Nataliou Dašuk, Pravoslávny zbor z Bardejova vedený
Svetlanou Orosovou, Pravoslávny zbor pri Chráme sv. Cyrila a Metóda
v Humennom s dirigentom pánom Surgentom, ale aj
Gréckokatolícky katedrálny zbor sv. Jána Krstiteľa z Prešova či
rímskokatolícky Veľký zbor pri Kostole Krista-kráľa v Prešove.
Vyvrcholením bolo vystúpenie skupiny žien
z Jarabiny v ľudových krojoch.
Na záver je potrebné
dodať, že cirkev môže robiť veľké veci v snahe prebúdzania sa
z letargie svojich veriacich, ako aj v národnostnom diele. Môže to robiť
rozličnými spôsobmi, aj cez spev, ako to bolo v tomto prípade. Bolo
to pekné a obohacujúce popoludnie hlavne s pravoslávnymi veriacimi.
PhDr. Mária
MAĽCOVSKÁ,
fotky autora
(Skrátené a upravené
A. Z., celý článok pod názvom „Šumne poobidˇa z pravoslavnyma“
je možné si prečítať v rusínskej verzii naše webovej stránky
v rubrike CER´KOV – pravoslavna.)
4. 10. 2006
Novým
metropolitom sa stal Jeho Vysokopreosvietenosť Kryštof
2. maja 2006 vo Vilémove
u Litovie v Českej republike zasadal XI. Mimoriadny miestny snem
Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku,
na ktorom bol losom zvolený
za najvyššieho predstaviteľa Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách
a na Slovensku
Jeho
Vysokopreosvietenosť Kryštof, arcibiskup pražský a Českých krajín.
Intronizácia
nového metropolitu bude v nedeľu
28. mája 2006 v Katedrálnom chráme v Prahe.
Titul nového metropolitu:
Jeho Blaženosť
Kryštof, arcibiskup pražský, metropolita Pravoslávnej cirkvi v Českých
krajinách a na Slovensku.
Pravoslávna
cirkev má nového arcibiskupa Jána
Novým metropolitom Českých krajín a na
Slovensku sa možno stane Ján Holonič, ktorý doteraz bol
michalovským arcibiskupom. 11. marca 2006 ho
Eparchiálne zhromaždenie Pravoslávnej prešovskej eparchie zvolilo za
arcibiskupa prešovského a Slovenska.
„Týmito voľbami bola splnená
jedná zo základných podmienok pre voľbu nového pravoslávneho metropolitu
Českých krajín a na Slovensku“, – povedal
tajomník Posvätnej synódy Milan Gerka. Kandidátmi na metropolitu môžu
byť len prešovský arcibiskup Ján a pražský arcibiskup Kryštof.
Arcibiskup Ján tak nastúpil na miesto po
zosnulom Jeho Blaženosti Nikolajovi, ktorý zomrel 30. januára 2006.
Práve 11. marca prešiel termín od jeho smrti, dokedy podľa cirkevného
práva pravoslávnej cirkvi duchovní majú zvoliť nového metropolitu. Hoci
nie je známe, kedy sa tak stane, ale cirkev nezostala bez svojho
najvyššieho predstaviteľa. „Vykonávať túto funkciu bol dočasne
poverený pražský arcibiskup Kryštof“, – informoval M. Gerka.
Holonič začne vykonávať funkciu prešovského
eparchu až po slávnostnom obrade, ktorý je podmienkou pre nástup do
tejto funkcie. Dátum intronizácie bol stanovený na 7. apríla 2006. Až po
ňom rozhodne o obsadení funkcie metropolitu Posvätná synóda
Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku.
11. marca pravoslávni duchovní zvolili aj
pomocného biskupa prešovskej eparchie. Stal sa nim ihumen Tichon,
ktorý doteraz bol predstaveným kláštora v Komárne.
- r -
Odišiel do
večnosti Jeho Blaženosť NIKOLAJ
30. januára 2006 vo
veku 78 rokov zomrel najvyšší predstaviteľ pravoslávnej cirkvi,
arcibiskup prešovský, metropolita Českých krajín a Slovenska, Jeho
Blaženosť NIkolaj (svetské priezvisko Kocvar).
Narodil sa 19. decembra
1927 v Hanigovciach okres Sabinov. Študoval na Ruskom gymnáziu
v Humennom, po skončení tunajších štúdií pokračoval v Pravoslávnom
seminári v Prahe, skončil štúdia na Moskovskej duchovnej akadémii, kde
v 1959 obhájil dizertačnú prácu. O. Nikolaj bol duchovným
pastierom v Mikulášovej, Geraltove, bol špirituálom Pravoslávnej
bohosloveckej fakulty v Prešove, správcom Prešovského pravoslávneho
biskupstva. V 1965 roku v kaplnke Pravoslávnej bohosloveckej fakulty
v Prešove bol metropolitom pražským a celého Československa o. Dorotejom
ustanovený za mnícha s menom Nikolaj. V tomto roku bol zvolený za
prešovského biskupa, po smrti Jeho Blaženosti Doroteja sa stal
metropolitným správcom Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na
Slovensku. V roku 1987 sa rozhodnutím Posvätnej Synody Pravoslávnej
cirkvi v Československu stáva arcibiskupom a v tejto funkcii široko
reprezentuje pravoslávnu cirkev na rôznych oficiálnych
zasadnutiach s predstaviteľmi pravoslávnych cirkví, ale aj anglikánskej
a rímskokatolíckej. Po rozdelení Československa sa stáva arcibiskupom
prešovským a Slovenska.
Čas po roku 1989 bol
poznačený odovzdávaním cirkevného majetku, chrámov, farských budov
gréckokatolíckej cirkvi a stavaním nových cirkevných objektov,
v čom ma vladika Nikolaj nemalú zásluhu a dosahoval značné úspechy. Vyše
80 nových objektov Pravoslávnej cirkvi na Slovensku je toho jasným
dôkazom.
14. apríla 2000 na 10.
sneme pravoslávnej cirkvi bol vladika Nikolaj zvolený za metropolitu
Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku. 4. júna 2000
v Katedrálnom chráme sv. Alexandra Nevského v Prešove bol intronizovaný.
Za svoju záslužnú arcipastiersku prácu bol vladika Nikolaj ocenený radom
cirkevných vyznamenaní od ruskej, gruzínskej a gréckej pravoslávnej
cirkvi. Pravoslávna bohoslovecká fakulta v Prešove mu udelila titul
ThDr. Honoris causa.
Ako najvyšší predstaviteľ
pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku sa snažil
o harmonické a bratské spolunažívanie autokefálnych cirkví, čo považoval
za prvoradú úlohu súčasného pravoslavia vo svete. Do posledných dní
svojho života zostal skromným, obyčajným človekom, ktorý si vždy našiel
čas pre svojich veriacich, hlboko sa zapísal do ich sŕdc, ako aj svojou
arcijerejskou činnosťou – do histórie pravoslávnej cirkvi v Českých
krajinách a na Slovensku.
Rozlúčka so zosnulým
bola za veľkej účasti veriacich, predstaviteľom pravoslávnej a iných
cirkvi z domova a zo zahraničia, prezidenta Slovenskej republiky Ivana
Gašparoviča a predsedu vlády SR Mikuláša Dzurindu 4. februára 2006
v Katedrálnom chráme sv. Alexandra Nevského v Prešove. Vladika Nikolaj
bol pochovaný v krypte chrámu.
Vičnaja Jomu pamjať!
Prot. Prof. ThDr. Milan
Gerka, CSc.,
tajomník Posvätnej Synody
Pochopiť súčasné
postavenie rusínskeho jazyka v konfesionálnej sfére na Slovensku si
vyžaduje aspoň minimálnu znalosť minulosti Rusínov. Ich vyše tisícročná
existencia v podkarpatskom regióne bola sprevádzaná na náboženskom poli
východným obradom a cirkevnoslovanským liturgickým jazykom, ktorý podľa
potreby bol dopĺňaný prvkami hovorového jazyka a v takejto podobe v 19.
a začiatkom 20. st. bol využívaný aj pre edukačné ciele. V medzivojnovom
období sa na vyšších stupňoch škôl zase preferoval jazyk ruský, ktorý sa
vzťahoval aj na výučbu odborných predmetov. Hoci takéto riešenie sa
videlo sebestačné, pretože pestovalo tradičný duch „rus´kosti“ u
miestneho obyvateľstva, predsa len nebolo uspokojivé, pretože otázka
štandardného komunikatívneho prostriedku vybudovaného na báze živej reči
miestneho obyvateľstva sa tým neriešila, iba sa oddialila, ako vieme, o
niekoľko desaťročí neskôr.
|
Gréckokatolícky kostol sv.
Vasilija Velykoho v Medzilaborciach |
Tak ako nádejou pre
národnostný život Rusínov v minulosti bol vznik novej ČSR s pripojenou
Podkarpatskou Rusou, tak koniec týmto nádejam dal ďalší vývoj v rámci
ČSR, ale hlavne neskoršie vojnové udalosti, nástup komunizmu, likvidácia
Podkarpatskej Rusi, ukrajinizačný a pravoslavizačný proces. Zákaz
činnosti Gréckokatolíckej cirkvi v rokoch 1950 – 68, ktorá
prostredníctvom jednotlivých osobností podporovala národnostné snahy
Rusínov v minulosti, sa negatívne premietol do úrovne národnostného
povedomia obyvateľstva. Novou nádejou pre Rusínov sa stalo jej obnovenie
v roku 1968, ale súčasne sklamaním bolo, že v tomto období sú už
badateľné tendencie cirkevnej hierarchie k zmene liturgického jazyka
z cirkevnoslovanského na slovenský, ktorý sa začal zavádzať spočiatku na
slovenských dedinách a postupne aj na dedinách rusínskych, t. z. s
prevahou obyvateľov hovoriacich niektorým z miestnych rusínskych nárečí.
Hoci väčšina veriacich nesúhlasila s týmto procesom, avšak proti
svojvôli kňazov podporovaných cirkevnou hierarchiou nezmohla nič, naopak
čo sa týka pastoračných potrieb ako napr. čítanie evanjelií, výučba
náboženstva, vysluhovanie sviatostí, sa podvoľovali slovakizačnému
tlaku, pretože táto sféra viac vyžadovala a vyžaduje zrozumiteľný a
praktizujúci jazyk. Keď k tomu pripočítame politicko-národnostné
okolnosti – zakázaná rusínska národnosť, absencia kodifikovaného
rusínskeho jazyka, násilná ukrajinizácia a následne aj slovakizácia
školstva Rusínov, a týmito činiteľmi do značnej miery oslabené
národnostné povedomie Rusínov, niet sa čo diviť, že slovakizačný proces
postupoval pomerne rýchlo a odpor voči nemu slabol. Aj napriek tomu však
rusínski veriaci vo väčšine farností si dokázali uchovať staroslovanskú
liturgiu, čoho dôkazom je fakt, že do súčasnosti sa pôvodná liturgia –
hoci niekde aj s menšími slovenskými vsuvkami – udržala približne v 150
gréckokatolíckych dedinách. Tento stav sa podarilo uchovať aj vďaka
realizácii pastoračnej praxe v materinskom jazyku rusínskom, ktorá sa
spája s menom duchovného o. Františka Krajňáka z Medzilaboriec. Z jeho
iniciatívy ešte začiatkom 80. rokov 20. storočia sa sformoval
prekladateľský tím, ktorý začal pracovať na preklade Katechizmu a
Evanjelií a Apoštolov na nedele a sviatky celého roka. Keďže v
tom čase rusínsky jazyk ešte nebol kodifikovaný, prekladateľský tím si
pre vlastné účely vytvoril základné gramatické pravidlá a prijal zásadu
využitia slov zo všetkých rusínskych nárečových oblastí severovýchodného
Slovenska, pričom za základ prijal nárečia z okolia Medzilaboriec1.
Prvým plodom
prekladateľského tímu bol samizdat Malého gréckokatolíckeho
katechizmu pre rusínske deti (1982) a Apoštoly (1985) a Evanjeliá
(1986) na nedele a sviatky celého roka, ktoré kňazi súhlasiaci s
rozvojom pastoračnej praxe v rusínskom jazyku hneď začali aj
praktizovať. Tento moment sa stretol s veľmi pozitívnou odozvou v radoch
veriacich, čo bolo motiváciou k ďalším prekladom2.
Iný postoj k ním však
zaujala cirkevná hierarchia, ktorá veľmi dlho otáľala s udelením
písomného súhlasu k ich používaniu. Imprimatur na Apoštoly a Evanjeliá
biskupstvo udelilo až v roku 1997, teda o 11 rokov neskôr po realizácii
prekladov. Príčinou odďaľovania mohli byť obavy z toho, že ak sa
spomínané dielo začne používať oficiálne v liturgii, rusínsky jazyk sa
tým vyzdvihne na úroveň liturgického jazyka, a tento moment otvorí cestu
novým požiadavkám uplatňovania rusínskeho jazyka v pastoračnej praxi -
na poli katechetickom a liturgickom. Nakoniec sa tak aj stalo, a pod
tlakom kňazov a veriacich cirkevná vrchnosť bola nútená predsa len
urobiť nejaké ústupky5.
Ale až s riešením
problémov Rusínov v občianskom živote po roku 1989, po kodifikácii
rusínskeho jazyka v roku 1995 a jeho postupnom zavádzaní do jednotlivých
sfér života tejto etnickej menšiny, dochádza k pozitívnejšiemu obratu aj
v správaní sa gréckokatolíckej cirkevnej hierarchie vo vzťahu k
pastoračnej praxi v rusínskom jazyku: už v roku 2002 vtedajší biskup Ján
Hirka udelil imprimatur na preklad Evanjelia od sv. Jána, a nový
biskup Prešovskej eparchie Ján Babjak, SJ, deklarujúc ochotu riešiť
a vyriešiť aspoň niektoré z požiadaviek Rusínov – v roku 2003 ustanovil
pre rusínskych gréckokatolíkov vikára4, pri Liturgickej
komisii biskupstva zriadil liturgickú rusínsku sekciu a súhlasil s
obnovením rusínskej cirkevno-kultúrnej organizácie Spolku sv. Jána
Krstiteľa (Obščestvo sv. Joana Krestyteľa, 2004), ktorej činnosť má
byť zameraná aj na oblasť rozvoja rusínskeho jazyka a pastoračnej praxe
v ňom prostredníctvom vlastných vydaní5. Členovia Spolku
sv. Jána Krstiteľa sú zároveň aj členmi prekladateľského tímu, ktorý
ukončil práce nad ďalšími šiestimi prekladmi6, ktoré budú
musieť prejsť schvaľovacím procesom Liturgickou komisiou, biskupom a
Východnou kongregáciou cirkví v Ríme. Ide o veľmi zdĺhavý proces, ktorý
podľa odborníkov, s ohľadom na počet predložených diel, môže potrvať
najmenej 10 rokov. A pokiaľ nebude urobený a schválený kompletný preklad
Svätého Písma, biskupstvo sa rozhodlo pre určité, podľa slov
niektorých kňazov, reštrikčné kroky, napr. používanie evanjeliára v
rusínskom jazyku povolilo iba vo vyhradených farnostiach na skúšobnú
dobu, a až do schválenia oficiálnych liturgických textov zakázalo
používať pracovnú formu prekladu Trebníka7. Týmto krokom
zároveň vnieslo medzi kňazstvo pochybnosti ohľadom platnosti
vysluhovania sviatostí v rusínskom jazyku. Aj napriek protestu
rusínskych kňazov sa táto záležitosť verejne nedementovala
a nenapravila. Tento moment Rusíni považujú za nespravodlivý, pretože
fungovanie rusínskeho jazyka v pastoračnej praxi vnímajú aj ako otázku
prežitia národnosti. Súčasne poukazujú za analogickú situáciu pri
používaní slovenských prekladov od 1968 roku, schválených iba biskupom,
a navrhujú taký istý postup aj vo vzťahu k prekladom rusínskym, pretože
v 10-ročnom čakaní vidia ďalšiu slovakizáciu ich východného obradu
a ďalšie odnárodňovanie. Podotýkame, že rusínske preklady v pastoračnej
praxi v súčasnosti používajú iba 20 kňazi patriaci do tzv. Kruhu
rusínskych kňazov, pričom za vhodných štrukturálnych podmienok by
ich bolo okolo 40. Možno otázkou namieste je: prečo tak málo? Odpoveď
znie: slabé národnostné povedomie absolventov teológie, formácia ktorých
postráda prípravu na pastoráciu v prostredí národnostne zmiešaných
regiónov alebo v regiónoch s dominanciou minoritného, v danom prípade
rusínskeho materinského jazyka, ako aj zdržanlivosť cirkevnej hierarchie
pri presadzovaní rusínskeho jazyka v pastoračnej praxi. Všeobecná
skúsenosť však hovorí, že kde raz sa už zaviedla pastoračná prax
v slovenskom jazyku, návrat k rusínskemu je skoro nemožný, tak ako ťažké
je tam aj pestovanie národnostného povedomia. Naopak, je tam
evidentnejší asimilačný proces.
No napriek všetkému
pastoračná prax v rusínskom jazyku už má na Slovensku položené cirkevné
i spoločenské základy. Jej perspektíva je však závislá od toho, do akej
miery a s akou toleranciou ju bude akceptovať cirkevná hierarchia. Podľa
rusínskych kňazov, závislosť na vôli iných by sa dala vyriešiť vlastnou
cirkevnou štruktúrou a cieľavedomou jazykovou prípravou budúcich kňazov
pre národnostne zmiešané regióny. Čo sa týka štruktúry, Kruh
rusínskych kňazov vychádza z posledného sčítania obyvateľstva, v
ktorom sa k rusínskemu materinskému jazyku na Slovensku prihlásilo 35
000 gréckokatolíkov, pričom v 103 obciach si materinský jazyk rusínsky
uviedlo vyše 50% obyvateľstva. Práve z týchto dedín, podľa úvah Kruhu
rusínskych kňazov, by sa dal za vhodných okolností vytvoriť základný
typ cirkevnej štruktúry – vikariát, ktorý by už bol schopný rozvíjať vo
svojich farnostiach pastoračnú prax v rusínskom jazyku a vychovávať si
kňazov. Za predpokladu, že by sa v budúcnosti napríklad zrealizovala
myšlienka financovania cirkvi podľa počtu veriacich a približne na 500 –
600 veriacich by pripadol jeden kňaz, 35 000 rusínskych gréckokatolíkov
by malo nárok na financovanie 50 – 60 rusínskych kňazov, čo by bolo
neoceniteľným prínosom k uchovaniu národnostnej kultúry, jazyka,
školstva a národnostného povedomia Rusínov na Slovensku, ale súčasne aj
k uchovaniu národnostného prvku v tejto cirkvi východného obradu.
Pri výchove budúcich
gréckokatolíckych kňazov, schopných akceptovať a tolerovať národnostnú
a jazykovú príslušnosť svojich veriacich-Rusínov, podľa nás, dôležitú
úlohu by zohralo fungovanie rusínskeho jazyka v úlohe vyučovacieho
predmetu na bohosloveckej fakulte, a v bohosloveckom seminári
ustanovenie kňaza povereného formáciou budúcich kňazov pre rusínske
farnosti, resp. s prevahou rusínsky hovoriaceho obyvateľstva. V súčasnej
etape existuje písomný súhlas8 biskupa Gréckokatolíckej
cirkvi na Slovensku, Mons. ThDr. Jána Babjaka, SJ, ako odpoveď na ponuku
Ústavu národnostných štúdií a cudzích jazykov Prešovskej univerzity o
možnosti študovať rusínsky jazyk v prehĺbenej forme, resp.
medziodborového štúdia, ktorá sa vzťahuje aj na bohoslovcov. K jeho
praktickej realizácii však zatiaľ nedošlo, hoci študenti tejto fakulty o
výučbu rusínskeho jazyka prejavujú záujem od roku 1999, teda od začiatku
jej realizácie na Prešovskej univerzite. Nová príležitosť sa po
akreditácii študijného programu rusínsky jazyk a literatúra (2005) črtá
pre študentov obidvoch bohosloveckých fakúlt hlavne učiteľských smerov,
pretože od akademického roku 2006/2007 budú mať možnosť študovať
náboženskú výchovu v kombinácii s rusínskym jazykom. Napriek tomu však
otázka jazykovej prípravy budúcich duchovných pre farnosti s prevahou po
rusínsky hovoriaceho obyvateľstva sa týmto krokom zatiaľ nerieši. No sme
presvedčení, že pri dobrej vôli a ústretovosti cirkevnej hierarchie by
sa rusínsky jazyk súčasťou teologickej prípravy bohoslovcov stať mohol.
Čo sa týka jazyka
pastoračnej praxe ďalšej cirkvi východného obradu na Slovensku -
pravoslávnej, vzhľadom na jej nevýraznú pozíciu v národno-obrodeneckom
procese Rusínov iba stručne podotkneme, že tá, vychádzajúc z
historického kontextu, sa ortodoxne pridržiava cirkevnoslovančiny (s
výnimkou Michalovského biskupstva) a otázku oficiálneho zavedenia
rusínskeho jazyka do cirkevného života, podľa vyjadrenia niektorých
predstaviteľov, vníma skôr ako politický krok. Napriek tomu niektorí jej
duchovní-Rusíni hlavne v kázňach sa snažia akceptovať jazykovú
príslušnosť svojich veriacich-Rusínov. Historicky sa však Pravoslávna
cirkev na Slovensku spája s politickou proukrajinskou líniou, za
dedičstvo ktorej sa dá považovať aj súčasný obsah výučby predmetu „Jazyk
Rusínov-Ukrajincov“ v rámci Pravoslávnej bohosloveckej fakulty,
evidentne založený na antirusínskom základe, spochybňujúci právo Rusínov
na vlastný spisovný jazyk a identitu. No aktuálnu nečitateľnosť
pravoslávnej cirkvi vo vzťahu k národnostnej komunite zrejme spôsobuje
aj fakt, že pri výučbe náboženstva a publikačnej činnosti používa
prevažne slovenčinu. Na základe toho môžeme snáď iba prognózovať jej
jazykovú budúcnosť: myslíme si, že ak v pastoračno-liturgickej oblasti
neprijme rusínsky jazyk, čo by bolo logické, keďže pôsobí prevažne medzi
rusínskym obyvateľstvom, môže sa stať, že mŕtvy cirkevnoslovanský jazyk
vzhľadom na jeho slabú zrozumiteľnosť, hlavne medzi mladou generáciou,
ťažko udrží - a stotožní sa s liturgickou praxou najskôr v zrozumiteľnom
slovenskom jazyku. Hovoríme najskôr preto, lebo variant ukrajinského
liturgického jazyka je medzi rusínskym obyvateľstvom bezpredmetný.
V súvislosti
s problematikou uplatňovania rusínskeho jazyka v konfesionálnej sfére na
Slovensku si myslíme, že žiadna cirkev, pokiaľ je dotovaná štátom, ktorý
oficiálne priznáva štatút národnostnej menšiny 12 etnickým minoritám na
Slovensku a akceptuje ich materinský jazyk, vrátane rusínskeho, by
nemala konať v rozpore s ním. Naopak, práve tak gréckokatolícka, ako aj
pravoslávna cirkev spolu so svojimi bohosloveckými fakultami a kňazskými
seminármi by sa mali začať vážne zaoberať nielen svojimi
inštitucionálnymi perspektívami, ale tiež národnostnými perspektívami
etnickej minority Rusínov, príslušníci ktorej sa k obidvom cirkvám
v prevažnej väčšine hlásia, pretože denacionalizácia obyvateľstva
vyvoláva rovnako národnostnú ako aj náboženskú ľahostajnosť. Nakoniec,
k akceptácii identity a jazyka vo všeobecnosti konkrétne inštitúcie na
Slovensku zaväzuje ako domáca (v prvom rade Ústava SR a celý rad
konkrétnych zákonov týkajúcich uplatňovania jazykových práv etnických
minorít, napr. vo verejnom styku, v školstve, cirkvi atď.), tak aj
medzinárodná legislatíva (hlavne Rámcový dohovor na ochranu
národnostných menšín a Európska charta regionálnych alebo
menšinových jazykov).
PhDr. Anna PLIŠKOVÁ,
Prešov
Poznámky:
1
Základom kodifikovaného
rusínskeho jazyka sa neskôr stali nárečia pravobrežných dedín rieky
Cirochy po rieku Udavu - po línii dedín Pichne, Pčoliné, Hostovice,
Osadné, Nechvaľová Polianka, Parihuzovce, Vyšná a Nižná Jablonka,
Čukalovce, Svetlice, Zbojné. Tieto nárečia vo svojich črtách
najvýraznejšie reprezentujú tú hranicu, kde ukajúce nárečia prechádzajú
do ikajúcich, kde sa ešte zachoval pohyblivý prízvuk, kde sa nachádzajú
a fungujú v určitej rovnováhe javy východozemplinského
a západozemplinského nárečia.
2
Knižne a s cirkevným schválením vyšli tieto diela: Malyj
grekokatolyc´kyj katechizm pro rusyňsky d´iti (1992), Molytvenyk
sv. ružancja (1992), Jevanhelija i Apostoly na ned´iľi i svjata
ciloho roku (1999), Jevanhelije od sv. Joana (2003).
3
V 1992 roku imprimatur
bol udelený na Molytvenyk sv. ružancja a už uvedený Katechizmus.
6
Post vikára pre rusínskych gréckokatolíkov bol zriadený miesto
požadovaného biskupa pre Rusínov. Na túto funkciu bol menovaný bazilián
Peter Pavol Haľko, ČSSV.
7
Od posledného štvrťroka 2004 Spolok sv. Jána Krstiteľa vydáva
štvrťročník Artos a Kalendár v rusínskom jazyku.
8
Do tlače sú pripravené: Malyj trebnyk, Akafist ku svjaščenomučiteľovy
Pavlovy Petrovy Gojdičovy, Molebeň ku svjaščenomučiteľovy Vasyľovy
Hopkovy, Krestna doroha, Molytvenyk Radujte sja v Hospod´i, Vybrany
liturgičny častky. Prekladá sa Evanjelium od sv. Matúša a Evanjelium
od sv. Lukáša. .
8
Obežník 4, Gréckokatolícke biskupstvo, november 2003, Prešov.
9
Odpoveď Mons. ThDr. Jána Babjaka, SJ, prešovského eparchu, adresovaná
doc. RNDr. Jarmile Bernasovskej, PhD., riaditeľke Ústavu národnostných
štúdií a cudzích jazykov Prešovskej univerzity v Prešove zo dňa 30. 1.
2004.
Cirkevnoslovanský jazyk
Cirkevnoslovanský jazyk – bohoslužobný
a literárny jazyk karpatských Rusínov a iných prívržencov východného
(byzantského) kresťanstva (väčšinou východných a južných
Slovanov).
Cirkevnoslovanský jazyk má svoj
základ v južnoslovanských dialektoch Makedónska, rodných pre byzantských
misionárov Konštantína a Metóda, ktorí v 9. st. priniesli kresťanstvo
Slovanom Veľkej Moravy. Najstaršia forma tohto jazyka známa ako staroslovanská
je zafixovaná len v niekoľkých nápisoch a rukopisoch,
ktoré pochádzajú z územia južno-východného Balkánu (Bulharský chanát)
a datujú sa 10. – zač. 11. st. Sú písané cyrilikou a hlaholikou.
Od samého začiatku cirkevnoslovanský jazyk
nebol prísne kodifikovaným a rozvíjal sa do jednotlivých variantov na
veľkom území svojho používania. Odlišujú sa nasledujúce varianty
známe tiež ako redakcie: srbský variant, ruský, ukrajinský a iné.
Odlišovali sa medzi sebou prijímaním gramatických a slovníkových znakov
nárečí (hovorového jazyka) regiónu, odkiaľ pochádzal autor
(prepisovateľ) daného textu. V 17. st. štandard cirkevnoslovanského
jazyka zaviedla gramatika Melatia Smotrického (1619). Tento štandard
mal vplyv na literárny jazyk nielen východných Slovanov (pre ktorých aj
bola daná gramatika), ale aj Slovanov južných.
Prvé cirkevné a svetské literárne diela,
ktorých karpatsko-rusínsky pôvod bol presvedčivo dokázaný, boli napísané
cirkevnoslovanským jazykom cyrilickým písmom. Podkarpatský variant
cirkevnoslovanského jazyka sa využíval taktiež v prvých šlabikároch
a gramatikách, vydaných pre karpatských Rusínov. V 18. st. podkarpatský
variant cirkevnoslovanského jazyka, všeobecne založený na princípoch
gramatiky M. Smotrického, prevzal isté gramatické a lexikálne rysy
hovorového jazyka karpatských Rusínov.
Ako aj u iných východných Slovanov, daná
etapa rozvoja cirkevnoslovanského jazyka je známa ako „slovansko-ruský
jazyk“.
Na začiatku národného obrodenia v polovici
19. st. cirkevnoslovanský jazyk je postupne vytláčaný rusínskym
hovorovým jazykom alebo ruským jazykom vo funkcii literárneho jazyka
podkarpatských spisovateľov. Tieto zmeny prebiehali postupne. Cirkevnoslovanské elementy sa pokračovali používať v rusínskych textoch,
umožňujúc rozvoj literárneho jazyka známeho ako „jazyčije“ – termín,
ktorý označoval nekodifikovaný jazyk ako výsledok zmiešovania
rôznych jazykových elementov.
Cirkevnoslovanský jazyk sa aj teraz
aktívne využíva v rusínskych cerkvách ako bohoslužobný jazyk, jazyk
náboženskej literatúry a v niektorých prípadoch – aj v kázňach.
Cez svoje tesné spojenie
s východno-byzantským kresťanstvom, ktoré sa považovalo za jeden zo
základných znakov rusínskeho národného samouvedomenia, cirkevnoslovanský
jazyk a jej tradičná azbuka (cyrilika) zostávajú dôležitými symbolmi pre
rusínske národnostné hnutie. V národnostnom hnutí po roku 1989
používanie cirkevnoslovanského jazyka ako jazyka liturgického
v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi sa považuje ako svetskými, tak
aj cirkevnými lídrami za dôležitý prvok podpory rusínskeho národného
samouvedomovania.
Použitá literatúra:
-
Riccardo Picchio, „Church Slavonic“,
in A. M. Schenker a Stankiewicz, eds., The Slavic Literary Languages
(New Haven, Conn. 1980), s. 1 – 33,
-
Alexander M. Schenker, „The Dawn of
Slavic“ (London a New Haven, Conn. 1995),
-
Peter Žeňuch, „Cirkevnoslovanský
jazyk vo východoslovenskom kultúrnom dedičstve“ in Matúš Kučera,
ed., „Slováci v centrálnom dunajskom regióne od 6. do 11. storočia“
(Bratislava 2000), s. 217 – 225.
Paul Robert MAGOCSI
Jazyčije
Jazyčije – znevažujúci
termín (približný význam –
makaronický žargón) pre označenie
literárneho jazyka, ktorý používali karpatskí Rusíni v rôznom čase 19. –
20. storočia. Rozvíjalo sa z literárneho alebo knižného jazyka začiatku
18. až 19. st., známeho ako slovansko-ruský jazyk, fakticky
cirkevnoslovanský jazyk s elementmi rusínskeho hovorového jazyka.
Počas národného obrodenia v 2. pol. 19. st. rusínski spisovatelia
väčšinou vymenili cirkevnoslovanskú lexiku za ruskú, zmeňujúc ju v
niektorých prípadoch lexikou miestneho hovorového jazyka. Tento jazyk
nikdy nebol kodifikovaný a množstvo ruských, rusínskych
a cirkevnoslovanských elementov v ňom záležalo od toho ktorého autora.
Jeho prívrženci ho
charakterizovali ako tradičný karpatsko-ruský jazyk („tradycijnyj
karpatorusskyj jazyk“); kritici ho nazývali makaronickým žargónom alebo
„jazyčijem“. V 20. st. termín „jazyčije“ používali prívrženci každej
jazykovej orientácie vo vzťahu k jazyku svojich oponentov. Miestni
rusofili považovali ukrajinský jazyk za zmes („jazyčije“)
„haličsko-ruského“ hovorového jazyka s poľským; ukrajinofili považovali
snaženie Rusínov písať a rozprávať ruským jazykom „nekultúrnou
zmiešaninou“ („jazyčijem“) ruského jazyka s miestnym hovorovým jazykom,
ktorý oni považovali za ukrajinský; a obidve skupiny: rusofili
a ukrajinofili sa vysmievali so snáh stvoriť kodifikovaný literárny
jazyk na základe miestneho rusínskeho hovorového jazyka, nazývajúc
výsledok zmiešaninou miestneho jazyka s ruskými, cirkevnoslovanskými,
slovenskými, poľskými alebo maďarskými slovami, amalgamom („jazyčijem“),
ktorým nehovoria obyvatelia žiadnej obce na Podkarpatskej Rusi.
Paul Robert MAGOCSI
|