(Referát prof. PhDr. Petra Švorca, CSc. na medzinárodnom vedeckom seminári Historické a literárne dielo Mikuláša Beskyda, Prešov, 13. októbra 2007.)

● Prof. PhDr. Peter ŠVORC, CSc., pracovník Katedry novovekých a najnovších slovenských dejín FF Prešovskej univerzity v Prešove, ktorý sa zaoberá v tomto kontexte aj históriou Rusínov v prešovskom regióne a na Podkarpatskej Rusi.

Fotka: A. Z.

Začlenenie Podkarpatskej Rusi do Československa bolo oficiálne potvrdené na Parížskej mierovej konferencii v septembri 1919 a v československom právnom systéme prijatím Ústavy ČSR vo februári 1920, a to so všetkými výhodami, ktoré tým malo získať rusínske a ukrajinské obyvateľstvo krajiny.

Ako sa však zakrátko ukázalo, predstavy Rusínov o vlastnom autonómnom území, o jeho rozsahu, právach, o jeho vlastnom spravovaní sa nenapĺňali tak, ako si to predstavovali. Praha, resp. československá politika, determinovaná mnohými vnútornými a vonkajšími faktormi, pristupovala k splneniu záväzkov opatrne, ba až zdĺhavo, čo v rusínskych kruhoch vyvolávalo nevôľu, pochybnosti, ba i odpor voči novému štátu. V každom prípade aktivizovala rusínsku inteligenciu i politických činiteľov, aby sa hlásili o to, čo im patrilo, aby naplnili predstavy, s ktorými vstupovali do nového štátu. Šlo o zavedenie autonómie do života, o jej spravovanie, ale aj o jej územné vymedzenie tak, aby prinajmenšom zahrnulo tie časti štátu, v ktorých žilo rusínske obyvateľstvo. Konkrétne to znamenalo zmeniť krajinskú hranicu medzi Podkarpatskou Rusou a Slovenskom, posunúť ju na západ po rieku Poprad.

V tomto smere sa významne angažoval práve gréckokatolícky kňaz a rusínsky historik Nikolaj Beskyd. Považoval za potrebné dať Rusínom do rúk argumenty, ktorými by mohli hájiť svoje záujmy. Preto v roku 1920 vydal knihu Karpatskaja Rus. Je to pomerne obsiahla práca s celým radom historických exkurzov. Ich cieľom bolo dokázať nielen autochtónnosť rusínskeho obyvateľstva na východnom Slovensku, ale aj jeho početnú prevahu.

Historický kontext, ktorý Nikolaj Beskyd vo svojej práci Karpatskaja Rus uviedol a rozvíjal aj v nasledujúcich prácach, sa stal oporným bodom pre rusínsku a ukrajinskú politickú reprezentáciu v Československu pri argumentácii za zmenu krajinskej hranice v prospech Podkarpatskej Rusi, aby sa rozdelené rusínske obyvateľstvo spojilo do jedného celku. V tomto prípade nebolo pre ňu dôležité, či obyvateľstvo východného Slovenska bolo pôvodne rusínske, alebo ukrajinské, hoci v aktuálnom politickom kontexte medzivojnového obdobia nebola odpoveď práve na túto otázku nijako zanedbateľná či nepodstatná. Aspoň pre Československo. Akceptácia ukrajinskej národnosti tunajšieho obyvateľstva a súčasné odmietnutie rusínskej národnosti spolu s akceptáciou Beskydovho historického výkladu by dávala priestor pre prípadné mocensko-politické a ideologické zasahovanie zo strany Sovietskeho zväzu do československých záležitostí na východe krajiny, ktoré by mohol viesť pod egidou ochrany záujmov ukrajinskej menšiny. Ba horšie, v prípade územných zmien v Európe by mohol požadovať územie, obývané ukrajinským obyvateľstvom. A úvahy takéhoto charakteru neboli v medzivojnovom Československu neznáme. Iniciatívne ich podnecovala aj maďarská a poľská propaganda, ktoré šírili informácie o dohode prezidenta Masaryka s predstaviteľmi sovietskej moci o možnosti odstúpenia území s rusínskym obyvateľstvom Rusku, ba dokonca aj Sovietskemu Rusku, či neskoršiemu Sovietskemu zväzu.

Ale aj akceptácia rusínskej národnosti celého východoslovenského obyvateľstva mala svoje riziká. Rusínske gréckokatolícke duchovenstvo i časť rusínskej inteligencie inklinovala k Maďarsku a k uhorským tradíciám. U niektorých to pretrvávalo ešte z uhorského obdobia, niektorí rusínski politici boli rozladení politikou československej vlády voči ich požiadavkám a potrebám, a tak ľahko podliehali maďarskej propagande. Verejnosti sa začali podsúvať predstavy, že slobodný život Rusínov v ich Ruskej Krajne, ktorý sa podľa maďarofilských rusínskych politikov začal rozvíjať už od 1. januára 1919, zastavilo pripojenie Podkarpatskej Rusi k ČSR, a to po obsadení územia československým a rumunským vojskom.

V tejto súvislosti sa Slováci obávali, že by sa mohlo rusínske územie (Podkarpatská Rus v existujúcej podobe, alebo i pri jej väčšom územnom vymedzení, s územím východného Slovenska) stať za istých okolností opäť maďarským, čo sa v podstate potvrdilo v roku 1939.

Preto bola československá strana veľmi zdržanlivá voči požiadavkám miestnej politickej reprezentácie. Podporila však etnografické výskumy, ktoré by ukázali, ako je to s národnosťou obyvateľstva na východnom, resp. najmä na severovýchodnom Slovensku. V 20. rokoch 20. storočia urobil najkomplexnejší výskum moravský etnograf Jan Húsek. Výsledky z neho zhrnul do knihy Národopisná hranice mezi Slováky a Karpatorusy.

Výsledky, ku ktorým sa Jan Húsek dopracoval neboli jednoznačné. V podstate nezistil to, čo chcel – kde je etnická hranica medzi Slovákmi a Rusínmi, žijúcimi na severovýchodnom Slovensku. To, čo pozoroval, mu pri teoreticky absolútnej presnosti naznačovalo hranicu uprostred dedín, ba dokonca dvorov medzi susedmi, keďže v skúmaných dedinách žilo obyvateľstvo hlásiace sa aj ku Slovákom, aj k Rusínom. Jan Húsek nebol historikom, a tak nevedel odpovedať na otázku autochtónnosti jedného alebo druhého národa na východnom Slovensku. Pravdupovediac, o to sa ani nepokúšal. Stroskotal aj pri hľadaní odpovede o etnicite skúmaného obyvateľstva na základe ich aktuálneho národného vedomia. Komplikovalo ju mnoho faktorov, dokonca aj náboženstvo – v tomto prípade gréckokatolícke, pri ktorom boli medzi Slovákmi a Rusínmi najväčšie trenice. Ak rusínska gréckokatolícka cirkevná hierarchia vnímala všetkých gréckokatolíkov ako Rusínov, hoci aj poslovenčených, tak veľká časť slovenských gréckokatolíkov, vrátane ich duchovných to rozhodne odmietala.

Na pozíciách rusínskeho pôvodu všetkých gréckokatolíkov stál aj Nikolaj Beskyd, a to nielen ako gréckokatolícky kňaz, ale aj ako historik. Potvrdil to v knihe Karpatorusskaja drevnosť, ktorú neskôr doplnil a vydal v USA za finančnej podpory Sojedinenja greko-katoličeskich russkich bratstv v Sojedinenych štatach amerikanskich a ich tlačového orgánu Amerikansko russkoho viestnika. Nazval ju Karpatorusskaja pravda. V oboch vydaných knihách neskoncentroval len vlastné presvedčenie, ale odrazilo sa v ňom stanovisko rusínskych vzdelancov, a vôbec ich duchovenstva a učiteľstva v podstate tak gréckokatolíckeho, ako aj pravoslávneho vierovyznania, rusínskej i ukrajinskej národnej orientácie.

Nikolaj Beskyd vynaložil veľké úsilie, aby zhromaždil dostatočné množstvo argumentov a nimi potvrdil autochtónnosť rusínskeho obyvateľstva žijúceho na východnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi a vychádzajúc z toho, aj opodstatnenosť ich územných požiadaviek.

Podobne ako Jan Húsek, aj Beskyd začal najskôr historickým exkurzom, ku ktorému pripojil jazykovedné analýzy. Nimi podopieral teóriu o autochtónnom rusínskom, resp. ruskom obyvateľstve východného Slovenska. Beskydovi v jeho záveroch vychádzalo, že nemohli to byť ani Slováci, ani Maďari, ktorí žili na tomto území do 10. až 11. storočia. Vo svojich tvrdeniach sa opieral o čechoslovakistické koncepcie jednotného československého národa, rozštiepeného maďarským obsadzovaním Slovenska po zániku Veľkej Moravy a postupným formovaním slovenského národa až v období novoveku. Podľa Nikolaja Beskyda hranica slovenského osídlenia bola na úrovni Kráľovej hole. Rieka Hron bola hranicou pre rusínske osídlenie, o čom, podľa neho, svedčí i samotný názov tejto rieky – Hron – hraň – hranica – pohraničnaja polosa. Tu sa kedysi mala končiť Veľká Morava a začínať Karpatská Rus, ktorú v nasledujúcich storočiach od juhu postupne začleňovali Maďari do Uhorského kráľovstva. Beskid však polemizoval s názorom, že územie východne od rieky Váh, kolonizovali Slováci a že slovenské osídlenie končilo na rieke Topli. Podľa neho to ani neboli Slováci, ale Poliaci, ktorí prichádzali zo severu. A opäť toto tvrdenie podkladá jazykom, uverejňujúc slová vo východoslovenskom dialekte, v poľskom a ruskom jazyku. Porovnával ich a skonštatoval, že bez polonizmov a nemeckých slov je tzv. východoslovenčina ruským, resp. rusínskym jazykom.

Odmietal aj štatistické údaje o počte Rusínov. Číslo 567 867 Rusínov, ktoré bolo uvedené na Parížskej mierovej konferencii sa mu zdalo skreslené a v neprospech rusínskeho obyvateľstva. Podľa neho bol jeho počet vyšší a teoreticky mal byť v roku 1919 2 100 000.

Beskyd v podstate odmietol Slovákov ako starobylý národ, ale vnímal ich len ako výsledok nedávneho historického vývoja, ako výsledok paradoxného spriahnutia sa Čechov s Maďarmi v podstate na úkor Rusínov. Maďari, podľa neho stvorili Slovákov, aby oslabili Čechov, aby si títo nerobili nárok na slovenské územie a Rusínov zas s pomocou Slovákov eliminovali z obavy pred veľkým ruským národom, ktorý by si mohol ich prostredníctvom nárokovať vplyv na stredoeurópsky priestor.

Všetky tieto, ale aj ďalšie úvahy Nikolaja Beskyda smerovali k tomu, aby ukázal na ničím nepodložené zabratie rusínskeho územia Slovákmi, podľa neho, umelo utvoreným národom, ktorý ako taký ani nemal právo si toto územie prisvojiť. Knihami Karpatorusskaja drevnosť a Karpatorusskaja pravda spochybňoval zmysel hľadania etnickej hranice medzi Karpatorusmi a Slovákmi na severovýchodnom Slovensku, ak toto obyvateľstvo je vo svojej podstate karpatoruské. Celou knihou odpovedal nielen etnografovi Janovi Húsekovi, ale aj všetkým slovenským aktivistom na východnom Slovensku, ktorí tu prebúdzali slovenské národné povedomie, že tu ani niet čo prebúdzať, keď ono nemalo byť u koho rozvinuté. Dnes je ťažké zistiť, či Nikolaj Beskyd používal historickú, jazykovednú, etnografickú a inú argumentáciu v neprospech Slovákov preto, že jej aj veril, alebo len preto, že v intenciách vtedajších rusínskych snáh hľadal akýkoľvek oporný bod, aby podporil úsilie svojho ľudu byť sebou samým a aj sám o sebe rozhodovať.

V každom prípade však argumenty, ktoré Nikolaj Beskyd uvádzal v knihe a mali historický kontext, boli rusínskou politikou v tej či onej podobe používané v celom medzivojnovom období pri presadzovaní požiadavky zmeniť krajinskú hranicu v prospech Podkarpatskej Rusi. Nepochybne ich sugestívna interpretácia týmto rusínskym gréckokatolíckym kňazom a historikom podnecovala nielen rusínskych/ukrajinských politikov doma, ale aj tých, ktorí žili v emigrácii v USA a zasadzovali sa za zmeny v postavení Podkarpatskej Rusi, aby sa i ďalej domáhali národných a historických práv, prislúchajúcich rusínskemu obyvateľstvu.

V čase, keď v Prešove vyšla jeho kniha Karpatorusskaja drevnosť (1928) vznikla iniciatíva založiť celonárodnú stranu, ktorá mala byť nepolitickou a mala združovať všetky zložky rusínskeho obyvateľstva a predstaviteľov všetkých politických orientácií. Jej cieľom bolo aj pripojenie severovýchodného Slovenska k Podkarpatskej Rusi. Súčasne sa na území Slovenska objavili mapy Podkarpatskej Rusi, ktoré do nej zahŕňali takmer celý Zemplín a Šariš a korešpondovali s historickými predstavami N. Beskyda.

Celé toto rusínske hnutie však aktivizovalo slovenskú stranu, dovtedy zaujatú viac autonomistickými požiadavkami voči Prahe a protislovenskými aktivitami Maďarska. Slovenské úradníctvo na východnom Slovensku a následne Slovenská liga na Slovensku sa od začiatku 30. rokov začali intenzívne zaoberať pomermi na severovýchode krajiny a burcovať na poplach. Za rusínskym hnutím videli v prvom rade maďarskú iredentu, ktorú chceli eliminovať. Oblastný tajomník Slovenskej ligy Ján Ruman dokonca urobil analýzu slovensko-rusínskych vzťahov, ktorá vyšla v knižnej podobe pod názvom Otázka slovensko-rusínskeho pomeru na východnom Slovensku a v nej písal o nebezpečenstve „poruštenia slovenského východu“ a navrhoval opatrenia, ako tomu zabrániť a súčasne, ako zabrániť prípadným snahám o odtrhnutie tohto územia a jeho pripojenia k Maďarsku.

Samozrejme, odozva nedala na seba dlho čakať. Na rezolúciu kongresu, ale najmä na knihu Jána Rumana zareagovalo gréckokatolícke biskupstvo v Prešove, ktoré sa cítilo byť dotknuté obvineniami zo šírenia maďarizačných tendencií pod pláštikom rusinizmu, ale aj z „porušťovania“ gréckokatolíckych Slovákov.

Kanonik Teodor Rojkovič ako odpoveď uverejnil brožúru Otzivi po voprosu karpatorussko-slovackich otnošenij, v ktorej tvrdil, že nielenže gréckokatolíci sú rusínskeho pôvodu, ale aj mnohí rímskokatolíci, ktorí boli vystavení latinizácii a následne poslovenčení. Alexej Iľkovič z Fulianky pri Prešove, novinár a neskôr hlásateľ budapeštianskeho rozhlasu pre rusínske vysielanie v tej istej brožúre zásadne odmietal, aby boli Slováci gréckokatolíckeho vierovyznania vyňatí spod neslovenského Ordinariátu, ako to navrhoval Ruman a čo žiadali už dlho slovenskí gréckokatolíci.

Na kongres Slovenskej ligy a na Rumanovu knihu zareagoval aj Ústredný zväz Podkarpatských študentov so sídlom v Užhorode, ktorý napísal Otvorený list Slovenskej lige v Bratislave. V ňom označil konanie Slovenskej ligy za provokáciu a Rumanove tvrdenia o slovenskosti niektorých obcí východného Slovenska odmietol s tým, že už mnohí bádatelia Česi, Slováci i Rusi, ale aj iní dokázali, že horská časť „Prjaševščiny“ je osídlená Lemkami, ktorí sú „jedným z ruských plemien“. Upresnili aj pojem Prjaševščina, pod ktorou rozumeli územie „vostočnoj Slovakiji“. Tá, podľa nich, jednoznačne patrí Podkarpatskej Rusi.

Gréckokatolícke biskupstvo oficiálne nereagovalo, ale z popudu a pod tlakom biskupa P. P. Gojdiča, generálny vikár Jozef Zorvan napísal článok do Sotáckeho ruského vestníka, v ktorom odmietol názor „o státisícoch gr. kat. Slovákov“ a tvrdil, že „v skutočnosti môžeme hovoriť o troch slovenských farnostiach v Gemeri, že sú Slováci“, ale „vlastne aj ich predkovia boli rusínski kolonisti z východného obradu.“ Na margo rusínskeho osídlenia, a teda opodstatnenosti tvrdenia, že všetci gréckokatolíci sú Rusínmi a zároveň aj na margo slovenského odmietavého postoja k rusínskym územným požiadavkám v článku napísal, že „mierová konferencia zabezpečuje Podkarpatskej Rusi autonómiu a hranicu až po Štrbu“, čo vlastne znamenalo že Slovenská liga si neoprávnene nárokuje obranu toho slovenského obyvateľstva, ktoré vlastne ani slovenským nie je a rovnako aj územia, ktoré by malo patriť Podkarpatskej Rusi a nie Slovensku.

V jeseni 1938, po Mníchovskej dohode, rusínski politickí činitelia začali na východnom Slovensku zakladať ruské národné rady. Ich členovia potom zbierali podpisy pod memorandum, ktoré požadovalo zmenu hranice medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou. Celé hnutie riadila komisia so sídlom v Prešove, ktorú tvorili Nikolaj Beskid, Štefan Gojdič, Nikolaj Iľkovič a Alexej Farinič. Popri ich aktivitách, ktoré mali legálny charakter, však prebiehali ďalšie – ilegálne, za ktorými bolo vidieť maďarskú réžiu. Na východnom Slovensku sa šírili letáky, vyzývajúce tunajších Slovákov, aby sa pripojili k Podkarpatskej Rusi a spolu s ňou k Maďarsku. Po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa k takýmto výzvam pridali ďalšie, ktoré žiadali, aby slovenské obyvateľstvo odišlo „z ruskej zemľi“ a znovu sa objavili mapy zahrňujúce severovýchodné Slovensko aj s mestom Prešov do Podkarpatskej Rusi, pričom plne rešpektovali nové pomery, v ktorých už nie Užhorod, ale Chust bol jej hlavným mestom.

Na takéto aktivity však bola slovenská autonómna vláda pripravená tvrdo zakročiť ale aj realisticky uvažujúca rusínska politická scéna zbadala nebezpečenstvo, ktoré hrozilo z takejto radikalizácie pomerov na východnom Slovensku nielen pre Slovensko, resp. ČSR, ale nakoniec aj pre tunajšie rusínske obyvateľstvo. Preto sa začiatkom februára 1939 Ruská národná rada v Prešove oficiálne dištancovala od uvedených výziev a v rezolúcii autonómnej vláde Slovenskej krajiny napísala: „Ruský národ na východnom Slovensku ubezpečuje vládu Slovenskej krajiny o svojej úprimnej ochote k spolunažívaniu...“

Ďalší vývoj, ktorý viedol k rozpadu Československa, k maďarskej okupácii Podkarpatskej Rusi, nasvedčoval, že rusínske hnutie v ČSR za zmenu hraníc Podkarpatskej Rusi i zavedenie autonómie do života na teritóriu, ktoré jej aj podľa Nikolaja Beskyda malo patriť, bolo v medzivojnovom období čoraz viac zneužívané promaďarskými kruhmi a v konečnom dôsledku nesledovalo zlepšenie postavenia a pomerov rusínskeho obyvateľstva.

15. 10. 2007

[1] Rozšírená verzia príspevku odznela na medzinárodnej vedeckej konferencii Lemkovia, Bojkovia, Rusíni – minulosť, súčasnosť, budúcnosť v poľskej Zielonej Góre 10. 9. 2007.

Mikuláš Beskyd a jeho význam

v rusínskom národnom hnutí

(Referát PhDr. Stanislava KONEČNÉHO, CSc. na medzinárodnom vedeckom seminári Historické a literárne dielo Mikuláša Beskyda, Prešov, 13. októbra 2007.)

● PhDr. Stanislav Konečný, CSc., pracovník Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach, ktorý sa dlhodobo zaoberá Rusínmi, v tom čísle aj ich významnou osobnosťou – Dr. Mikulášom Beskydom.

Fotka: A. Z.

Blížiace sa 60. výročie smrti Dr. Mikuláša Beskyda je pre nás príležitosťou znovu si pripomenúť jeho záslužnú činnosť a dielo, ktorým sa navždy zapísal do análov dejín karpatských Rusínov. Svoj skromný, možno trochu aj jednotvárny, život zasvätil totiž činorodej práci pre ich prospech. Ako historik, publicista, literárny vedec, ale aj ako kňaz a verejný i kultúrno-osvetový činiteľ aktívne pracoval na posilnení národného vedomia Rusínov pod Karpatmi, ktoré oprávnene považoval za základnú podmienku úspechu ich národno-emancipačného hnutia.

Nikolaj Alexandrovič Beskyd sa narodil 29. júna 1883 v neveľkej obci Boldogköváralja, neďaleko mesta Abauj Szántó v dnešnom Maďarsku, v rodine tamojšieho gréckokatolíckeho kňaza Alexandra Beskyda. Stredoškolské štúdium absolvoval v rokoch 1892 - 1900 na Uhorskom kráľovskom gymnáziu v Prešove s výborným prospechom. Podľa rodinnej tradície Beskydovcov rozhodol sa pre štúdium teológie, a to na univerzite v Budapešti. V apríli 1907 ho prešovský gréckokatolícky biskup J. Vályi vysvätil za kňaza. M. Beskyd mal však už vtedy omnoho širšie záujmy.
V tom istom roku začal pracovať v biskupskej kancelárii v Prešove ako archivár. Z pracovného zaradenia koncipienta sa po krátkom čase stal tajomníkom a riaditeľom biskupskej kancelárie. V tom istom čase usilovne ďalej študoval filozofiu, históriu i literatúru a v roku 1910 získal doktorát z filozofie na univerzite v Cluji. V roku 1912 sa stal členom a radcom konzistória gréckokatolíckej eparchie v Prešove. K štúdiu a svojej publikačnej činnosti využíval archív a bohatú biskupskú knižnicu. Práve v tomto období výskumom a štúdiom získal najviac podkladov a materiálov pre historické práce i diela z literárnej histórie.

Po vzniku Československa v roku 1918 sa začal politicky angažovať v rámci Ruskej národnej rady, od januára 1919 Karpatoruskej národnej rady v Prešove a Ruskej národnej strany, ktorá vznikla v apríli 1919 s rusofilským zameraním. Vydával noviny Голос руского народа a predovšetkým bol nápomocný svojmu strýkovi Dr. Antonovi Beskydovi. Pripravoval mu podklady, štatistiky a mapky k jeho práci politického predstaviteľa uhorských Rusínov a člena delegácie ČSR na mierovej konferencii v Paríži.

V roku 1923 M. Beskyd náhle opustil biskupský úrad a prijal miesto správcu fary v malej obci Legnava v okrese Stará Ľubovňa. Funkciu zastával do roku 1928, keď požiadal o predčasné penzionovanie a uvoľnil miesto mladšiemu bratovi Eugenovi, u ktorého ostal bývať. Je možné, že bol celkove sklamaný riešením rusínskej otázky v ČSR a odložením autonómie Podkarpatskej Rusi, že nesúhlasil s aktivitami biskupa D. Nyáradyho, že sa chcel venovať výskumu alebo išlo len o úzko osobné dôvody. Počas pobytu v Legnave napísal M. Beskyd svoje hlavné diela a v tomto smere bol činný až do roku 1939. V roku 1945 sa na žiadosť svojho brata Alexandra Beskyda, bývalého viceguvernéra Podkarpatskej Rusi, presťahoval do Košíc, kde však po dvoch rokoch, po istých zdravotných komplikáciách, 10. decembra 1947 zomrel. Zostala však po ňom mnoho historických a literárnohistorických prác, ktoré mali ihneď ohlas u nás i v zahraničí a zohrali významnú úlohu pri aktivizácii rusínskej inteligencie a pri tvorbe ideovej koncepcie rusofilsky orientovaných politických strán v karpatskom regióne.
Prvá vedecká práca M. Beskyda Tapolcai apátság története (Dejiny opátstva v Tapolci), ktorá vyšla v roku 1903 v Užhorode, bola venovaná dejinám opátstva sv. Petra a Pavla a usilovala sa dokázať jeho slovanský, predarpádavský pôvod. Ďalšia publikácia Kováts János (1764 - 1834) vyšla v Budapešti v roku 1909. Autor, obzvlášť na základe zachovanej korešpondencie, opísal život J. Kovátsa z Jágru, vychovávateľa arcikniežaťa a budúceho cisára Ferdinanda V. Práve J. Kováts sa totiž spriatelil s prvým prešovským biskupom G. Tarkovičom. Darovaním mnohých vlastných a kúpou niektorých ďalších kníh fakticky položil základy biskupskej knižnice v Prešove.

Prácu A karácson (Vianoce) vydal M. Beskyd vo vlastnom náklade v Budapešti v roku 1914. Zaoberal sa v nej otázkou pôvodu maďarského pomenovania vianočných sviatkov. Maďarský názov Vianoc (Karácson) podrobil lingvistickej analýze a pomocou nej dokázal, že názov bol vlastne odvodený od slovanského pomenovania krok a slnko a v tomto zmysle označoval zimný slnovrat.

M. Beskyd ako riadny člen Uhorskej historickej spoločnosti od roku 1903 mohol publikovať viaceré svoje príspevky aj vo vtedajšej odbornej tlači. Išlo o časopisy, akými boli Századok, Religio, Katolikus Szemle a Müvészet (Umenie). Práve v poslednom z nich uverejnil v roku 1914 aj štúdiu Egy elfeledett képírónk (O jednom zabudnutom maliarovi), ktorú venoval významnému maliarovi ikonostazov a ďalších sakrálnych malieb v mnohých kostoloch východného Slovenska: Jozsefovi Miklóssy- Zmijovi, teda Jozefovi Miklošíkovi - Zmijovi zo Sloviniek.

Všetky publikácie, štúdie a články uverejnené v tomto období M. Beskyd síce napísal po maďarsky, avšak svojím obsahom a zameraním evidentne prezrádzali jeho rusínsky pôvod a angažovanosť v národnouvedomovacom procese uhorských Rusínov. Týmto spôsobom chcel zrejme autor uhorskú spoločnosť upozorniť na ich existenciu a problémy, vzbudiť záujem verejnosti, a tak nepriamo prispieť k zlepšeniu ich postavenia v krajine. Propagovanie rusínskeho etnika, jeho histórie a kultúry v maďarskom jazyku výrazne rozšírilo rady čitateľov a znásobilo pôsobnosť jeho vedeckej produkcie.

Krátko po vzniku Československej republiky publikoval M. Beskyd prvú, oveľa rozsiahlejšiu prácu Карпатская Русь (Prešov 1920), ktorá na historickom pozadí jasne prezentovala vtedajším aktuálne problémy súvisiace so začlenením Podkarpatskej Rusi do rámca Československa. Hoci mnohé otvorené otázky vystihol a správne pomenoval, chápal ich v duchu vlastného, rusofilského presvedčenia. Sídelné územie Rusínov na Slovensku vnímal maximalisticky a príliš citlivo reagoval na niektoré nedostatky či isté nejasnosti pri riešení národnostnej otázky po prvej svetovej vojne. Československé štátne orgány nie vždy oprávnene vinil z nadržiavania ukrajinskému smeru, ktorý v tom čase začal silnejšie rezonovať a využívať početnú haličskú emigráciu.

V Užhorode v roku 1927 vyšla jeho kritická črta Томаш Гарик Масарик a v roku 1928 na 150 stranách Карпаторусская древность. M. Beskyd v nej polemizoval s maďarskými a českými historikmi i A. Petrovom, obhajoval autochtónnosť rusínskeho osídlenia v Karpatoch a odmietal ich teóriu o príchode Rusínov na Slovensko až v rámci kolonizácie Uhorska. Uvedená otázka je fakticky často nastoľovaná dodnes, zdá sa však, že všetky odpovede na ňu budú mať len hypotetický charakter.

V roku 1930 v Prešove bola vydaná rozsahom menšia (68 strán) publikácia Кирилица и глаголица, v ktorej M. Beskyd ako historik reagoval na veľmi aktuálny a stále živý jazykový problém. Na podklade určitých prameňov sa snažil o netradičnú interpretáciu kultúrnej misie Konštantína a Metoda v strednej Európe. Okrem iného tiež dokazoval existenciu „ruského“ písma pred prekladateľskou a jazykovednou činnosťou solúnskych bratov, ktorou vraj narušili kultúrnu jednotu Slovanov. V cyrilo-metodskej tradícii v našich podmienkach je síce mnoho mýtov, no ich nahradzovanie novými nemá opodstatnenie.

V roku 1931 v Užhorode M. Beskyd publikoval svoju menej známu prácu Из славянского прошлого. V roku 1932 v Homesteade vyšla v latinke rozsiahla, 206-stránková kniha Karpatorusskaja pravda s sem kartami. Podľa autora išlo vlastne o rozšírené a doplnené vydanie jeho práce Карпаторусская древность z roku 1928. Rozsah diela do istej miery narástol, a to doplnením o opis začiatkov histórie Maďarov a vytvárania uhorského štátu v kontexte s osídlením ruského etnika. V tom istom meste i roku bola vydaná i Beskydova práca Iz minuvšaho odnoj kresťanskoj semji zasvätená pôvodu a histórii známeho rodu Oľšavských z Oľšavice na Spiši, z ktorého pochádzal i veľmi významný mukačevský biskup Manuiľ Oľšavskij (1743- 1767).

V Amerike, v kalendári na rok 1933, bola publikovaná aj práca M. Beskyda Istorija Prjaševskoj grekokatoličeskoj jeparchii v rozsahu 103 strán. Rok pred smrťou, v roku 1946, začal pracovať nad poslednou historickou knihou pod názvom Краткий исторический очерк Пряшевщины, ktorú však už nedokončil.

V medzivojnovom období sa M. Beskyd venoval aj literárnej histórii. Umeleckú literatúru totiž pokladal tiež za významný nástroj formovania a prehlbovania národného vedomia. Začiatkom jeho vstupu do tejto novej oblasti bolo už vydanie slovníka Словарь мадярско-русскій (Prešov1919), ďalšie práce však mali literárno-historický charakter: Поєзія Попрадова (Prešov 1928), Юлій І. Ставроскій - Попрадовъ (Užhorod 1929), А.В. Духновичъ и его поєзія (Užhorod 1932), Собраніе сочиненій Евгенія Андреевича Фенцика (Užhorod 1932 s F.F. Aristovom) a Духновичи (Homestead 1934).

Mikuláš Beskyd bol tiež autorom 12 scenárov krátkometrážnych filmov s náboženskou tematikou, ktoré však vzhľadom na finančnú náročnosť neboli nakrútené. Angažoval sa aj v kultúrno-organizačnej oblasti. Od roku 1923 bol členom redakčného kolektívu literárno-historického časopisu Karpatskij kraj, od roku 1927 bol členom Ústrednej rady Spoločnosti A. Duchnoviča v Užhorode, pričom pracoval v jej vedecko-literárnej, ako aj v edičnej sekcii.
Dr. M. Beskyd bol v Československu najvýznamnejším rusínskym historikom svojej doby, a to výberom problematiky i úrovňou jej spracovania. Z metodologického i heuristického aspektu zložitú a rozsiahlu historickú látku vždy zvládol veľmi dobre a vyvodzoval z nej adekvátne závery. Pravda, nepodarilo sa mu prekročiť tieň vlastnej národno-kultúrnej identity, ktorá do istej miery poznačila jeho prístup k historickým faktom a ich interpretáciu.

Na druhej strane, jeho dielo zohralo dôležitú úlohu pri nastoľovaní problémov spojených so životom a vývojom Rusínov na Slovensku i v celom karpatskom priestore. Súčasne však aj ďalej mobilizovalo rusínsku inteligenciu pre aktívnu účasť v národno-emancipačnom hnutí a pre ich väčšie angažovanie sa v celospoločenských procesoch.

15. 10. 2007