Historický kontext, ktorý Nikolaj Beskyd vo svojej práci Karpatskaja Rus uviedol a rozvíjal aj v nasledujúcich prácach, sa stal oporným bodom pre rusínsku a ukrajinskú politickú reprezentáciu v Československu pri argumentácii za zmenu krajinskej hranice v prospech Podkarpatskej Rusi, aby sa rozdelené rusínske obyvateľstvo spojilo do jedného celku. V tomto prípade nebolo pre ňu dôležité, či obyvateľstvo východného Slovenska bolo pôvodne rusínske, alebo ukrajinské, hoci v aktuálnom politickom kontexte medzivojnového obdobia nebola odpoveď práve na túto otázku nijako zanedbateľná či nepodstatná. Aspoň pre Československo. Akceptácia ukrajinskej národnosti tunajšieho obyvateľstva a súčasné odmietnutie rusínskej národnosti spolu s akceptáciou Beskydovho historického výkladu by dávala priestor pre prípadné mocensko-politické a ideologické zasahovanie zo strany Sovietskeho zväzu do československých záležitostí na východe krajiny, ktoré by mohol viesť pod egidou ochrany záujmov ukrajinskej menšiny. Ba horšie, v prípade územných zmien v Európe by mohol požadovať územie, obývané ukrajinským obyvateľstvom. A úvahy takéhoto charakteru neboli v medzivojnovom Československu neznáme. Iniciatívne ich podnecovala aj maďarská a poľská propaganda, ktoré šírili informácie o dohode prezidenta Masaryka s predstaviteľmi sovietskej moci o možnosti odstúpenia území s rusínskym obyvateľstvom Rusku, ba dokonca aj Sovietskemu Rusku, či neskoršiemu Sovietskemu zväzu.

Ale aj akceptácia rusínskej národnosti celého východoslovenského obyvateľstva mala svoje riziká. Rusínske gréckokatolícke duchovenstvo i časť rusínskej inteligencie inklinovala k Maďarsku a k uhorským tradíciám. U niektorých to pretrvávalo ešte z uhorského obdobia, niektorí rusínski politici boli rozladení politikou československej vlády voči ich požiadavkám a potrebám, a tak ľahko podliehali maďarskej propagande. Verejnosti sa začali podsúvať predstavy, že slobodný život Rusínov v ich Ruskej Krajne, ktorý sa podľa maďarofilských rusínskych politikov začal rozvíjať už od 1. januára 1919, zastavilo pripojenie Podkarpatskej Rusi k ČSR, a to po obsadení územia československým a rumunským vojskom.

V tejto súvislosti sa Slováci obávali, že by sa mohlo rusínske územie (Podkarpatská Rus v existujúcej podobe, alebo i pri jej väčšom územnom vymedzení, s územím východného Slovenska) stať za istých okolností opäť maďarským, čo sa v podstate potvrdilo v roku 1939.

Preto bola československá strana veľmi zdržanlivá voči požiadavkám miestnej politickej reprezentácie. Podporila však etnografické výskumy, ktoré by ukázali, ako je to s národnosťou obyvateľstva na východnom, resp. najmä na severovýchodnom Slovensku. V 20. rokoch 20. storočia urobil najkomplexnejší výskum moravský etnograf Jan Húsek. Výsledky z neho zhrnul do knihy Národopisná hranice mezi Slováky a Karpatorusy.

Výsledky, ku ktorým sa Jan Húsek dopracoval neboli jednoznačné. V podstate nezistil to, čo chcel – kde je etnická hranica medzi Slovákmi a Rusínmi, žijúcimi na severovýchodnom Slovensku. To, čo pozoroval, mu pri teoreticky absolútnej presnosti naznačovalo hranicu uprostred dedín, ba dokonca dvorov medzi susedmi, keďže v skúmaných dedinách žilo obyvateľstvo hlásiace sa aj ku Slovákom, aj k Rusínom. Jan Húsek nebol historikom, a tak nevedel odpovedať na otázku autochtónnosti jedného alebo druhého národa na východnom Slovensku. Pravdupovediac, o to sa ani nepokúšal. Stroskotal aj pri hľadaní odpovede o etnicite skúmaného obyvateľstva na základe ich aktuálneho národného vedomia. Komplikovalo ju mnoho faktorov, dokonca aj náboženstvo – v tomto prípade gréckokatolícke, pri ktorom boli medzi Slovákmi a Rusínmi najväčšie trenice. Ak rusínska gréckokatolícka cirkevná hierarchia vnímala všetkých gréckokatolíkov ako Rusínov, hoci aj poslovenčených, tak veľká časť slovenských gréckokatolíkov, vrátane ich duchovných to rozhodne odmietala.

Na pozíciách rusínskeho pôvodu všetkých gréckokatolíkov stál aj Nikolaj Beskyd, a to nielen ako gréckokatolícky kňaz, ale aj ako historik. Potvrdil to v knihe Karpatorusskaja drevnosť, ktorú neskôr doplnil a vydal v USA za finančnej podpory Sojedinenja greko-katoličeskich russkich bratstv v Sojedinenych štatach amerikanskich a ich tlačového orgánu Amerikansko russkoho viestnika. Nazval ju Karpatorusskaja pravda. V oboch vydaných knihách neskoncentroval len vlastné presvedčenie, ale odrazilo sa v ňom stanovisko rusínskych vzdelancov, a vôbec ich duchovenstva a učiteľstva v podstate tak gréckokatolíckeho, ako aj pravoslávneho vierovyznania, rusínskej i ukrajinskej národnej orientácie.

Nikolaj Beskyd vynaložil veľké úsilie, aby zhromaždil dostatočné množstvo argumentov a nimi potvrdil autochtónnosť rusínskeho obyvateľstva žijúceho na východnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi a vychádzajúc z toho, aj opodstatnenosť ich územných požiadaviek.

Podobne ako Jan Húsek, aj Beskyd začal najskôr historickým exkurzom, ku ktorému pripojil jazykovedné analýzy. Nimi podopieral teóriu o autochtónnom rusínskom, resp. ruskom obyvateľstve východného Slovenska. Beskydovi v jeho záveroch vychádzalo, že nemohli to byť ani Slováci, ani Maďari, ktorí žili na tomto území do 10. až 11. storočia. Vo svojich tvrdeniach sa opieral o čechoslovakistické koncepcie jednotného československého národa, rozštiepeného maďarským obsadzovaním Slovenska po zániku Veľkej Moravy a postupným formovaním slovenského národa až v období novoveku.         Podľa Nikolaja Beskyda hranica slovenského osídlenia bola na úrovni Kráľovej hole. Rieka Hron bola hranicou pre rusínske osídlenie, o čom, podľa neho, svedčí i samotný názov tejto rieky – Hron – hraň – hranica – pohraničnaja polosa. Tu sa kedysi mala končiť Veľká Morava a začínať Karpatská Rus, ktorú v nasledujúcich storočiach od juhu postupne začleňovali Maďari do Uhorského kráľovstva. Beskid však polemizoval s názorom, že územie východne od rieky Váh, kolonizovali Slováci a že slovenské osídlenie končilo na rieke Topli. Podľa neho to ani neboli Slováci, ale Poliaci, ktorí prichádzali zo severu. A opäť toto tvrdenie podkladá jazykom, uverejňujúc slová vo východoslovenskom dialekte, v poľskom a ruskom jazyku. Porovnával ich a skonštatoval, že bez polonizmov a nemeckých slov je tzv. východoslovenčina ruským, resp. rusínskym jazykom.

Odmietal aj štatistické údaje o počte Rusínov. Číslo 567 867 Rusínov, ktoré bolo uvedené na Parížskej mierovej konferencii sa mu zdalo skreslené a v neprospech rusínskeho obyvateľstva. Podľa neho bol jeho počet vyšší a teoreticky mal byť v roku 1919 2 100 000.

Beskyd v podstate odmietol Slovákov ako starobylý národ, ale vnímal ich len ako výsledok nedávneho historického vývoja, ako výsledok paradoxného spriahnutia sa Čechov s Maďarmi v podstate na úkor Rusínov. Maďari, podľa neho stvorili Slovákov, aby oslabili Čechov, aby si títo nerobili nárok na slovenské územie a Rusínov zas s pomocou Slovákov eliminovali z obavy pred veľkým ruským národom, ktorý by si mohol ich prostredníctvom nárokovať vplyv na stredoeurópsky priestor.

Všetky tieto, ale aj ďalšie úvahy Nikolaja Beskyda smerovali k tomu, aby ukázal na ničím nepodložené zabratie rusínskeho územia Slovákmi, podľa neho, umelo utvoreným národom, ktorý ako taký ani nemal právo si toto územie prisvojiť. Knihami Karpatorusskaja drevnosť a Karpatorusskaja pravda spochybňoval zmysel hľadania etnickej hranice medzi Karpatorusmi a Slovákmi na severovýchodnom Slovensku, ak toto obyvateľstvo je vo svojej podstate karpatoruské. Celou knihou odpovedal nielen etnografovi Janovi Húsekovi, ale aj všetkým slovenským aktivistom na východnom Slovensku, ktorí tu prebúdzali slovenské národné povedomie, že tu ani niet čo prebúdzať, keď ono nemalo byť u koho rozvinuté. Dnes je ťažké zistiť, či Nikolaj Beskyd používal historickú, jazykovednú, etnografickú a inú argumentáciu v neprospech Slovákov preto, že jej aj veril, alebo len preto, že v intenciách vtedajších rusínskych snáh hľadal akýkoľvek oporný bod, aby podporil úsilie svojho ľudu byť sebou samým a aj sám o sebe rozhodovať.

V každom prípade však argumenty, ktoré Nikolaj Beskyd uvádzal v knihe a mali historický kontext, boli rusínskou politikou v tej či onej podobe používané v celom medzivojnovom období pri presadzovaní požiadavky zmeniť krajinskú hranicu v prospech Podkarpatskej Rusi. Nepochybne ich sugestívna interpretácia týmto rusínskym gréckokatolíckym kňazom a historikom podnecovala nielen rusínskych/ukrajinských politikov doma, ale aj tých, ktorí žili v emigrácii v USA a zasadzovali sa za zmeny v postavení Podkarpatskej Rusi, aby sa i ďalej domáhali národných a historických práv, prislúchajúcich rusínskemu obyvateľstvu.

V čase, keď v Prešove vyšla jeho kniha Karpatorusskaja drevnosť (1928) vznikla iniciatíva založiť celonárodnú stranu, ktorá mala byť nepolitickou a mala združovať všetky zložky rusínskeho obyvateľstva a predstaviteľov všetkých politických orientácií. Jej cieľom bolo aj pripojenie severovýchodného Slovenska k Podkarpatskej Rusi. Súčasne sa na území Slovenska objavili mapy Podkarpatskej Rusi, ktoré do nej zahŕňali takmer celý Zemplín a Šariš a korešpondovali s historickými predstavami N. Beskyda.

Celé toto rusínske hnutie však aktivizovalo slovenskú stranu, dovtedy zaujatú viac autonomistickými požiadavkami voči Prahe a protislovenskými aktivitami Maďarska. Slovenské úradníctvo na východnom Slovensku a následne Slovenská liga na Slovensku sa od začiatku 30. rokov začali intenzívne zaoberať pomermi na severovýchode krajiny a burcovať na poplach. Za rusínskym hnutím videli v prvom rade maďarskú iredentu, ktorú chceli eliminovať. Oblastný tajomník Slovenskej ligy Ján Ruman dokonca urobil analýzu slovensko-rusínskych vzťahov, ktorá vyšla v knižnej podobe pod názvom Otázka slovensko-rusínskeho pomeru na východnom Slovensku a v nej písal o nebezpečenstve „poruštenia slovenského východu“ a navrhoval opatrenia, ako tomu zabrániť a súčasne, ako zabrániť prípadným snahám o odtrhnutie tohto územia a jeho pripojenia k Maďarsku.

Samozrejme, odozva nedala na seba dlho čakať. Na rezolúciu kongresu, ale najmä na knihu Jána Rumana zareagovalo gréckokatolícke biskupstvo v Prešove, ktoré sa cítilo byť dotknuté obvineniami zo šírenia maďarizačných tendencií pod pláštikom rusinizmu, ale aj z „porušťovania“ gréckokatolíckych Slovákov.

Kanonik Teodor Rojkovič ako odpoveď uverejnil brožúru Otzivi po voprosu karpatorussko-slovackich otnošenij, v ktorej tvrdil, že nielenže gréckokatolíci sú rusínskeho pôvodu, ale aj mnohí rímskokatolíci, ktorí boli vystavení latinizácii a následne poslovenčení. Alexej Iľkovič z Fulianky pri Prešove, novinár a neskôr hlásateľ budapeštianskeho rozhlasu pre rusínske vysielanie v tej istej brožúre zásadne odmietal, aby boli Slováci gréckokatolíckeho vierovyznania vyňatí spod neslovenského Ordinariátu, ako to navrhoval Ruman a čo žiadali už dlho slovenskí gréckokatolíci.

Na kongres Slovenskej ligy a na Rumanovu knihu zareagoval aj Ústredný zväz Podkarpatských študentov so sídlom v Užhorode, ktorý napísal Otvorený list Slovenskej lige v Bratislave. V ňom označil konanie Slovenskej ligy za provokáciu a Rumanove tvrdenia o slovenskosti niektorých obcí východného Slovenska odmietol s tým, že už mnohí bádatelia Česi, Slováci i Rusi, ale aj iní dokázali, že horská časť „Prjaševščiny“ je osídlená Lemkami, ktorí sú „jedným z ruských plemien“. Upresnili aj pojem Prjaševščina, pod ktorou rozumeli územie „vostočnoj Slovakiji“. Tá, podľa nich, jednoznačne patrí Podkarpatskej Rusi.

Gréckokatolícke biskupstvo oficiálne nereagovalo, ale z popudu a pod tlakom biskupa P. P. Gojdiča, generálny vikár Jozef Zorvan napísal článok do Sotáckeho ruského vestníka, v ktorom odmietol názor „o státisícoch gr. kat. Slovákov“ a tvrdil, že „v skutočnosti môžeme hovoriť o troch slovenských farnostiach v Gemeri, že sú Slováci“, ale „vlastne aj ich predkovia boli rusínski kolonisti z východného obradu.“ Na margo rusínskeho osídlenia, a teda opodstatnenosti tvrdenia, že všetci gréckokatolíci sú Rusínmi a zároveň aj na margo slovenského odmietavého postoja k rusínskym územným požiadavkám v článku napísal, že „mierová konferencia zabezpečuje Podkarpatskej Rusi autonómiu a hranicu až po Štrbu“, čo vlastne znamenalo že Slovenská liga si neoprávnene nárokuje obranu toho slovenského obyvateľstva, ktoré vlastne ani slovenským nie je a rovnako aj územia, ktoré by malo patriť Podkarpatskej Rusi a nie Slovensku.

V jeseni 1938, po Mníchovskej dohode, rusínski politickí činitelia začali na východnom Slovensku zakladať ruské národné rady. Ich členovia potom zbierali podpisy pod memorandum, ktoré požadovalo zmenu hranice medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou. Celé hnutie riadila komisia so sídlom v Prešove, ktorú tvorili Nikolaj Beskid, Štefan Gojdič, Nikolaj Iľkovič a Alexej Farinič. Popri ich aktivitách, ktoré mali legálny charakter, však prebiehali ďalšie – ilegálne, za ktorými bolo vidieť maďarskú réžiu. Na východnom Slovensku sa šírili letáky, vyzývajúce tunajších Slovákov, aby sa pripojili k Podkarpatskej Rusi a spolu s ňou k Maďarsku. Po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa k takýmto výzvam pridali ďalšie, ktoré žiadali, aby slovenské obyvateľstvo odišlo „z ruskej zemľi“ a znovu sa objavili mapy zahrňujúce severovýchodné Slovensko aj s mestom Prešov do Podkarpatskej Rusi, pričom plne rešpektovali nové pomery, v ktorých už nie Užhorod, ale Chust bol jej hlavným mestom.

Na takéto aktivity však bola slovenská autonómna vláda pripravená tvrdo zakročiť ale aj realisticky uvažujúca rusínska politická scéna zbadala nebezpečenstvo, ktoré hrozilo z takejto radikalizácie pomerov na východnom Slovensku nielen pre Slovensko, resp. ČSR, ale nakoniec aj pre tunajšie rusínske obyvateľstvo. Preto sa začiatkom februára 1939 Ruská národná rada v Prešove oficiálne dištancovala od uvedených výziev a v rezolúcii autonómnej vláde Slovenskej krajiny napísala: „Ruský národ na východnom Slovensku ubezpečuje vládu Slovenskej krajiny o svojej úprimnej ochote k spolunažívaniu...“

Ďalší vývoj, ktorý viedol k rozpadu Československa, k maďarskej okupácii Podkarpatskej Rusi, nasvedčoval, že rusínske hnutie v ČSR za zmenu hraníc Podkarpatskej Rusi i zavedenie autonómie do života na teritóriu, ktoré jej aj podľa Nikolaja Beskyda malo patriť, bolo v medzivojnovom období čoraz viac zneužívané promaďarskými kruhmi a v konečnom dôsledku nesledovalo zlepšenie postavenia a pomerov rusínskeho obyvateľstva.