Proces kodifikácie v jednotlivých štátoch, kde žijú Rusíni, nebol vôbec jednoduchý, lebo značná nárečová variantnosť, kultúrne a jazykové tradície bezprostredných susedov, ako aj náboženské či sociálno-politické faktory  zohrávajú aj v 21. storočí značnú úlohu v procese kreovania spisovnej normy, no demokratizačný proces, ktorý nastal v  postkomunistických  krajinách strednej a juhovýchodnej Európy dal Rusínom takúto historickú šancu a oni ju využili.

Podľa známeho ruského slavistu Nikitu I. Tolstého, „obrodenie či aktualizácia rusínskej literárno-jazykovej a kultúrnej idey v 20. storočí v krajinách, kde Rusíni kompaktne žijú (Slovensko, Poľsko, bývalá Podkarpatská Rus, Maďarsko, s výnimkou bývalej Juhoslávie, kde túto otázku báčski Rusíni vyriešili na začiatku 20. storočia), ale aj pokusy iných slovanských národov mať vlastný spisovný jazyk (Macedónci, Kašubovia, Srbi, Chorváti, Bosnianci, Čiernohorci) svedčí o tom, že literárno-jazykový a kultúrny regionalizmus, rozkvet ktorého bol výrazný ešte pred druhou svetovou vojnou, odráža objektívnu potrebu mať okrem spoločnej etnickej literárno-jazykovej a kultúrnej tradície tiež miestnu, ktorá by spájala človeka s „malou vlasťou“ a uspokojovala jeho nostalgiu z nenaplnenej túžby po jazyku predkov“ (Tolstoj 1996).

„Z lingvistického pohľadu všetky jazyky, používané od narodenia konkrétnou skupinou ľudí majú rovnakú cenu. Všetky sú logickým kognitívnym komplexom, spôsobilým vyjadriť ľubovoľné myšlienky a koncepcie, pravda, len vtedy, ak sa dostatočne pracuje nad kultivovaním a tvorením nových – hlavne lexikálnych jazykových prostriedkov.“ (Ripka, 2000). Tieto konštatácie sa vzťahujú aj na materinský jazyk Rusínov na Slovensku (ale aj v Poľsku, Maďarsku, v Česku, na Ukrajine[3]), ktorí akoby znova dostali odvahu bojovať o dôstojnosť národa i vlastného jazyka, no rusínski  kodifikátori si uvedomujú aj fakt, že tento jazyk, ktorý sa po kodifikácii začal postupne používať v rôznych sférach kultúrno-spoločenského života, bude potrebné kultivovať,  rozvíjať a dopĺňať, aby sa mladý kodifikovaný jazyk Rusínov nestal len jazykom najstaršej a starej generácie, ale aby mal schopnosť vyjadrovať aj myšlienky, potreby a koncepcie mladej generácie Rusínov.

Kodifikovaním rusínskeho spisovného jazyka teda slavistický svet prijal do svojej jazykovej rodiny v poradí štvrtý východoslovanský jazyk, popri troch už existujúcich – ruskom, ukrajinskom a bieloruskom, no ako sme už vyššie spomenuli, kodifikátori si uvedomujú, že akt kodifikácie je len začiatočným procesom dlhej a náročnej cesty jednak  zavádzania tohto jazyka do rôznych kultúrnych a spoločenských sfér života  Rusínov, jednak aj vylepšovania, korigovania tohto mladého jazyka, neustálej práce nad jeho zdokonaľovaním, aby zodpovedal potrebám a požiadavkám doby, ako aj požiadavkám generačným.

Vo svojom príspevku sa budeme zaoberať jazykom Rusínov na Slovensku, ktorý bol kodifikovaný v roku 1995, a v roku 2005, teda po desiatich rokoch jeho fungovania v praxi, niektoré jeho pravidlá boli modifikované.[4] Keďže ide o jazyk s prechodnými znakmi medzi východnou a západnou skupinou slovanských jazykov,  pokúsime sa veľmi stručne (v intenciách nastolenej témy) tiež opísať niektoré spoločné črty s východnou skupinou slovanských jazykov, ako aj so západnou skupinou slovanských jazykov.

Jedným z mnohých problematických miest v jazyku Rusínov na Slovensku pri jeho používaní v praxi, predovšetkým v ústnej podobe, je problém akcentácie. 

Ak chceme  porozumieť princípu akcentovania v rusínskom kodifikovanom jazyku, musíme sa pozrieť do historických, hlavne geografických súvislosti okolitých jazykových areálov, ktoré majú na rusínske dialekty, a teda aj na rusínsky spisovný jazyk, významný vplyv. Významný lingvista Vasiľ Latta, autor snáď najznámejšieho dialektologického atlasu rusínskych dialektov severovýchodného Slovenska, v jednej zo svojich prác vymedzil rusínsky dialektologický areál  (karpatské rusínske dialekty) východného Slovenska a podľa akcentologických špecifík ho rozdelil na dve základné časti – východnú a západnú. Pre východnú časť je charakteristický voľný (môže byť umiestnený na ktorejkoľvek slabike slova) a zároveň pohyblivý prízvuk (pri paradigme môže ľubovolne meniť svoju slabičnú pozíciu).  Takýto typ prízvuku je charakteristický pre východoslovanskú skupinu jazykov, to znamená,  pre ruský, ukrajinský, bieloruský a rusínsky jazyk. Západná skupina rusínskych dialektov je charakteristická stálym (fixným) akcentom, ktorý sa stabilizuje na druhej slabike od konca slova a nazýva sa tiež paroxitonom, alebo penultimom. Takýto prízvuk je charakteristický aj východoslovenským  dialektom s výnimkou sotáckych. Ak vo východnej skupine rusínskych dialektov má prízvuk dištinktívno-rozlišujúcu funkciu, to znamená, že je fonologicky relevantný, v západnej skupine túto osobitosť stratil, následkom čoho sa stal fonologicky irelevnatným (tak, ako je to v skupine západoslovanských jazykov).  Pravda, s niektorými výnimkami, napr. v slovenskom jazyku slovné spojenia typu zahla som – za hlasom, zviera lasom – zvierala som... Tieto prípady sa však chápu ako taktové spojenia, pri ktorých pre lepšie porozumenie sémantiky má prízvuk relevantnú prozodickú funkciu.[5]  To znamená, že západnú skupinu karpatských rusínskych dialektov možno považovať podľa akcentologického opisu za špecifický dialektový masív v rámci skupiny východoslovanských jazykov. Inak povedané, táto skupina dialektov z akcentologického pohľadu nabrala na seba v značnej miere vplyv susedného západného jazykového areálu (hlavne poľského jazyka, v ktorom je prízvuk na penultime).

Za základ kodifikovanej podoby rusínskeho jazyka bol vzatý prechodný dialekt medzi dvoma teritoriálne najrozšírenejšími dialektami – západozemplínskym a východozemplínskym, ktoré sa považujú za prechodné dialekty od lemkovských ku stredokarpatským s prevahou jazykových javov podkarpatských dialektov, v ktorých sú zachované východoslovanské jazykové javy, rátajúc javy akcentologické.  To znamená, že v kodifikovanej podobe jazyka je akcent, alebo prízvuk, voľný a pohyblivý a tiež má dištinktívno-rozlišujúcu schopnosť. Voľnosť prízvuku je v tom, že nie je fixovaný na jednej slabike, ale v rozličných slovách býva na rozličných slabikách (na prvej – вóда, пáва, na druhej –  писáти, мотáти, býva aj na tretej –  поливáти, начатый, ale aj na štvrtej – попереписовати, поперекрýчовати...)  Túto svoju funkciu prízvuk zvyčajne udržiava aj pri paradigme. Lenže v skupine východoslovanských jazykov, nevynechávajúc pritom ani rusínsky jazyk, sú prípady, v ktorých  prízvuk (akcent) v paradigme, alebo pri slovotvorbe prechádza z jednej  slabiky na inú, čo signalizuje jeho pohyblivosť, napr. v paradigme: нóга – на нóзї – з ногóв, штири – о штирёх / чотырёх, pri slovotvorbe: писáти – выписати – выписовати – позаписовати.

Sledujúc prezentáciu ústnej podoby rusínskeho jazyka v mediálnej komunikácii, ale aj v scénicko-umeleckej sfére (treba podčiarknuť, že ide o profesionálnych pracovníkov, ktorí obsluhujú rusínsky jazykový priestor) môžeme  skonštatovať, že jedným z najvážnejších porušení ortoepickej normy je nesprávne akcentovanie.  Rozhodli sme sa preto aspoň takýmto príspevkom dopomôcť k vyriešeniu tohto problému. Pokúsime sa zostaviť niekoľko akcentologických typov, ktoré by boli dobrým pomocníkom pri správnom akcentovaní tak, ako to vyžaduje jazyková norma.  Pri tvorení nižšie uvedených akcentologických typov sme sa inšpirovali hovorenou podobou rusínskeho jazyka na scéne jedného z dvoch profesionálnych rusínskych divadiel – Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove, ako aj národnostno-etnickým vysielaním Rádia Patria, to znamená, prezentáciou rusínskeho jazyka profesionálnymi hercami  divadla. (Vybrali sme  hry zo začiatku 90-tych rokov, kedy divadlo postupne opúšťalo ukrajinský jazyk[6] a začalo pripravovať hry v rusínskom jazyku. Tu patria také hry, ako: Аґафія, старого попа дївка – preklad Jaroslav Sisák а hra Женитва preklad Štefan Suchý. Ďalšia hra je z druhej polovice 90-tych rokov:  Кырвава свадьба – preklad V. Turok, až po najnovšie tituly z divadelnej sezóny 2006/2007 – rozprávka Неслухняный Юрко autorky Zuzany Haľamovej[7] a monodráma   О ревуар – preklad Valerij Kupka).

Čo sa týka divadla, za nami sledované obdobie sa jazyk hercov výrazne nezmenil, skôr sa modifikuje podľa toho, kto je autorom prekladu do rusínskeho jazyka a do akej miery konkrétny prekladateľ ovláda spisovnú normu. Rusínske národnostné vysielanie Rádia Patria sledujeme od jeho vzniku v apríli 2002, keď po dlhodobých urgenciách zo strany Rusínov  oficiálne polovica programu pre národnostnú menšinu Rusínov sa začala vysielať po rusínsky a druhá sa vysielala tak ako to bolo v minulosti – po ukrajinsky. Hoci od tohto obdobia nastali isté zmeny k lepšiemu, mnohé chyby v akcentovaní sa opakujú a zdá sa, že moderátori rusínskeho tímu nadobudli istý stereotyp, ktorého sa iba ťažko vzdávajú. Na základe konkrétnych, najčastejšie porušovaných noriem správneho akcentovania v jednotlivých slovách alebo slovných spojeniach sme sa pokúsili vytvoriť akcentologické typy podľa jednotlivých slovných druhov.

Sloveso (часослово, verbum)

Jeho základnou slovníkovou formou je infinitív. Takúto podobu nájdeme aj s vyznačeným akcentom na konkrétnej slabike v ortografickom slovníku, napríklad slovesá s akcentom na prvej slabike (s tzv. iniciálnym prízvukom):

стрíляти, тримати, хрáмати, ґéзити ся, дрыляти, дзёбати, грíти..., ďalej sú tu slovesá s prízvukom na druhej slabike: косити, мішáти, копáти, мачáти, варити..., s prízvukom na tretej slabike:  поливáти, малёвáти, запрягáти, вышывáти, рапавíти..., s prízvukom na štvrtej slabike: позакáпчовати, попереписовати, попередýмовати, поперевáрёвати..., a nájdu sa aj slová s prízvukom na piatej slabike: попереплїтáти, поперевертáти... Existuje pritom aj skupina slovies, v ktorých je prízvuk na poslednej slabike (tzv. oxitonický), napr.: стечí ся, запрячí, волочí,  мочí, лячí,  alebo slová typu  зачати, бости, взяти, скубсти...

Ako sa vyznať v tejto spletitej situácii, v ktorých slovesách na ktorej slabike má byť prízvuk? Pre tých používateľov  jazyka, ktorí pochádzajú z oblasti, ktorá bola vzatá ako základ kodifikovanej podoby spisovného rusínskeho jazyka, nie je žiadnym problémom správne akcentovať aj v takých prípadoch slov, v ktorých  prízvuk  v paradigme mení svoju pozíciu, lebo je to pre nich prirodzené, tak komunikujú od narodenia, bez toho, aby sa nad tým nejako špeciálne zamýšľali. Ale Rusíni  z iných nárečových areálov, alebo študenti či používatelia rusínskeho jazyka inej národnosti, ktorí sa chcú naučiť literárnu podobu rusínskeho jazyka, majú s tým nemalý problém. Pre nich sa pokúsime  utvoriť akcentologické typy, ktoré by boli akousi pomôckou  pri akcentovaní v jednotlivých slovách.

1. Slovesá, ktoré majú v infinitíve zakončenie na -чі, napr.: стричí, мочí, січí, товчí, лячí..., majú vždy prízvuk na poslednej slabike (tzv. oxitonický prízvuk). Z toho pravidla tvorí výnimku len  slovo верéчі, v ktorom je prízvuk na predposlednej slabike (na penultime), napr.: верéчі  калап під ногы – hodiť klobúkom. Akcent, alebo prízvuk, v týchto slovesách ostáva na poslednej slabike aj pri tvorení minulého času, napr.: пік – пеклá – пеклá – пекли, na poslednej slabike zostáva prízvuk aj pri tvorení jednoduchej a zloženej formy budúceho času:  буду печí – напечý, буду товчí – натовчý, буду ся стричí – встрижý ся, буду січí – посічý...

2. Všetky slovesá, ktoré vyjadrujú zápor, majú prízvuk na slovese, a nie na častici, ktoré vyjadruje negáciu či zápor, napr.: не мíг, не знáв, не чýв, не писáв, не парадив ся, не порáдив... Niektorí používatelia jazyka pod vplyvom západného jazykového areálu (hlavne susedného poľského jazyka) majú tendenciu v jednoslabičných slovesách prízvuk prenášať na negujúcu časticu  не, napr.: нé міг, нé знав, нé пю, нé гварь, нé рїк...

3. Slovesá dokonavého vidu, ktoré sa tvoria od slovies nedokonavého vidu predponou вы-, majú vždy prízvuk na tejto predpone (iniciálny prízvuk), napr.: тримати – вытримати (a nie вытримáти), ламáти – выламати (nie  выламáти), рости – вырости (nie вырóсти), копáти – выкопати (nie выкопáти)... Tento jav funguje len pri tvorbe dokonavého vidu. Ak od týchto slovies tvoríme späť nedokonavý vid, prízvuk sa z predpony premiestňuje na druhú slabiku: выдумати – выдýмовати, выламати – вылáмовати/ вылáмлёвати..., niekedy aj na tretiu: вырости – выростáти, выпріти – выпрівáти,... a nájdu sa aj slová, v ktorých sa tento prízvuk premiestňuje na štvrtú slabiku: выволочі – выволїкáти...

4. V paradigme si prízvuk zvyčajne udržiava svoju pozíciu. To znamená:

a/ ak je prízvuk v infinitíve slovesa na prvej slabike (iniciálny), na prvej slabike ostane aj vo formách minulého času, napr.: тримав – тримала – тримало – тримали (a nie тримáли),  дзёбати – дзяёбав – дзёбала – дзёбало – дзёбали (nie дзёбáли), кóртати – кóртав – кóртала – кóртало – кóртали (nie кортáли)..,

b/ keď je prízvuk v infinitíve na druhej slabike, bude tam aj vo formách minulého času, napr.: косити – косив – косила – косило – косили (nie кóсив), любити – любив – любила – любило – любили (nie любив)...,

c/ ak je prízvuk v infinitíve na tretej slabike, na tretej slabike bude aj vo formách minulého času, napr.:  танцёвáти – танцёвáв – танцёвáла – танцёвáло – танцёвáли  (nie танцёвав), заплїтáти – заплїтáв – заплїтáла – заплїтáло – заплїтáли (nie заплϊтав)...,

d/ ak je prízvuk v infinitíve na poslednej slabike (oxitonický), tak isto bude aj vo formách minulého času, napr.: лячí – лϊг – леглá – леглó – легли (nie лéгли), січí – сїк – сіклá – сїклó – сїкли (nie сϊкли), прийти – пришóв – пришлá – пришлó – пришли  (nie пришли)...

Tento princíp zachovania miesta prízvuku funguje v obidvoch typoch foriem minulého času. Napr.: ak budeme tvoriť minulý čas od infinitívu печí, tak jednoduchá forma bude: я пíк, ты пíк, він пíк, она пеклá, оно пеклó, они пекли, a zložená forma bude tiež s prízvukom na poslednej  slabike:  пíк єм, пеклá єм, пеклó єм, пекли сьме, пекли сьте, пекли. Tak isto to bude aj v kondicionáli: я бы пíк, я бы пеклá, він бы пíк, она/вна бы пеклá, ako aj v zloženej forme: пеклá бы єм, пекли бы сьме.

5.                  V kodifikovanej  podobe rusínskeho jazyka vo forme rozkazovacieho spôsobu slovies vždy bude prízvuk na poslednej slabike slovesa, nehľadiac na počet slabík, napr.: спáти – спий!,  заспáти – заспий!, збудити ся – збýдь ся!, збуджáти ся – збуджáй ся! зострáшыти ся – зострáш ся!, замерзнýти – замерзний! Aj v týchto prípadoch majú niektorí používatelia jazyka tendenciu k penultimovej akcentácii, napr.: Збýджай ся!, Скочáнїй!, Зáпаль світло!, Порáхуй грошы!, Зáспий уж конечно!...Toto pravidlo platí pri formách  dokonavého vidu slovies, foriem nedokonavého vidu sa v prevažnej miere netýka, napr.: стýкати – стýкай! (ale стукний!), чíтати – чíтай!, цяпкати – цяпкай! (ale цяпний!), смóркати – смóркай! (ale сморкний!), перевáлёвати ся – перевáлюй ся!, перемíтовати – перемíтуй!, перекрýчовати – перекрýчуй! (ale перекрýть!) позакáпчовати – позакáпчуй!... Našli sme však aj niekoľko slovies, kde toto pravidlo platí v obidvoch vidoch, napr.: замерзний! і замерзáй!, поллϊй! і поливáй!, збýдь ся! і збуджáй ся!, стéч ся! і стїкáй ся!

Тakýchto akcentologických typov bude potrebné vytvoriť postupne viac, a to nielen u slovies, ale aj u iných slovných druhov, lebo popri iných porušeniach noriem správnej výslovnosti, ako bolo spomenuté na začiatku, problém nesprávnej akcentácie sa javí ako najvypuklejší u veľkej časti používateľov rusínskeho spisovného jazyka. Uvedomujeme si pritom, že tento proces nebude jednoduchý, lebo ak pre jednu časť používateľov jazyka (tú, ktorá žije na území zobratom za základ kodifikácie) je takýto prízvuk prirodzeným javom, pre druhú časť je to neprirodzené, nie je im to vlastné a len dosť ťažko sa im bude takáto akcentácia prijímať.  My ale nepretendujeme na to, aby sme nútili všetkých používateľov rusínskeho jazyka v ich každodennej komunikácii používať spisovnú podobu jazyka, vrátane správnej akcentácie. Bezpochyby ani Ľudovít Štúr pri kodifikácii spisovnej podoby slovenského jazyka nebazíroval na tom, aby všetci Slováci správne, podľa ortoepickej normy vyslovovali napr,: „ä“ v takých slovách ako mäso, žriebä, päsť, nevädza..., no profesionálni používatelia jazyka, ako sú herci DJZ v Prešove sa iste k takejto norme snažia priblížiť čo najviac, lebo prejav kultúry jazyka každého národa práve v takýchto sférach kultúrneho a spoločenského života má najoptimálnejšiu možnosť predviesť sa vo svojej dokonalosti a brilantnosti. Preto sme presvedčení, že práve DAD v Prešove, ako aj rusínske vysielanie Rádia Patria, ale aj národnostné vysielanie  v Slovenskej televízii by malo náš mladý spisovný jazyk prezentovať tak, aby neboli nijaké pochybnosti o tom, že rusínsky jazyk je dôstojným komunikačným prostriedkom pre jeho používateľov – Rusínov, má dostatok výrazových prostriedkov pre všetky sféry kultúrneho i spoločenského života, ale aj z formálnej stránky je znormovaný podľa pevných pravidiel, ktoré by sme mali dodržiavať. Práve spomenuté inštitúcie by mali byť reprezentantmi a propagátormi literárnej podoby rusínskeho jazyka ako najvyššej formy národného jazyka Rusínov na Slovensku.

Literatúra

Vaňko, J: The  Language of Slovakia´s Rusyns/ Jazyk slovenských Rusínov. New York : Colombia University Press,  2000.

Верхратський, І.: Говор Замішанцїв. In Записки Наукового товариства імені Шевченка ІІІ. Львів 1894.

Верхратський, І.: Знадоби до пізнання угорско-руских говорів. In Записки Наукового товариства імені Шевченка, ХХVІІ, 1, Львів 1899, ХL, 2, 1901.

Верхратський, І.: Про говор галицьких лемків. In Збірник фільольоґічної секції Наукового товариства імені Шевченка, т. V, Львів 1902.

Gerovskij, G.: Jazyk Podkarpatské Rusi. In Českoslovenká vlastivěda, díl III. Jazyk. Praha 1934.

Латта, В.: Атлас українських говорів Східної Словаччини. Братислава – Пряшів 1991.

Латта, В.: Українська діалектологія і ономастика (Збірник статей). Київ : АН УРСР, 1964, s. 108-116.

Панькевич, І.: Українські говори Підкарпатської Русі і сумежних областей. In Knihovna sboru pro výzkum Slovenska a Podkarpatské Rusi při Slovanském ústavu, Praha 1938.

PLIŠKOVÁ, A.: Списовный язык карпатьскых Русинів: проблемы становліня, кодіфікації, акцептації і сфер функціонованя. Dizertačná práca. Bratislava : SAV, 2006.

Plišková, A.: Rusínsky jazyk na Slovensku : náčrt vývoja a súčasné problémy. Prešov : Metodicko-pedagogické centrum, 2007.

Ябур, В. - Плїшкова, А.: II. Літературный язык. Пряшівска Русь. In Magocsi, P. R. (redaktor naukowy): Najnowsze dzieje jezyków slowiańskich. Русиньскый язык. Opole : Universytet Opolski, Instytut Filologii Polskiej,  2004, s. 147-206, dotlač s niektorými zmenami 2007, s. 147-209.

 Ябур, В.: Русиньскый язык (выбраны капітолы)./ Rusínsky jazyk (vybrané kapitoly). Prešov :  MPC, 2004.

Ябур, В. - Плїшкова, А.: Русиньскый язык про 1. – 4. класу середнїх школ з началным языком русиньскым і з навчанём русиньского языка. Пряшів : Русин і Народны новинкы, 2007.